EMBRUNMAN – FRANCE HAUTES ALPES 15.8.2009 2. ČASŤ

Keď zavejú v okolí Embrunu takéto transparenty, každý vie, že sa blíži EMBRUNMAN a to je tu udalosť.

Takže, Embrunman je trošku atypický dlhý triatlon, odohrávajúci sa v oblasti Hautes Alpes vo Francúzku, okolí miest Embrun a Briancon. Trate sú takmer klasické : 3,8km plávania, 188 km cyklistiky a klasický maratón 42,2km. Čo robí Embrunmana výnimočným nie je tých 8 km cyklistiky navyše, ale výškový profil cyklistiky a behu. Tu sa veru rýchlostné rekordy nelámu a čas pod 10 hodín, znamená víťazstvo. Okrem toho je to najlepšie platený dlhý triatlon v Európe (celková výška Prize Money je 100 000 Eur), víťaz dostáva 20 000 a prvá žena 12 000. Takže konkurencia sa tu stretáva obrovská. Tento tok sa koná už 26. ročník tohto preteku. Na štart sa postaví 860 triatletov. Ako som zistil, je tu veľké množstvo špecialistov práve na tento pretek, je to pre nich najprestížnejší pretek a vrchol sezóny. To isté platí aj o mojich susedoch v kempe.
Ale po poriadku:
Plávanie je v dvoch okruhoch bez výlezu z vody. Keďže sa plávanie odohráva v alpskej priehrade (mimochodom je to najväčšia priehrada v Európe Lac de Serre Poncon na rieke Durance), tak sa pláva v neopréne (teplota vody 21 stupňov). Zaujímavosťou je aj čas začiatku preteku ráno o šiestej a nie štandardne o siedmej – hádajte prečo? A pre ženy je štart ešte o 10 minút skôr, teda o 5:50 ráno.
Po plávaní prichádza najzaujímavejšia časť preteku – cyklistika. Nejazdia sa tu žiadne okruhy, ale iba jeden 188km dlhý úsek so začiatkom aj koncom na jednom mieste, pri priehrade v meste Embrun. V propozíciách sa hovorí o celkovom prevýšení cyklistickej trate 5000 metrov, ale z viacerých zdrojov som sa dozvedel, že v skutočnosti je to „iba“ 3600 metrov. A kadiaľ cyklistika vedie?
Ako som už spomínal, začína sa pri priehrade v meste Embrun v mieste Plan ‘d Eau vo výške cca. 750 metrov a po rovine sa ide asi 200 metrov. Takmer okamžite sa odbočuje prudko doľava a začína sa prvé stúpanie s vrcholom na Les Méans vo výške 1260 metrov. Celé stúpanie má tak 7 kilometrov. Striedajú sa strmé úseky s ešte strmšími, vrcholom všetkého je pasáž s 23% stúpaním, tam už ide fakt do tuhého. Potom sa pokračuje zvlnenou cestou až do 25 kilometra, kde začína prudký zjazd k priehrade Serre Poncon, všetko po pomerne nekvalitnom asfalte (ale ešte sa aspoň na slnku netopí, lebo je skoro ráno). Potom začína asi najjednoduchšia časť, cca. 15 kilometrový presun pod ďalšie kopce po takmer rovine (u nás by sme to rovinou nenazývali). Odtiaľ sa profil trate opäť začína vlniť s trvale stúpajúcou tendenciou. Trať vedie ponad kaňon, ktorom tečie rieka Durance, cez St Andre d’ Embun, St Clement, Guliestre, lyžiarske stredisko Vars až pod známy Col d’ Izoard. Stúpanie na Col d’ Izoard začína približne na 85-tom kilometri a má dĺžku 13,9 kilometra s prevýšením 1036 metrov. Priemerný sklon je teda 7,45%. Stúpanie je to tiahle a pomerne plynulé, iba v malých úsekoch je sklon nad 10%. Stúpať sa začína na nadmorskej výške 1345 metrov a vrchol Izoardu je vo výške 2361 metrov. Na vrchole je špeciálna občerstvovačka, kde si každý môže zobrať svoj balíček special need, ktorý odovzdal pred pretekom. Po zdolaní Izoardu nasleduje 20,5km dlhé klesanie do Brianconu. Na 20,5kilometroch sa klesne o 1141 metrov do výšky 1220 metrov. Tento zjazd je celkom pohodový, po kvalitnom asfalte a pomerne širokej ceste. Po prejazde Brianconom nasleduje krátky úsek s miernym klesaním po hlavnej ceste smerom naspäť do Embrunu. Ale po asi 5-tich kilometroch sa odbočuje doprava a začína ďalšie stúpanie na Les Vigneaux. Nie je to nič strašné asi 250 výškových metrov a človek ani nezbadá a je hore. Potom nasleduje pomerne dlhý zjazd pod ďalší kopec menom Pallon. Toto stúpanie je pomerne prudké s prevýšením cca. 300 metrov. Po vysúpaní a zjazde dole nasleduje návrat do Embrunu zvlneným terénom po rovnakej trati ako sa išlo na Izoard, len v protismere. Pripomeniem, že celý úsek od odbočky z hlavnej ceste cca. 5km za Brianconom sa ide po veľmi zlom asfalte a hlavne zjazdy sú pomerne náročné, v serpentínach býva štrk a asfalt sa topí na rozpálenom slnku. A tak sa dostávame naspäť do Embrunu, takmer je vidieť cieľ cyklistiky, ale trať sa v strede mesta prudko zvrtne doprava, smerom na záverečné stúpanie na Chalvet do výšky 1250 metrov. Toto stúpanie je pomerne prudké a vystúpa sa približne 400 metrov. Z Chalvet nasleduje už iba záverečný, asi 5 kilometrový veľmi technický zjazd do depa po katastrofálnom asfalte. A to je koniec cyklistiky. Ten, kto toto zvládne má za sebou prevýšenie 3600metrov a v nohách 188kilometrov, ja som nameral 186.
Po príjazde do depa na každého čaká stolička, ako som už spomínal a padne veľmi vhod.
Potom už na pretekárov čaká iba záverečný maratón. Bežia sa dva okruhy. Bežecký okruh začína 3 kilometrovým úsekom okolo jazera Plan d’ Eau po štrkových chodníkoch s jedným prudkým výbehom a zbehom. Potom sa prebehne popod hlavnú cestu a naberá sa smer centrum mesta. Jazero leží minimálne o 100 výškových metrov nižšie ako centrum mesta a tak sa začína nepríjemný, asi 1,5kilometrový výbeh. Po prebehnutí centrom mesta sa trať behu spojí cyklistickou asi na 2 kilometre. Cyklisti v tomto úseku začínajú záverečné stúpanie na Chalvet a bežci bežia oproti pomerne prudkým zjazdom. Toto klesanie je pomerne nepríjemné hlavne v druhom okruhu, kedy má človek už pomerne tvrdé nohy. Po zbehnutí pod mesto začína asi 3kilometrový rovinatý úsek po poľnej ceste, na konci ktorého sa pretekári dostanú mostom cez rieku Durance a odbočia doprava. Tu začína nepríjemné asi 5 kilometrové tiahle stúpanie, mierne, ale nekonečné. Na vrchole stúpania sa opäť odbočí doprava a začína sa klesať smerom k Embrunu. To, čo človek nastúpa za 5 kilometrov, zbehne asi za dva a dostane sa na hlavnú cestu asi kilometer od cieľa. Tu začína opäť mierne stúpanie a keď už človek takmer vidí cieľ po ľavej strane, musí odbočiť doprava o 180 stupňov a prebehnúť popod cestu a zopakovať si úvodnú trojkilometrovú pasáž okolo jazera v protismere. Potom sa človek naozaj dostáva do priestoru cieľa a má za sebou prvý okruh. Takže to isté je treba prebehnúť ešte raz. Po prebehnutí druhého okruhu už iba cieľová rovinka a je to.
Tak toto bol suchý opis toho, čo na človeka v Embrune čaká a teraz sa pokúsim popísať ako som to zažil ja.
Ale ešte pred tým niekoľko pozmámok k vybaveniu na tieto preteky.
Takže pred pretekom určite čelovku, lebo je fakt tma, ináč nič zvláštne, akurát sa poriadne namazať opaľovacím krémom.
Na plávanie určite treba počítať s neoprénom a treba mať rozjasňovacie žlté, alebo oranžové okuliare. Prvá polovica plávania je v tme.
Cyklistika. Na časovkársku kozu a aeroprilbu rýchlo zabudnite. S tým by išiel Embrunman iba blázon. Takže ideálne je ľahký bicykel s hrazdičkou a s ľahkými kolesami, určite s hliníkovými brzdnými plochami ( ja som nemal nič lepšie ako Zipp-y 404, ale bral som plášťové práve kvôli hliníkovým brzdným plochám, ale ideál to nie je – sú moc ťažké). Ďalej treba byť poriadne vybavený voči defektom, ak je možnosť natankovať protidefektový tmel, je to dobrá voľba a dve duše so sebou je tiež normálne. Osobitnou kapitolou sú prevody. Ja som išiel vpredu 53/39 a vzadu 12-27. Nie som žiadny vrchár a tak mi 39/27 fakt niekedy nestačil a možno by bolo dobré vpredu zmeniť 39 na 30.
Na beh nič zvláštne iba dobré nohy.
Oblečenie podľa počasia, ale aj v najväčšom horku, aké panovalo počas tohtoročného preteku treba počítať, že ráno je cca. 15-16 stupňov. Takže dobrá voľba je normálny triatlonový dres a cyklistické návleky na ruky, ráno sa s nimi človek cíti príjemnejšie, pri stúpaní na Izoard sa dajú stiahnuť na zápästia a používať ako potítka, potom v klesaní zase natiahnuť a v Briancone definitívne zhodiť a zbaliť do dresu. A potom ešte windstoperovú vestu. Tú si zobrať iba so sebou a nahodiť ju iba na zjazd dole Izoardom, inak ju nie je treba. Inak na vrchole Izoardu každému ponúkajú ešte noviny pod dres.
Myslím, že to by nadnes naozaj stačilo, takže pokračovanie zase nabudúce. To už naozaj bude o samotnom mojom preteku.