Hneď po Czechmanovi som spolu s rodinou odišiel na vylaďovacie sústredenie/dovolenku do Chorvátska.
Hneď na druhý deň som odchádzal do Kuwaitu na služobku. To znamenalo dvojtýždňový poriadny tréningový zásek – tam sa fakt trénovať nedalo – len niečo málo indoor a samozrejme bez cyklistiky.
On teda aj prišiel, ale ja som podal vrcholne zlý výkon, zapríčinený hlavne mojou hlúposťou.
Očakávania boli veľké a tak som bol fakt poriadne motivovaný. Prvú chybu som urobil hneď vo vode, keď som si nechal odplávať skupinu, v ktorej som sa mal teoreticky udržať. Potom som sa ich márne snažil dohnať, ale nešlo to. Namiesto toho som sa poriadne prehrial v neopréne a 25 stupňovej vode a postupne som vädol. Plavecký výkon bol doslova tragický za 56:24 – čo bol za dlhú domu najhorší plavecký čas. A tak som sa snažil všetko rýchlo dobehnúť na cyklistike. Oprel som sa do toho ako blázon a letel som, kašľajúc na tepy, ktoré boli nad 160 po totálnom prehriatí z plaveckej časti. Ono to fungovalo, ale asi iba prvých 40 kilometrov. Potom mi začínalo byť hrozne zle a musel som zvoľniť. Do konca cyklistiky som sa hrozne pretrápil v katastrofálnom čase a prepadol som sa hodne dozadu. S obavami som vybiehal ale napodiv, celkom mi to bežalo a ako náhle sa prudko ochladilo a začala búrka bol som opäť vo svojej koži. Takže pretek som zakončil svojim najrýchlejším maratónom za 3:20:32 a hrdý na to, že som nevzdal. Celkovo som skončil na 10. mieste a 2. v AG. A k tomu ako čerešničku na torte 2. miesto v celkovom poradí Česko-Slovenského pohára.
Takže nasledoval Pilman – posledný prázdninový víkend. Cieľ bol jednoduchý, nakopnúť sa do poriadneho tréningového cyklu pred Barcelonou a pokúsiť sa ukoristiť nejaké tie body. Ale ono to šlapalo ako bláznivé. Vo vode totálne osamelá plavba, na cyklistike stíhačka ako na Moraviamane, len toho prvého sa mi nepodarilo dobehnúť. Na behu to už bolo kontrolovanie celkovo druhého miesta, ale musel som bežať fakt na limite, snáď okrem posledných 4 kilákov, kedy som vedel, že už je to v suchu. Takže celkovo som skončil 2. a taktiež druhý v AG. Sranda bola, že tento nečakaný výsledok ma katapultoval na prvé miesto v celkovom poradí Classic Cup-u.
Som rád, že som si mohol takto krásne zapretekať, zvládol som 4 Ironmany, 3 polovičky a 1 dlhý duatlon. Tak akurát :))).
V hoteli sme si vybavili špeciálne raňajky pre ironmanov o 5-tej a hneď po nich sme poniekoľkých návštevách toalety vyrazili na štart. Na chodbe sme sa stretli s Kanaďanom Lukom Dragstrom. Po spoločnej jazde výťahom (toľká česť, viezť sa vo výťahu s naozajstným profíkom), nás pozval, že nás na štart zoberie taxíkom, ktorý ho už čakal pred hotelom (to bola sila). Takže na štarte sme boli tak o 20 minút skôr, ako sme plánovali a pekne pohodlne – Luke povedal, že netreba zbytočne plytvať so silami, že sa ešte nachodíme dosť – a mal pravdu – darmo profík sa vyzná. 
Pred štartom klasické motanie sa v depe, posledná kontrola bicykla, zacvaknutie tretier, záchody a súkanie sa do neoprénu. Ani som netušil a bol tu čas štartu. Teda štartu profíkov mužov. Bolo ich asi 35, hneď minútu po nich vyštartovali ženy- profíčky (tiež ich bolo dosť) a potom minútku na to ostatné ženy. A to už sa chystal štart Jožkovej Bezákovej skupiny (postarších mužov). 
Odštartovali aj oni a to už sme sa na štart hrnuli my, najviac nabušený hobíci (podľa papierových predpokladov). Čakanie bolo dosť dlhé, lebo od štartu predchádzajúcej vlny muselo ubehnúť 14 minút. Stojím v prvom rade, druhý z kraja, na vzdialenejšej strane od prvej bójky, tam by nemala byť žiadna strkanica. Ešte sa dávam do reči z pretekárov stojacim úplne na kraji vedľa mňa. Vysvitne z neho môj súper v Age group a má cieľ ísť pod 8:45. Tu som trošku zapochyboval, či stojím správne, ale už nebolo cesty späť. A už je tu štart. Šprint po pláži a skok do pokojného mora. Žiadny problém, ani jediný kontakt, všetci plávame s rozumom a nikto sa nechce dobiť na prvých metroch plávania. Pohybujem sa asi tak v prvej tretine našej skupinky a rýchlo nachádzam bezpečné miesto za nohami jedného so spolupretekárov. Tempo je svižné, ale dobré, krásne to fičí a tuším, že z toho bude bezproblémové plávanie. Pláva sa jeden 3,8km? Okruh a tak človej nevie kontrolovať medzičasy, ale moje postavenie v skupinke nasvedčuje solídnemu výkonu. Asi tak po kilometri začíname zberať prvých odpadlíkov z predchádzajúcich vĺn. Pred otočkou už dorážame celú predchádzajúcu skupinu už premiešanú so ženami a tak je tu trošku problém predrať sa cez cca. 300 ľudí. Ale okrajom to ide a tak frčím ďalej. Počas predbiehanie v druhej časti plaveckého okruhu strácam kontakt s mojimi obľúbenými nohami (pretekára čo mi rozrážal vodu) a tak hľadám nejaké iné. Niečo aj nachádzam, ale nie je to to pravé a tak plávam osamotene do cieľa. Plávanie v jednom okruhu je nekonečné, ale konečne môžem zatočiť ku brehu a plávam do cieľa. Vyliezam z vody, úplne v pohode s pocitom výbornej práce, mačkám medzičas a? Som zdesený, šokovaný – 58:44. Toto som už dávno nevidel na hodinkách. O tomto čase som potreboval byť niekde na konci druhého kilometra cyklistiky. Nič, to ide sa ďalej. V tom momente pre mňa skončil sen o deväťhodinovej hranici. Takmer sedem minutový zásek po prvej disciplíne ukončil všetky moje ambície.
Proste už som to nemal kde nahnať. Prebieham do prezliekacieho stanu, a počas behu sa súkam z hornej časti neoprénu. Prvú časť depa mám vybavenú rýchlo, ako keby som to ani nebol ja. A vybieham zo stanu a utekám asi tak štvrť kilometra k bicyklu. Počas behu rozmýšľam, ako je možné, že som to zvládol tak rýchlo. A prichádzam na to. Zabudol som si dať ponožky. Ty blbec! Pretek ani nezačal a ty si narobil už toľkoto hovadín – hovorím si. Ale naspäť už predsa nepobežím, veď už som bol pri mojom rade bicyklov. A tak si hovorím, zvládli to iní, zvládnem to aj ja. 
A tak vbieham do môjho radu bicyklov, niekde uprostred by mal byť aj ten môj, ale kde. Zmätene rozhadzujem rukami, hľadám, ale nevidím. Trvá to tak 10 sekúnd, vraciam sa pár metrov späť a nachádzam tú moju kolobežku dokonale ukrytú medzi ostatnými bicyklami normálne veľkosti. Hľadal som ho aj podľa Zippov, ktoré sú normálne dosť viditeľné, lenže 404-ky som mal asi iba ja a vyzerali ako nízky ráfik a ja so hľadal vysoký. Lenže tu všetci bali 808 a 1080. Ale v pohode beriem kolobežku a šprintujem z depa.
Nasadám, obúvam sa, uťahujem tretry a medzi tým prechádzam jednu zátačku za druhou. Konečne poriadne obutý a tak sa vydávam na prejazd kruháčmi a úzkymi uličkami plnými spomaľovacích profilov na asfalte. Asi hneď na druhom počujem ranu. Čo je? Diváci rozhadzujú rukami ukazujú mi, niečo a ja zisťujem, že mi vyleteli fľaše z nosiča na sedlom. Asi som ten retardér preletel rýchlejšie ako by som mal (Michal, David a Honza mali podobný zážitok na jar, ale tam som so sebou ešte aj hodil o zem). No nič, aspoň som o kilo ľahší, veď za chvíľu bude občerstvovačka a tak si pitie zoberiem – no probem, makaj. A tak sa vymotávam z Calelly, beriem pitie na občerstvovačke a konečne si na konci štvrtého kilometra môžšm zaľahnúť do hrazdy. Teda vlastne ešte nie, ešte musím vyšľapať asi pol kilometrový kopec. Ale potom to už fičí. Pozerám na priemer – na piatom km hlbolo pod 30km/h. Tak to už je úplne v pr.... . To už je katastrofa. Ale zaberám, na rovinatých úsekoch mám na tacháči okolo 43 v stúpaniach 36 v zjazdoch 60. Doslova letím. Začínam predbiehať. Najskôr niekoľko lepších plavcov z našej skupiny spolu s dobrými plavcami z predchádzajúcej vlny. Po cvíli prichádzajú na rad ženy profíčky. Idú pekne a rýchlo, ale ja letím. Tep okolo 158 ale v nohách dynamit. Asi tak na 20km míňam aeroprilbu s českou vlajočkou (zase Laďka Císařovská), kukám na ňu, ale nereaguje a tak fičím ďalej. V protismere vidím, ako si to rozdávajú profíci, sú tak 30minút predo mnou (štartovali 20 minút skôr). Už sa blíži otočka, priemer som zdvihol na 39,0km/h v protismere vidím zopár borcov z našej vlny. Sú tak 300m predomnou. 
Po otočke poriadne zaberám a dobieham ich asi po 2 kilákoch. Taktika je jasná, dobehnúť trošku sa za nimi (podľa pravidiel) povoziť a predbehnúť. Fúka mierny protivietor, už viem, prečo som tak letel. Na tacháči mám okolo 37km/h, ale cítim že skupinka asi 7-mich borcov nešlape, tep mi padá poriadne dole a tak nastupujem. Za mnou sa zo skupinky vydávajú ešte ďalší traja, asi čakali na niekoho, kto bude ochotný ich potiahnuť. A tak sme skupinku roztrhali. Dokonca ma na chvíľu aj dvaja vystriedali v čele, čo vyzeralo super a už sme sa začali aj dohadovať, že to odtiahneme spolu. Samozrejme všetko pod dohľadom rozhodcu na motorke, ktorý sa od nás ani nepohol. Zas som išiel do čela a zvýšil rýchlosť pohybu skupinky na optimálnych 40km/h. V tom sa za mojimi vagónmi prirútila rozhodkyňa a každému nasekala žltú kartu – 8 minút v penalty boxe. Neviem, čo ju k tomu viedlo, ale chlapci išli podľa pravidiel, to u nechám na jej svedomí. Bolo mi ich naozaj ľúto, dokonale im pokazila pretek. Takto som ich odtiahol až na koniec prvého kola, kde odbočili do penalty boxu. Viac som ich nevidel. Ako tak točím do druhého kola vidí to neskutočné pole pretekárov začínajúcich svoju cyklistickú časť. Tu by sa dali rozdávať karty jedna za druhou, ale to už nikto nerieši. A tak pokračujem v druhom okruhu. Vlastne až do konca cyklistiky nerobím nič iné, iba som vybočený v ľavo a predbieham o kolo. Niekedy musím brzdiť, lebo mi do dráhy vletí borec, ktorý tiež predbieha, ale netuší, že je predbiehaný. V polovici cyklistiky predbieham Katju Schumacher s Nicole Best idú spolu. Potom už nič, iba jesť, piť a predbiehať. Ale aby som nebol až taký hrdina, niekde v druhom kole a v treťom kole ma predbehli asi štyria borci, ktorí valili tak, že som čumel – nemal som nárok. V prvej časti tretieho kola cítim, že nohy už nie sú to, čo boli na začiatku a fúka stále viac a viac. Priemer klesá na 37,9km/h. Ale po otočke sa môžem tešiť na „tailwind“ a aj sa tak stáva. Zase to ide pekne, keď tu zrazu prásk! Ešte väčšia rana ako na začiatku, cítim poriadne drhnutie v zadnom kolese. Obzerám sa a vidím, ako mi zletel celý zadný nosič z popod sedla. V poslednej chvíli ho zachytávam a beriem do ruky. Jedna fľaša mi vyletela, druhá tam zostala a ja rozmýšľam, čo ďalej. Nosič v ruke. Zahodiť, nezahodiť? Lenže na nosiči sú aj bombičky na fúkanie v prípade defektu. Rozhodujem sa nezahodiť. Našťasie mám na ráme ešte jeden košík na bidon a tak presúvam fľašu doňho. Prvý problém vyriešený. Zisťujem, že celý držiak sa dá nasunúť na hrazdu a tak ho tam dávam. V podstate po rovine žiadny problém, okrem nahovno aerodynamiky. Horšie to bolo v stúpaniach, kde sa mi to celé hompáľalo a musel som to pridržiavať aj prstami. A takto som išiel posledných 20 kilákov. Úplne najviac naprd to bolo v úzkych uličkách na ceste do depa. Tam som musel brzdiť, držať nosič, skákať cez retardéry a pritom radiť na hrazde. Proste sranda. Ale som v depe. Zosadám, ku podivu, žiadny problém s behom, chrbát žiadny problém a tak idem zaparkovať. 
To zvládam celkom slušne. Dáta z cyklistiky sú nasledovné. 182km, priemer 37,8km/h, čas 4:48:58, kadencia 87rpm, priemerný tep 148bpm. V týchto číslach je aj asi 400m behu popri bicykli. Ani raz nebolo treba zhadzovať vpredu na malý prevodník. Zase mierim do prezliekacieho stanu. Počas cyklistiky mi ponožky vôbec nechýbali a už budem jazdiť vždy naboso. Ale teraz myslím v prvom rade na to, aby som si nahodil ponožky a nič nezabudol. Zvládam to pomerne rýchlo a vybieham. Som zvedavý ako to pôjde. V okamihu výbehu z depa mám čas 5:55 hod a hovorím si, že ak zabehnem to, čo som si naplánoval (okolo 3:20), tak z toho bude celkom pekný čas. Začínam strojovým tempom na tepe okolo 141. Beží sa mi solídne ale cítim, že je poriadne teplo. Na celej trati ani milimeter tieňa, ostré slnko a cca. 30 stupňov. Jednotlivé kilometre sú značené a tak si môžem kontrolovať tempo. Rozdodujem sa, že si budem mačkať medzičasy po 5-tich kilákoch. Na trati je nás iba zopár, diváci povzbudzujú, všetko je tak, ako má byť. Pred piatym kilákom vidím prvú občerstvovačku a vzápätí mačkám medzičas na prvej 5-ke. Je to za 22:52. Solídne, len keby to tak vydržalo. Predbehol ma asi jeden rýchlik a ja som sa začal približovať tiež k jednému borcovi predomnou. Inak nič zvláštne. Ako sa tak blížim o otočke na cca. 10 kilometri vidím, že bežecký okruh sa postupne zapĺňa. Druhá 5-ka za 24:09. Spomalenie. Ale bežal som proti vetru. Nevadí, točím do druhého okruhu a občerstvujem. Cítim, že je naozaj poriadne teplo, proste pravé ironmanské počasie. Citim, že začínam spomaľovať, ale v medziach normy. Tretia 5-ka je za 24:45 a potrebujem sa niečoho, alebo niekoho chytiť, lebo tempo by išlo dole. V tom ma na otočke dobieha Katja Schumacher spolu s Nicole Best a bežiav trojici ešte s jedným profi mužom/chlapcom. Tak sa ich chytám a ich tempo sa mi páči. Bežíme vo štvorici, ja vzadu a zase to ide. Baby si na občerstvovačke nestačili uchmatnúť gel a tak ako posledný beriem gely aj pre ne, pobehnem, dávam im ich a zrazu sme kamoši. Prehodíme pás slov po nemecky, dohodneme taktiku a bežíme ďalej, s tým , že na špici sa striedame. Začíname aj predbiehať a zbierať predbehnutých – už sme asi 7 členná skupinka a strojovým tempom ukrajujeme kilometre. Štvrtá päťka bola zase proti vetru a v rovnakom čase ako tá predchádzajúca za 24:45. Niekde po 22. kilometri sa ovšem naša skupinka začína trhať. Schumacherke dochádza a aj chlapcom- profíkom zostávajú vzadu, Nicole ide dopredu, ale za občerstvovačkou mi mizne a je stále tak 50metrov predomnou, ale ja ju už neviem dobehnúť. Prichádza 25-ty kilák. Piaty päťkilák som bežal za 25:43 – prvý krát tempo nad 5min/km, aj tep začal padať – je to asi tu kríza. Dávam si šlehu, ale moc nezaberá. Prvý krát zastavujem – musím čúrať a nie a nie prestať – leje sa to zo mňa dobrú minútu. V tom vidím okolo mňa nikto známy, všade kopa divne sa pohybujúcich „bežcov“ a upadám do letargie. Začínajú mi chodiť po rozume divné myšlienky, prečo som tu? Načo to robím? Veď bežím ako posratý, prečo sa na to radšej nevyprdnem. Začínajú ma predbiehať a ja sa začínam motať. Ide cezo mňa asi 300ľudí (aspoň ja som mal taký pocit). Proste ma to strašne prestalo baviť.Je tu 30. kilometer a ja mačkám. Šiesta päťka za 28:02. Do prkna, veď to nie je až také hrozné, veď som minútu čúral a na občerstvovačkách chodil. Tak sa skúša nejako mobilizovať, ale nejde to. Ako náhle vidím ďaľšiu občerstvovačku, prechádzam pred ňou do chôdze, v pokoji v nej dokráčam. Pokojne si vyberiem čo chcem, aj tak je tam milión ľudí a poriadna strkanica. A zase to pri kráčaní vypijem a postupne prejdem do to svojho nahovnobehu. Takto sa to opakuje na každej občerstvovačke. Siedma 5-ka bola za 28:28. Osma za 30:11. Ale aspoň to budem mať za sebou. Míňam značku 41km a odpájam sa od okruhu. Bežím asi 6 minút a už by tu mal byť cieľ. Ale namiesto toho vidím nápis „Last kilometer“. Oni si asi robia srandu. Takéto žartíky by si mohli odpustiť. Ale hovorím si, asi iba chceli povedať, že som niekde na poslednom kilometri. Ale nie. Namiesto cieľovej rovinky ma navigujú po všelijakých zátačkách, okolo depa, potom cez depo a až potom do cieľa. Tie posledné 2,2km sa poriadne „natiahli“ (15:59???). Bežal som ich celé, a fakt bežal, dokonca som solídne stupňoval tempo, lebo sa ma vydali stíhať dvaja borci (cca. 70m za mnou a sťahovali ma), ale povedal som si, že tí ma už nedostanú. A nedostali. Naopak ja som ešte predbehol jedného nešťastníka v okamihu keď vstupoval na cieľovú rampu. Týmto sa mu veľmi ospravedlňujem, ale bol som rozbehnutý tak, že to už nešlo zastaviť a v cieli ma museli brzdiť usporiadatelia. Nechápem prečo, ale stačilo trošku motivácie a bežalo to úplne inak. Nakoniec celý maratón bol za 3:44:54 pri priemernom tepe 137bpm. Pri prebehnutí cieľom som nemal žiadne euforické myšlienky a ani nálady, bol som psychicky na dne a pevne rozhodnutý, že ironman len tak skoro nepôjdem, alebo aspoň dovtedy, kým sa nenaučím dôstojne sa pohybovať počas bežeckej časti. A čo potom nešťastníci, ktorých som míňal v protismere na cieľovej rovinke ako vybiehali na začiatok bežeckej časti? Neodvažujem sa ani pomyslieť. Zlaté polovičky – tam človek preteká, cíti silu – ale tu nič – len sa motá po asfalte a vyzerá ako totálna troska. Toto je šport? Čo je to? Na začiatku ráno stálo na štarte 1800 nažhavených vytrénovaných borcov a teraz, kopa ľudských trosiek nedôstojne sa motajúcich akože na bežeckej trati. Toto nie je šport, to je totálne šialenstvo. Toto je presne to, o čom som rozmýšlal na posledných cca. 12-tich kilometroch motajúc sa v anonymnom dave, ktorý nikde nezačína a nikde nekončí. V cieli mi dali medailu a tričko a odobral som sa do žracieho priestoru. Tam som vypil 3 neako-pivá, zožral kopu pizze a slaných arašidov, trošku pokecal a išiel som na masáž. Potom ďalšie pizze s melónmi. Ku podivu v mieste cieľa nebolo ani moc pretekárov, kde sú tie tri stovky ľudí, čo ma predbehli. Boli na trati. Proste v tom masovom behu som totálne stratil prehľad o tom kde sa nachádzam, koľký som a potom človek nemá o čo bojovať. A keď nie je o čo – potom niet dôvod a človek jednoducho nebojuje. V návale pesimizmu som si pozbieral veci z depa a išiel som do hotela, kašlajúc na to, aby som sa pozeral na nešťastníkov na trati a povzbudzoval ich. Na izbe som si hodinku pospal a znovu som išiel jesť – na večeru. Tam sa ku mne pridala Štefka, Jožkova Bezákova polovička, čosi sme do seba nahádzali a spolu sme išli pozrieť ďalšiu ľudskú trosku. Vyzeral hrozne, ale dal to a tak má zase o zárez navyše. 
Takže toto by bol môj príbeh z Challenge Barcelona 2009. Keď to zhrniem, dal som si zatiaľ pre mňa nedosiahnuteľný cieľ, na ktorý proste nemám a počas vývoja pretekov som chcel aspoň si solídne zapretekať, nie domotať sa do cieľa. Som fakt poriadne sklamaný, nie preto, že som nešiel pod 9 hodín (to by muselo všetko výsť na 120%), ale preto, že som so svojho prejavu nemal dobrý pocit. Tak toto bol môj desiaty ironman.
Musím to napísať pomerne rýchlo a hlavne krátko, lebo ja sa asi už neviem vyjadrovať stručne.
Medzi tým sme sa stavili na vyhlásení výsledkov, aj keď som tam ani nechcel ísť. Ale bolo to po ceste na pivo. Tam sme zistili ako sme vlastne dopadli, takže ja 68. celkovo a 7. v AG35-39. Jožko skončil 898. a v AG 50-54 na 38.mieste. Až tam som zistil, že som si tretie miesto v AG prehral vlastne sám. Na 30. kiláku behu, kedy mi začalo raplovať v hlave som bol bezpečne na 3. mieste ale to som bohužiaľ netušil. A tak to dopadlo ako to dopadlo. Do cieľa doško okolo 1200 pretekárov z 1800. Vyhral, tak ako na Embrunmanovi Marcel Zamora v čase 8:15:37.
Ďalší deň bola na programe prehliadka Barcelony. Celkovo 9 hodinová, nachodený sme boli ako blázni, ledva sme stihli večeru.
Potom na ďalší deň už iba cesta domov, veď doma ma už čakali dve nové DVD do cyklotrenažéra Stelvio a Tour of Flanders + upgrade Fortiusa na Bushido. Takže oklepať sa začať poriadne bušiť. Ako povedal Jožko Bezák : „Už som prišiel na to, prečo nám to nejde. Musíme proste trénovať viac a rýchlejšie.“
Ale po poriadku. Bol som veľmi rád, že do Barcelony necestujem sám, ale aj s Jožkom Bezákom s jeho polovičkou.
V sobotu sme mali povaľovací deň pri hotelovom bazéne a poobede Bike check-in. Zase som sa poriadne namordoval z čistením ventilu na galuske, aby som ju mohol poriadne nafúkať, ale podarilo sa. Buchol som tam 15 atmosfér a bolo hotovo. Zostávalo už ísť na večeru poriadne sa vyspať a v deď „D“ predať to, čo sme nabušili.
Takže ešte raz, centrom preteku je mestečko Calella, asi 40km východne od Barcelony.
Plávanie sa odohráva v mori v jednom okruhu a štart je z pláže z asi 20 metrovým behom. More je čisté a teplota vody je 22 stupňov. Primeraná na plávanie v neopréne. Po ukončení plávania sa prebieha celá šírka pláže až do prezliekacieho stanu. Odtiaľ prebeh do cyklistického depa, ktoré je obrovské a naozaj „časová strata“ v depe je väčšia ako na tuzemských pretekoch.
Tretí okruh je skrátený, otočka je na kruhovom objazde v meste Mataró a po prejdení kruháča na začiatku Calelly sa potračuje znovu, polalou jazdou po meste do depa. V depe odložiť bicykel do stojanu a behom do prezliekacieho stanu. Tam sa prerobiť z cyklistu bez bicykla na bežca/chodca a vyraziť na beh. Beh sa odohráva pozdĺž mora opačným smerom ako trať cyklistiky. Po 2-kilometrovom navedení na okruh sa bežia 4 cca. 10 kilometrové kolá situované medzi Calellou a Santa Susanou. V Santa Susane je otočka okolo kužeľa, takže sa behá po oboch stranách cesty. Po dokončení 4-tého okruhu sa odbočí smer cieľ a po pomerne komplikovanom záverečnom úseku, kde sa prebieha okolo depa s množstvom zmien smeru sa pribieha do cieľa.
Zabezpečenie preteku je na vysokej profesionálnej úrovni. Výborná organizácia v depách, na štarte aj v cieli. Značenie plávania dostatočné. Cyklistika sa ide po uzavretej trati, na kvalitných cestách, okrem 2x3,5km po mestských uličkách. Beh je po asfalte, rovivatý, na slnku bez jediného centimetra tieňa. Občetstvovacie stanice boli výborne zásobené, bol dostatok všetkého a bolo ich dosť na cyklistike aj na behu. Po preteku množstvo jedla a pitia, možnosť masáže a výborná zdravotná starostlivosť. Vyhlásenie výsledkov sa odohráva v bývalej továrni v centre mesta cca. 500m od štartu a bolo primerané. Aby som len nechváli, mám aj niekoľko pripomienok. Nie sú to pripomienky k organizácií preteku, ale skôr ku voľbe tratí. Cyklistika v troch okruhoch je problematická, nakoľko trať kapacitne nestíha. 1800 pretekárov na cca. 64kilometroch je moc a človek buď neustále predbieha, alebo je predbiehaný, čo sa výrazne komplikuje v 2. a 3. okruhu, kde rýchlejší pretekári vlastne iba predbiehajú. Ilúzie si netreba robiť ani o čistite jazdy počas cyklistiky. V prvom okruhu, kedy je na trati cca. prvých 200 pretekárov, rozhodcovia úskostlivo stážia takmer každého a penalizujú aj za čistú jazdu. Draftová zóna bola 7 metrov od zadného kolesa. Ako náhle sa na trať priženie „zdravé jadro“, končia všetky diskusie o čistej jazde. Jazdí sa skoro na Tour de France, balík za balíkom, galuska na galuske. Iba uvedomelé výnimky idú čisto. Rozhodcovia určite ľutujú, že naplnili penalty boxy v prvom kole podľa mňa prevažne čisto jazdiacimi pretekármi (určite boli aj výnimky) a balíky neriešia, stále sa sústredia iba na prvých povedzme 80 pretekárov a tých tvrdo kontrolujú počas celého preteku. 
To, čo sa deje za nimi ich nezaujíma. Definitívne som stratil ilúzie o férovosti pretekania – tu platí účel svätí prostriedky a história sa nepýta. Neviem, či sa to dá nejako riešiť, ale aspoň natiahnutie cyklistiky na dva 90 kilometrové okruhy by situáciu trošku vylepšilo. Podobnú pripomienku mám k behu. Beh na 10-kilometrovom okruhu obrátkovým spôsobom je absolútne neprehľadný, anonymný, chaotický a demotivujúci. Počas prvého , po prípade čiastočne druhého okruhu človek ešte vie/tuší kde je, ale potom jednoducho splynie v nikde nezačínajúcom a nikde nekončiacom dave čoraz viac nedôstojne sa pohybujúcich športovcov a definitívne stratí orientáciu. Nevie kde je a tým stráca motiváciu pretekať a z preteku sa stáva iba boj samého so sebou o dokončenie, pokiaľ teda nie je cieľom prekonanie času. Ale aj to sa stáva problematickým, keď za značkou 41km vás čakajú ešte viac ako 2 kompletné kilometre. Takže ďalšia pripomienka by bola k dĺžkam tratí. Podľa dosiahnutých časov, predpokladám, že plávanie bolo minimálne o 200m dlhšie, na cyklistike som nameral 182km (viac nameral každý, koho som sa opýtal, padali tam čísla 183,5km a beh mal buď zle značené kilometre, alebo bol minimálne o kilometer dlhší – podľa značenia posledného úseku). Nič viac ani menej. Keď to zhrniem, Challenge Barcelona je dobrý pretek, a kto hľadá masový pretek s rovinatou cyklistikou asi bude spokojný. Kto hľadá férový pretek a chce si naozaj zapretekať, siahne asi po niečom inom.O tom ako som to prežíval ja nabudúce, keď to rozchodím.
Ale plávalo sa mi výborne, keby to nebol pretek, povedal by som, že na pohodu. Nakoniec plávanie bolo za 24:31 na tepe 149. Depo som zvládol perfektne a rýchlo – teda na moje pomery. Aj vďaka tomu, že som nenaťahoval podkolienky, ale som plával s kompresnými návlekmi na lýtkach. Na cyklistiku som vyrážal 10-ty. 
Bolo mokro a pršalo – v poslednej dobe je tak skoro vždy a už som si zvykol. Dokonca to začínam mať rád. Rýchlo som dobehol dvoch borcov a začal som stíhaciu jazdu. V druhej tretine prvého okruhu som dorazil v stúpaní ďalších dvoch a na záver prvého kola ešte Tomáše Báču. To som bol asi piaty. 
Na začiatku druhého kola som predbehol Lukáše Slatinského a na konci Tomáše Petra. Tomáše Martínka som už mal na dostrel a predbehol som ho na začiatku tretieho okruhu. Peťo Vabroušek letel ešte o poznanie lepšie a nadeľoval mi tak 30 sekúnd na okruh. Po kopcoch, ktoré som odjazdil v poslednej dobe som si pripadal ako na rovine. Zvolil som taktiku ako na Krušnomanovi. Všetky dlhšie kopce v sede, frekvenčne a krátke vyrvať ťažkým prevodom v stoji a preletieť ich. Fungovalo to a tak som si cyklistiku doslova užíval. Až na zjazdy. Pud sebazáchovy je ne pretekoch dosť potlačený a tak som si to dával sedemdesiatkou v miernych zátačkách na mokrom asfalte. Dva krát som to takmer nevybral a vyletel z trate. Ale na koniec som to dobojoval do depa za 2:37:46, čo je priemer 36,1km/h – trať mala 95kilometrov. Priemerný tep som mal 152bpm a priemernú kadenciu 88rpm. 
V závere cyklistiky som sa už trošku šetril a rozmýšľal o behu. Pri vysadaní z bicykla som trošku viac zmačkol prednú brzdu a takmer ma prehodilo cez riaditká (zadné koleso som mal tak pol metra nad zemou). Ale nezletel som a tak som sa predsa len dostal do depa. Tam som trošku pokecal s divákmi a vyrazil. Depo za 1:00. Vybieham a fakt neviem ako mi to pôjde. Ale proste bežím. Nie som si veru istý, či nevytuhnem, predsa len som nebežal nič dlhšie od Embrunmana a tam mi to zrovna v kopcoch moc nebežalo. Ale kopce na Pilmanovi nie sú Embrunské a tak to nejako šlo. Za otočkou odmeriam odstup na tretieho Tomáše Martínka a spolu s ním bežiaceho Tomáše Petra. Mám k dobru 2 minúty. Hovorím si – tak málo no to je teda v háji, to nemám šancu udržať. Ale prečo sa aspoň nepokúsiť. A tak proste utekám. 
Prvého Peťa Vabrouška neriešim – ten odkrajuje z trati svojimi vabrouchami kilometre predsa len iným tempom. Prvý z troch okruhov za 29:43 pri tepe 150. Cítim sa v pohode. Na otočke druhého okruhu meriam odstup. Sranda, náskok sa zvýšil na 2:30, to som nečakal, dokonca na Tomáše Petra sú to 3 minúty. Druhý okruh dokončujem za 29:34 na 154 tepoch. Už to trošku začínam cítiť ale stále sa to, čo predvádzam dá nazvať behom. Na otočke tretieho okruhu mám náskok na tretieho 4minúty. Super. V podstate môžem vypustiť – to sa už na štyroch kilometroch nedá dobehnúť. A tak volím taktiku, mierne spomaliť, slušne vybehnúť stúpanie, napáliť dlhými krokmi zbeh dole a doklusať do cieľa. Presne tak som to urobil a v pohode som si dobehol pre druhé miesto. Posledné kolo som bežal za 30:16 na tepe 155bpm. Nechápem. Druhý na polke to sa mi snáď iba zdá!
Ešte musím povedať, že jasným víťazom sa stal Peťo Vabroušek. Ten si odbehol polmaratón v rekreačnom tempe a v pohode zvíťazil. Tretie miesto udržal Tomáš Martínek pred Tomášom Petrom. Fakt nemám čo dodať, krásny deň, krásny pretek, krásny výsledok. Ideálny štart do ďalšej prípravy na Barcelonu. Ešte pre štatistiku môj celkový čas : 4:34:37 – to je zhruba o pol hodinu rýchlejšie ako pred rokom. Tento výsledok ma dostal priebežne na prvé miesto v celkovom hodnotení Classic cup-u a víťazstvo vo vekovej kategórií by som mal mať už vo vrecku aj pred posledným pretekom v Příbrami. V celkovo poradí sa určite prepadnem smerom nadol, ale aj tak to bola vydarená domáca sezóna. Už to iba úspešne zavŕšiť v Barcelone.
Našiel som si spoľahnivé miesto niekde na chvoste druhej skupinky, v ktorej nás plávalo asi dvadsať. Neoprén nesie krásne a borci predo mnou výborne rozrážajú vodu. Takže s primeranou námahou v tomto duchu absolvujem celé plávanie, nikam sa netisnem, pekne stále na rovnakej pozícií. Cítim, že dnes to bude dobrý čas a ani nebudem moc uťahaný.
Zhadzujem neoprén, nahadzujem prilbu s okuliarmi, ktoré sa mi hneď zarosia, naťahujem vabronožky na nožky, návleky na ruky do vrecka dávam anticrampy a windstoperovú vestu.
Pred vrcholom dobieham a predbieham Laďku Císařovskú a pokračujem cestou hore, dole ďalej. Všade popri ceste sú diváci a zvonia zvonmi, trúbia kričia, Alléz, Alléz Jozef. Sú vyzbrojený štartovými listinami a tak si vedia zistiť meno. V stúpaní ma predbehli 3-4 borci, také tie vrchárske typy, ale na miernejších stúpaniach a na rovinách ich hneď dobieham a predbieham. Práskam do seba prvý gel a blížim sa k prvému poriadmemu zjazdu. Ja som dole kopcom fakt posr..ý, ale v ten deň sa asi muselo niečo stať. Dole kopcom ma nikto nepredbieha, ba čo predbieham ja. Neriskujem príliš. Asfalt je hrozný, v zákrutách štrk, ale idem na hranici, ktorú si myslím, že ešte zvládam. Veď som to doma trénoval na troch tréningoch. Naučil som sa zjazdy jazdiť so spodným úchopom riaditok a snažiť sa pekne vložiť do serpentín. Funguje to. Fičím a zrazu som dole pri priehrade Serre Poncon. Hneď za mnou Laďka, takže tá musela zjazdovať ešte rýchlejšie. Na rovine pozdĺž priehrady jej zase hneď utekám a už ju viac nevidím. Fičí to krásne a tepy sú presne v medziach, kde majú byť. Potom nasleduje asi 40 pre opis nudných kilometrov, ale cyklisticky výživných, počas ktorých sa nič mimoriadne nestalo. Svišťal som si to pod Izoard, pil a jedol a tešil sa na martírium. Pod Izoardom, na cca. 85 kilometri kontrolujem priemerku na tacháči. Držím priemer 30km/h, to by mohlo byť dobré. A začína stúpanie. Je to také divné stúpanie, nikde nie moc prudké, ale za to nekonečné. Začína poriadne pražiť slnko a tieňa nikde. A tak valí, snažím sa kadenčne na najľahšom prevode, pokiaľ to ešte ide. Postupne začínam stále viac a viac jazdiť v stoji, ale idem. Tak do 2/3 kopca ma nikto nepredbehne, potom sa to cezomňa začne valiť. Ale nebolo to až také hrozné – celkovo asi tak 5-6 ľudí. Ale pred vrcholom predbieham aj ja. Fakt toho má každý plné brýle. Ale nadšený diváci človeka nenechajú oddýchnuť a tak každý maká. Diváci sú po celom stúpaní a vrchol je fakt plný, všetci kričia Alléz, Alléz, Courage, Courage, alebo ako sa to píše, ale proste fandia a hrozne to pomáha. Na vrchole Izoardu som tesne pred 11-tou. Na vrchole zastavujem, beriem si balíček s mojimi gelmi, nahadzujem vestu, nasadám a fičím dole. Ešte po mne húka milý dedko a kričí journal, journal, ale ja mu len ukážem, že noviny nechcel, že mám vestu. Na vrchole mám priemer 24,5km/h. 
Zjazd z Izoardu je parádny. Perfektný asfalt, do serpentín je pomerne dobre vidieť a tak letím – celkovo 21 kilometrov. Snažím sa čo najviac točiť nohami, aby mi počas tej takmer pol hodiny úplne nestvrdli a zase pijem a jem. Tesne pred Bianconom zhadzujem za jazdy vestu aj návleky a naberám smer Embrun. Krásne to letí, cesta je široká perfektná s miernym klesaním. Jediná chyba je, že len čo sa poriadne usalaším v aeropozícií na hrazde už musím odbočiť na zase nejakú treťotriednu rozbitú lokálku a začať stúpať na Les Vigneaux. Je to stúpanie nič-moc, ono to skoro vybehne samo (v kontexte celého závodu), ale nohy sú po zjazde z Izoardu pomerne tvrdé a trvá, kým sa dostanú do použiteľného stavu. Predbieha ma skupinka asi piatich borcov a tak sa pokúšam zavesiť sa za nich do psychologického „háku“. Darí sa. Oni však hákujú naozaj. V priebehu snáď minúty je pri nás motorka a skupinku rozbíja. A tak niektorých predbieham naspäť. Najhoršie je, že celú cestu z Bianconu fúka neskutočný protivietor, je odporný a človek musí makať aj dole kopcom. Ale to už prichádza ďalšie stúpanie na Pallon. Toto je fakt odporné. Na ostrom slnku a hrozne prudké. Ale zase sú tu diváci a fandia, tak to nejako ide. Hrozne ma bolia chodidlá za prstami, tam kde majú tretry kontakt s kuframi. Je to svinská bolesť. Ale som hore. Teraz zase zjazd po kvázi-ceste. V serpentínach sa na ostrom slnku taví asfalt a lepí na plášte. Potom prejazd cez hlavnú cestu a mostom na druhý breh rieky Durance a zase naspäť do Embrunu po zvlnenom profile. Vidím Embrun, už mám bicyklovania fakt na dnes dosť. Veď som na kole už viac ako šesť hodín. Ale pohľad na tachometer nasvedčuje, že kilometrov ešte stále nie je dosť. Ale prichádzam až do mesta, to už je asi iba jeden a pól kilometra do depa, keď tu zrazu šípka prudro doprava. Do prčíc. V pravo nie je nič iné, iba kopce. A tak začínam záverečné stúpanie na Chalvet. Túto trať musel vymyslieť naozajstný šialenec. Stúpania nikdy nekončia a najprudšie na záver? Prečo?. Tu už človek nemá v hlave žiadne vzletné myšlienky, ale iba jednoduché inštinkty. Treba si dávať jednoduché ciele, ako napríklad, ešte po túto zátačku, po tento dom atď. ale tých zátačiek je hrozne veľa. Ale nakoniec som hore. Tam všetci diváci kričia, komplet, komplet – to asi znamená, že som z najhoršieho von a som na vrchole. Nasleduje už iba zjazd do depa. Zákerný, po ceste, ktorú asfaltéri nevideli aspoň 20 rokov a veľmi úzkej. Hovorím si, tu už nič nenaženieš, hlavne nespadni a tak idem na istotu a vypláca sa. Nepadám, ale aj tak niektoré zákruty ledva dobrzďujem. A som dole. V priestore štartu a cieľa to žije. Vyzúvam za jazdy tretry a zosadám z kola. Ach tie kríže. Keby som nemal bicykel ako mobilnú podporu tak to tu hodím rovno na hubu. Ale po pár krokoch je to lepšie a lepšie a tak k vytúženej stoličke v depe pribieham so cťou.
Diváci sú super, ale ja som v ri.. . Ale nekráčam, bežím – no bežím do kopca sa pajdám ale predstieram beh – nesmiem kráčať ani meter – to už by nebol ironman ale turistika a ja chcem dokončiť ironmana. Predbieham a som predbiehaný, je v tom chaos, lebo väčšina sú borci o kolo späť – to sa im beží, veď počkajte aj na vás čaká druhé kolo, potom uvidíte. Ale som hore, ale čo teraz, prudký zbeh s drevenými nohami, to bude tvrdé. Ak zakopnem, tak hodím asi poriadneho papuliaka a dokotúľam sa až niekde úplne dole. Ale ide to, mizerná technika, všetko zamerané na istotu došľapu. Potom sa motám niekoľko kilometrov po poľňačke, dobieham na tridsiaty kilometer, mačkám a vidím to, čo som tušil. Osem kilometrov za 47:18 na 133 tepoch – kamaráde dochádza ti. Prebieham na druhú stranu rieky Durance a zase začína to hnusné tiahle stúpanie. Tam sa fakt vlečiem a začínajú ma predbiehať všeliaké srnky a niektoré s obojkami. Tí sa práve dostávajú predo mňa. Strašne ma to štve, ale nič s tým neviem robiť. Ale som hore, to znamená asi 6 kilákov do cieľa. Tu naraz dostávam druhý dych a v zjazde slušne zrýchľujem. Zase predbieham ja a už ma nikto nepredbieha. Už vidím jazero a to ma priťahuje ako magnet. Už nebežím, už letím (aspoň ja som to tak cítil). Vidím značku 40. kilometer. Mačkám. Desinka za 1:00:02 na 129 tepoch. Tak to som asi až tak neletel. Ale stále pridávam a myslím, že to už vyzerá ako beh. Ešte posledný prudký výbeh a potom už iba zaverečná 1500-ka do cieľa. Kontrolujem pozíciu, tých pre domnou už nedobehnem, sústreďujem sa na to, aby nikto nepredbehol mňa. Zvláštne, ako sa bojuje o 49. pozíciu (to som ale netušil, myslel som si, že som tak okolo 60. miesta).
Vymotávam sa z priestoru cieľa a idem do kempu. V kempe ma zdravia ľudia, asi je vidieť, že som jeden s tých bláznov, ktorí si celý deň dávajú do ňufáku. Pri stane si užívam chvíľku pokoja. Deti s polovičkou ešte nedorazili, ale za chvíľu ich už vidím, ako sa rútia. Deti sa do mňa neľútostne pustia, tatinko hento, tatinko tamto, to, ono, daj medailu, pozri čo sme urobili ... . Ach deti, keby ste vedeli ... . Moja Danka celá spokojná, že som celý, a že aká je to blbosť, že ona sa už na tie mátohy nemohla ani pozerať. Ale zároveň vedela, že zbytok dovolenky tu budem už iba pre nich. Žiadny tréning, len oddych – možno.
Vyhlasovanie skončilo tak okolo 22:30 a to bola ešte kopa pretekárov na trati. Limit je do polnoci, takže ešte majú čas a môžu sa zabávať pretekaním. Bežia už po tme, ale bojujú. Majú môj obiv. Okolo polnoci odchádzam zase do kempu a idem spať. Zaslúžim si to.