Neviem čo mi to preblesklo hlavou, keď som oznámil celej rodine, že v sobotu má byť krásne a tak sa vyberieme na prírodné kúpalisko do Šaštína-Gazárku. Rodinke som oznámil, že tam bude taká malá, rovinatá X-terra a tak si so sebou zoberiem aj bike a zajazdím si :))).
Posledné týždne som moc toho na blog nenapísal, ale to iba preto, že som tak tvrdo trénoval, že som na to nemal síl. Nasadil som 2 týždne objemového tréningu a keď ironman povie, že to bol poriadny objem, tak to teda bol :).
Na záver takéhoto objemového cyklu padne taký relax ako X-terra perfektne vhod a tak som sa už posledné dva dni poriadne tešil.
Celé sme to pojali ako rodinný výjazd s hlavným cieľom, aby sa deti poriadne vykúpali a aby nám bolo proste fajn.
Vyrazili sme ráno už o ôsmej, lebo po ceste sme ešte išli odvoliť pre "dobrú vec", ktorá, ako sa zdá sa nakoniec celkom vydarila.
Potom už iba 105 kiláčikov do Šaštína. Keď sme prišli, nebol na Gazárke ešte skoro nikto a tak sme si našli výborné miesto blízko vody, porozkladali lehátka, stoličky a iné serepetičky. Detičky sa vybrali hneď do vody a ja na registráciu. Pomaličky sa začali zbiehať aj pretekári a tak som sa mal aj s kým pobaviť. Nesledovalo kúpanie s deťmi, obed a išiel som sa pozrieť na biku na trať. Toto bol pre mňa prvý šok :)
Len pre informáciu, tento rok mám na biku najazdenú čistú nulu, takže som mal problém vôbec si spomenúť ako sa radia rýchlosti :))).
Vyrazil som teda na "inšpekciu trate". Asi po 500metroch sa človek dostáva do piesku a tam to fakt nejde - teda aspoň mne. Predné koleso sa mi zahrabáva hlboko do piesku a ja najskôr kľučkujem, v lepšom prípade zosadám v horšom padám, lebo som si ani nestihol vypnúť tretry z pedálov. Ale dosť bolo inšpekcie, veď nejako bude :)
A tak sa vracia späť, idem sa ešte raz okúpať a potom už prezlečenie do pretekárskeho, zanesenie vecí do depa a ide sa vec.
Fakt sa dobre bavím, konečne príjemný pretek, nemám žiadne ambície, chcem sa iba dobre pobaviť.
Voda je teplá ako káva, ale neoprény sú povolené, viem, že to bude drsné, ale snáď sa v tom ten kilák bude dať vydržať. A tak sa do tej gumy navliekam. Popri tom prehodím zopár slov s Kristínkou Lapinovou a idem sa rozplávať (aj keď podľa M.N. sa rozcvičujú iba zbabelci).
A je tu štart. Skáčeme do vody a pláva sa. Jenás aj so štaféťákmi niečo viac ako sedemdesiat, ale na prvých 50 metroch jednu dve aj utŕžim. Hovorím si, to snáď nie, veď som sa prišiel baviť, a nie aby ma tu niekto bil. A tak pridám a radím sa na 4. miesto a tam už mám pokoj. Za mnou je diera aspoň 5-6 metrov a tak je to celé plávanie. Zo začiatku to bolo pre mňa asi až príliš intenzívne, ale po 300-400metroch je to už OK a ja si plávam svoje a v pohode. Z vody leziem na 4. mieste, len sekundu za tretím. Prvý dvaja sú hodne vpredu - asi 50 sekúnd. V neopréne bolo fakt teplo a som rád, že si ho môžem vyzliecť. Na to, ako mi to vo vode na tréningu nejde som fakt spokojný.
Ale toto bol iba taký malý úvod, x-terra sa v podstate začína a končí na biku. A tak nasadám na bike. Veziem sa asi 300 metrov a prvý krát zosadám. Je tam taká úzka odpočka a toto si proste netrúfam. Zase naskakujem a jazdím. Postupne zrýchľujem, ale prichádza prvá piesková pasca, tú nejako prežívam, ale je tu druhá v podobe hlbokého piesku a ľšavotočivej zátačky. Riešim ju štýlovo - pádom do kríku :). V momente sa cezo mňa preženie Miro Jarošinec, Ičo Beke a asi ešte niekto. Nič-to nasadám a idem. Prichádza úsek kedy sa to zdá byť OK, ale má tak asi 700metrov. Potom je tu poleno cez trať, takže radšej zase zosadám prekračujem ho a bike tlačím ešte asi 20 metrov do kopčeka - tam by sa nasadnúť aj tak nedalo. Po vytlačení kopčeka pozerám ..... to snáď nie. Dlhá rovinka,hrozne dlhá a celá v hlbokom piesku, čo teraz? Skúšam nasadnúť, radím, idem, padám. Nasadám, zablokuje sa mi predné koleso, padám.
Znova nasadám, idem, už to ide, super, už viem ako na to, chce to len zlepšiť techniku, je to vpodstate jednoduché .... padám. Tentokrát poriadne, do priekopy so zacvaknutými pedálmi, bike ma poriadne dotĺkol, kontrolujem nohy, sú celé a tak sa pokúšam vypnúť poležiačky z pedálov, nejde to, som dole hlavou ... darí sa to. A tak tlačím bike z priekopy, už nenasadám, iba tlačím až na koniec tohto šialeného úseku. Ešte vytlačiť jedno stúpanie a môžem nasadnúť. Dúfam, že sa už konečne trošku odveziem. Ale áno už to trošku ide. Povrch je pevnejší a ja sa veziem. Už keď vidím, že ako pekne to ide je tu zrazu zátačka doprava a ja junie som schopný vybrať. Zase drb na zem. V pohode, naskakujem a je tu malé stúpanie na normálnom povrchu. Mám pocit, že iba tu mi to ide dobre.
Hneď za vrcholom stúpania ma predbieha Marcel Miko. Spolu sa spúšťame dole. Ide toi celkom rýchlo a ja totálne kopírujem Marcelovu stopu. Vďaka Marcel. Toto ma zachránilo, piesok proste treba preletieť a nie brzdiť. Držím sa za ním až asi do méty 500metrov do konca prvého kola. Tam je zase technický úsek v podobe zjazdu k vode, brodu a výšľapu. Ja vedomí si svojich technických zručnosťí radšej zastavujem v úctivej vzdialenosti pred zjazdom k vode a pekne-krásne tlačím. Hore zase nasadám, ale Marcela už ani nevidím :). Veziem sa asi 300metrov a je tu úzky prechod medzi lampou a chatkou. Ani toto si netrúfam. Prechádzam to s jednou nohou na zemi, zase nasadám, veziem sa asi 30 metrov a čaká ma prekvapenie. Ty volééééé. Prudko dole k vode a prudko hore. To celé priečne na svah a v blate. Toto nemám žiadnu šancu. Na poslednú chvíľu sa stíham vypnúť z tretier a samozrejme tlačím. A som hore nasadám a víťazoslávne sa dostávam do druhého okruhu.
Pri pomyslení, že toto ma čaká ešte 2x mám zimomriavky aj keď je 35 stupňov. Už to nebudem popisovať takto obšírne, bolo by to také isté, len poviem, že som padal tam, kde som v prvom kole nepadal a tam kde som padal som bicykel radšej tlačil. Idem do tretieho kola. Ide sa mi čoraz lepšie, fakt sa to treba iba naučiť a tak si dovoľujem čoraz viac. Dokonca znovu nasadám aj na tom najpieskovejšom úseku a ide to. Parádááááá. A drb. Hodil som najhoršieho papuliaka celého dňa. Som zmotaný v priekope, zapnutý v pedáloch a mám slušne doudierané nohy. Ale vstávam, vyťahujem bike z priekopy a behom vedľa bicykla ho tlačím na koniec tohoto, pre mňa nepriechodného úseku. Pozerám na Garmina, akou rýchlosťou tlačím, a Garmin nikde. Do riti!!! Ďo teraz! Garmina potrebujem, a tak ma napadá, že som ho stratil pri tom poslednom páde. Aspoň dúfam, lebo inak nemám šancu ho nájsť. A tak odkladám bike do kríku vedľa trate a idem pomaly peši naspäť a pohľadom skúmam priekopu vedľa trate. Do kelu, kde saom to asi padol, keby som to len vedel. Nič nevidím. Ale hovorím si ešte trošku pôjdem dozadu a predsa, v priekope vidím niečo oranžové. Schádzam dole a je to môj Garmin. So šťastný, som víťaz mám ho :). Na ruku ho už nedám, lebo tam chýba tá teleskopická tyčka, čo pripína remienok k hodinkám. Dávam ho do dresu a idem pre zmenu hľadať bicykel. Zase si ho dotlačím až na miesto, kde sa dá bicyklovať a nasadám. Už len opatrne sa snažím domotať do cieľa, ale ešte raz predsa len padám asi 200metrov pred cieľom. Tam sa snažím zase vypnúť z pedálov a počas toho ma predbiehajú ešte traja borci. To snáď nie. Už som asi posledný :)))). Technický úsek pretlačím a viťazo-slávne sa dobicyklujem do cieľa. Na moje prekvapenie moc tých bicykov v tom depe ešte nie je.
Vybieham, rozhodnutý pekne si zabehať. Žiadna kontrola tempa, garmin je v zadnom vrecku dresu a ja iba bežím. Bežia sa 4 kolá. Celé prvé kolo bežím s Tomášom Jurkovičom, ktorý ovšem beží posledné kolo a ide do cieľa. V pohode držím jeho tempo až kým nepríde technický úsek na piesku. Tu trochu stratím. Potom vidím, že Tomáša navigujú do cieľa a mňa niekde k jazeru. NAČO PRE PÁNA JÁNA!!! Tu mi krička, skoč do vody, je tu brod. Ja iba kukám ako blbec, že ani za svet, nie som predsa blbec a snažím sa to nejako obísť. Obchádzam, ale hneď je tu ďalší brov. Tomu sa už vyhnúť nedá. A tak pri pohľade na moje krásne oranžové tenisky skáčem do vody. Je to bomba, páči sa mi to :) ! To sa asi pri X-terre má. Počas prvého kola som hneď predbehol niekoľko pretrekárov, v druhom predbieham stále, aj v treťom aj vo štvrtom, ale to sú už pretekári o kolo späť.
Užívam si to, beh ma baví, páči sa mi aj skákanie do brodov a tak sa snažím skoky robiť čo najefektnejšie, zapózovať, vyskočiť čo najviac do výšky ..... :). Ale je tu cieľ. Prebieham bránou, netušiac koľký som, aj mi je to jedno, veď pre to som tu nebol. Hneď za cieľom odovzdávam štartové číslo a skáčem do vody osviežiť sa. Vo vode je aj Marcel Miko a tak si vymieňame zážitky. Tie moje boli naozaj intenzívne. Idem hore za deťmi a drahou manželkou, fotíme sa. Na preteky sa prišli pozrieť aj Andrej Orlický so svojimi zverencami a tak trošku debatíme.
Aby som to zhrnul. Celkovo som skončil na 12. mieste s obrovskou stratou 20 minút na víťaza. Sranda je, že som mal 4. plávanie, a 5. najrýchlejší beh, ale cyklistika (moja silná zbraň) bola asi jedna z najslabších. Víťazný Tomáš Jurkovič mi na biku naložil 17 minúť na 21 kilometroch !!! Je pravda, že nejaké 3 minútky mi zabralo hľadanie Garmina, ale aj tak.
Gazárka je veľmi špecifická trať, je to vlastne jazda po pieskovisku a to jednoducho treba vedieť. Výsledky a report z preteku nájdete na www.trisport.sk .
Ale dosť bolo o pretekoch. Teraz už iba pozbierať veci z depa, odpratať a venovať sa rodine. Je tu super, kúpeme sa, deti sa bavia, je nám tu super. Zrazu zisťujeme, že je už 8 hodín večer a tak sa balíme ideme domov. Deti sú totálne zničené a v aute hneď zaspávajú a mi s Dankou si zozprávame o tom aký sme mali pekný deň. Po ceste ešte na pumpe kupujem minerálku a v tom zbadám výberovku Petra Lipu. Áno, toto chcem a tak ju hneď kupujem, vkladám do autorádia a cesta je ešte príjemnejšia.
Aby som to zhrnul.
Som strašne rád, že ma napadlo ísť na tieto preteky, bolo to naozaj výborné, super som sa bavil, prežil som to a môžem povedať, že to bolo lepšie ako hoci-aký ironman, ktorý predsa len vážna vec. Občas budem musieť takto niekde vyraziť, nemá to chybu.
Gazárka bol výborný pretek, výborne zorganizovaný, s výbornými ľuďmi, proste všetko to bolo úplne super !!!
Ale teraz je tu už Ironman Nice a o týždeň na to Ironman Austria.
A ako trénujú ironmani deň po X-terre?
Takto:
Ráno som sa musel sám seba presvedčiť, že sa viem ešte voziť na bicykli a tak som nasadol na časovkársku kozu, bajazdil som 95 kilákov priemerom 36,7km/h v priemernej intenzite. Po obede som sa bol byciklovať so synom a večer som ešte odbehol 30 kilometrov. Z toho prvých 22 v tempe 4:15/km, pekne rovnomerne a posledných 8km výklus po 4:52/km. Tým končím objemovú prípravu a idem ladiť na Nice, veď v piatok poobede vyrážame :)
Dúfam, že budeme mať vo Francúzku peknú dovolenku a na spiatočnej ceste stihneme ešte ten Klagenfurt :)