Slovakman 2011

Len veľmi ťažko sa odhodlávam dopísať report z posledného preteku sezóny 2011, lebo ten ma poznamenal na dlho .... Bol to ten najdepresívnejší pretek, aký som kedy išiel a hneď po ňom so ukončil sezónu ...
Ale je tu sezóna nová ... polroka som sa z toho dával dokopy a snáď sa to nejako podarilo aj vďaka Marekovemu neustálemu kibicovaniu ...
Je načase urobiť konečne za sezónou 2011 urobiť hrubú čiaru a snáď to urobím týmto článkom.
Takže ako to bolo.
Na pretek som sa veľmi tešil, možno až priveľmi ... ani som si v tom nevšimol, že stále viac a viac času trávim na cestách a v robote a trénujem menej a menej ... jednoducho nebolo času. Myslel som si, že to nejako ešte potlačím a výborná forma z Moraviamana a Bátoviec vydrží ...
Už deň pred pretekom Mareček poznamenal, že som ako bambulo ... áno váha išla hore a asi forma dole :)
Ale kašlať na to ... ide sa pretekať. Slovakman je po prvý krát preložený z Nitry do Piešťan ... pre mňa supervýhoda ... môžem na preteky pekne ráno z domu, mám to na štart necelých 40 minút.
Nebudem rozpisovať, čo bolo pred a tak začnem hneď pretekom. Nejako som sa nasúkal do nového Helixu 2, ktorý som mal na sebe iba 2x. Starý som totálne roztrhol a tak som musel pred pretekom riešiť aj túto nemilú vec. Zdalo sa mi, že starý Helix mi bol trošku veľký (SM) a tak som išiel do menšieho ... teda najmenšieho SX. Na to aby sa človek doňho narval, naozaj nesmie mať nadváhu ... asi aj preto som do toho išiel ... bude to každoročne taká motivácia ... dostať sa na pretekársku váhu ... a keď nie, tak dostanem pokutu v podobe nutnosti kúpiť väčší neoprén :))). Tak som sa nejako do tej gumy nasúkal a postavil na štart.
Odštartovali nás a začala tradičná mydlenica vo vode. Poriadne som to schytal, tak na prvých 200 metroch, okuliare plné vody, hlava dobitá ... ale žijem a aj priestoru už je viac. Naozaj zase to to musím napísať. Štafety NIKDY s hlavným pretekom ... sú nabudení a bijú tých ktorí potrebujú začať voľnejšie.
Ale OK ... plávam ďalej. Už je to v pohode, vylejem vodu z okuliarov a plávam si v kľude. Plávajú sa 4 okruhy a pri prebehu do druhého vidím, že som dosť vpredu ... možno až príliš, neprepálil som to? Teraz už je zbytočné nad tým rozmýšľať, plávam ďalej ... V priebehu ďalších kôl ma predbehnú asi dvaja ... neviem či štafeťáci a už vybieham z vody ... depo je plné pozriem na Garmina ... je tam 53 minút ... s tým som spokojný ... žiaľ je to to posledné, čo som na mojom Garmine v ten deň videl. Vyzliekam neoprén a s rukávom strhávam aj Garmin ... hnusne zanadávam a idem ďalej. Vlado Baron mi ho zdvíha a dáva mi vedieť, že bude uňho...

Beriem kosačku, už tam chýba asi 6 kôl ... Andrejovo, Karolove, Vabrouchove, Šimiho, Pavla Kašpárka a Štupiho ... Posledných troch menovaných ale vidím tesne pred sebou ... takže OK. Ale ako teraz ... neviem aký je čas preteku, tepy ... nič a tak proste pedálujem. Hneď na prvej zátačke predbieham Pavla Kašpárka ... tuším má defekt, po nejakých 2 kilákoch Štupiho a za chvíľu aj Šimiho. Ten začína pomalšie ... takže to nič neznamená ... pomerne rýchlo sa im vzďaľujem. Prichádza mi vhod, že som sa na trati stretol nejako s Palim Šimkom (už sa nepamätám, či som ho dobehol ja, alebo on mňa) ... ideme asi 10km spolu ... chvíľu ja chvíľu on ... potom mu unikám a som úplne sám. Do kelu ... nejdem moc rýchlo? Podozrivo im unikám, ale keď vidím Karčiho Džalaja a Vabroucha ako letia ... tak sa mi zdá, že sa iba tak knedlím ...

Na otočke zisťujem situáciu ... za mnou sa sformovala myslím trojica Šimi, Michal Urbánek a Luky Krpec. Za nimi asi 2 minúty Ivan Ježko a za ním zase tak 2 minútky Miško Kulich. Nič viac som nesledoval ... Takto to išlo celých 180km ... akurát to, že možno do 90-teho kiláku som im unikal a sťahoval Andreja Orlického a druhých 90 kilákov oni sťahovali mňa.

Nakoniec to dopadlo tak, že od skupiny sa oddelil Michal Urbánek na posledných cca. 20 kilákoch dobehol ma a predbehol ... ja som dobehol Andreja a predbehol ... on ma predbehol zase keď som si na príjazdovej ceste vyzúval tretry a tak som prišiel za ním. Šimi s Lukym si ma vychutnali a prišli tak 5 sekúnd za mnou.

Takže v depe sme sa stretli piati. Sedeli sme všetci vedľa seba na lavičke a obúvali sme maratónky ... fakt husté ... toto som ešte nezažil piati vybiehame naraz :)))
Pri vybiehaní ešte vidím, že práve prichádza Ivan Ježko ... takže je tak asi 2 minútky za nami ... na poslednej otočke bol Miško Kulich za mnou tak 5 minút a vzhľadom na jeho beh je jasné, že je iba otázkou času kedy sa zozadu prirúti :).

A tak bežíme ... zo začiatku dobré ... tak po prvom kilometri sa ukazuje ako kto pôjde ... Michal Urbánej vyštartoval najskôr, tak je vpredu, potom ide Andrej a Šimi. Za nimi ja a potom Lukáš. Vzdialenosti sa zväčšujú a tuším, že takto to asi na nejakú dobu bude ...
Oproti vidím Karola, má poriadny náskok a beží výborne. Po hodnej chvíli vidím Vabroucha, ten mi už z diaľky oznamuje, že zablúdil a nadbehol si asi tak kilometer ... ale v jeho očiach vidím to zabijácke odhodlanie a chladnú kalkuláciu ... určite mu už jeho kalkulačka v hlave vyrátala ako musí bežať a kedy Karola dorazí :)

Určite sa pýtate, kde je tá strašná depresia ... veď to vyzerá ako pohodový pretek ... určite už kopa z emócií vyprchala, ale verte mi, počas behu som si prešiel ozajstným očistcom, a snáď tisíc-krát som si položil otázku "Prečo to robíš?" a verte mi nenašiel som jedinú racionálnu odpoveď ... povedal som si vybodni sa na to ... keď si chceš zapretekať, je tu kopa kratších pretekov, kde sa nemusíš takto mordovať ... Fakt mi to nešlo, trpel som ako HOVADO a len som videl ako sa mi chalani vpredu vzďaľujú a tí čo sú za mnou sa približujú ...
Nemal som ani len blbé hodinky aby som aspoň tušil ako bežím ... v druhom kole mi podala Danka svoje digitálky (týmto sa jej chcem ospravedlniť ešte raz za to zvresknutie po nej, ale kľudne som jej aspoň 3x povedal, že potrebujem jej hodinky a ona mi stále iba podávala nejakú fľašu s vodou a absolútne nevnímala, čo jej hovorím ... naozaj zafungovalo až zúfalé zarevanie "Tvoje hodinky!!!"... trvalo asi pol okruhu, kým som sa naučil ktoré tlačítko je na čo :) ... potom som bol schopný aspoň odmerať čas na jedno polkolečko, a keďže malo 3,5km ... tak som nejako vykalkuloval tempo ... bolo stále pomalšie :).

Niekde vo štvrtom okruhu ma predbieha Lukáš v piatom Miško Kulich, hlava nefunguje a ja sa iba motám po trati ... vidím, že sa trápia všetci ... je horko, slnko pečie a fúka vietor ...
Je tu koniec piateho kola, musím ešte jedno, snáď sa teraz nezlomím, už je to iba 7 kilometrov do konca sezóny (áno počas behu som presvedčil sám seba, že sa už v tomto roku na štart nepostavím) ... tak nech tým posledných 7 kilákov stojí za to ...
Na otočke do posledného kola zisťujem, že Ivan je už za mnou do minúty ... hovorím si skúsim to udržať a tak z posledných síl sa snažím pridať ... aspoň ja to tak cítim, aj keď to tak asi nevyzerá ... Blížim sa k otočke vidím, že Lukáš je tak 3 minúty predo mnou, ale kde je Miško ... ten už predsa bol pred Lukášom ... Potom ho vidím, je tesne za ním a trápi sa ... v tom úplne prepínam a hovorím si "Tuje tvoja šanca, urobiť z katastrofy aspoň slušný záver", neváham ... v priebehu sekundy sa mením z teliatka určeného na porážku na Terminatora a letím ... teraz to už aj musí vyzerať ... Miška Kulicha predbehnem do  kilometra ... Ivan pridal, ale ja ešte viac, viem, že keď bežím v tomto tempe, nikto ma nemôže dobehnúť ... Poslednú občerstvovačku iba preletím a je tu posledných 1,5km po hrádzi ... dokonca už vidím pred sebou aj Lukáša ... rýchlo ho sťahujem ... ale už ho asi nedám ... nakoniec dobieham za ním tak necelých 100metrov ...

Pred cieľom ma už čakajú moje drahé deti, že si prebehnú cieľom so mnou  a tak ich beriem za ruky a cez cieľovú bránu prebiehame spoločne ... Našťastie tu boli tie posledné 4 kilometre, tie mi urobili z úplne strateného dňa aspoň niečo pozitívne ... bežal som ich v tempe 4min/km ... z toho vyplýva, všetko je v hlave a tá dnes nefungovala ...
Ako to celé dopadlo, pretek som išiel za 9:09:33 (plávanie za 53:31, depo 1:35, cyklistika 4:48:32, depo 1:06, maratón 3:24:47 ) ... je to môj druhý najrýchlejší čas ... tak prečo si zúfať :)

Celkovo som skončil na 7. mieste, druhý v AG tradične za Vabrouchom ... ale hlavne je tu placka z Majstrovstiev Slovenska v dlhom triatlone. 3 miesto za Karolom Džalajom a Andrejom Orlickým. Takže opakovanie z polovičky z Bátoviec, len chlapci predo mnou si prehodili poradie. Pre úplnosť musím poznamenať, že predo mnou bol aj vetrán Šimi ... ale on je už starší pán a tak bol hodnotený s nimi :)

Slovakman 2011 bol naozaj pre mňa ťažký pretek ... ale vytrápil sa asi každý ... hodne si to dal aj Marek, ktorý tak absolvoval svojho 30. Ironmana a jeho séria v roku 2011 ešte pokračovala a zastavila sa na čísle 33 ... zase mám čo dobiehať (to som bol už iba nejaké 2 kúsky za ním a zase je to desať ... a keďže on už písmenká DNF nepozná, tak ho asi nedám ... pri jeho apetíte :) )
A keďže som si povedal, že je koniec sezóny, tak je ... nikto ma nedostane na žiadny štart a tak robím hrubú čiaru za sezónou 2011, kde som odpretekal iba dva ironmany, dve polovičky a jeden olympijský triatlon a Oravaman. Zato som zašiel svoje dva najrýchlejšie časy a aj výsledkovo to bola určite najlepšia sezóna ... a tak mi nezostáva nič iné len si poriadne oddýchnuť a o rok to skúsiť znova, s čistou hlavou a pozitívne naladený ... Howk koniec :)

Oravaman - záver

Záver Oravamana bo viac ako štýlový. Najskôr nasledovalo pohodové vyhlásenie vonku, pri výbornom guláši. Všetko výborne ozvučené na tribúne ... a ušiel sa mi aj pohár za 3. miesto v kategórii 30-39 rokov. Porazili ma tradične Vabrouch a Orličák.

Takto ma deti dotiahli do cieľa :)))

Potom sa celé osadenstvo pomaličky presťahovalo do kongresovej haly penziónu a tam sa začala afterparty. Tá naozaj stála zato. Videoprojekcia, obrovská kopa jedla a proste všetko čo by si človek mohol zaželať ...

Aj takto sa na Orave finišovalo - Ivan Ježko

Neviem, kde to chalani z Oravy videli, pokiaľ viem tak na žiadnom svetovom evente neboli ... ale aj tam by sa od nich mohli učiť. Tej oravskej afterparty sa vyrovnala snáď iba tá v Malajzii ... kto bol v Malajzii vie o čom hovorím...
Prečo som to zrovnal práve s Malajziou? Oba preteky boli organizačne dokonalé, asi preto, že ich robia srdciari (škoda že  Malajziu prevalcoval biznis, to sa dúfam na Orave nestane). Len mi bolo ľúto, že sme museli okolo 11-tej odísť, na afterparty sme boli s deťmi a tie boli po celom dni úplne out ...

Klobúk dole, zorganizovať to a ešte sa aj postaviť na štart ...

... bojovať

a zvíťaziť !!!

Aby som to celé zhrnul:

najskôr to negatívne
Takú svalovicu, akú som mal po Oravamane som nemal nikdy v živote ... určite mi nepridalo ranné mroženie sa v termálnych bazénoch v Oraviciach (toto bolo tiež súčasťou organizácie preteku), ale nabudúce by som navrhoval Peťovi usporiadať radšej 80 kilometrové cyklo-vyjazdenie  po všetkých Oravských krkahájoch ... teda niekto nech ide plávať (napríklad rodinný príslušníci), ale predstavte si, keby si išli na druhý deň Oravamani spolu zajazdiť pekne spolu v pelotóne ... navrhoval by som trasu Zuberec - Popradské Pleso - Zuberec , možno je to trošku viac, ale kto by to počítal :)))
Ale vážne ... tá svalovica bola s úplne atypického behu ... ale behať som nemohol ešte ďalšie 3 dni ...
pozitívne
všetko
Povedal by som to stručne takto. Manželku mám z Turian, niekde na pomedzí Turca a Oravy. Pár krát sa mi stalo, že keď si tam tunajší chlapci trošku viac na zábave vypili, tak som sa tam napočúval napríklad aj to, že "vy Bratislavčania (vtedy som tam ešte býval) chodíte drať v zime sneh z hôr ... odvtedy mám vždy taký divný pocit ... proste sa bojím, aby som im ten sneh nezodral ...
A tak som mal trošku obavy ... ale ukázalo sa že ľudia zo Zuberca dokázali urobiť event ktorý sa odvtedy stal v mojich očiach merítkom kvality.
Viem, že odteraz budem ďalšie preteky zrovnávať práve s týmto ...
Takže už iba toľko :

Vďaka, bolo to GULERVÚCE !!!

Ovavaman - 2. časť

Je tu štart ... skáčeme do vody a valíme vpred. Pole sa strašne rýchlo roztrhá ... chýba taký zdravý plavecký priemer a tak plávam pomerne osamotene ... rýchlici Orol a Paľo Šurda sú hneď niekde vpredu, Mosný, Jurkovič a Vabrouch tiež ... a potom sa tam knedlím niekde ja ...Aby nebola nuda tak počas prebehu z druhého do tretieho plaveckého kola pridávam efektnú piruetu na mokrej tráve zakončenú kvalitným karate-výkopom ... Do kelu videl som to na fotke pri vyhlasovaní, ale neviem tú fotku nikde nájsť ... Peťo, ak ju nájdeš pošli mi ju prosím). Dobre som všetkých pobavil a tak skáčem do vody a pádlujem ďalej ... Z vody leziem pomerne osamotene, viem, že to nebolo najlepšie plávanie ... ale na tomto preteku by nehralo roľu, ani keby som zaplával svoj najlepší plavecký výkon. Ten si nechávam na ďalšie sezóny :)))
Sám sa v depe divím, aký som šuchtavý ale nakoniec sa nejako vyteperím na kolo a vyrážam. Moje ambície na tomto preteku sa odrážajú aj na vybavení bicykla. Idem na normálnej silničke, s krátkou hrazdičkou a tréningovými plášťovými Mavic-mi.
Najskôr je tu rovinka, potom sa začne trať mierne vlniť, potom viac a potom je tu prvé stúpanie na Huty.

Čakám od toho, že ma to nejako vyflusne, ale nedostávam to, čo som očakával ... je to stúpanie ale také tiahle ... v podstate 80% na veľkú placku. Jediné čo konštatujem je, že Tomáš Kubek mi to v kopci poriadne naložil .... :). Potom nasleduje rýchly ale nenáročný zjazd do Zuberca a potom by mal prísť záverečný masaker ... stúpanie na Tatliakovu chatu. Asi v tretine stúpania ma dobieha Ivan Ježko, ani sa nečudujem ... toto je trať stavaná presne na neho ... ľahký pavúk a skvelý cyklista.

Ivanove tempo je ale akceptovateľné a tak idem za ním. Toto sa už dá označiť za stúpanie. Definitívne zhadzujem na malú a ťahám ... vpredu sa mi zdá, že sa niekto motá po trati ... je stále bližšie a bližšie ... Ivan akosi spomaľuje a tak idem pred neho a hovorím, poď docvakneme toho pred nami ... je to Paľo Šurda ale dorazíme ho až v depe ... z depa prakticky vybiehame traja naraz a začína posledná disciplína ... neviem síce prečo sa volá beh, ale dajme tomu...

Asi po 200m metroch behu do vrchu začína cca. 2 kilometrová horolezecká pasáž, kde nastúpame ja presne neviem koľko ale možno 800metrov. Miestami to nie je beh, ani chôdza, je to štvornožkovanie medzi kameňmi. Z trojice mi to ide asi najrýchlejšie a tak v závere predsa len získavam malý náskok ... Som na vrchole, občerstvím sa a valím dole po kameniskom turistickom chodníku, aby som zase mohol bežať na ďalší kopec. Tento krát je to už beh ... beží sa po turistickom chodníku a je to celkom v pohode. Ďalší vrchol a zase dole kopcom ... medzi kosodrevinou a kameňmi ... hovorím si len zle nešliapnúť a fakt bežím úplne na istotu, lebo, kebyže mi noha uviazne medzi kameňmi to by vôbec nemuselo skončiť dobre. A zase hore ... tento krát naposledy, potom nás odkláňajú niekde dole do nejakej jamy, ktorá zdá sa nemá žiadne dno. Je to extrémne prudko dole koncom, miestami tak, že radšej chodím a zliezam ... nebežím.
Asi po kiláku sa to predsa len vylepšuje a už sa tam dá bežať ... síce medzi kameňmi ... Po nekonečnom zbehu v teréne sa dostávam na asfaltovú cestu a tam mi hlásia že predo mnou je niekto jednu minútu. Do cieľa sú to asi 4 kiláky, hovorím si, skúsim to a rozbieham to na tempo cca. 3:15/km. Toto tempo sa dá v pohode držať, lebo trať je pomerne slušne dole kopcom ... vidím ako sa približujem, ale nestačí to ... cieľ je blízko a stiahol som tak polovicu ... a tak dobieham do cieľa v trošku zvoľnenom tempe spolu s detičkami.

Do cieľa som prišiel na siedmom mieste a keďže predo mnou boli štyria mladíci do 30 rokov, tak som "obdržal" tretie miesto v M30-39 za Vabrouchom a Orličákom.

V cieli bola kopa melónov a tak som sa pustil do nich ... nasledovalo kopa mäsa, vybehanie s deťmi a nakoniec pozeranie v chate spolu s Vabrouchom časovku na Tour de France. Tak sme sa do toho zažrali, že sme ani nezbadali, že sme tam zostali poslední, Vabrouch, ja a zbytok mojej rodiny. A keby ste počuli, ako sme pri tom mudrovali ...

Ale mierne sme to prekoučovali, lebo už boli všetci preč, Peťo sa ešte zmestil niekomu do auta, ale kto by zobral celú rodinu ... nezostávalo nám nič iné, len sa pobrať naspäť peši ... je to nejakých 5 kilákov ... čo už. Ale nakoniec sa na nás usmialo šťastie a naložili nás dvaja organizátori do ich krásneho terénneho Subaru a razom sme boli na Pibisku.

Vyhlásenie a celkové zhodnotenie si nechám zase na neskôr ...

Oravaman - 1. časť

Pokračujem v mapovaní sezóny 2011 :)
Viem, že to asi dostanem poriadne schytané od môjho oddielového kolegu, lebo on príspevky "tohto typa" nemusí, ale ja to chcem mať všetko popriadku, tak ako sa to udialo ...

Oravaman ...toto je vážna téma.


Už od jesene som vedel, že sa takéto niečo chystá a poviem to úprimne ... bol som pomerne skeprický ... triatlon na Orave, v horách, cyklistika samý kopec ... pre koho toto bude ... zase nejaký guláš pre bandu kamarátov a nie normálny pretek ...

Nedával som veľkú šancu tomu, že na takýto pretek príde veľa pretekárov a hlavne, triatlonistov ... nie dobrodruhov, ktorí si chcú prísť niečo vyskúšať. A patrične som to dal hlavnému organizátorovi Peťovi Paľovi aj najavo.

On sa však nevzdával, že to myslí vážne som patrične zaznamenal na prvom triatlone sezóny v Senci, kde som zaparkoval auto vedľa Fabie pologovalej Oravamanom. To už som vedel, že "chalanisko z Oravy" ide do toho naozaj po hlave a niet cesty späť ... Nasledovala stále kvalitnejšia verzia www stránky ...

Ale predsa len stále som to nevidel úplne ružovo ... termín týždeň po MSR v strednom triatlone a dva týždne pred Slovakmanom ... no kto sa príde rozbíjať niekde na oravské kamene dva týždne pred vrcholom sezóny :)))

Ale kampaň bola neúprosná ... termínovka zaplnená ... a keďže som prisľúbil, že ak budem doma, tak prídem ... prišiel som.

Organizátori prisľúbili neskutočne veľa ... hovorím si, ak toto splnia tak bude ako ešte nebolo ...

Zázemie preteku - penzión Pribiskô

A veru bolo tak ako ešte nebolo ...

Hoci som vekom stále ešte iba triatlonista junior, môžem povedať, že som už nejaké tie preteky prešiel :) ... zažil som kopu svetových podujatí ako aj veľa "triatlonových gulášov" ...

Tak ako teda bolo?

Počasie neveštilo nič dobré .. zima, vlhko, dážď ... ale ideme na Oravu. Penzión Pribiskô nachádzame ľahúčko ... je to tu krásne vyznačené a v čase nášho príchodu to tu už frčí na 110%. Bezproblémové vybavenie formalít ako je prezentácia ... deti sa majú kde hrať v okolí na ihriskách ... potom nasleduje už oficiálny program. Pretek začína úplne inak ako všetky preteky doteraz na našom území ... doslova slávnostným otvorením s kultúrnym programom, básňou, privítaním ako keby sme boli kto vie čo a hlavne kopou dobrého jedla v krásnom prostredí penziónu (alebo kongresovej miestnosti ...). Proste dokonalý úvod.

Kultúrny program :)

Odchádzame až neskoro večer, uložiť sa do postele, predsa sa len zajtra skoro vstáva. Je tu jedna z vecí, ktoré z ktorých som mal obavy ... a to je transport bicyklov zo Zuberca k Liptovskej Mare, kde sa pretek začína. Ale organizátori zvládli aj túto časť vynikajúco, o každé kolo sa postarali, zabalili a každý mal zabezpečený odvoz na miesto štartu. Dokonca sa na nás aj to slnko začínalo usmievať ...

Tesne pre štartom sa objavuje aj zahraničná hviezda Peťo Vabroušek. Z pomedzi Slovenských hviezd dorazili aj Orol Trnavský, Paľo Šurda, terénne hviezdy Tomáš Jurkovič, Peťo Mosný a Jožo Tomašovič, Triklubácky supercyklisti Ivan Ježko a Tomáš Kubek ... a samozrejme Kika Lapinová ... aspoň týchto som poznal ja :)

Moje ambície pred štartom boli veľmi prosté ... prísť do cieľa bez zranenia. Tomu som aj prispôsobil tréning počas týždňa, kde som odbehol dve tridsiatky a najazdil niečo aj na kole ... plávanie si nepamätám, predsa len to píšem po takmer pol roku :))) Predsa len mám týždeň po vydarenom preteku v Bátovciach a dva týždne pred vrcholom sezóny.

Inak na štarte sú aj dve zaujímavosti ... štartuje aj sám Peťo Paľa, organizátor, ktorý toho asi moc v posledných dňom nenaspal a štartuje aj majiteľ penziónu Pribiskô. Neverili by ste, taký zlatý pupkatý pánko, no hovorím si, keď tento ujo prijal výzvu s menom Oravaman, tak je frajer. Každopádne sa určite po prvý krát obliekal do požičaného neoprénu a som presvedčený, že ešte nikdy žiadny triatlon neabsolvolal. Tak takýto frajeri sú na Orave ...

Pokračovanie nabudúce ...

Halfironman Bátovce 2011 - Majstrovstvá SR

A som tu znovu ... Bátovce nepatria k pretekom, ktoré by som absolvoval každoročne ... pretekal som tu iba raz v roku 2008 ešte so starým Authorom a minulý rok som bol hlavným polievačom spolu s Bohušom a Marečkom ...


Takže Bátovce po druhé ...

Rodinke sa nechcelo a tak som vyrazil sám ... dokonca z domu ráno pred pretekom. Ako som už písal, išiel som sa zúčastniť a zabaviť sa. Po ceste som si pustil dve kompletné staré Metallicy ... Masters of Puppets a Black Album. Celú cestu som bubnoval do volantu a všetkého, čo som v aute mal ... normálne som sa naspeedoval a po príchode do Bátoviec som sa cítil SKVELE.

Keci, čo sa robí pred štartom tu nebudem uvádzať, proste som sa snažil vyhnúť štipľavému slnku a dožiť sa štartu.

Nejako mi to príde, že tento pretek sa u nás až moc prežíva. Sú to majstrovstvá ... sú tu všetci, krátkotratiari, dlhotratiari, každý ... a každý je nabudený na maximálny level. Celkom to nechápem, ale dobre ... hlavne, aby ma niekto neumlátil vo vode, lebo už pred štartom vidím, že to bude drsné ... .

S Marečkom ideme na štart ... žiadny stres ... pohoda

Ide sa na štart, voda je hnusná ako Ganga a teplá ako močka. Plávať sa bude samozrejme bez neoprénov ...

Odštartované ... zase klasická plavecká časť slovenských pretekov v dlhom alebo strednom triatlone ... bitka jaxviňa na prvých 100 metroch. Nabudení stafeťáci bijú tých ktorí naozaj pretekajú a tak sa musia prispôsobovať "borcom" ktorí vlastne ani nepretekajú ...

Kedy konečne niekto pochopí, že triatlonový pretek je niečo iné a štafetový pretek pre príležitostných adrenalínových športovcov vec druhá. Takýto naspídovaný bouchač môže pokaziť celoročnú prípravu niekomu, kto dre celý rok ... Pritom stačí tak málo, vypustiť štafeťákov o niekoľko minút neskôr a je po probléme ... Možno niekedy:)

Bitku prežijem a upratujem sa v pokojných vodách. Plávam si tak akurát, určite sa neknedlím, ale nejdem ani úplnú hranu. Objavil som pred sebou celkom dobré nohy a tak plávam za nimi. Tuším ich aj poznám, jasné sú to Vabronohy (bez Vabronožiek). Takto odplávame celé 2 kiláky a z vody lezieme spolu traja Lukáš Slatinský, Vabrouch a ja. Pred nami asi 10 sekúnd Šťupi.



Nóó, to nie je zlé, z depa vyrážame v poradí Lukáš, ja a Peťo. Nejako sa upracem na biku, najem a napijem po 2 kilákoch sa opieram do pedálov. Čakám, kedy sa Vabrouch okolo mňa preletí a ja ho skúsim aspoň chvíľu uvisieť ... Ale nič také sa nedeje, Peťo sa poslušne zaraďuje do vláčika a teraz fakt neviem ... ideme s Lukášom fakt tak dobre, alebo Peťo nemá svoj deň ... Niečo tu nesedí ... Šťupiho predbiehame, asi aj nejakých štafeťákov, možno ešte niekoho ... ja už po pol roku neviem ... Niekde vpredu sú pred nami Andrej Orlický, Karči Ďžalaj a Zadák a Jožo Tomašovič.



Asi na dvadsiatom kiláku prichádza prvý kritický okamih. Ideme okolo osamoteného domu asi 50-kou, keď sa zrazu vyrúti na nás pes. Vabrouch predo mnou ho obchádza, ja už nie. Psa som zostrelil v tej 50-ke, našťasie iba tretrou, zabalancoval som, ale udržal som sa na kole. Ale v tej chvíli na fakt oblial studený pot pri pomyslení, čo všetko sa mohlo stať ... Nič to, po minúte už na to nemyslím a valím ďalej. Pravidelne striedame, tak v 3-4 kilometrových intervaloch a priemerku máme fakt vysokú vzhľadom na to, že táto trať je všetko možné, len nie rýchla ... Druhý kritický okamih prichádza v druhom kole. Rútim sa dole do Bátoviec a to fakt rýchlo a tu zrazu jéééb, pichnutie pod prilbou. Asi osa. Nikomu neželám vyberať zakliesnenú osu z "aeročapice" počas plynulého zjazdu ... Asi po minúte zápasu boj vyhrávam, čelo bolí a hovorím si "Zbohem voso, já jedu dál ..." Chlapci mi odskočili a tak si ich musí docvaknúť, čo nie je až taký problém. Potom už nič podstatné ... tak ako sme odišli z depa, tak sme sa doň aj vrátili. Cyklistiku sme naozaj preleteli hoodne rýchlo. Depo je v pohode a ja vyrážam na beh ... až tu mi dochádza, čo sa vlastne deje ... Neprišiel som pretekať, ale veci sa vyvŕbili tak, že som zrazu na 4. mieste na MSR v strednom triatlone ... to by som si pred štartom ani len nepomyslel. Predo mnou bol Karol Džalaj, Orličák a Jožo Tomašovič. Prvý dvaja sú niekde viac vpredu, ale Joža vidím asi tak 200-300 metrov pred sebou a je stále bližšie a bližšie. A tak mením taktiku z tréningového preteku na pretekovú, kiláky bežím strojovo všetky okolo 4:00/km (+-3sekundy). Joža predbieham ešte v prvom kole zo štyroch a pred ďalšími mám náskok 6 a viac minút. V tomto tempe dobieham prvú desinku, pravidelne si 2x v kole meriam odstupy od borcov, čo sú za mnou. Je to stále rovnaké a tak zase mením taktiku, lebo vidím, že sa už nikam nemôžem posunúť a stačí mi kopírovať tempo prenasledovateľov :). Začína to byť v pohode, tempo klesá na cca. 4:20/km a toto je pohodlné. Vabroch a Lukáš mi samozrejme zdrhli, ale to mi nevadí. Ja som tretí na MSR na stredných tratiach a to je niečo o čom som ani nesníval. Posledné kilometre rozmýšľam, čo urobím v cieli. Nakoniec som to vymyslel celkom dobre. veď posúďte sami.


Cieľovú rovinku po hrádzi som si dokonale vychutnával a bolo to doma. Môj najlepší pretek na polovičných tratiach.

Celkovo 6. miesto a bedňa z MSR :)

IM AUSTRIA, po preteku, alebo ako sme si išli s Marekom zahrať ping-pong do Budapešti :)

Po pretekoch sa atmosféra uvoľnila, obloha rozjasnila a teplota vzduchu sa radikálne zvýšila.


Paráda, začína dovolenka, aj keď krátka ale určite bude dobrá ...

Nasledoval deň povaľovania sa na Strandbade, okorenený kajakovaním a samozrejme prestížnym pretekom s Mirom Jarošincom v kanáli proti smeru plaveckej trate Ironmana. Mali sme všetko, dva navádzacie kajaky ... proste sme obaja plávali na pohodu s tým, že sme obaja skončili s vyplazenými jazykmi a slovami: "To bolo na pohodu, takto plávam každý tréning, len tak voľne , lebo plávanie je vlastne taká zbytočná disciplína a neoplatí sa tam plytvať silami :)))". Schimi to potom celé okomentoval (ale ja to mám iba sprostredkovane) "Jozef zase knedlil?" Neviem čo je to knedlil, ale bolo to super. Odvtedy som slovo knedlil zaradil do svojho slovníka ...

Potom tu už bol záverečný večer s Jeffom. Fakt toto veľké dieťa z Arizony nám neskutočne spríjemnilo posledné dva týždne. Fakt mi bolo ľúto, že už musí domov. Fakt nám tu bude chýbať, deti si ho obľúbili a bolo im do plaču, že už musí preč.

A tu nastáva jadro tohto príspevku.

Musíme Jeffa odviesť do Budapešti na letisko, čo je hore-dole cca. 1200 kilákov. Vstávane skoro ráno, sadáme do auta Jeff, Marek a ja a vydávane sa na cestu. Prvý problém nastáva už pri rampe na výjazde z kempu. Rampa je zamknutá a na vrátnici nikto. To je prúser. Čo teraz. Pozerám na lajstrá nalepené na vrátnici a vidím tam, že v prípade nutnosti treba zobudiť správcu, čo býva v neďalekom karavane. Ja nemám odvahu a tak posielam Mareka, predsa len má z nás najväčšiu hubu.

Tu začína ťažký prúser. Po čase príde správca, poriadne naštvatý a začína to do nás poriadne šiť. Je úplne nechutný a vidím, že Mareček radšej odchádza. Som rád, lebo myslím, že tak za minútu by mi pridrbal poriadnu po papuli. Ja sa ešte držím, Jeff je nervózny, lebo tento incident už pomerne značne ohrozuje jeho odlet a vrátnik-idiot nechce a nechce otvárať. Darmo je to najdôležitejší človek v kempe ... Už mi ale dochádza trpezlivosť ... predsa to len skúšam čarovným slovíčkom Prosím a slovami buďme ľudia ... nezaberá. Vrátnik si drzo vypýta naše papiere od kempu (našťastie som kemp včera vyplatil, aj keď zostávame ešte 4 dni) a demonštratívne ich predo mnou roztrhá aj s dokladom o platbe. Tu už mám dosť aj ja a práve sa chystám zmiešať mu hlavu z riťou , ale v tom chlapík ide k bráne a otvára ju so slovami " Sie sollen nie wieder kommen!". Zobral som rozum do hrsti, a držím hubu, dokonca mu poďakujem, ale hryziem si neskutočne do pier. Priznám sa, že niečo podobné som ešte nezažil. Minulý rok som zažil čistokrvného fašistu-správcu kempu v Zurichu ... ale tento ho dokonale prekonal. Hovorím si, veď počkaj, večer prídem a porozprávam sa o tebe s majiteľom kempu a vyrobím ti taký prúser aký si ešte nemal.

Takže asi po polhodine hádania prechádzame bránou von z kempu, nakladáme Marečka a vyrážame. Jeff vystresovaný, Mareček dobre že tam nebol, lebo ujo by už nežil .... Ale ide sa ...

Skrátim to ... po ceste do Budapešti nič podstatné ... Jeffa vyložíme, rozlúčime sa a my vyrážame naspäť do Klagenfurtu. Nebol by to Marek, keby nevymyslel nejakú hovadinu. Hneď ako nasadáme do auta hovorí, poďme inakadiaľ, spodom cez Slovinsko. Prečo nie, aspoň bude standa ... Dostávame hlad a tak sme sa jednoznačne zhodli na slove Kotbular. Takže naberáme smer IKEA :). Dávame 2x20 ... my Kotbular radi...

A potom to prichádza ... vidíme Decathlon ... Už vidím ako Marekovi blyštia oči a ja tuším čo príde ... minimálne 2 hodiny motania sa po obchoďáku. Ale to čo prichádza prekonáva všetky moje predstavy ... objavujeme tam ping-pongový stôl, rakety, loptičku. Hodíme na seba pohľad ... a už aj držíme rakety v rukách ... ping-pong som nehral už hodne dávno a v pamäti mám stále ponižujúce prehry v tenise na Floride. Hovorím si, to bude zase výprask. Na Floride som hral s Marekom v tenise rovnocennú partiu, len keď hral s ľavou rukou ... :). Hovorím si, to bude zase hanba ... ale výzvu prijímam. Dohadujeme sa na 5 víťazných setov ... a keby ste videli to nasadenie ... bol to boj na život a na smrť. Vyslovene sa medzi nami odohrával psychologický boj, taktika, klamanie telom, pohľadom ... proste by sme sa pohľadom aj pozabíjali :) Ale teraz mám navrch ja ... už je to 3:0 na sety a tak idem Marekovi vrátiť požičané z Floridy. Beriem raketu do ľavej ruky a zrazu je hra vyrovnaná ... dokonca set tesne vyhráva Marek. Podarilo sa mi to dokonale ... tak ako som si ja na Floride nevšimol, že Marek hrá ľavou a zrazu som "hral ako z veľkej knihy" , ani teraz si on nevšimol čo som mu vyviedol ja. Ale beriem raketu opäť do pravej a robím krátky proces ... . O tom sete s ľavou hovorím Marečkovi až v aute :))). Potom ešte vyskúšam všetky možné skateboardy a podobné vychytávky a pobyt v obchode ukončujeme podľa našich dobrých zvyklostí ... Mareček s rukami vo vreckách ja plným košíkom (do kelu, takto to vždy dopadne, keď sa my dvaja vyberieme do obchodu, z Arizony som si musel zobrať extra 20kg batožiny a to dodnes ľutujem, že som si nekúpil tie gulervúce golfové palice ... to ma fakt štve).

Potom už zase nič pre nezaintreresovaných, ale nám sa počas najbližších 6-7 hodín jazdy nezastavila huba, prebrali sme úplne všetko vrátane psychologického profilu mojich detí...:). Pomotali sme sa po Slovinských lokálkach ... Do Klagenu sme dorazili niekedy večer o deviatej ...

Tak toto bolo o tom ako sme si boli zahrať ping-pong v Budapešti ... udalosť hodná zaznamenania ...

Potom už Maco s Marekom nabrali smer Zurich ...

IM AUSTRIA ... pretek

Večer pred pretekmi bol už v znamení miernej nervozity ... teda miernej ... ako u koho. K Marečkovmu vzťahu k IM Austria sa vyjadrím neskôr. Po kempe zbieral informácie Jožko Bezák, Kulich-family, ale najnervóznejší bol jednoznačne ujo Imro (ako keby už nepreskákal kopu takýchto pretekov). A tak sa v našom Base kempe striedali návštevy jedna po druhej ...


Ale to nie je podstatné ...

Je tu ráno a to znamená, že celý kemp na Strandbade je hore nohami. Normálne o 5:00 je všade pokoj, ale prvú júlovú nedeľu to býva inak.

Najskôr je vidno Skinfiťákov. Kto to je? No predsa nabušení rakúski triatlonisti v ich národnom úbore. Tí počas race-weeku nejdú ani na záchod len tak hoci-ako. Jednoducho - Skinfiťáci majú na sebe vždy všetko, čo sa len dá (samozrejme značny Skinfit). Štandardný Skinfiťák ide na ráno na záchod obutý v maratónkach s gumovými škúrkami, má obuté podkolienky značky Skinfit. Musí mať boostery na lýtka , krátke elasťáky a triatlonový top. Najlepšie je aby bolo všetko toto bielej farby, lebo na elasťáky si musí ešte obliecť čierne nohavice s bočnými zipsami. Aby bolo vidno, že má elasťáky, tie musia povinne trčať 2cm pod nohavice. Všetko toto sa musí doplniť šiltom značky Skinfit. Takto vyparádený už môže ísť konečne na záchod, pekne s vypnutou hruďou, stiahnutým bruchom a napnutými rukami. Takže toto sú oni : Homo Skinfitus ... endemit vyskytujúci sa hlavne začiatkom júla v Klagenfurte a okolí :)))

To len aby ste vedeli ...

Lek keby ste nevedeli .. tak Skinfit v istom období zanechal výrazné stopy aj v iných krajinách Karpatského typu ... :)

Ale teraz už naozaj. Vstávame ráno akoby sme išli pretekať. Som nesmierne šťastný, že nemusím, aj keď mi to nikto nechce veriť ... Teda hore sme Mr. Nemčík, Jeff a ja. Nebudem sa vyjadrovať o predštartových sračkách, aj keď hovná sú naozaj vďačná téma ... už som strávil nejaký ten čas debatovaním o hovnách :))). Proste a jasne ... Mareček sa navliekol do neoprénu a vyrazili sme na štart. Odprevádzame ho a je mi ho naozaj ľúto, keď si pomyslím, čo ho čaká. Ale on tak vôbec nevyzerá. Vidno, že v hlave to mám absolútne v poriadku a sám dobre vie, čo musí v tento deň urobiť ... . Prechádzame bránou na Strandbade a vtedy si uvedomujem naozaj tú masu ľudí (keď sa človek sústredí na pretek, tak to všetko tak moc nevníma, takto je to lepšie). Čo si ešte všímam? To, že triatlon znamená pre Mareka moc to som vedel, ale až tu vidím, že je to oveľa viac ako si človek vie predstaviť ... Tento obrovský Flon (to nie je preklep, to je zase presné pomenovanie od našej kamarátky Lucky. Týmto termínom, je pomenovaný endemit vyskytujúci sa priemerne 10x do roka vždy ráno pred siedmou lokálneho času navlečený v mierne poddimenzovanom neopréne, zásadne na brehu nejakej tej vodnej plochy. Nezáleží pri tom, či sa jedná o sladkú, alebo slanú vodu, ale o 7:00 sa stratí niekde pod hladinou, aby sa niekedy o týždeň, v krajnom prípade dva objavil zase ráno pri nejakej tej vode :))) ) je doslova na mäkko. Tisnú sa mu slzy do očí ... prežíva to na milión percent. Musím sa otočiť, aby nevidel, že som už na mäkko aj ja. Ale už nie je veľa času. Pripijeme si Redbullom, vystískam ho, povinne ho buchnem po chrbte (aj keď to neznáša) a my s Jeffom ideme po svojom na mólo a Marek do vody ...

Je to tam nabité, ale nakoniec nájdeme celkom slušné miesto a už je tu štart. Je to sila, prvý krát vidím takto naživo štart tejto masovky ... celkom sa mi to páči, takto pekne z nadhľadu. Asi budem do Klagenu chodiť pravidelne ...

Asi 5 minút po štarte vyrážame s Jeffom pozdĺž kanálu na miesto výlezu z vody, dávame si kávičku a nacháddzame super výhľad, určite lepší ako všetci snobovia vo VIP zóne. Veď posúďte sami podľa fotiek...

Mareček je naozaj ľahko identifikovateľný aj pri plávaní v "hajzlovej mise" ako to nazval jeden nemenovaný doktor z Levíc a zamozrejme mnohonásobný ironman
Po tom, čo sme odpozerali tak prvú 300-ku zase šprintujeme do výjazdu z depa a tam už valí hlavný prúd borcov. Odpozeráme kamarátov, Jožko Bezák vyzerá trošku utrápene, ale napríklad Imro Holečko má úsmev od ucha k uchu ...

Super teraz máme 2 hodinky čas ... ideme na raňajky a zároveň preberám deti a vyrážame pozrieť cyklistiku na otočku na 90-tom kilometri. Ale prepočítali sme sa :))). Marino už preletel a tak stíhame až druhého ... Už vieme, že Marino príde véééľmi skoro a tak nenechávame nič na náhodu. Zaradíme niekoľko bežeckých cvičení, jedlo sme si zobrali radšej so sebou ..

Marino je tu. Nádherne, elegantne prechádza poslednú zátačku, už vyzutý. Až sa mu divím, že takto riskuje kvôli 2-3 sekundám. Ale zvláda to nádherne ... Potom ešte odsledujeme prvú 10-tu a vydávame sa na trať behu ...

Píšem tu o nejakom Marinovi. Kto to vlastne je? Je to tiež taký miestny endemit, ktorý sa začal objavovať na juhu Rakúska v okolí Klagenfurtu niekedy pred piatimi rokmi. Nie je noc zábavný, nakoľko je totálne skostnatený vo svojich stereotypoch a nezaraďuje žiadne novinky (okrem toho, že je stále rýchlejší a rýchlejší). Vždy je to isté. Príde, odštaruje, zvíťazí a zase na rok zmizne :)

Na behu si vyberáme skvelé miesto blízko kempu a zároveň blízko detského ihriska. Deti to už moc nebaví a tak sa hrajú a my s Jeffom fandíme. Výborne si vedie ďalší náš kamarát Jožko Major. Keby ten feferón vedel poriadne plávať, bol by hviezda prvej veľkosti. To ako jazdí na kole je nádhera a ako behá ... radšej ani nehovorím. Potom už vidíme aj Miška Kulicha a ďalších a ďalších. Fandíme a fandíme ... musím to skrátiť ... výborne idú všetci Schimi, Ivan Bruck, David Sajner, Jožko Bezák, Imro Holečko.

Famózne to valí aj Slovakmanovi najslovakmanovanejšiemu - samotnému Vladovi Barónovi. Ten na trati nie je sám, skvele ide aj jeho polovička Janka. Nespomínal som ešte Mareka. Ten po skvelom plávaní zašiel aj vynikajúci bicykel a keď ho vidím na behu, viem že to bude dobré. Má to pod kontrolou a cupká si svojim jedinečným Nemčíkovským štýlom. Nejde aj moc rýchlo a vôbec nie pomaly ... ak nebude zastavovať, bude to skvelý výkon.

Marino je v cieli. Išiel svoj životný pretek a skončilo to svetovým rekordom. Som naozaj šťastný, že som mohol byť pri tom ...

Potom odovzdám deti Danke, s Jeffom buchneme jedného Radlera a fandíme ďalej. Zase je tu Marek. Už má mierne skrivený face ale ide ... už to nie je to čo to bolo ale do cieľa má už iba okolo 12 kilometrov. Nevydržím to a rozbieham sa s ním. Pôvodne som mal v pláne odbehnúť s ním 100-200metrov, ale nakoniec som s ním bežal až do cieľa. Možno mu miestami moja prítomnosť liezla aj na nervy ale ja som si to neskutočne užíval. Lietal som tam po trati hore dole, tak aby ma nikto nemohol obviniť s coachingu. Úzke miesta som musel obiehať niekedy aj niekoľko stometrovou okľukov, aby som sa pretekárom nemotal po ceste.

Bola to fasa. Marečka som doprevadil do cieľa. Potom vyzdvihol mierne rozbitého a deď sa nenápadne blížil ku koncu ... Všade po okolí sa prechádzalo rozvážnym krokom stále viac a viac pretekárov vo finišerských polokošeliach ...

Tak toto bol pretek IM Austria ... proste gulervúci deň.

Pred pretekmi ...

O Klagene toho napíšem asi veľa, aj preto aby som tým, ktorí tam ešte neboli načrtol, o čom to je a prečo tam treba prísť.

Známa dvojica David S. a Marek N.

(Na tejto fotke David o tom ešte nevie, ale má pred sebou zaťoaľ svoj životný pretek)Klagen nebude o mojom triatlonovaní, hoci som tam toho natrénoval požehnane. Bodaj by aj nie, veď som bol v dokonalom prostredí, obklopený iba samým TRI TRI TRI ... až by jednému z toho ....

Ale po poriadku. Hoci preteky sú v nedeľu pre našu rodinu bol kľúčový deň už sobota. Prečo? No predsa v sobotu boli preteky Ironkids a Ironwoman. To, že budú deti pretekať sme všetci vedeli, ale to, čo som ušil na moju milú polovičku mi asi len tak rýchlo nezabudne :)

Problém vznikol, že som deti neprihlásil vopred (nikdy predtým to nebolo treba) ale tento krát som tŕpol do poslednej chvíle, či sa deti dostanú na štart. Nakoniec sa to predsa len podarilo, hoci som musel urobiť Jožka o rok starším. Síce som tým pochoval aké-koľvek šance na výsledok, ale ak by som nástojčivo trval na štarte v jeho kategórii, na štart by sa vôbec nedostal. Dostať ich na štart ma stálo celé doobedie ale stihol som ešte jedno. Prihlásiť Danku na beh Irongirls.

Ona netušila čo ju čaká a tak sa opaľovala celé doobedie až do chvíle, kedy som sa neobjavil ja so štartovým číslom v ruke a slovami : "Tu máš čislo a za 30 minút štartuješ :)" Keby ste videli jej zhrozenie. Nezostávalo jej však nič iné, iba sa rýchlo nahodiť do bežeckého a vyraziť na štart. Samozrejme behom, lebo inak by to nestihla :) Chudiatko, aspoň že boli po ceste toalety a tak sa mohla napiť ... Ale nakoniec to zvládla. Na štart som ju odprevádzal slovami: "Dúfam, že mi neurobís hanbu a zmačkneš sa." Noo, musím povedať že sa zmačkla ... a ten kto to videl tak vie že doslovne. Je to beh iba na 4,2km, ale aj to vie byť tvrdé ... veď my, čo beháme vieme. Dala do toho všetko a z asi 500 báb dobehla tak cca. do 25. miesta. Nenormálne ... v tempe 4:24/km, ale posledné metre to bola totálna deštrukcia. Na to, že behá max. 1x za 10dní 7 kilákov a to v tempe okolo 5:20/km to nebolo zlé ...

Ale ten stav po ... našiel som ju pod stromom, zmotanú, neschopnú pohybu ... po niekoľkých výzvach začala reagovať a tak sme si ju odniesli do kempu. Hovorím si: "Super, aspoň teraz poznáš, ako na tom je pretekár po preteku" že nie je schopný hneď kosiť záhradu, vysávať a pod ... Chúďa moje, v ten deň vracala aspoň 10 krát a na druhý deň to nebolo o moc lepšie.

Asi ju dorazilo aj to, že sa je ujal aktívny Mareček a presvedčil Danku, že jej pomôže jeho obľúbený kofeín. Za tú chvíľu, čo som tam nebol napratal do nej dve pilule kofeínu ... a to ju dorazilo totálne. Mareka som skoro prerazil ... Dať niekomu kto je totálne dehydrovaný kofeín ( pritom v živote nikdy nepil kávu) je naozaj sila .... Proste Dr. Nemčík :)))

Horšie bolo, že v ten deň pretekali aj deti. Ušil som si teda na seba poriadnu búdu ... navyše Jožko mal od rána teplotu a tak to bolo ešte ťažšie. Hovoril som mu: "Nemusíš pretekať, veď ťa čaká ešte tak veľa pretekov ... ", ale on si povedal, že to dokáže a dal sa dokopy tak že mohol nastúpiť.

Ironkids je naozaj geniálny pretek s perfektnou atmosférou, snáď jediný problém je v tom, že je tam strašne veľa detí a všetko strašne dlho trvá ...

Ale je tu už štartová vlna, kde štartuje Margarétka. Oproti minulému roku urobila obrovský pokrok a tak jej naozaj verím. 50-ku už odpláva skvele, depo zmákla bravúrne a na beh vyletela s takým odhodlaním, že si zabudla dať dole plaveckú čiapku. Nakoniec z toho bolo krásne druhé miesto. Skvelééé.

Najmenším sa ešte môže pomáhať v depe :)

Vzápale boja sme zabudli zhodť čiapku :)))

Potom bol na štarte Jožko. Žiaľ nie úplne v poriadku a na štarte s chlapcami o dva roky staršími a to je hodne cítiť. Ale pretek krásne zvláda a v cieli ho vítam slovami: "Pre mňa si víťaz aj keď si nedobehol prvý, Dokázal si sa postaviť na štart, aj keď si sa necítil dobre ... a dokázal si to ... "

Som na všetkých troch naozaj hrdý, prekonali sami seba a to sa ráta ...

Od toho dňa bolo našej maminke ešte dva dni nie celkom dobre, Jožko sa akoby zázrakom po preteku uzdravil a už bol v poriadku a Margarétka ... tá je vždy OK :)))

Takže toto bola naša sobota pred pretekmi a to ostatné bude neskôr ...