Maratón Perly Karpát 2011

Ahojte priatelia.


Mám to za sebou. Môj prvý maratón. Vybral som si asi ten najbrutálnejší, aký sa dá (myslím z tých domácich)...
Takto som začínal reportáž z Maratónu perly Karpát pred dvomi rokmi :)))

Kto si to chce prečítať celé tak nech klikne sem

Odvtedy som bežal veľa veľa maratónov, a veru aj brutálnejších ..., ale vrátil som sa znovu na túto trať ...
Čo ma k tomu vôbec viedlo, že som sa odhodlal štartovať. Ak mám pravdu povedať, tak práve moja lenivosť.
Po ukončení triatlonovej sezóny už na začiatku Augusta som v podstate takmer úplne utlmil tréning, hlavne preto, že na poriadny tréning popri súčasnom pracovnom vôbec nie je čas. Lenže viete ako to je ... kondícia klesá, brucho rastie ... a jednoducho človek musí zasiahnuť aby nebolo ešte horšie. A tak raz po ceste z Trnavy asi pred mesiacom som zobral telefón a zavolal kamarátovi Demimu, že by sme mohli vyskúšať aspoň cez víkend niečo pobehať s cieľom, za tri týždne sa postaviť na štart Maratónu Perly Karpát. Demi súhlasil, a tak sme spolu absolvovali dva bežecké víkendy (celkovo 4 tréningy) ... a bolo.

Poviem vám, od Augustového Slovakmanu som nebežal nič dlhšie ako 10 kilometrov a aj táto vzdialenosť bola skôr výnimkou. Keď sme s Demim odbehli 16kilákov, skoro som pri tom zomrel, lenže na druhý deň to bolo 22, na ďalší víkend 18 a zakončené s 26km v kopcoch a v teréne. Tomu hovorím rýchlokurz maratónskej prípravy na Perlu :)

Ale aspoň som mal nejakú motiváciu sa hýbať a som na seba hrdý, že som sa na tento počin odhodlal, aj keď som vedel že to bude strááášne bolieť ... :)

A tak nevyspatý, uťahaný z roboty stojím v nedeľu ráno z zime ako v Rusku na štarte maratónu. Aspoň že nesneží a neprší, cesty sú síce mokré, ale nie je na nich ľad ...
Cieľ som mal jediný, dobehnúť do cieľa, bežať najrýchlejšie ako viem a nič viac.

Idem do toho... je tu štart. Už po prvých krokoch je jasné ako to celé dopadne. Asi tak už po 50-tich metroch sme sa oddelili štyria od ostatných a bežali spolu. Teda ... prvé dva kilometre ... potom predsa len usúdim, že "tudy cesta nevede" a nechávam borcov bežať dopredu a ja si vybieham prvé stúpanie už sám. Hovorím si, keď na to budem mať, tak si ich dobehnem dole kopcom a ak nie, tak nie ... :)

Chlapci mi však na dvojkilometrovom stúpaní poriadne ušli a tak moja osamelá jazda pokračovala a to doslova. V podstate som bežal celú trať úplne sám. Až niekde na 29.km som zbadal, že jeden z borcov, čo mi ušli na začiatku. Trvá mi asi 2 kilometre, kým ho dobehnem a hneď mu nastúpim ... to aby ho ani nenapadlo chytať druhý dych. Trošku sa aj snaží, ale pritlačil som na plyn ešte trošku viac a jeho odpor som definitívne zlomil ... to hlavne preto, aby som sa nemusel v posledných kilometroch trápiť s nejakým finišovaním, nedajbože šprintom na cieľovej rovinke ... :). Na poslednej otočke, asi 9. km pred cieľom som si skontroloval odstupy ... sú primerané, som tretí a viem, že keď doslova nevybuchnem, nikto ma na tých 9-tich kilákoch nemôže dobehnúť. Ale ani ja nemám žiadnu šancu prepracovať sa vyššie. A tak nasadím strojové tempo a idem sa nejako doknedliť do cieľa :))).

Už mám toho naozaj plné zuby, vidno že trojtýždňový rýchlokurz nie je to pravé na maratón a v závere už celkom cítim nohy. Je to asi aj tým, že je zima a profil tohto maratónu tiež nie je žiadna rovina ...

Ale som v cieli a tretí ... je to po prvý krát, čo som na bedni na bežeckom preteku :). To ovšem znamená, že tu musím zostať ešte dve hodiny a počkať na vyhlásenie ... ale našťastie sú tu deti s Dankou a tak čas plynie celkom rýchlo. Pozrieť sa prišiel dokonca aj Jožko Bezák ... škoda že len pozrieť ... zabehať si mal, lenivec jeden!!!

Aby som slpnil aj spravodajskú povinnosť bežal som to za 3:05:51, čo je pomerne veľká bieda, ale vďačný som aj za to. Je to môj najpomalší "hladký" maratón ale je off season, takže do not worry, just be happy :)))
Podmienky mali ďaleko k ideálnym a moja forma ... o tom radšej ani nehovorím. Perlu vyhral Ukrajinec Eduard Hapak za 2:46:08 a druhý bol Štefan Rácz za 2:56:27. Takže borci mi naložili naozaj poriadne ...

Čo povedať na záver. Som rád, že som si Perlu zase odbehol, aspoň som mal nejaký dôvod hýbať sa posledný mesiac ... a zároveň som tak nenápadne na diaľku spolutrpel s Marekom a Jeffom, ktorí presne v ten deň bojovali na Ironman Arizona a ja som ich nechal v štychu tým , že som zostal doma ...

Inak sľubujem, že blog zo sezóny 2011 dopíšem ... teraz to fakt nešlo ... :)

Ako som si zabehal v Bratislave.

Mám taký divný rok ... zatiaľ :) Veľa roboty, a takmer žiadny čas na tréning. Koľko trénujem? Neviem ani si nepíšem denník, nemá to ani cenu. Ale pred 4 týždňami na Miško Varga prehovoril, nech sa prídem pozrieť do Bratislavy na Maratón a ja v ošiali som mu povedal že OK a pôjdem sa aj prebehnúť. Z odtrénovaných cca. 4 hodín týždenne (z toho 2 hodiny plávania) by sa to asi bežať nedalo a tak som počas 3 týždňov nabehal týždenne v priemere 80km a dúfal, že to k niečomu bude. Posledný týždeň som sa už iba 2x rýchlejšie, ale zato krátko prebehol a dúfal, že to nejako doklušem do cieľa. Išiel som do toho s tým že bude ako bude a beriem všetko pod 3:10 ... ak by to náhodou bolo pod 3 hodiny tak by to bolo pre mňa z ríše snov :)

A tak sme celá rodina vyrazili do Bratislavy a išli sme si užiť krásny deň. Samozrejme sme sa stretli s Marečkom aspol. Bol taký zlatý, že ma zaregistroval ešte v sobotu a tak som to mal všetko jednoduché.

Skrátim to. Proste sme sa dostavili na štart a vybehli. Dal som si taký malý plán ... a to že pobežím tak, aby som polku točil za 1:28. Samozrejme, že som to vôbec nedodržal a bežal som si v zmysle Foresta Gumpa "Run Jožko run" s tým že fakt neviem čo od toho čakať, ale veď nejako bude, veď o nič nejde. Z toho jedného hladkého maratónu, čo som v živote bežal som zhruba vedel, kde sa môžem tepovo nachádzať som sa ustálil na 158-160 a dúfal, že mi dôjde čo najneskôr ... najlepšie až v cieli :))).

Fakt som si to brutálne užíval, četoval som so spolubežcami :))) dokonca som sa počas behu aj s niektorými zoznámil, že Peťo. Fakt taký maratón je príjemná spoločenská udalosť ... A blížila sa polovička, stále frčím, všetko OK ... kukám na časomieru, celkom príjemné zistenie polmaratón točím za 1:23:40 a je mi fakt veselo a príjemne. Krátko po otočke pozdravím Miška Kulicha ... je tak necelé 2 minútky predo mnou a potom sa zase sústreďujem na "svoj výkon". Vybieham na Nový most a z prehadzovačky sa mi odmontováva číslo. Do ri.., snažím sa to pripnúť za behu, ale moc to nejde, a tak musím na chvíľku zastaviť. Pripnem to ale strácam kontakt s Bohušom (bežali sme spolu celé prvé kolo a niečo sme pokecali), s Jančim Rozjakom a ešte jedným borcom. Sú predo mnou 10 krokov, ale kto behá ten vie ... A tak si to točím sám za skupinkou ... sem tam niekoho predbehnem, pijem, papám gely a postupne ukrajujem kilometre. Tempo držím tak do 28. kilometra ... potom začínam cítiť nohy, mierne spomaľujem, ale som aj tak nadmieru spokojný, veď bežať po 30. kilometri kiláky po 4:04-4:10 nie je žiadna tragédia. Ale máme tu 36. kiláčik a ja musím vybehnúť po druhý krát na ten debilný most Apolo (most je to pekný, ale v ten moment ma iný prívlastok žiaľ nenapadá a ja fakt mosty mám rád a obdivujem). Som tvrdý ako štolverka, ale dávam to ... konečne som medzi ľuďmi v meste. Ale zase musím do kopca cez celé námestie SNP ... prečo??? Ale na vrchole stúpania je tu 40. kilometer s časomierou a to je pre mňa dôvod na vylepšenie si nálady. Čas je tam skvelý a tak viem že mi stačí posledné 2 kiláčiky doklusať a bude vymaľované. Klušem ich tak 4:15 - 4:20. Som pred cieľom. Cieľovú rovinku mám iba pre seba a tak si na cieľovej rampe krásne vyskočím, urobím opičku a je vymaľované. Som tam a som v klube tých, čo to dali pod 3 hodiny. Mám fakt dobrý pocit. Výsledný čas bol 2:52:51. Akurát mi je divné, že to bolo tak pomerne zadarmo ... v podstate s minimom tréningu (ale ako Marek tvrdí ... Tréning je pre ... ). Ešte pre milovníkov čísel ... priemerný tep bol 159bpm, kadenciu neviem, ale zo začiatku to bolo ra-ta-ta-ta a pri konci ako noty na bubon (pri hodne pomalom slaďáku).

Svoju fotku nemám ... tak tam dám veselého Marečka

Čo dodať ... bol to krásny deň, aj ten príjemný pokec v Triaxx-e a hlavne v Mekáči s Marečkom, Holečkovcami, Sumerlingovcami, Orlíčákmi a Vabrouchom. Samozrejme aj cieľový čísburger bol dobrý ... Moja drahá polovička to tiež nejako prežila a skrotila tie naše dva živly a tak sme mohli večer buchnúť šampanské ...

A ešte TRIAXX family s veľkým tatom Mišom

Tak zatiaľ toľko ... asi toho moc tento rok nenapíšem ... fakt nemám kedy a asi ani nebude o čom ... keďže tento rok na nejaké preteky pôjdem len ak budem mať čas, chuť a pôjdem sa tam len baviť ... ale o to väčšia sranda to môže byť ... nie?