Tradične sme zaplnili celý autobus, zapriahli vozík z kolami a vyrazili smer Tučepi - Makarska riviera - Chorvátsko.
Takže po strasti-plnej ceste sme dorazili do cieľa a čakalo nás 5 dní plných cyklistiky. Keďže som už v oblasti Makarskej riviery bol už asi po štvrtý krát, mal som zmiešané pocity - nevedel som si predstaviť, kde tam budeme jazdiť. Po magistrále je to o ničom a iné som tam nepoznal - teda okrem známeho kopca Sv. Jure (1762m) - vedie tam asfaltka a kto to má rád do kopca a dlho - nech sa páči. 
Ale po poriadku. Mali sme výborných sprievodcov - ktorí sa naozaj vyznali a povodili nás po krásnych "polňačkách" popod Biokovské kopce. Takto sme prejazdili prvé dva dni. Potom mal prísť deň "D". Výstup na Sv. Jure. Tento výstup je naozaj výživný - začína sa od úpnej nuly a vystúpa sa do už spomínaných 1762m na trati dlhej 29,1km. "Vedel" som do čoho idem - hore som bol už 2x - prvý krát mikrobusom a druhý-krát autom. Ale na kole je to niečo iné.
To som ja po ceste hore - no uznajte trepať takéhoto cvalíka do kopca nie je žiadna sranda
Opäť po ceste hore - spolu s bráchom
Ale predsa po pol dni som sa hore vyterigal a moho som sa výťazo-slávne pustiť dole. V tom období sam bol ešte nadšený kameraman, tak som cestu dole dokonca aj natáčal. Takže zjazd som tak z polovice absolvoval s jednou rukou na kormane. A k tomu s ľavou - čiže som mohol brzdiť iba prednou brzdou - zamozrejme v serpentínach som púšťal kameru a brzdil oboma. Keď už to ovšem začalo byť hard-core, tak som samého seba presvedčil, že by bolo lepšie naučiť sa držať kameru v ľavej ruke a predsa len brzdiť zadnou brzdou. A išlo to. 
Záverečné stúpanie je naozaj výživné
Vrcholová fotografia - hore som sa naobliekal ako magor - ako neskúsenému cyklistovi začiatočníkovi mi to tak bolo poradené - "že aby som neprechadol" a tak som sa potil aj cestou dole.
Odvtedy kamerujem za jazdy ľavou a brzdím zadnou brzdou - je to predsa len o niečo "bezpečnejšie". Takže hlavný motív cykloturistického zájazdu bol splnený a mohli nasledovať opäť dva pokojné cyklistické dni po okolí. Teraz mi to pripadá tak nejako smiešne, že som sa tam terigal celý deň - lebo posledné 2 roky som si dával túto horskú časovku ako rannú rozcvičku. Tento rok som to išiel na rovnakom kole - starom 14kg Authore na vrchol za 2:03:40, čo je AVS=14,1km/h. Vyrážal som ráno o šiestej a o 9-tej som už behal 10-kilometrovku a pred desiatou som utekal s detičkami na pláž. 
Na budúce budem písať o tom, ako som si po prvý krát užil Elbu a prišiel na chuť bicyklovaniu.
1. cyklotrasa bola naprieč ostrovom Pag. Mala asi 100km a tiahla sa po hrebeni ostrova, takže v niektorých miestach bolo vidieť more na obe strany.
Brácho sa vtedy stal šialeným cyklistom a prestal fajčiť - nefajčí dodnes. Asi sa nemohol pozerať na mňa ako hnijem stále za počítačom a tak ma prihlásil do cykloturistického oddielu. A práve s týmto oddielom sme sa vybrali na náš prvý cyklo-zájazd.
Bolo to po prvý krát, čo som za 5 dní najazdil cca. 300km na kole – to som si myslel, že asi nikdy neprekonám. Takže toto v podstate považujem za začiatok môjho bicyklovania. Inak jazdiť v tejto oblasti naozaj stojí za to. Azúrové pobrežie je nádherné, na bočných cestičkách minimálna premávka. Ale vrchol zájazdu bol prejazd Verdonským kaňonom. Je to asi 70km cyklotrasa, pomerne kopcovitá, ale naozaj stojí za to. Horšie bolo ovšem to, že v tom roku som až asi na kolo nesadol. Ale blbosť, čo to kecám. V tom roku sme boli ešte na dovolenke v Chorvátsku a tam som mal kolo. Boli sme tam na 3 týždne, takže som tam najazdil tiež asi 400km, ale to až v druhom pokračovaní, zájazdov s kolom.
