MORAVIAMAN 2009– OTROKOVICE 20.6.2009

A je to tu. Po mesiacoch čakania a tréningového bušenia, dvoch prípravných pretekoch, konečne IRONMAN, teda to na čo som vlastne trénoval a pripravoval sa.
Všetky indikátory naznačovali, že by som sa mohol posunúť výkonnostne trošku dopredu, ale Ironman je dlhý a nevyspytateľný pretek, a nie vždy sa všetko podarí, tak ako si človek naplánuje. Aj keď moji kamaráti Demi a Jožko Bezák tvrdia, že kalkulačka nepustí, ale predsa.
Ešte pre zaujímavosť uvediem, koľko som toho natrénoval, od začiatku roka do pretekov.
Takže od 1.1.2009 do 19.6.2009 som naplával 197km, nabicykloval 6458km a nabehal 1178km za 362 hodín.
Rozpis na preteky som si nachystal na 9 hodín 29 minút. Tento čas by predstavoval 55 minút plávania, 2 minúty depo, 5 hodín cyklistiky, opäť 2 minúty depo a maratón za 3 hodiny a 30 minút. Žiadna sranda, znamenalo by to zlepšiť sa vo všetkých disciplínach oproti minulému roku. Ale tajne som veril, že ak všetko klapne, tak by som to mohol v tomto čase dať. Ale na druhú stranu, stiahnuť čas oproti minuloročnému o 39 minút??? To je trošku moc, nie? Takže pred pretekom som si povedal, neblbnúť a dať to aspoň pod 10 hodín.
No dosť bolo okolkov, poďme na samotný pretek.
Do Otrokovíc sme sa vybrali spolu s Demim, v piatok poobede, a keďže to tu máme hneď za humnami (75 km), tak to nebol problém. Išli sme rovno na prezentáciu. Kopa ľudí bola už na mieste, kopa známych postavičiek z pretekov. Všade super atmosféra, kecali sme debatili a prezentovali sa. Dostalo sa mi tej cti a bolo mi pridelené číslo 5. Takže moje miesto v depe bolo vedľa takých borcov, ako je Karol Džalaj, Honza Štrang, Tomáš Bednář Ruda Cogan a aj Mr. Tiatlonista Míra Vraštil. Po prezentácií som zavítal do stánku pani Vabrouškovej, kúpil nové bríličky (s modrými sklami do bazénu) a potom do stánku fy. Tufo. Tam mi Jirka Daňek vybavil tréning s nahadzovaním galusky aj clincheru, názornú ukážku účinnosti Tufo tmelu a pokec s profíkmi cez galusky. Nakoniec to skončilo tým, že som doviesol môjho Transitiona, skontrolovali ho, a prelepili sme spoločne zadnú galdu na novú pásku, lebo som galdu mal už asi 2x strhnutú. Doplnili sme tmel, zmes bieleho aj tmavšieho a tak bol Transition pripravený. Pritom sa stihlo poriadne rozpršať, ale ani to nezabránilo aby sme pod prístreškom podebatili s kamošmi z Běhej.com. Potom už iba rozprava a rýchlo na hotel. Ešte som zabudol. V Mělicích som sa rozprával s Honzom (Zombicí), že na Moraviamanovi bude aj súťaž tímov. A tak sme sa nejako dohodli, že dáme dokopy tím, zložený z ľúdí z fóra na Běhej.com. A tak sa aj stalo, takže náš tím sa volal Loko Nymburk a tvorili sme ho Honza (Zombice), Jindra (HenryIII) a ja. Keďže viem aký sú to makači, tak naše ambície neboli malé. A keď už nič iné, bol to jeden z dôvodov, prečo pretek nezabaliť, lebo tým pádom by končil aj celý tím. Po dobrých skúsenostiach z minulého roku sme sa opäť ubytovali v hoteli Společenský Dům, asi kilometer od štartu. Na izbe ešte poriadna žranica a rýchlo do postele, aj tak už bolo deväť hodín večer. Zásada je čo najskôr zaspať. Lenže to sa povie, zaspať, veď ráno je Ironman a to sa člokeku naháňa v hlave kopa myšlienok. Myslím, že všetci, ktorí stáli na štarte vedia o čom hovorím. A tak som sa mrvil v posteli, ani neviem dokedy, ale nakoniec som zaspal. Ráno o 4:30 sa ozval Demiho budík, a to znamená, rýchlo sa dať do pohybu a pokúsiť sa toho čo najviac zjesť. Tí, čo ma poznajú, vedia, že toho viem naozaj zožrať poriadne veľa, ale ráno, o 4:35? To je fakt nenormálne. Ja obyčajne vstávam takto skoro, iba 4 krát do roka – na Ironmana. Ale čo už, účel svetí prostriedky, tak hor sa na to. Vytiahnem ryžu, otvorim plechovku ananásu a začnem. Pred dvomi týždňami som sa sťažoval manželke, že mi ryžu neposolila, tak sa chcela asi polepšiť. Naozaj sa polepšila. Po prvom ochutnaní mi priam vykrútilo hubu, také to bolo slané, ale nič iné som nemal, tak som zavrel oči a jedol a trpel. Samozrejme som občas mrkol z okna, všetko bolo mokré, ale aspoň že nepršalo. Potom už iba pobaliť všetky caky-paky a hor sa na Otrokovický šterkáč. Už počas cesty začali samozrejme padať prvé kvapky, ale nebolo to nič hrozné. V depe všetko poukladať do bedničky – bola hrozne malá va všetky tie haraburdy, čo som so sebou mal. Len tak pre zaujímavosť, v depe som mal 3 páry tenisiek. V jedných som prišiel a dva na beh. To pre prípad, že by som bol počas behu moc premočený, tak aby som sa mohol prezuť. Mal som tam aj dva páry vabronožiek. Jedny pri cyklistických tretrách a jedny v náhradných teniskách. A aby im náhodou nebolo smutno tak tesne pred štartom som im tam pridal aj tretí pár, ktorý som si vyzliekol z nôh. To však neboli vabronožky, ale niečo podobné od Kraftu, ale za polovičnú cenu – samozrejme že aj s polovičnou účinnosťou, preto ich používam iba na činnosti, ako šoférovanie, cestovanie v lietadle a chodenie na štart. Ha-ha-ha.
Som známy zmätkár a pred štartom vždy niečo stratím. Tento-krát to bola plavecká čiapka. Prehľadal som naozaj všetko, prekutal celú bedničku – a nič. Bolo asi 7minút do štartu a ja som bol zúfalý. Nakoniec sa mi ju podarilo nájsť pekne uloženú na stojane vedľa bicykla. A ešte jedna vec sa stala pred štartom. Karol Džalaj ma poprosil, či by som mu nemohol zapnúť neoprén. A keďže má presne ten istý ako ja, tak som samozrejme vedel ako na to – teoreticky. Je tam opačný zips ako obyčajne, to aby človeka niekto nerozopol, keď zachytí zips počas plávania. A práve preto sa blbo zapína a chvíľu to trvá, vždy som nervózny keď ma niekto zapína, ale od teraz už nebudem. Po tom ako som ja zápasil s Karolovým zipsom som zistil, že to robím naozaj zo všetkých najhoršie. Ale nakoniec som to zvládol. To by bolo pred štartom asi tak všetko. Rýchlo som skočil do jazera, urobil pár temp a hor sa z vody postaviť sa dopredu, mal som na to predsa právo, bol som predsa „nasadený“. Potom sa zomelie všetko veľmi rýchlo. Zrazu len prásk, a ide sa na to. Nechápem prečo je vždy na štarte niekoľko šprintérov, ktorí za každú cenu musia niekoho predbehnúť a potom po 50-tich metroch začnú vädnúť. Ale je to vždy tak. A práve preto musím aj ja šprintovať, lebo predieranie sa dopredu by znamenalo stratu kontaktu. Ale aj tak mi niekto odrezal cestu Za Karolove Džalajove nohy, za ktorými som chcel plávať. Viac som ich vo vode nenašiel. Našťastie som našiel iné, a tie sa tiež pekne posúvali dopredu a ani moc nekopali (pôvodne som myslel, že boli Karolove), boli totiž tiež zaodeté v Helixe od Blue Seventy a pred nimi sa vynímala šedá plavecká čiapka. Až pri prvom výbehu z vody som zistil, že nohy, ktorých som sa držal ako magnet boli Štrangove, keď Standa Bartůšek komentoval, že vyhrali aj v lávových poliach v Kone. Tak som si povedal, že takýchto nôh sa nepusím a dotiahli sme to až do konca plávania. Tempo bolo pomerne rýchle, ale ešte akceptovateľné. Vedel som, že to určite bude lepšie plávanie ako pred rokom. Z vody som vyliezol za 52:20, čo je môj jasne najlepší čas. Plával som na 148 tepoch, čo je akurát. No a potom kalvária v depe. Moja pomalosť je povestná, takže mi dvaja, čo boli som mnou v depe samozrejme ušli. Celkovo som vyplával 9-ty, čo je primerané. Ale nakoniec som všetko zvládol a šliapol do pedálov. Najskôr pomaly od jazera na cestu a k otočkovému kuželu. A odtiaľ cvak-cvak a pomaly som naberal rýchlosť. Prvého pretekára som predbehol asi tak po kilometri, ešte išiel pomaly a nasadzoval si návleky na ruky. To isté som robil aj ja. Lenže on to robil bezdržiačky ako profík a tak išiel pomaly. Ja som túto činnosť vykonával zalomený na hrazde fičiaci asi tak 42km/h. Pri predstave, ako som tie návleky rval na mokré ruky a ako som sa mohol vytrepať sa mi zdá poje počínanie pomerne iracionálne, ale čo je racionálne na Ironmanovi. Ešte jedna podstatná zmena oproti všetkým doteraz odjazdeným československým Ironmanom. Išiel som bez MP3-ky. Vyskúšal som to už na Elbamanovi a zistil som, že ju vôbec nepotrebujem. Okrem toho do mojej novej aeroprilby je problém nacpať uši (aj tak sa mi vždy pokrčia) a nie to ešte sluchátka. Po úspešnom zaodení sa, sa predomnou objavilo osamelý jazdec. Za chvíľu som ho dobehol a predbehol. Bol to Štrang. Keďže som sa v depe chvíľu motal, tak som mal čas si tam vypočuť Standovu Bartůškovu poznámku, že bol známy tým že drtil cyklistiku veľkou rýchlosťou ťažkým prevodom. A tu si hovorím „Pepíku pozor, nie že to prepáliš.“ Ale tepy boli OK, tak som išiel. To už som sa dostal asi na deviaty kilometer a tam som mohol vidieť, ako idú pretekári vpredu oproti mne po prvej otočke. A tí prví boli naozaj poriadne ďaleko. Prvého som čakal Tomáše Bednáře, ale bol asi až tretí. A tak som si pokojne bicykloval, osamotený asi tak ďalších 10 kilometrov. Tam so zase začal predbiehať a tak ďalej. Nebudem to tu písať, bola by to nuda. Proste som sa vozil a pritom som stále niečo jedol a občas aj pil. Vypil som toho pomerne málo, veď som sa pred tým aspoň 10x napil zo štrkoviska. Preskočím asi na 60-ty kilometer. To som bol už myslím druhý a na otočke mi rozhodca hlási stratu na vtedy prvého Karola Džalaja 3 minúty. Hovorím si „Do prkna na 60-tom kilometri 3 minúty, tu niečo nebude v poriadku.“. Kuknem na tepák – OK, nohy –OK. Priemernú rýchlosť, ani medzičasy som nesledoval, vždy iba na konci kola. Priemerka bola okolo 38,5km/h. Hovorím si „Kurňa, to idem asi trošku nad plán“, ale spomaľte keď vám to fičí. V priebehu celého kola sa nič neudialo, len zase na konci mi rozhodca kričí strata dve minúty. Potom po ďalšom kole minúta . Na 120-tom kilometri??? No nič, a zrazu pri mne bola televízna motorka a začal som si pripadať ako Norman Stadler na moravskom Havaji. No nesnažte sa v takej chvíli. O 10 kilometrov som sa prirútil ku Karolovi. Pozdravil som, prehodil nejaké to slovo a išiel dopredu. Karol podľa pravidiel nechal odstup a išiel za mnou. To bola sila viedol som preteky – prvý krát v živote. Možno aj naposledy. Nepopísateľný bol pocit, keď sme prichádzali na otočku na 150-tom kilometri. Ľudia tlieskali a povzbudzovali. No a hurá do posledného kola. Nohy som už cítil, priznávam, ale išlo sa mi stále dobre. Tepy išli trošku dole, ale to je asi normálne a v kopcoch som funel ako lokomotíva – taká poriadne stará, parná. Ale rýchlosť stále dobrá, tak nebolo čo riešiť. Ku podivu, už som asi zvyknutý na jazdu na hrazde a otázkami čí ma bolí chrbát, zadok, alebo čokoľvek sa nezaoberám. Proste je to pretek, na hrazde treba byť 180 kilometrov tak tam proste budem a hotovo. Zase nič zaujímavé v priebehu kola, iba som sledoval, že náskok na ostatných sa stále zväčšuje, iba jeden Ukrajinec a Ruda Cogan dokázali v posledných kolách držať krok. A prišiel záver cyklistiky, ktorú som si fakt užil. Asi po prvý krát na Ironmanovi som nerozmýšľal o tom kedy už konečne zlezem z kola a začnem bežať. Proste sa mi išlo krásne. Pridám ešte nejaké tie údaje. Cyklistickú časť som zvládol za 4:51:06. Takže pokiaľ mala presne 180km, čo myslím v Otrokoviciach má, tak je to priemerná rýchlosť 37,1km/h. Mne tento rok tachometer ukázal 182km, ale rátam s tým, že to bolo 180. Priemerný tep počas cyklistiky bol 145 a priemerná kadencia 90rpm.
A zasa tu máme depo. Za jazdy sa mi podarila vyzuť iba jedna tretra, na druhej sa mi zasekol ten úžasný patent s koliečkom a sťahovacím drôtom. A tak som zosadol z jednou nohou v tretre a s druhou vo vabronožke. Zase som sa v depe motal, Karol už vybiehal a ja som zápasil s neposlušnou tretrou. A najhoršie na tom bolo, že to točila televízia. Takého grambloša v depe ešte asi nevideli. Ale napokon som vyrazil, Karol asi tak 50 metrov predo mnou, to je asi 15 sekúnd, nič hrozné. Komentátor hlási, na beh vybieha 27 ročný Karol a teraz pozor „skúsený 36 ročný preteká JV“. Tu som sa skoro poondil od smiechu – skúsený, možnom v niečom áno, ale určite nie pretekár. Hovoril ešte niečo o tom, že idem urobiť výsledok a že uvidí, či Karola potrápim. Ale moje myšlienky boli úplne niekde inde. S Karolom som vôbec nemienil pretekať, to nie je nič pre mňa. Skôr som si hovoril, keď ma začnú zbiehať ostatní a začnem sa prepadať dozadu, to bude podívaná. Pozrel som na hodinky, vidím, že aj keď zabehnem najhorší maratón v živote tak to bude po desať. To sa by snáď malo podariť. Ale samozrejme som mal iné plány – podľa rozpisu som chcel bežať za 3:30. Je to môj vysnívaný čas, strašne som túžil niekedy takto bežať ironmanský maratón. Všetko som mal prekalkulované na tento čas a premyslené. Mal som spočítané, že každý pol-okruh musím bežať najhoršie za 26:15. Vtedy to klapne. Samozrejme, ako niečo ušetrím v prvých kolách, neskôr sa to môže hodiť. Zároveň som nechcel prepáliť, viem že si môžem dovoliť bežať približne na 140-tich tepoch – 145 by už bolo priveľa. Ale zároveň viem, že 140 tepov znamená tempo hlboko pod 5minút na kilometer a to by bolo super. Takže približne s týmito myšlienkami vybieham. Vidím, že Karol sa mi vzďaľuje – to ma však netrápi. Ja viem, že beh je pre mňa predovšetkým boj samého so sebou. Preto sa zároveň chcem ospravedlniť Demimu, Téčkovi, Ječmínkovi, Aldamanovi, Honzovi, Jindrovi, Radkovi, Advidovi, Seržovi, Sokolíkovi a mnohým ďalším za to, že som niekedy apaticky neodpovedal na ich povzbudzovanie. Ja som to strašne vnímal a neuveriteľne mi to pomáhalo, ale fakt ma to bolelo a musel som sa sústrediť na každý krok, rozmýšľať ako bežať čo najekonomickejšie, sledovať tep a tempo. Tí, čo ma poznajú vedia, že beh je pre mňa vždy utrpenie. Úžasne povzbudzovali Honza a Demi ešte dokonca aj na kole a Ječmínek s Aldamanom pri štrkovisku. No ako beh prebiehal? Prvé polkolečko v pohodičke za 23:25, priemerný tep 141. To by bolo skvelé hovorím si, bežím si na pohodu a už mám k dobru skoro 3 minúty. Ťapnem si s Karolom a zaželám mu, aby vyhral. V druhom kole prichádza čas aj na čúropauzu. Čúram asi minútu, lebo sa mi už chcelo tak od 150-teho kilometra cyklistiky. Ale z kola som zliezať nechcel. Teraz bol ten správny čas. Dobieham prvé koliečko, Karol asi 4minúty predomnou, pocity dobré. Mačkám medzičas 25:24 – tep 140. Ej ha, to je výrazné spomalenie, ale potom si uvedomujem, že som mal minútovú čúropauzu a zrazu som spokojný. Všetko ide podľa plánu. Postupne sa na trati objavujú ďalší bežci. Obzvlášť za pozornosť stoja dvaja. Ruda Cogan a Ukrajinec Anatoliy Nesterov. Bežia famózne. Ruda s neskutočným zanietením a dravosťou, dával do toho naozaj všetko a Anatoliy s neuveriteľnou ľahkosťou. Ruda strácal iba asi 3 kilometre, tak som vedel, že je to iba otázka času, kedy ma zareže. Na Ukrajinca som mal pomerne slušný náskok. Samozrejme zbehnutie som čakal aj od Tomáša Bednáře, zo začiatku pekne bežal aj Štrang. Kapitola sama o sebe je Triskáč Karel Krejčí, ten tiež nebehá, ale lieta. A tak si beháme medzi Otrokovicami a Kvasicami a postupne odkrajujeme kilometríky. Ďalšie polkolečká som dal nasledovne – napíšem to až do cieľa: 3. 24:55-tep 141, 4. 25:55- tep 139, 5. 25:56-tep 137, 6. 27:03-tep135, 7. 26:32-tep 136 a 8. 25:12-tep 140. Ruda Cogan ma zbieha asi na 23-ťom kilometri, pochválim ho za super beh a valí ďalej – šialeným tempom. Po obrátke kričím na Karola, že musí vydržať, ale vidím že vedne a zatína zuby. Asi prichádza kríza, ale aj Ruda Cogan. A tak sa Ruda dostáva do vedenia, približne 7 kilometrov pred cieľom. Ja som si zmeral na začiatku posledného kola odstup od štvrtého Ukrajinca – bol 8 minút. V tom okamihu mi zostávalo 9 kilometrov do cieľa. Hovorím si, žiadna panika, pekne vystieraj nôžky, pracuj ako usilovný mravček a už by ťa nemal zbehnúť ani keby dal do toho všetko. Po poslednej otočne kontrolujem odstup. Stiahol iba minútu, to je nič. Stále mám sedem a do cieľa iba niečo viac ako 4 kilometre. To by už nestiahol nikto. Dokonca nemusím ani finišovať, síce zrýchľujem, ale iba tak aby nehrozil nejaký problém. A takto dobieham do cieľa. Fantázia, na treťom mieste celkového poradia. V priestore cieľa už rozdávam úsmevy, ťapkám si s ľuďmi, eufória. Ako som to vlastne zabehol? Čistý čas behu je podľa mojich hodiniek 3:24:28. Je to tu. Ale čo je úplne nenormálne je celkový čas 9:12:21. Ale podľa mojich stopiek to bolo 9:11:40. Neviem ako je to možné, pomerne značný rozdiel, ale je mi to jedno. Je to čas o akom som ani len nesníval, neuvažoval ani vo sne – čas ktorý som nikdy neplánoval dosiahnuť. A bol tu. Priznávam, že za to môže aj neobvikle chladné počasie, ktoré možno trošku zobralo z cyklistiky, ale pomohlo na behu.
Po preteku som mal neobvykle veľa povinností. Rozhovor do televízie, kvetinový ceremoniál pre médiá. Proste srandy kopec. Tu stojí za pozornosť Demiho počin, ktorý keď vybiehal do tretieho kola a my sme boli práve na stupňoch víťazov zastal a podal mi ruku. Díky Demi – si kamoš. Potom mi pomaličky začínala byť zima. Predsa len byť v mokrom a krátkom drese pri teplotách, aké panovali v ten deň nie je moc rozumné. A tak som išiel niečo na seba nahádzať a potom spolu so Seržom niečo nahádzať do seba. Dostal som neskutočnú chuť na vyprážaný sir s tatarkou. Tak som si ho prásknul a zalial jedným pivkom. Potom sme sa opäť so Seržom pobrali do priestoru cieľa tlieskať a fandiť finisherom. Henryho a Zombicu som už nestihol, ale za to ostaných áno. Všetci nadšený a navyše takmer každý v osobnom rekorde, proste eufória. Obdivuhodný finiš predviedol Demi a podľa toho v cieli aj vyzeral. Vystielaný ako zásobník z Kalašlikova pri Stalingrade. Po chvíli sa dal do kopy a tak sme mohli spolu s Bezákovcami vyraziť na pre mňa druhú večeru. Tento krát pizzu. Čas do polnoci ubiehal pomerne rýchlo, všetci popíjali pivko, iba ja čaje (asi som čajový). Ale to iba preto, že za chvíľu musím šoférovať domov a na druhý deň do Kuwaitu, teda šoférovať našťastie iba do Schwechatu. Tak pol hodinku pred polnocou sme takmer všetci, čo zostali vytvorili zástup okolo cieľovej rovinky a privítali poslednú závodníčku Dášu. Závod si asi fakt užívala, lebo nevyzerala, že by bola nejako unavená. V každom prípade gratulácia – obdivuhodný výkon. No a potom vyhlasovanie výsledkov. Vyhlasovalo sa všetko možné a tak som sa dostal na pódium až štyri krát. Najskôr ako druhý v kategórií 35-39 ročných, potom opäť druhý v družstvách spolu s Jindrom a Honzom, potom ako najrýchlejší cyklista a na záver ako tretí v celkovo hodnotení. Uf, ale som sa tam naskákal, hore to ešte išlo v pohode, ale zliezať dole – to nie je žiadna sranda. Deň sme zakončili podaním si rúk s priateľmi a spolu s Demim sme mazali domov. Domov som sa dostal asi tak o pol tretej ráno. Našťastie manželka sa prebrala a prihriala mi ďalšiu večeru – tento krát pečené kura s ryžou. Pekne s plným bruškom som si ľahol a zaspal ako drevo, veď od rána ma čaká poriadny záťah. Dobaliť, nasadnúť, odšoférovať, odbaviť, odletieť, pristáť, medzitým už bude pondelok (polnoc stávim v Dubai na letisku), zase odletieť, pristáť, odviesť, ubytovať, spať a od rána pracovať.
Ešte čisto zo spravodajských povinností uvediem, že tento príspevok vznikal fakt všade. Po chvíľkach som písal vo Viedni na letisku, potom v Dubai na letisku, v lietadle nad Perzským závilom a nakoniec v hoteli Holiday Inn Downtown v Kuwaite. Použité fotky sú od kade-koho. Záverom ešte spomeniem, že už som aj splnil výkonnostný limit stanovený pre túto sezónu, ktorý bol 9:3X:XX. Takže od teraz sa nemusím stresovať, ale sa triatlonom iba baviť a tak : Hurá na Slovakmana.