pondelok 23. marca 2009

Lloret de Mar 2009

Marec je mesiac kedy je potrebné poriadne podkúriť pod kotlom, lebo inak cez sezónu môže dôjsť para. Keďže tento rok sa nesie v znamení problémov pri behaní a tak som sa pozeral na nastávajúce objemové sústredenie v Llorete s veľkým rešpektom a obavami. Týždeň pred odletom som si dal regeneračný – od pondelka do piatku som nabúchal 7,5 – 80 - 37,4 za 7,5 hodiny a v sobotu som si dal pohov a oslávili sme Margarétkine štvrté narodeniny. A v nedeľu o štvrtej ráno odchod do Španielska. Keďže som necestoval spolu s ostatnými autobusom, tak som sa musel presunúť na vlastnú päsť. Cesta je to trošku komplikovaná, ale Exa mi všetko perfektne vysvetlil a tak som nemal žiadne problémy. Najskôr som musel ísť autom 190km do Viedne a odtiaľ lietadlom do Barcelony. Práve na letisku sa začína tá najkomplikovanejšia časť cesty. Je potrebné nasadnúť na vlak do mesta a tam prestúpiť na iný, vedúci do Blanes – mestečka vzdialeného cca. 5km od Loreta. V Blanes je potrebné nastúpiť na autobus a ten už ma privlezol na autobusovú stanicu v Lloret de Mar. Odtiaľ cca. 500m do hotela Olympic Park a je to. Teraz práve sedím v Barelone na letisku a čakám na odlet, takže cestu autobusom a vlakmi naspäť som taktiež zvládol, takže sa už o nej nebudem rozpisovať. V podstate je transport bezproblémový – problémy si robí iba nadšený triatlonista sám – a to tým, že so sebou ťahá neskutočne ťažký kufor z kolom (31kg – nebolo tam len kolo), potom ruksak (10kg) a ešte malý ruksak s notebookom a inými príručnými hovadinami.
Ešte k ceste – dá sa zvládnuť na cca. 11 hodín od odchodu z domu po príchod na izbu v hoteli.
Takže na izbu som sa dostal okolo tretej poobede, nasledovalo bleskurýchle vybalenie toho najnutnejšieho, zmontovanie kola a zarobenie dvoch fľašiek jonťáku a o štvrtej som už šliapal do pedálov. Najedol som sa za jazdy – nejaké tie Tesco-tyčinky. Keďže chlapci už trénovali druhý deň, musel som teda v deň príletu aj ja niečo stihnúť. Na nasatie atmosféry som si vybral jednoznačne najkrajšiu trasu – a to po pobreží na Tosu a Félio a späť. Je to začiatok, ako sa patrí – trasa má iba 70km ale s prevýšením 1320m. Očakával som, že budem totálne rozbitý z cesty, ale asi nadšenie prevládlo a prešiel som to priemernou rýchlosťou 27km/h a to som poriadne šetril. Potom som hneď zaparkoval kolo, vyletel na izbu, prezul bežecké boty a išiel som vyklusať 6km. Po návrate na izbu ma tam už vítal Serža (běhej.com), alebo Moratka – ako ho všetci poznáme. Zvítali sme sa, a hneď vyrazili na večeru, kde sme sa zvítali s Michalom a dohodli tréningový postup. Dovolil som si pridať sa k jeho mini-skupinke ( Ironman, Zombice a Advid). Pokiaľ to bolo možné, trénoval som s nimi. Sú to poriadny bušiči a poctivci. Chlapci mali neskutočnú morálku, každý deň boli o siedmej v bazéne a makali ako profíci.
Aby som sa moc nezozpisoval, aj tak by to nikoho nebavilo čítať, jednoducho sme sa mali v Lorete výborne. Bolo to krásnych 14 tréningových dní, so super ľuďmi a v krásnom slnečnom počasí.
Žiaľ v polovičke sústredenia ma začalo pobolievať v krku a tak som musel zaradiť dva voľné dni – aby som to nejako prežil. Nabudúce budem musieť byť opatrnejší – problém vznikol po dvoch slušných švihoch s Petrom Pasevom (makali sme ako blázni a mali zrovna tú smolu, že v každom väčšom stúpaní sme dorazili nejakú skupinu cyklistov s ktorými sme potom pretekali až na vrchol – a vždy vyhrali – lenže som nejako pozabudol si na vrchole zapnúť vestu a pri zjazdoch ma poriadne prefúkalo). K tomu som, neviem prečo - blbec, začal dávať na záver večerného prežierania 10 studených melónov a 3-4 zmrzliny. Studené ananásy ani nepočítam. Petr je naozaj makač – a jeho cyklistická sila v kopcoch je obdivuhodná. Okrem toho je absolútnym znalcom miestnych aj tých najzapadlejších ciest, takže som sa pozrel na nové miesta – krásne kľudné cesty takmer bez premávky (keď pozabudnem na cyklistiku po pešej zóne v Girone – ale aj to bolo obohacujúce).
Nakoniec, vzhľadom na moje problémy pri behaní som natrénoval asi maximum možného (možno menej by bolo viac). Takže, keď to zhrniem, tak za 12 tréningových dní som natrénoval 17km vo vode, 1339km na kole a 110km v maratónkach za 61hodín a 40 minút čistého času. Vo vode som sa iba kúpal – nebolo tej sily donútiť ma plávať nejakú kvalitu – navyše ráno ( ešte raz obdiv k chlapcom – doteraz nechápem, ako to dokázali – mňa by to zabilo). Na kole sa všetko odohrávalo v nižšej intenzite až na niekoľko okamihov – ale pri tomto objeme to asi inak ani nejde. Za zmienku stojí možno ešte celkový počet nastúpaných metrov. Celkovo to bolo 14139 metrov – takže to nebolo iba vozenie sa po rovine. Beh – to je tohtoročná tragédia. Všetko som behal pomaly a pajdavo – síce pravá noha s ITBS je už na tom lepšie, ale odniesla si to ľavá achilovka a kotník, ktoré som presilil a takmer znemožňovali trošku rýchlejšie behať (ľavú nohu som vypínal z pedálov len silou vôle – tak ma to bolelo). Nevadí, to sa urobí.
Ku koncu už bolo ťažké nútiť sa do tréningu, nepáčilo sa to ani telu, ani hlave. Za vrchol sebadeštrukcie však považujem posledný deň. Ráno som sa na ôsmu vykopal na záverečný rozlúčkový klus s chlapcami a potom na časovku na 128km na priehrady. Klus bol v pohode, kamaráti odcestovali a tak som prehodil normálne sedlo a sedlovku na svojom Authorovi (ktorému ďakujem, že ma tak pekne povozil po Španielsku a nehnevá sa, že som ho na zvyšok sezóny odsúdil do trenažéra. Sľubujem, že ho na rok do Loreta znovu zoberiem.) za triatlonové a inverznú sedlovku a naivne som vyrazil. Išlo sa mi krásne, aj fotky z priehrady sú pekné, ale po ceste, samozrejme v protivetre, naspäť mi začalo dochádzať, až mi napokom poriadne došlo. Posledné kilometre to bol už iba boj o prežitie. Šesť kilometrov pred koncom som zhodnotil, že už som úplne v prdeli a musel som kilometer pred vrcholom stúpania k tunelu zastaviť na benzínke na kávu. S roztrasenými rukami som nejako vybojoval z automatu kávu a vydal sa na posledný kilometer k tunelu a potom už iba 5km dole kopcom – hlavne, že som sa nevyrúbal. Ale kríza po hodinke prešla a zostal iba dobrý pocit.
Záverom len toľko, v Lorete som sa mal veľmi dobre, perfektne sme si zatrénovali v kamarátskej atmosfére a užili si spoločné napchávanie sa na raňajkách aj večerách, ako aj meditácie v saune a vo vírivke. Úprimne chcem všetkým poďakovať za príjemné chvíle, hlavne Exovi, Davidovi, Honzovi, Michalovi, Oldovi, Petrov a Seržovi – podľa abecedy.Ešte poznámka, ak chce niekto absolútne detailné informácie o trasách v oblasti Loreta, nech sa mrkne na Seržov blog http://serzovo.spaces.live.com/ – ten si s tým dal toľko práce, že to naozaj stojí za prečítanie.

Ešte pridám niekoľko fotografií :
Blanes

Blanes - pláže

Môj Author pred Mekáčom v Lorete - káva a 4 cheese to je bašta

Clapci sa blížia do Anglés - tešia sa na HilaryUsmievavá Zombice a premýšľavý DavidNa vrchole Hilary - bolo to asi jednoduché - podľa úsmevov

Olda medzi Tosou a FéliomZmrznutý Ironpepa pózuje

Namakaný Olda má čas počas zjazdov aj na srandičky Polovica poslednej cyklistiky - priehrada - späť to bolo o morálke Costa Brava z lietadla - okienko bolo špinavéPovinná ironmanská výbava - takmer doma na letisku vo Viedni

4 komentáre:

Vl001 povedal(a)...

Hezky se to čte. Z tepla kanceláře. My lenoši obzvlášť rádi čteme takovéto články. A říkáme si, že jednou, až přijde ten správný den, tak možná taky vyrazíme. Na chvíli ven:-)

Anonymný povedal(a)...

cus tak jsem rad, ze si v pohode dojel domu. Bylo to letos skvelych 14dni, kupa treninkovych kilometru a k tomu i nejaky ten osobacek. Snad to zurocime v sezone. Tak v Melicich cauky. IM

Anonymný povedal(a)...

jj, bylo to fakt bezva a me bylo Pepo cti potrenovat s takovym poloprofikem, ktery teda s nami chodil jen rege treninky :))

Jozef Vrábel povedal(a)...

síce termín "poloprofík" je mi dosť nejasný, ale nevadí. V každom prípade ten "poloprofík" sa v každom behu, ktorý sa vôbec s vami odvážil ísť pajdal za vami a fučal ako lokomotíva s tepami až po oblohu.