Ironman Cozumel 2013 - race report

Takže ako som už písal ... poďme rovno k preteku.

Kosačka je pripravená ... ide sa na to ...

Ráno sme museli absolvovať pomerne dlhý presun do T1 a potom ešte shuttle busom na štart plávania. Základný ranný problém sa zdal, že nebude ... všade kopa prenosných kadibúdok ... paráda, lenže ani v jednej nebol toaleťák. A tak sa všetci tlačili v luxusných záchodoch hotelového rezortu, odkiaľ sa malo štartovať. Na štart som dorazil zavčasu, ale miera mojej trpezlivosti pretiekla asi po 20 minútach čakania v rade ... tu už som bol hrubý, pretlačil som sa dopredu a hovorím, teraz idem ja lebo som profík a štartujem o 5 minút ... to len tak naokraj.

Po tomto incidente bolo už všetko v pohode ... ale uznajte, ranné fekálne témy proste jednoducho patria k Ironmanu :) .

Potom som už na dvojdielnu kombinézu navliekol ešte jeden jednodielny trisuit, pozdravil som sa s Davidom Sajnerom (že pokecáme v cieli ... ale nakoniec sne na to mali priestoru oveľa viac a oveľa skôr... ) a ponoril som sa do teplej, priezračnej vody. Odplával som sa miesto štartu a čakal ...

Ihneď po odtrúbení som sa do toho poriadne oprel. Zopár rýchloplavcov mi samozrejme ušlo, ale rozhodne som mal v pláne zostať hneď v druhej skupine, aby bolo s kým spolupracovať na bicykli. Tempo druhej skupiny som v pohode držal, vodou sme doslova leteli (evidentne vďaka silnému prúdu) ... no ... a asi po kilometri preteku sa začala séria prúserov aká sa mi na pretekoch ešte nikdy nestala. Začalo to tým, že naša skupina sa rozdelila. Plavec, čo plával predo mnou uhol smerom k pobrežiu a ja za ním. Ostatní plávali ďalej od brehu. Plavec predo mnou ma naviedol do plytčiny a stratili sme kontakt, lebo prúd v plytkej bol zjavne slabší, alebo žiadny... keď som zistil možno po 5-6 minútach boja, že sa nám skupina vzďaľuje snažil som sa vrátiť späť do prúdu, ale skupina už bola nenávratne vpredu. A tak som sa zaradil do ďalšej a tak som pomerne naštvaný sám na seba doplával do cieľa. Čas plávania bol 38:01 čo by bolo super, keby plávanie nemalo 3,1km a nebolo po prúde. Takto to bol pomerne slabý výkon a tam, kde som chcel niečo získať som stratil také 2 minútky ... Keďže sa neplávalo v neoprénoch tak som depom iba preletel zahodiac čiapku a okuliare do vreca a z druhého som iba uchytil prilbu a okuliare. Snažil som sa dohnať aspoň niekoho so skupinky predo mnou. No a tu nastal ďalší prúšvih ... v tom ako som preletel depom som si neuvedomil, že mám na sebe dva dresy a zistil som to až keď som bol po asi 300metrovom behu pri bicykli. Čo teraz? Vrátiť sa späť? To by nikde neviedlo. Medzi tým vybiehalo z vody more ďalších pretekárov a ja už by som asi svoj bag v tej kope nikdy nenašiel.... A tak som sa rozhodol (ako sa neskôr ukázalalo nie práve najšťastnejšie), že dres vyzlečiem pri bicykli a prevesím ho na svojom mieste na stojan s nádejou, že ho neskôr objavím v stratách a nálezoch .... Ľudia samozrejme nechápali, prečo sa pri bicykli vyzliekam, ale asi sa im uľavilo, keď zistili, že pod celotelovým dresom mám ešte jeden. A tak som uchmatol svojho požičaného Argona 18 a vydal sa na cyklistiku...

Asi po troch kilometroch mi čosi začalo rachotať na bicykli ... to sa mi uvoľnil snímač rýchlosti a kadencie na zadnej stavbe ... hovorím si, no dobre tak pôjdem bez tacháča, to nebude až taký problém, akurát ma dosť vyrušovalo, keď to tam občas zarachotilo ...

Na cyklistiku som vyrážal pomerne osamotene a v prvých kilometroch som ledva videl niekoho tak možno 500m predo mnou. Postupne som sa blížil k postavám predo mnou, ale boli to iba prvé baby, tak som ich predbehol a bol zase sám ... Niekde na 20. kilometri (odhadom) som predsa len dostal spoločnosť. Zozadu sa ku mne prepracoval Petr Kotland a tak sme išli spolu ... každý chvíľku ťahal pilku. Takto nám to pekne išlo až do vjazdu do druhého kola. Prešiel som občerstvovačku, ťahám ešte asi tak kilometer a zrazu prááásk, doslova sa mi rozletelo sedlo pod zadkom, celé odletelo preč a ja som si poriadne nabil zadok do aerosedlovky ....

Čo teraz? Zastavil som a hovorím si, to je koniec. Zúfale stojím na krajnici a pozerám na bicykel bez sedla a hovorím si ... tak a máš to, trepeš sa cez pol sveta avy si teraz nedokončil pretek. Lenže v tejto situácii sa naozaj nedá pokračovať ... A tak som zahodil bicykel do priekopy v nádeji, že ho tam zožerie nejaký aligátor, zhodil som prilbu a vybral som sa peši naspäť po ceste pozbierať sedlo a úlomky zámku, roztrúsené kade, tade ... Pozbieral som to (dúfal som, že všetky diely) a pomaly som išiel za bicyklom. Sadol som si na trávu a pozerám, čo sa stalo. Jednoducho nevydržal materiál, museli prasknúť skrutky držiace zámok o sedlovku ... Tak to je fakt koniec ... Okolo mňa sa mihali pretekári a ja som zúfalo meditoval nad rozbitým strojom. V tom ma napadlo, že predsa len skúsim šťastie a vrátim sa na občerstvovačku, ktorú som preletel asi tak pred kilometrom, možno trošku viac a skúsim sa opýtať na mechanickú pomoc...

Sila nechceného, náhodou som si odfotil sedlo aj s namontovanou rezervou pred pretekom :)

A tak som odmontoval rezervu zo sedla, strčil ju do dresu, sedlo som napchal pod dres, nasadol na kolo bez sedla a vyrazil do protismeru ...

Dorazil som na občerstvovačku a tak ľudia neveriacky krútili hlavami, keď videli, ako zosadám z bicykla bez sedla a sedlo vyťahujem z pod dresu. Pýtam sa na nejakú pomoc, ale je to beznádejné ... nikde nikto s náradím. Potom po chvíli zbadám malých chlapcov ako pobehujú hore-dole a v rukách mali izolačnú pásku. Rozmýšľa, či by mi to mohlo pomôcť a idem to skúsiť. Požiadam ich o pásku a skúšam nejako zafixovať sedlo. Miniem pol kotúča a sedlo trochu drží, nie je to na sedenie, ale zdá sa, že by to nemuselo odpadnúť ... ale keď zatlačím tak sa páska naťahuje a sedlo sa hodne posúva. Tak ma napadá ešte jedna vec, odmontujem lyžiarsky remienok na suchý zips s ktorým som mal prichytenú rezervu a sedlo fixujem aj pomocou neho. Drží to o niečo lepšie ... A tak chlapcom poďakujem, beriem si aj zvyšok pásky so sebou a vyrážam naspäť do preteku. Do preteku? Motivácia úplne na dne, prepadol som sa minimálne o 200 miest a čo teraz? Proste skúsim nasadnúť a ísť ... tento krát to asi nebude pretek so súpermi, ale sám so sebou a so svojou hlavou...

Ako sa tak veziem skúsim si sadnúť ... veľmi opatrne, ale sedím. Síce to balancuje a je to nestabilné, ale moje provizórne riešenie mi umožňuje aspoň ako – tak si sadnúť. Postupne naberám rýchlosť a dá sa mi zaľahnúť aj na hrazdu, dokonca je to aj lepšie, lebo viac váhy prenášam dopredu. Zase idem a dokonca predbieham ... postupne však cítim ako sa provizórne uchytené sedlo uvoľňuje a tak po 20kilometroch je to už dosť zlé. Sedlo si musím neustále naprávať aby držalo v ako-takej polohe (určite nie vodorovnej). V takomto stave som dobehol veľkú skupinu prvých agegroupákov a žien asi od 3. po 5 miesto. Hodnotím situáciu, nepredbieham ale zaraďujem sa do skupiny. Hákuje sa ako sviňa. Ja aj keby som robil čo by som len mohol skupine neuniknem a tak sa veziem. Rozhodcovia nás neustále upozorňujú a najväčším hakinenom udeľujú karty ... nado mnou len krútia hlavou, keď vidia ako bojujem s uvoľneným sedlom ... rozhodcom vysvetľujem, čo sa stalo a že sa iba chcel dostať do cieľa ... V závere druhého kola (120km) je sedlo natoľko uvoľnené, že to už zase ďalej nepôjde a tak zastavujem na tej istej občerstvovačke ako v predchádzajúcom kole a opravujem znovu ... Miniem druhú polovicu izolačky, dotiahnem lyžiarsky remienok. Tu už nič neriešim skupina v ktorej som išiel už je tam-tam a tak odbočím z trate a idem asi kilometrovou pripájacou cestou k depu zobrať si dres, ktorý som si nechal na stojane. Proste idem minimalizovať straty. Strážnik mi nechce dovoliť vojsť do depa. Dlho mu vysvetľujem, že sa tam chcem ísť pozrieť, lebo som tam niečo stratil... Nakoniec ho ukecám a peši v tretrách kráčam po depe ku svojmu stojanu a ? ... žiaľ dres tam už nebol. Tak nič, zase naspäť, nasadnem na bicykel a idem znovu asi kilometrovou uličkou na trať.

A takto začínam tretie 60kilometrové kolo. Asi po minúte pomalej jazdy sa okolo mňa prerúti David Sajner. Upaľuje čo to dá. A tak pridávam, dobieham ho ... prehodíme zopár slov. Davidovi hovorím, že pred nami tak 6-7 minút je veľká skupina a že je asi nemožné ich dobehnúť. Ale tak nejako sme sa dohodli, že to skúsime. Ja už aj tak nemám žiadnu inú motiváciu a tak mi je jedno, či sa úplne rozbijem na najbližších tridsiatich kilometroch ...Nasadzujeme pekelné tempo a mňa to aj celkom baví ... cítim, že idem hodne nad limitom, hlavne preto, že si nemôžem normálne sadnúť. Postupne zozbierame 5-6 ľudí a všetci sa vezú za nami ... Nakoniec dobehneme aj skupinu, ktorú som opustil na konci druhého kola. Davidovi hovorím, že ja už viac nemôžem a budem šťastný ak dorazím do cieľa cyklistiky. Ešte sme predsa len skúsili skupinku roztrhať, ale nešlo to ...

Sedlo už len tak viselo, v podstate posledných 20 kilákov som ani nesedel, brali ma kŕče do nôh. Ľudia v našej skupine iba neveriacky krútili hlavami ... a počúval som slová ako Beast, Animal ...

Takže takto, nejako som sa dopracoval do konca cyklistiky ... 120 zo 180km som išiel s provizórne prichyteným sedlom a asi som viac nesedel ako sedel ... Teraz prichádza okamih pravdy ... nechcel si ani predstaviť ako zosadnem... nohy mám v kŕčoch, zadok rozodraný na padrť... Pre istotu som nechal všetkých ísť dopredu a zosadal som posledný zo skupiny s miernym odstupom. Opatrne zastavujem a zliezam s kola. Nepadám... Presvedčím sa, že sedanka neodpadne a kolo odovzrávam v depe. Som rád, keď si v depe môžem sadnúť na lavičku. Konečne niečo stabilné... Pomaly sa prezúvam, ale som odhodlaný, že pretek dokončím...

 

Takto vyzeral môj bike po cyklistike:)

Pomaly vstávam, skúšam pobehnúť ... ide to. Síce to nie je žiadna sláva ale viem, že to do cieľa je možné sa dostať. Po  120 kilometrovej pomerne komplikovanej jazde ovšem stehná dostali svoje. Tuhé ako štolverky ... Tempo sa ustáluje asi na 4:40/km a je horko a vlhko ako sviňa. Slnko praží a posupne so mňa vysáva energiu. Na konci prvého kola (14. km) bežím tempom už iba mierne pod 5:00/km a cítim, že budem spomaľovať. Polmaratón dávam už iba mierne pod 1:45hodiny a cítim, že to bude ešte dlhá story... Prechádzam do režimu, beh a chôdza cez občerstvovačky ... postupne kráčam už asi 50 metrov pred občerstvovačkou a 50 metrov za. Takto nejako sa mi darí postupne sa blížiť k cieľu a neupadať úplne na mysli. Na trati vidím už aj Jeffa. Pre neho sme vymysleli stratégiu 2 minúty beh a 1 minúta chôdza. Vidím, že to dodržiava a vyzerá viac ako v pohode. Konečne som v poslednom kole, potom na otočke a zostáva posledných 7 kilometrov. Zrazu obloha začne černieť, zdvihne sa poriadne vietor a o 10 minút leje ako z krhly. Brutálny dážď ma zastihol asi 4 kiláky pred cieľom. Musím povedať, prišiel mi celkom vhod. Ochladilo sa a hoci ulice boli totálne zatopené, bežalo sa mi ľahšie. Po zatopenej promenáde som sa blížil k cieľovej rovinke. Tak a je to. Som v cieli. Dal som to. Bol to asi môj najkomplikovanejší ironman, mal som veľa krát na mále, ale keďže to bol záver sezóny tak som to dobojoval až do konca. Nebol z toho výsledok ktorý som očakával, ale vzhľadom na okolnosti som za to rád, že som sa dostal do cieľa.

A ako som vlastne išiel?

Tu je malá štatistika:

Jozef Vrabel, SVK

Swim: 00:38:01
Bike: 05:17:27
Run: 03:39:09
Overall: 09:39:29
Umiestnenie: PRO20, Overall 115

Tak toto bol race report z Ironmanu Cozumel napísaný rok a štvrť po preteku, ale môžem povedať, že si na to pamätám ako keby to bolo včera ...

Z preteku nemám ani fotky ... tak vizuálnu stránku prenechám na predstavivosti  čitateľa ...

Ironman Cozumel 2013 - warm up ...

Toto bude ťažký príbeh. Keď som predtým písal, že ma čaká zopár dní v tropickom raji a jeden deň v pekle, tak som vôbec ešte netušil ako sa dá ten pekelný deň vyšperkovať ... ale zadarilo sa ... Poďme na to postupne :

O Cozumeli som počul len to najlepšie, všetci ma varovali, aby som si dával pozor na všetky vychytávky tohto ostrova ... drogy, alkohol ... no neťešte sa tam.

Takže, Jeffom sme nasadli vo Phoenixe do lietadla a pristáli v Cancune. Po niekoľko-dňovom ochladení v Arizone bol závan tropického vzduchu, čo mi udrel do rypáka ako znovuzrodenie.

Potom nás čakala pomerne strastiplná cesta na ostrov. Bola to kombinácia mikrobusu, trajektu a taxíku... ale za pár hodín sme to dali a sme tu :) .

Hneď ako sme vošli do hotela, zbadal som nejakého povedomého vysokého s orlím nosom, len bol nejako divne zarastený ako čakal na výťah. No jasné, toho poznám Marino Vanhoenacker ... ako sa ukázalo náš sused vo vedľajšej izbe na niekoľko ďalších dní...

 

Sadnem si konečne na izbe ... a ... niečo tu nededí ... chýba mi ruksak. Rozmýšľam ako je to možné ... a dochádza mi, že pri vystupovaní s taxíku som Jeffovi bral jeho batožinu... no a ten môj tam zostal. Pas, peniaze, foták, tablet, mobil ... no tak to bude asi poriadny prúser. Čo teraz, číslo taxíku si samozrejme nepamätám, ale aj tak šprintujeme na recepciu, skúsiť, či by sa s tým nedalo niečo robiť... ostrov je malý a tak možno ...

Teta na recepcii bola milá, hneď volala do dispečingu a podľa popisu auta, vodičky, miesta a času sme sa dopátrali aký to bol taxík a z dispečingu hneď overovali, či môj ruksak je stále v taxíku. O chvíľu volali naspäť, že nech sa nebolím ruksak je tam a o chvíľu mi ho dovezú, len musí zaplatiť cestu... 10 dolárov, dal by som aj 100 ... a tak si celý netrpezlivý sadám na schody pred hotel a čakám. Čakám pol hodinu, viem že v Mexiku má slovo chvíľa veľa významov ... ale dúfal som, že má aspoň nejaké hranice. Prešla hodina a stále nič ... Aj pani na recepcii si všimla, že to už nejako dlho trvá a tak zavolala opäť. Ubezpečila ma, že taxík je už na ceste ... A fakt asi po hodine a pól sa taxík objavil, vystúpila z neho známa šoférka a otvorila dvere a ruksak bol presne tam, kde som ho položil... Zobral som si ho, poďakoval, zaplatil aj s poriadnym prídavkom. Uf.... bolo tam všetko, nič nechýbalo. Dobrí ľudia sú aj v tejto časti sveta ... Tak a konečne môže začať dovolenka ... hneď sme to išli s Jeffom zajesť a hlavne zapiť ... musím povedať, že Bohemia, miestne pivo s prúžkom citrónu je naozal skvelé...

A takto skončil deň číslo jeden...
Od  druhého dňa sme mali ťažkú pohodu... postupne sme preskúmavali ostrov na bicykloch, našli sme nejaké kľúčové miesta ... hlavne jedno Bob Marlie’s pub na odľahlej pláži ostrova sa stal našim najobľúbenejším.

Celý týždeň pred pretekom sa zmenil na pohodu s dobrým jedlom, pivkom a trochu divným počasím. Áno, to ma trochu sklamalo. Chcel som kopu slnka a tepla, ale postupne sa ochladzovalo, začalo pršiavať ... no trochu sklamanie. Hodne som sa tešil na plávanie v mori. To bolo krásne teplé, voda teplá 28 stupňov, priezračná voda, plná rýb ... ale počasie privialo aj veľké vlny, také že do vody sa nedalo ani vliezť. Nemal som chuť nechať sa niekde rozflákať na útesoch.

Občas som videl zopár odvážlivcov, ktorí sa pokúšali „plávať“ ale bol to skôr boj o prežitie. A hlavne som si všimol jednu vec. Jedným smerom všetci plávali strašne rýchlo aj napriek vlnám a tomu, že to zrovna neboli preborníci. Odhadom dávali 100-ky tak po 1:20. Ale potom sa chceli vrátiť ... to už bolo o inom... 100 metrový úsek pred hotelom plávali tak 10 minút(tí lepší) ... horší tak 15 minút a boli celí šťastní, že to dali na breh...

 

Tak toto sú tie známe prúdy, čo všetci spomínajú? Každopádne zaujímavé. Hneď keď sa more trošku upokojilo, išiel som to vyskúšať aj ja. Odkrokovanú stovku som plával s prehľadom pod minútu ... a naspäť okolo dvoch minút. Fakt sranda. Tak toto nás tu čaká. Tu mal ale napadlo, že s plaveckou kvalitou štartového poľa, ktorá sa stretáva na Ironmanoch a tým, že druhá polovica trate sa bude plávať proti prúdu, má šancu dostať sa do cieľa plaveckej časti tak tretina štartového poľa a aj to som ešte asi optimista... čím horší plavec, tým sa bude rozdiel v protiprúde zväčšovať, ale hlavne od istej hranice plaveckých schopností bude proste prúd silnejší ako „plavec“ a to bude poriadny masaker ...

Našťasie to organizátori pochopili a tak zmenili plávanie z okruhu na point – to- point trať po prúde ... takže toto asi bude poriadne rýchle ... to bude osobákov ...

 

Nebudem sa tu už rozpisovať čo bolo pred pretekom, ale bolo fajn ...

Ale predsa len ... ešte určite za zmienku stála cesta s vecami do depa ... posúďte sami :)

O pretekaní niečo napíšem nabudúce ... teda ak si spomeniem :)

Ironman Arizona 2013

Po letnej časti sezóny som mal „výkonnostne splnené“ a pravdu povediac bol som unavený fyzicky aj mentálne ... Celý september som oddychoval a pretiahlo sa to až do polovice októbra. Dobre, občas som vykonal nejaký ten pohyb, ale tréningom by som to určite nenazval...

Potom som však zistil, že záverečná-rekreačná časť sezóny sa nenávratne blíži a ja musím rýchlo niečo robiť ...
Zostávali mi 4 týždne doma a jeden týždeň v Amerike pred pretekom.

Okrajové podmienky taktiež neboli ideálne ... chladno, dni už pomerne krátke, kosačku mi zobral Marek a nechcel mi ju vrátiť ...

Tak som sa rozhodol, že na pretek zvolím netradičnú prípravu ... skombinujem MTB a nordic-walking a ešte niečo k tomu. Povedal som si, keď sa toto podarí tak som objavil revolučnú formu prípravy ...

Ako sa ukázalo celkom to fungovalo, nebolo to dokonalé, ale preteky som celkom primerane zvládol. Skončil som 29. v PRO kategórii a predbehli ma iba 3 agegroupáci ...

Keďže tento príspevok píšem viac ako rok po pretekoch tak to jemne zjednoduším. Skopírujem sem rozhovor, ktorý som dal E-triatlonu po pretekoch ... v rámci šetrenia času ...

Tak tu to je :

Jeden z posledních letošních světových Ironmanů absolvoval slovenský borec Jozef Vrábel v Arizoně. Pro něj s pořadovým číslem 29. Ztrátou hodinek se nenechal rozhodit, do cíle vbíhal na 35. místě a na časové tabuli svítilo 9:05:36. Jak prožil závod, na který nijak zvlášť neladil, se rozpovídal v následujícím rozhovoru.

Co tě přilákalo na IM Arizona? Jel jsi tam letos poprvé? 

IM Arizona som išiel prvý krát v roku 2010 a odvtedy sa tam chystám každý rok. Dvakrát mi to nevyšlo, hoci som už bol prihlásený, kvôli pracovným povinnostiam. V roku 2010 som sa spoznal s kamarátom Jeffom, u ktorého sme bývali spolu s Marekom Nemčíkom a naše priateľstvo sa vyvinulo tak, že Jeff pravidelne navštevuje Čechy, Slovensko  a Rakúsko už tretí rok po sebe a vždy si dáme nejaký spoločný pretek. Takže zámerom mojej cesty do Arizony bola návšteva a stretnutie s priateľmi a  popri tom absolvovanie preteku. 

Podařilo se ti před závodem odtrénovat potřebné dávky? Jaká byla příprava? 

Slovo príprava by som pozmenil na rýchlokurz absolvovania Ironmana v trvaní 4 týždne. Pre mňa sezóna skončila 1.9. v Zell am See a potom som už nič moc neriešil. Celé moje športovanie sa obmedzilo na plávanie s mojimi deťmi a občasné prebehnutie sa. Občas sám a cez víkendy s rodinou. Posledné 4 týždne som sa do toho samozrejme oprel trošku viac, jazdil som veľa na MTB, žiadny časovkársky bicykel. Proste nemám rád niektoré veci zadarmo, a tak som chcel mať aspoň trochu pocit, že si toho Ironmana zaslúžim. 

Co tvé ambice před startem? Umístění, čas..? 

Úprimne bolo mi to úplne jedno. Do Ameriky som prišiel kvôli niečomu úplne inému ako výsledkom a naháňaniu osobných rekordov. Pri tomto type prípravy som ani nemohol nič-moc očakávať. Jednoducho pohybovať sa počas preteku v pomerne komfortnom pásme a prísť do cieľa s úsmevom na perách. Lenže ono to nie je až také jednoduché. Ten, kto Ironman už niekedy išiel vie, že aj dobre rozbehnutý pretek sa pomerne veľmi ľahko môže zmeniť na peklo. Takže som veril, že sa vyhnem problémom a pretek si užijem. 

A užil sis ho? Jak hodnotíš své vystoupení v jednotlivých disciplínách? Spokojenost? 

Spokojný som so všetkým. Bolo to niečo také, ako urobiť rýchlo z minima maximum. Plávalo sa mi skvele a kedykoľvek som mohol pridať, ale nemalo by to žiadny veľký význam. Komfortne som sa pohyboval na 2-3 mieste v druhej skupine a na konci asi v posledných 400 metroch sme si z nej ešte dva poodskočili dopredu. Cyklistika bola z počiatku pomerne deprimujúca, lebo som vyplával pred favoritmi preteku a tí ma začali predbiehať a ja som si pripadal ako pionier medzi dospelými. Trvalo to prvých 30kilometrov, kým sa cezo mňa presypalo asi 10 ľudí, potom sa to upokojilo, zabudoval som sa do 4-člennej skupiny a tam som pomerne v pohode vydržal až do konca cyklistiky. 

Maraton jsi dal za 3.25. Jak se ti běželo v horkých podmínkách Arizony? 

Beh? To bola jedna veľká neznáma. Nabehané som nemal skoro nič, a bežal som iba na pocit. Nemal som ani len hodinky a vôbec som netušil ako rýchlo, alebo skôr ako pomaly bežím. Proste som si povedal "Run smart" a pomerne bez väčšej krízy som to dobehol do cieľa. Úprimne povedané, myslel som si, že bežím o niečo rýchlejšie.

Potkal ses někde s výraznější krizí? 
Ale áno. Asi na desiatom plaveckom zábere mi jeden so súperov odtrhol z ruky Garmin. V tej chvíli sa nedalo nič robiť, len plávať ďalej a nemyslieť na to. Potom na cyklistike hneď na začiatku. Nie som zvyknutý, že nikoho nepredbehnem a všetci sa okolo mňa doslova prerútia. Na behu bolo fajn, slniečko, príjemne... 

Jaká byla divácká kulisa a atmosféra? Pojedeš sem za rok zase? 

Už po druhý krát som na tento pretek nastúpil za jeden z domácich tímov. Tento krát to bolo za One multisport, čo je najväčší klub v Arizone. Pretekárom v ich drese sa dostáva obrovskej podpory, takže o dobrú náladu nebolo núdze. Nie je to nuda ako u nás doma. Ludia fandia, sú nadšení, Proste majú pretek radi. Jestli pojedu i za rok? To nedokážem teraz povedať. Ironman je komplikovaná záležitosť, vyžadujúca neskutočne veľa času a úsilia. Nie som si úplne istý, či som ochotný sa do toho pustiť znovu. Ale keď príde znovu jar, slnko, teplo, kto vie? 

Podělíš o zajímavý zážitek z cest na IM Arizona? 

Tak toto by bolo tak na 3 články. Keďže mám v Arizone veľa priateľov, tak sa tu stále niečo deje, párty, stretnutia, tréningy, Grand Canyon, Flagstaff a kopce nad ním. Boli sme na rodeu a taneční zábave, cez víkend na NHL, pak balenie a v pondelok odlet do mexického Cozumelu. Tam nás spolu s Jeffom čaká 9 dní v raji a jeden problematický deň v nedeľu 1.12. Tak dúfam, že to nejako zvládneme. Vyzerá to na kurz kiteboardingu, tak držte palce... 

 

S jakým pocitem se ohlížíš za letošní sezonou? 

Ešte nie je koniec, opýtaj sa na o 10 dní po ďalšom Ironmane. Doteraz som nemal ani moc času sa nad tým zamyslieť ... 

Na čem budeš pracovat v přípravném zimním období? 

Na svojich deťoch. Teda nie na nejakých nových ale na tých existujúcich.

Jeden zářez ti chybí do třicítky dokončených Ironmanů. Úctyhodné číslo. Máš vysněný čas, který bys rád jednou pokořil? 

Ja osobne nemám rád rovinaté trate, kde sa lámu rýchlostné rekordy, takže mi je to vlastne jedno. Vždy chcem ísť tak, aby som z toho mal dobrý pocit. 

Sleduješ českou triatlonovou scénu? Kdo tě letos nejvíc překvapil a čí výkon tě nadchl? 

Tak trošku sledoval. Prekvapil ma Jan Oppolzer na Slovakmane a Ruda Cogan vo vode a na cyklistike na Moraviamane. Inak nikto, každý išiel to na čo má. Či už Honza Čelústka na ME v krostriatlone, Peťo Vabroušek na ďalšej šnúre po svete ironmana a v poslednej dobe aj kadečoho iného, alebo Filip Ospalý, ktorý mal naozaj vynikajúci záver sezóny.

 

Ešte nejaké tie štatistiky:

Jozef Vrabel

Overall Rank: 35

Div Rank: 29

Gender Rank: 32

BIB 16

Division PRO

Race summary:

Swim     00:53:44

Bike       04:42:44

Run        03:25:13

Overall  09:05:36

Transition details:

T1          00:02:36

T2          00:01:19

Po preteku mi spadol kameň zo srdca, dal som to a vedel som že dám aj ten ďalší o dva týždne … takže teraz nasledovali pohodové dni spojené s užívaním si Ameriky … a Mexika s mojim veľkým americkým bráchom Jeffom ...

 

 

 

 

 

 

Half – Moraviaman 2013 – Luhačovice

Keďže sme sa s Marekom rozhodli necestovať do Walesu tak som veľmi rád prikývol kamarátovi Jirkovi Daněkovi že si urobíme v nedeľu takú malú akciu v Luhačoviciach ... proste Jirko mal nejaké predstavy ako na tomto mieste urobiť pretek na polovičných tratiach ... tak sme to išli vyskúšať.
Prostredie v Luhačoviciach je pre triatlon ako stvorené ...

Podotýkam, mebol to pretek v pravom slova zmysle, viac-menej išlo o to stretnúť sa s kamarátmi a trošku si zašportovať ... síce na tratiach halfironmanu, ale čo je to pre nás ...

Ráno sme sa stretli na parkovisku asi 10-ti a z toho sme sa myslím piati odvážili ísť do vody.

Rozhodli sme sa, že plávať budeme asi 30 minút, to by mohli byť cca. 2 kilometre a tak sme si dali priehradu po obvode tam a späť.

Pri výleze z vody žiadny stres ... dali sme si asi tak 15 minút na depo, pekne sme sa prezliekli do suchého, ja som si dal raňajky v podobe chleba so salámou a vyrazili sme na dve kolečká na bicykli ...

Začiatok úplne nádherný ... asi pol kilometrová stojka odhadom tak 15 percentná a potom stále hore-dole ... krásna trať. Naozaj by sa mi veľmi páčilo pretekať na týchto tratiach (náročnosť asi ako Pilman x 1,5). Jediný môj problém bol v tom, že sa mi zasekol prešmykač a tak som to musel celé absolvovať na malú placku ... proste som točil ako ventilátor...

 

Po prvom okruhu si to žiaľ väčšina pelotónu rozmyslela a rozhodla sa, že druhé 45 km kolo netreba absolvovať. Ostali sme na to iba dvaja ...a tak nás ostatní pekne počkali, kým sme spolu s Marekom Mišíkom neodkrútili zvyšných 45 kilometrov ...

Potom sme zopakovali pohodové depo a išli sme si zabehať polmaratón ... Vyštartovali sme asi  ôsmi a klusali sme si v krásnom prostredí okolo priehrady a smerom do mesta ... žiaľ po prvom kole si to zase väčšina rozmyslela a nakoniec sme do odbehli zase iba dvaja ... ale aj tak to bolo hodne fajn...

Akciu sme zakončili pomerne dlhým pokecom na promenáde pri priehrade a obedom.

Tak takto nejako prebehol 0-tý ročník half-Moraviamanu  a s hrdosťou môžem prehlásiť, že som zatiaľ jediný, čo ho dokončil a teda aj vyhral ...
Bola to fakt dobrá akcia, po ktorej mal nasledovať Challenge Almere hneď nasledujúci víkend, ale žiaľ choroba ma prinútila zostať doma ...
Jirko ... vybral si dokonalé prostredie na pretek!!!

IM 70,3 Zell am See 2013

Rozhodol som sa, že predsa len dám môjmu blogu ešte šancu ... a dopíšem aspoň stručne všetko čo sa udialo od posledného príspevku , teda Slovakmana 2013 J. Našťastie som našiel v počítači rozpísaný report, ktorý som písal niekedy počas pobytu v Arizone koncom roku 2013 ... tak tu je ...

Tak hoci neskoro, ale rozhodol som sa, že dopíšem race reporty z roku 2013 ... zostávajú mi 3 preteky, tak to snáď nejako zvládnem.

Slovakmanom pre mňa skončila stresujúca časť sezóny a začínala tá pohodová ...
ďalší pretek až o 4 týždne ... to je časúúú...

Ale čo čert nechcel, kolega, ktorého nie je potrebné menovať ma presvedčil, že na začiatku septembra sa vyberieme na Ironman do Walesu ... a už sme aj boli na štartovke :)

Takže pretek v Zell am See mal byť vlastne iba tréningom na Wales. Tréning začal ešte o 10 dní pred Zell am See a to na dovolenke v Chorvátsku ... tak to už u nás proste chodí, že dovolenky sa menia na triatlonové kempy ... a tento krát sme makali celá rodina ... v Podgore nás mali doslova za exotov :)

 

Ale k preteku ... keďže som pretek bral iba ako prípravu na Wales trénoval som dosť intenzívne do poslednej chvíle oddýchol som si iba jeden deň pred pretekom ...

Ten jeden deň som strávil na detských pretekoch Ironkids ... kde sa deti celkom pekne predviedli ... Jožko bral 3. miesto iba 2 sekundy za prvým a Margarétka skončila štvrtá ... takže presne zopakovali výsledky z pred roka.

Ja si vlastne na pretek už ani moc nepamätám ... len viem že mi bola strašne, strašne zima ... rovnako ako pred rokom ... :)

Zaplával som celkom solídne za 25:49 ale ... nestačilo to tak o 30 sekúnd za druhý balík a cyklistiku som musel začínať sám ... borci, ktorí vyplávali v skupine predo mnou museli ísť poriadne palby, lebo som vôbec nemal šancu ich dobehnúť a vzďaľovali sa mi ... Nakoniec sa asi po 20 kilometroch zozadu prirútila skupinka asi 5 tich pretekárov a tak som aspoň nešiel sám ... Nejaký čas som sa v skupinke pohyboval ale tempo upadalo a tak som ich utrhol spolu ešte s jedným nemcom ... a takto sme došli aj do cieľa ... dosť nudné, mokré, studené ... a čo bolo najhoršie skupinka, ktorú som odtrhol sa prirútila do depa za nejakých 30 sekúnd za nami a rozrástla sa na možno 10 členov ... Cyklistika za 2:17:49 nie je nič-moc ale ako tréning nie najhoršie ... :)

 

A potom beh ... alebo skôr pochod? ... Nebežalo mi to od prvého metra ... úplne skrehnutý som sa nemohol vôbec rozbehnúť a tak som iba dúfal, že sa nejako slušne dopravím do cieľa. Za chvíľu ma predbehli skoro všetci zo skupiny, ktorá prišla do depa za mnou a ja som sa vôbec nechytal ... len som sa snažil bežať svoje tempo a dúfať že aspoň toto vydržím.

 

Tak toto som našiel niekde zabudnuté v počítači ... som za to moc rád, lebo pravdu povediac si na ten pretek ani moc nepamätám ...

Nakoniec som sa síce pomalým, ale stabilným tempom dosúkal do cieľa ... čas polmaratónu bol 1:26:15... ani som nebol unavený, proste to rýchlejšie nešlo ...

 

Celkový čas bol 4:17:11 a bolo z toho 20. miesto medzi profíkmi a 29. celkovo ...

Preteky som myslím nijako nehodnotil, veď to bol iba rýchly tréning z plnej prípravy na IM Wales, ktorý sa mal konať o týždeň ...

 

... ako sa ukázalo, nakoniec sme do Walesu necestovali, logisticky to bolo až príliš komplikované a tak namiesto toho nasledoval v nedeľu 0-tý ročník Moraviamanu na polovičných tratiach v Luhačovicích ... moc ľudí o tomto podujatí ani len netuší, ale akcia sa naozaj konala a bola skvelá ... ale o tom ... potom J