Ovavaman - 2. časť

Je tu štart ... skáčeme do vody a valíme vpred. Pole sa strašne rýchlo roztrhá ... chýba taký zdravý plavecký priemer a tak plávam pomerne osamotene ... rýchlici Orol a Paľo Šurda sú hneď niekde vpredu, Mosný, Jurkovič a Vabrouch tiež ... a potom sa tam knedlím niekde ja ...Aby nebola nuda tak počas prebehu z druhého do tretieho plaveckého kola pridávam efektnú piruetu na mokrej tráve zakončenú kvalitným karate-výkopom ... Do kelu videl som to na fotke pri vyhlasovaní, ale neviem tú fotku nikde nájsť ... Peťo, ak ju nájdeš pošli mi ju prosím). Dobre som všetkých pobavil a tak skáčem do vody a pádlujem ďalej ... Z vody leziem pomerne osamotene, viem, že to nebolo najlepšie plávanie ... ale na tomto preteku by nehralo roľu, ani keby som zaplával svoj najlepší plavecký výkon. Ten si nechávam na ďalšie sezóny :)))
Sám sa v depe divím, aký som šuchtavý ale nakoniec sa nejako vyteperím na kolo a vyrážam. Moje ambície na tomto preteku sa odrážajú aj na vybavení bicykla. Idem na normálnej silničke, s krátkou hrazdičkou a tréningovými plášťovými Mavic-mi.
Najskôr je tu rovinka, potom sa začne trať mierne vlniť, potom viac a potom je tu prvé stúpanie na Huty.

Čakám od toho, že ma to nejako vyflusne, ale nedostávam to, čo som očakával ... je to stúpanie ale také tiahle ... v podstate 80% na veľkú placku. Jediné čo konštatujem je, že Tomáš Kubek mi to v kopci poriadne naložil .... :). Potom nasleduje rýchly ale nenáročný zjazd do Zuberca a potom by mal prísť záverečný masaker ... stúpanie na Tatliakovu chatu. Asi v tretine stúpania ma dobieha Ivan Ježko, ani sa nečudujem ... toto je trať stavaná presne na neho ... ľahký pavúk a skvelý cyklista.

Ivanove tempo je ale akceptovateľné a tak idem za ním. Toto sa už dá označiť za stúpanie. Definitívne zhadzujem na malú a ťahám ... vpredu sa mi zdá, že sa niekto motá po trati ... je stále bližšie a bližšie ... Ivan akosi spomaľuje a tak idem pred neho a hovorím, poď docvakneme toho pred nami ... je to Paľo Šurda ale dorazíme ho až v depe ... z depa prakticky vybiehame traja naraz a začína posledná disciplína ... neviem síce prečo sa volá beh, ale dajme tomu...

Asi po 200m metroch behu do vrchu začína cca. 2 kilometrová horolezecká pasáž, kde nastúpame ja presne neviem koľko ale možno 800metrov. Miestami to nie je beh, ani chôdza, je to štvornožkovanie medzi kameňmi. Z trojice mi to ide asi najrýchlejšie a tak v závere predsa len získavam malý náskok ... Som na vrchole, občerstvím sa a valím dole po kameniskom turistickom chodníku, aby som zase mohol bežať na ďalší kopec. Tento krát je to už beh ... beží sa po turistickom chodníku a je to celkom v pohode. Ďalší vrchol a zase dole kopcom ... medzi kosodrevinou a kameňmi ... hovorím si len zle nešliapnúť a fakt bežím úplne na istotu, lebo, kebyže mi noha uviazne medzi kameňmi to by vôbec nemuselo skončiť dobre. A zase hore ... tento krát naposledy, potom nás odkláňajú niekde dole do nejakej jamy, ktorá zdá sa nemá žiadne dno. Je to extrémne prudko dole koncom, miestami tak, že radšej chodím a zliezam ... nebežím.
Asi po kiláku sa to predsa len vylepšuje a už sa tam dá bežať ... síce medzi kameňmi ... Po nekonečnom zbehu v teréne sa dostávam na asfaltovú cestu a tam mi hlásia že predo mnou je niekto jednu minútu. Do cieľa sú to asi 4 kiláky, hovorím si, skúsim to a rozbieham to na tempo cca. 3:15/km. Toto tempo sa dá v pohode držať, lebo trať je pomerne slušne dole kopcom ... vidím ako sa približujem, ale nestačí to ... cieľ je blízko a stiahol som tak polovicu ... a tak dobieham do cieľa v trošku zvoľnenom tempe spolu s detičkami.

Do cieľa som prišiel na siedmom mieste a keďže predo mnou boli štyria mladíci do 30 rokov, tak som "obdržal" tretie miesto v M30-39 za Vabrouchom a Orličákom.

V cieli bola kopa melónov a tak som sa pustil do nich ... nasledovalo kopa mäsa, vybehanie s deťmi a nakoniec pozeranie v chate spolu s Vabrouchom časovku na Tour de France. Tak sme sa do toho zažrali, že sme ani nezbadali, že sme tam zostali poslední, Vabrouch, ja a zbytok mojej rodiny. A keby ste počuli, ako sme pri tom mudrovali ...

Ale mierne sme to prekoučovali, lebo už boli všetci preč, Peťo sa ešte zmestil niekomu do auta, ale kto by zobral celú rodinu ... nezostávalo nám nič iné, len sa pobrať naspäť peši ... je to nejakých 5 kilákov ... čo už. Ale nakoniec sa na nás usmialo šťastie a naložili nás dvaja organizátori do ich krásneho terénneho Subaru a razom sme boli na Pibisku.

Vyhlásenie a celkové zhodnotenie si nechám zase na neskôr ...