Maratón Perly Karpát 2011

Ahojte priatelia.


Mám to za sebou. Môj prvý maratón. Vybral som si asi ten najbrutálnejší, aký sa dá (myslím z tých domácich)...
Takto som začínal reportáž z Maratónu perly Karpát pred dvomi rokmi :)))

Kto si to chce prečítať celé tak nech klikne sem

Odvtedy som bežal veľa veľa maratónov, a veru aj brutálnejších ..., ale vrátil som sa znovu na túto trať ...
Čo ma k tomu vôbec viedlo, že som sa odhodlal štartovať. Ak mám pravdu povedať, tak práve moja lenivosť.
Po ukončení triatlonovej sezóny už na začiatku Augusta som v podstate takmer úplne utlmil tréning, hlavne preto, že na poriadny tréning popri súčasnom pracovnom vôbec nie je čas. Lenže viete ako to je ... kondícia klesá, brucho rastie ... a jednoducho človek musí zasiahnuť aby nebolo ešte horšie. A tak raz po ceste z Trnavy asi pred mesiacom som zobral telefón a zavolal kamarátovi Demimu, že by sme mohli vyskúšať aspoň cez víkend niečo pobehať s cieľom, za tri týždne sa postaviť na štart Maratónu Perly Karpát. Demi súhlasil, a tak sme spolu absolvovali dva bežecké víkendy (celkovo 4 tréningy) ... a bolo.

Poviem vám, od Augustového Slovakmanu som nebežal nič dlhšie ako 10 kilometrov a aj táto vzdialenosť bola skôr výnimkou. Keď sme s Demim odbehli 16kilákov, skoro som pri tom zomrel, lenže na druhý deň to bolo 22, na ďalší víkend 18 a zakončené s 26km v kopcoch a v teréne. Tomu hovorím rýchlokurz maratónskej prípravy na Perlu :)

Ale aspoň som mal nejakú motiváciu sa hýbať a som na seba hrdý, že som sa na tento počin odhodlal, aj keď som vedel že to bude strááášne bolieť ... :)

A tak nevyspatý, uťahaný z roboty stojím v nedeľu ráno z zime ako v Rusku na štarte maratónu. Aspoň že nesneží a neprší, cesty sú síce mokré, ale nie je na nich ľad ...
Cieľ som mal jediný, dobehnúť do cieľa, bežať najrýchlejšie ako viem a nič viac.

Idem do toho... je tu štart. Už po prvých krokoch je jasné ako to celé dopadne. Asi tak už po 50-tich metroch sme sa oddelili štyria od ostatných a bežali spolu. Teda ... prvé dva kilometre ... potom predsa len usúdim, že "tudy cesta nevede" a nechávam borcov bežať dopredu a ja si vybieham prvé stúpanie už sám. Hovorím si, keď na to budem mať, tak si ich dobehnem dole kopcom a ak nie, tak nie ... :)

Chlapci mi však na dvojkilometrovom stúpaní poriadne ušli a tak moja osamelá jazda pokračovala a to doslova. V podstate som bežal celú trať úplne sám. Až niekde na 29.km som zbadal, že jeden z borcov, čo mi ušli na začiatku. Trvá mi asi 2 kilometre, kým ho dobehnem a hneď mu nastúpim ... to aby ho ani nenapadlo chytať druhý dych. Trošku sa aj snaží, ale pritlačil som na plyn ešte trošku viac a jeho odpor som definitívne zlomil ... to hlavne preto, aby som sa nemusel v posledných kilometroch trápiť s nejakým finišovaním, nedajbože šprintom na cieľovej rovinke ... :). Na poslednej otočke, asi 9. km pred cieľom som si skontroloval odstupy ... sú primerané, som tretí a viem, že keď doslova nevybuchnem, nikto ma na tých 9-tich kilákoch nemôže dobehnúť. Ale ani ja nemám žiadnu šancu prepracovať sa vyššie. A tak nasadím strojové tempo a idem sa nejako doknedliť do cieľa :))).

Už mám toho naozaj plné zuby, vidno že trojtýždňový rýchlokurz nie je to pravé na maratón a v závere už celkom cítim nohy. Je to asi aj tým, že je zima a profil tohto maratónu tiež nie je žiadna rovina ...

Ale som v cieli a tretí ... je to po prvý krát, čo som na bedni na bežeckom preteku :). To ovšem znamená, že tu musím zostať ešte dve hodiny a počkať na vyhlásenie ... ale našťastie sú tu deti s Dankou a tak čas plynie celkom rýchlo. Pozrieť sa prišiel dokonca aj Jožko Bezák ... škoda že len pozrieť ... zabehať si mal, lenivec jeden!!!

Aby som slpnil aj spravodajskú povinnosť bežal som to za 3:05:51, čo je pomerne veľká bieda, ale vďačný som aj za to. Je to môj najpomalší "hladký" maratón ale je off season, takže do not worry, just be happy :)))
Podmienky mali ďaleko k ideálnym a moja forma ... o tom radšej ani nehovorím. Perlu vyhral Ukrajinec Eduard Hapak za 2:46:08 a druhý bol Štefan Rácz za 2:56:27. Takže borci mi naložili naozaj poriadne ...

Čo povedať na záver. Som rád, že som si Perlu zase odbehol, aspoň som mal nejaký dôvod hýbať sa posledný mesiac ... a zároveň som tak nenápadne na diaľku spolutrpel s Marekom a Jeffom, ktorí presne v ten deň bojovali na Ironman Arizona a ja som ich nechal v štychu tým , že som zostal doma ...

Inak sľubujem, že blog zo sezóny 2011 dopíšem ... teraz to fakt nešlo ... :)