Amerika - záver - pokračovanie

Ako som to skončil minule? Asi tu, ale posledné vety si je dobré zopakovať :)

Američania? Tak z tohoto som mal fakt obavu ... čo to budú zač. Mimozemšťania, nafúkaní patrioti, alebo úplný idioti, zadubení tučniaci, najinteligentnejší a najsofistikovanejší národ sveta, normálni ľudia ????


Fakt som nevedel, čo ma čaká. Marek povedal jednu múdru vetu, a pokiaľ podľa nej postupujete v Amerike, malo by to dopadnúť dobre. Povedal "Amerika je zmes všetkého možného, ale pokiaľ si vieš vybrať to správne, tak je tam super." Ani som nevedel, akú ťažkú pravdu vyslovil ... fakt je to výborná charakteristika Ameriky a dobrý návod, ako tam fungovať.

Celkovo, ľudia s ktorými sme prišli bližšie do kontaktu boli skvelí ...

Peťo Polakovič ... je vlastne tiež už Američan, ale zároveň je to bomba chalan z východného Slovenska. U Peťa nám bolo úplne skvele ...

Peťo s kolobežkou :)



Potom sme prišli k Paty. Paty je nenormálna baba. Ťažká manažérka, spinningová inštruktorka, baba zapálená pre triatlon ... Paty si zobrala kvôli nám dokonca aj dovolenku a to sa v Amerike nerobí, lebo jej tam veľa nemajú, vozila nás kde sme chceli, trénovali sme s jej klubom, boli na ich tlačovke a "besede s Mirindou". Proste Paty bola skvelá a pevne verím, že ju ešte niekedy stretneme, či už v Miami, keď si tam pôjdeme zatrénovať, alebo že by v Panama City Beach na IM Florida 2011? Áno Paty sme doslova prevrátili život a v deň pred štartom IM Florida sa objavila v Panama City Beach, aby nás povzbudila (veď to mala iba 1000kilákov) a okrem iného už je na štartovke pre rok 2011:))) Paty ďík za všetko.



Na Floride sme bývali u Davida a Lin DeMartinos spolu s Peťom Vabrouškom. Bolo to krátke ale dobré, Peťo je kopa srandy a DiMartinos sa o nás pekne postarali ...

David a Lin De Martinos

Vabrouch :)



Potom prišla Arizona.

Na letisku som vyslovil jednu vetu ... Marek vie ... Keby pre nás prišiel ... A v tom sa objavil Jeff - doslova skvost medzi Američanmi. Človek tak milý a v pohode, že sa to vlastne nedá ani slovami vyjadriť. Videli ste niekedy Yesmana? Myslím tú americkú komédiu s Jimom Carym. Ak nie, určite si ju pozrite. Okrem nového športu, fotojogingu, ktorý si ma mimochodom úplne získal, dostanete aspoň hmlistú predstavu o Jeffovi. Vyslovíte nejakú požiadavku? Jeff vám odpovie OK, no problem. Yes. Jeff nás zaviedol do ich nádherného domu v Carefree kde sme fakt zistili čo je to veľký dom :). Mali sme sa tam ako doma. Síce nám trvalo asi 2 dni, kým sme sa naučili ovládať všetky tie sofistikované kuchynské spotrebiče a naučili sa na prvý krát trafiť do našej izby ... ale inak sa o nás Jeff s Jodi starali priam skvostne. Nehovoriac o našej trojdňovej pánskej jazde s Jeffom na Grand Canyon. Tam s Jeffa spadli aj posledné zábrany a bolo. Jeff s celou jeho rodinou nás skvele povzbudzoval na preteku a samozrejme aj u Jeffa sme zanechali nezmazateľnú stopu. Jeff ešte nikdy nešiel dlhší triatlon ako olympijský a nikdy ešte neodbehol polmaratón, dokonca nikdy nebol na turistike dlhšej ako 3 hodiny. V kaňone si prekonal osobák v turistike o viac ako 4 hodiny (podľa toto aj vyzeral) a samozrejme už je prihlásený na Ironman Arizona 2011 :))). Jednoducho, kam prídeme, tam urobíme prievan ...

Jeff a Jodi



Jeff, Jodi ... big respect, thank You our Friends I hope we meet us in Europe next summer and in Arizona in November ...

A ešte je tu Kevin. Majiteľ triatlonového obchodu Tribe Multisport. Pozrite si ho na facebooku. Toto je príklad človeka, úplne zanieteného pre správnu vec - pre multišport, triatlon, človek, ktorý doslova prežíva svoju prácu, úplne sa v nej našiel. Jeho "práca" nespočíva iba v predávaní, ale organizuje tréningy, preteky, na veľkých pretekov organizuje dobrovoľníkov ... A hlavne všetko to robí úplne skvele ... takto to chodí, keď vás práca baví.

Vďaka Kevinovi sme dostali kontakt ja Jeffa, takže vidieť ako je všetko prepletené ...

Veľmi radi sme s Marekom prijali ponuku štartovať za Tribe Mukltisport na IM Arizona. Bodaj by nie, dostali sme nové dresy, visory ... a veľkú zľavu na všetko, čo sme len chceli ... ale my sme chceli iba pretekať a to vo farbách TRIBE - Kevin, bolo to skvelé veľká vďaka za všetko, ubytko, podporu a skvelú náladu ...

Kevin ma ženie do cieľa :)



Tak toto boli Amíci, s ktorými sme prišli do styku ... úplne prekonali moje očakávania, môžem to uzavrieť že s takouto ochotou a zanietením som sa fakt ešte nestretol. Začínam to tam mať naozaj rád a veľmi by mi chýbalo, keby som sa tam už nikdy nepozrel ...

Ale toto je už úplný záver. Musím si dať od triatlonu aj od blogovania nejakú dobu pohov. Odpretekal aj napísal som toho tento rok viac ako dosť a tak je na čase užívať si oddych ... veď ďalšia sezóna je v nedohľadne a ja ju určite bebudem začínať tak skoro ako tú v roku 2010 :). Ešte, ak sa mi bude chcieť napíšem v tomto ruku nejaké celkové zhodnotenie ... ale to až medzi sviatkami.
 
Takže dúfam, že tento blog z World Ironman Tour 2010 bol aspoň trošku zaujímavý a aspoň trošku vás pobavil. My sme sa s Marekom rozhodne nenudili a bavili sme sa v tom najlepšom duchu ... triatlonom!

Amerika - záver

Čo dodať, veď asi všetko som tu už pomerne rozsiahlo popísal, možno aj trošku viac ako by bolo zdravé ... ale ako klasik Nemčík hovorí ... svojim grafomanským úletom neutečieš :)

Takže po poriadku.



To, že vôbec nejaká Amerika bola je výsledkom veľkej tolerancie mojej rodine, v kombinácii s kvalitným presvedčovaním z mnohých strán a trošky mojej snahy ...

Som strašne rád, že som sa nechal presvedčiť, lebo naša Iron tour bez Ameriky by bola neúplná, nedokončená, v podstate by to znamenalo ako nedokončenie preteku bez vážneho dôvodu ...

Okrem toho, to čo nás s Marečkom stretalo počas celého roka bolo super, ale korunu tomu nasadila až Amerika. Všetko vyšlo dokonale, čo je až divné, lebo v podstate sme sa do toho vrhli po hlave bez akejkoľvek štipky plánovania ... Letenky na poslednú chvíľu, keď sme odchádzali, tak sme vôbec netušili, kde budeme bývať okrem prvých 4-5 dní, ktoré sme strávili u Peťa Polakoviča v Coconut creek. Postupne sa všetko kryštalizovalo, riešilo, akoby samo od seba ... samo od seba ... vlastne nie ... ono sa samo od seba nikdy nič nevyrieši, vždy tomu treba ísť naproti. Ja som bol v tomto prípade ten pasívnejší, ale Mareček je veľký organizátor. On bol ten, ktorý dokáže vykomunikovať nemožné a svojimi namaľovanými nechtami a svojim pubertálnym správaním v dospelom tele zlomí každú bariéru. To sa potom komunikuje ...

Proste, Ameriku sme si užívali ako nič pred tým ... celá cesta bol veľká pohoda ... určite mal Nemčík so mňa niekedy nervy. Ja v podstate z neho iba dva razy :

1. keď sa rozhodol prejsť Floridu bez mapy po vedľajších cestách, to som bol kľudný maximálne, on sa vyzná, a keď bol už aj on nervózny, tak som mu iba povedal, kľud, máme čas ... drž volant a jeď na juhovýchod :), ale on sviňa mi nechcel dovoliť kúpiť si tu blbú mapu a ja som ju tak veľmi chcel ... nakoniec som si ju aj tak kúpil, ale snáď tú najblbšiu akú som len mohol

2. keď po celodennom vláčení po obchodoch a expách a ja neviem kde ešte po ceste domov zrazu odbočil k TJ-maxx-ovi na ďalší nákup (alebo skôr prehliadku, lebo on si myslím nič nekúpil) Ja som už odmietol aj vystúpiť z auta a povedal som mu, že počkám v aute. A tak Mareček dostal priepustku na 10 minút. Nechápal som, keď asi po 8 minútach vybehol z predajne ... hovorím si, to asi nie je možné, Nemčík vyšiel z obchodu načas, dokonca ešte skôr??? .... ááále nie, on iba s miliónovým úsmevom pribehol k autu oznámiť mi, že v obchode majú bombové veci ako lyžiarske okuliare Oakley a kopu dobrého stafu a tak ma vyhnal aj z toho auta a v obchode sme strávili ešte ďalšiu hodinu a pol ... nehovoriac o tom, že som z neho vyšiel s igelitkou a v nej dve veci, ktoré by som si ani v tom najnenormálnejšom sne nevedel predstaviť, že si ich kúpim v Arizone ... lyžiarske Oakley s oranžovými sklami a bombové sandále s originál vibrsamovou podrážkou za 14USD :))))

Nehovorím o tom, že v posledný deň ma lámal na kompletné golfové vybavenie (použité, ale skvelé), ktoré by ma vyšlo možno 70 dolárov a mal by som tam asi 10 palíc, vozík a asi 100 loptičiek ... ja som taký blbec, že som to nekúpil, ako sa neskôr ukázalo, v pohode by som to domov dotrepal a na záhrade sme mohli hrať golf ... zase mal ten XXL??? pravdu ....

Pardon ... ešte som pri ňom zostarol asi o 10 rokov v posledný deň v Grand Kanyone. Ten blbec, lebo on fakt je, sa nemôže fotiť na normálnych miestach ... on totiž už všetky tie normálne fotky má, on musí liezť na tie najdebilnejšie a najkrkolomnejšie miesta a tam strašiť Japonských turistov ... a ja ho pri tom musím fotiť :)



Po tom, čo sme spolu strávili sa Mareček naučil ako zabezpečiť aby som bol dobrý ... chcelo to od neho síce veľké odriekanie, ale pochopil, že inak to so mnou nejde. A tak už vie, že pokiaľ mi dá dostatočne najesť a večer budem mať svoju normálnu posteľ, tak budem úplne pokojný ... je to dosť ťažko zlúčiteľné s jeho predstavami o živote (jesť veľa, ale stačí 1x za dva dni a vyspím sa úplne všade) ale naučil sa chlapec ako na mňa ísť ....

Za toto mu ešte raz ďakujem, že ma nechal u Peťa spať v izbe na veľkej posteli on spal na gauči v obývačke a u Jeffa v Arizone dokonca spal na zemi na koberci, len aby sa Jožinko vyspinkal ..... :)

To len tak pomimo, aby ste vedeli, ako to asi vyzerá, keď sa dvaja tak neskutočne odlišný ľudia vyberú spolu do Ameriky (a predtým ešte všade možne) na viac ako mesiac a nezavraždia sa ... dokonca zistia, že po príchode domov, vlastne ešte nemôžu ísť hneď domov, lebo ešte si všetko nepovedali ....

No ale dosť, aby si zase nemyslel ...

Američania? Tak z tohoto som mal fakt obavu ... čo to budú zač. Mimozemšťania, nafúkaní patrioti, alebo úplný idioti, zadubení tučniaci, najinteligentnejší a najsofistikovanejší národ sveta, normálni ľudia ????

Fakt som nevedel, čo ma čaká. Marek povedal jednu múdru vetu, a pokiaľ podľa nej postupujete v Amerike, malo by to dopadnúť dobre. Povedal "Amerika je zmes všetkého možného, ale pokiaľ si vieš vybrať to správne, tak je tam super." Ani som nevedel, akú ťažkú pravdu vyslovil ... fakt je to výborná charakteristika Ameriky a dobrý návod, ako tam fungovať.

Ako som to písal, zistil som, že som toho napísal až priveľa na jeden článok a tak to musím rozdeliť, takže druhú časť uverrejním až neskôr ....

Ako to bolo po preteku?

Chrissie Wellington

Zima :) Dobehol som úplne premočený, jediné čo som mal suché boli tenisky ... na to si dávam obzvlášť pozor. Asi som nevyzeral moc OK, lebo tety a ujovia za finishlinou sa o mňa moc zaujímali ... . Povedal som im, že som OK, len potrebujem minútku a poberiem sa najesť a napiť. Hodil som do seba studenú colu a nejaké 2 pizze ... a pobral som sa smerom na masáž ... zobrala ma taká zima, že ma museli masírovať pod dekou. Najhoršie bolo spod tej deky vyliesť, síce mi dali alumíniovú prikrývku, ale teplo rýchlo unikalo ... . Z lehátka som vstával asi 5 minút, taký som bol drevený a potom celý roztrasený a totálne tvrdými nohami som sa vybral na nekonečnú cestu cez celé depo po suché veci a do prezliekacieho stanu. Keď ma videl jeden dobrovoľník, za čo mu ešte raz ďakujem, pribehol ku mne a odšprintoval po moje veci, priniesol mi ich a odviedol ma do stanu. Tam už to bolo v pohode ... bolo tam teplo a tak som sa pustil do prezliekania. V niektorých okamihoch života človek bojuje s úplne elementárnymi problémami ... napríklad ako sa zohnúť k teniske a rozviazať, ju .. ako ju vyzuť ... fuj, vôbec sa neteším keď budem mať 90+, teraz je to len na okamih ale aj to ma deprimuje :), ale posilňuje ma vedomie, že v stane nie som sám ... stále tam prichádzajú nové tváre a snažia sa vyzliecť, ale oni ešte nie do civilného ... ich ešte čaká prechádzka na 42 kilometrov :) ... oni to akosi nechápu prečo ja sa obliekam do normálneho ... v prvom momente si myslia že to balím, ale potom im ukážem finisherskú medailu a tričko a povzbudím ich You can do it!!! a im zmrzne úsmev na tvári (asi, že ako sa hlboko mýlili), ale zároveň sú radi za tú trochu motivácie. Je mi už príjemne, nahadzujem 4 vrstvy oblečenia a čo teraz? No nič, viem, že na Mareka mám aspoň 2 hodiny a tak sa vyberám znovu najesť ... . Prichádzam do žracieho stanu, pri vstupe sedí usmievavá Wellingtonka sa stále kecá do mobilu ... , v stane stretám rozšrotovanú Jocelyne Wong, ale šťastnú ... spravila si osobák. Dávam si dve polievky a 4 pizze a idem na občerstvovačku Tibu, poďakovať za povzbudzovanie a poprípade pomôcť, ak bude treba. Kevin, šéf Tribu ma vystískal a zagratuloval, konečne som našiel Jeffa s Jodi a tak som sa pridal a povzbudzoval. Čakal som kedy uvidím Mareka ... ale stále nič. Nakoniec sme sa pripojili na internet a zistili sme, že jeho posledný split bol niekde na 3,7 míle ... ej ha tu asi niečo nebude v poriadku, keď som ho videl, vyzeral celkom dobre ... neviem, uvidím. Práve sa okolo mňa prehnal Mirek Vraštil a má to asi kilometer do cieľa ... je totálne apatický a úplne ma ignoruje, hoci na neho kričím asi z 10-tich centimetrov a chvíľu pobehnem s ním ... nevadí, veď on sa zpacifikuje, asi má toho dosť :) veď práve vyrovnáva svetový rekord v počte dokončených Ironmanov v jednom roku ...

Timo Bracht



Stále hľadám Mareka, ale nedarí sa mi. Idem sa znovu najesť, nie je ani tam a tak si poberiem veci a idem ich zaniesť do auta. Vrátim sa naspäť (na bicykli), zaparkujem ho vedľa Marekovho znovu v depe a potom ho konečne nachádzam. Je usmievavý, dozvedám sa, že niekde na behu začal vidieť miesto jednej cesty aspoň tri a to už bolo zle ... Obaja ideme ešte na trať na občerstovovačku a potom už konečne domov ... teda k Jeffovi. Cesta domov je napínavá ... zisťujeme, že nám už dávno svieti rezerva. Lenže mi nemáme ani dolár, ani doklady, ani kreditku ... veď načo na preteky :) K Jeffovi je to hodina cesty a pri spotrebe amerických áut by to mohlo byť ešte zaujímavé. A tak ideme po dialnici ako slimák ale nakoniec nejako na výpary sa dostávame do cieľa. Tam si dám konečne pivko a kecáme ešte dve hodiny aj spolu s Jeffom.

V pondelok tvrdo ignorujeme záverečné vyhlásenie, ktoré je o 9-tej ráno ... vstávať o siedmej a trepať sa zase hodinu do mesta, to teda nie. My sa radšej pobalíme, oddýchneme si celé doobedie a po dvanástej odchádzame s Jeffom. Ešte posledný pohľad na superdom a okolie a my už trielime voči ďalším výzvam v podobe poobedných nákupov v Rossoch, TJ maxoch ... a u Kevina. Prekladáme to dobrým Taco-belom a Stabucksom a už je čas pobrať sa na letisko. Tam sa rozlúčime s Jeffom a ideme v ústrety oceľovému vtákovi s názvom Jumbo Jet British Airways :)



Dostatočne sme sa zdeštruovali a tak cestou domov sa v podstate nič zvláštneho neprihodilo, proste sme to prespali :)
A zhrnutie celej Americkej cesty? To si vyžaduje zvlášť príspevok a tak si to nechám na budúce...

IM Arizona - Race report

No a dostávam sa vlastne k tomu, prečo sme do Arizony vlastne išli. Išli sme tam pretekať ... aspoň sa mi tak zdá, keď nad tým s odstupom takmer dvoch týždňov spomínam a pokúšam sa spomenúť si na to, ako vlastne ten pretek prebiehal :)



Zabudol som ešte pripomenúť, že sme nepretekali v tradičných KIWAMI dresoch, ale pretekali sme za Tribe Multisport. Dostali sme od Kevina výborné dresy, šilty ... a okrem toho, pretekať za Tribe v Arizone znamená mať tú najväčšiu možnú divácku podporu ... lebo Tribe tu pozná každý - a tak aj bolo.

Ráno sme museli vyskočiť z postele o 4-tej a iba rýchlo niečo zjesť a nasadať do auta. Čakal nás zase hodinový presun z Carefree do Tempe. Našli sme si ideálnu trasu , aby sme sa vyhli všetkým možným zápcham a v pohode sme zaparkovali. Pobrali sme si zopár vecí a trielili sme na štart. Po kontrole všetkého možného som sa vybral hľadať miesto skoku do vody :). Áno do vody je treba skočiť a to presne o 6:40 a doplávať si na štart, vzdialený asi 200 metrov. Tam sme mrzli v studenej vode asi 6 minút a potom to prišlo. Bum a ide sa na to. Niektorí borci sa do toho obuli hneď od začiatku a ja som ani nestačil sledovať ako sa mi vzďalujú... Našťastie som si našiel miesto v asi 8 člennej skupinke a tu som prežil jedno pohodové a kľudné plávanie. Žiadne kopance, každý si v skupinke našiel svoju pozíciu. Ja som sa pohyboval vždy na 2-4 mieste - nikdy som nešiel dopredu. Taký som ja hnusný vychc....nec. Pokojná hladina, na chlad som si po 10-tich minútach zvykol a vedel som, že aj keby som do toho dal úplne všetkú silu, tak buď ma skupinka nakoniec dobehne, alebo prídem 20 sekúnd pred ňou ... takže kam sa ponáhľať. Tempo mi vyhovovalo, plávalo sa pomerne svižne a tak som očakával aj celkom pekný čas. A už leziem z vody, pozerám na Garmina a som mierne sklamaný. Vidím tam niekoľko sekúnd pod jednu hodinu, čakal som aspoň o 2-3 minútky lepší čas, lebo som sa vo vode cítil fakt dobre a aj na pocit to bolo lepšie ako pred dvoma týždňami na Floride. Ale nič to, moje tohtoročné plavecké zúfalstvo pokračuje ... vôbec som z toho nebol negatívne naladený a fakt s radosťou som pribehol do transition tentu. Dokonca som mal celkom rýchle depo. Takže, keď to zhrniem, plávanie za 59:53 a T1 za 3:20 ...



Na cyklistiku som vyrazil s veľkým optimizmom a tak to aj vyzeralo. Povedal som si, že keď pôjdem celú cyklistiku okolo 4:50 budem spokojný... Takže som začal s rozvahou a nestresoval som sa s tým, že na začiatku som nemal priemer na 40km/h ... vedel som, že idem v protivetre a trať až po obrátku mierne stúpa, posledné 4 kiláky pred obrátkou už nie mierne, ale trošku viac :). Všetko bolo skvelé, porupne som predbehol nejaké 3-4 dievčatá a potom aj asi dvoch chlapcov :) Tesne pred obrátkou na 30 kilometri som pred sebou zbadal útlu postavu na krásnom Treku s diskovým kolom ... vedel som, že je to Linsey Corbin (jedna z favoritiek na druhé miesto), lebo o tom prvom sa vlastne nedalo pochybovať :). Po otočke som dole kopcom trošku pritlačil na pedále a už aj som bol za ňou ... nasledovalo 5 minút vydýchania a potom som išiel pred ňu ... išla tempo, ktoré by mi mohlo vyhovovať a tak som bol zvedavý, či sa udrží, alebo jej ujdem. Udržala sa, dokonca asi po 10. kilometroch išla predomňa, a keďže išla presne to, čo som potreboval, nebol žiadny dôvod niečo na tom meni. Takže takto som došiel do cieľa 1. okruhu, 15 metrov za Linsey. Trať po obrátke síce mierne klesá, ale vietor sa otočil a tak sa išlo pomalšie ako smerom z Tempe. Priemer po prvom kole bol krásny 37,0km/h ... a cítil som sa skvele.



Nehovoriac o tom, že nasledovalo 30 kilákov z vetrom, ja stále za Linsey, ako magnet sledujúc jej prdelku a priemer sa utešene dvíhal. Je tu 90. kilometer, otočka. Zabudol som povedať, že už od 60. kilometra som začal predbiehať pretekárov o kolo ... takže počas celých 120 kilákov to bolo iba o predbiehaní obrovského počtu pretekárov, vyhýbaní sa, a dávaní nenormáleho bacha ... niekedy to fakt nebola sranda. Popri občerstvovačnách to bolo miestami dosť dramatické. Po 90. kilometri som ucítil, prečo sa mi priemer tak krásne zdvíhal ... protivietor po obrátke nabral na sile a smerom naspäť do Tempe to bolo o držku. Ale prežil som, dokonca celkový priemer sa zdvihol na nejakých 37,2km/h a ja som sa stále cítil perfektne. Zase ma čakalo 30kilometrov po vetre ... myslel som si, ale pohľad na oblohu veštil, že to možno tak celkom nebude.



Ešte som sa nezmienil o počasí. No, aké môže asi byť počasie v Arizone, na púšti v novembri ... no predsa chladnejšie ráno, cez deň teplo okolo 26-30 stupňov a úplne jasná obloha. Omyl, takto tu bolo po všetky dni nášho pobytu, okrem jedného ... áno toho dnešného. Dnes bolo úplne zamračené, občas sa predralo slnko, fučalo ako sprosté a aspoň raz za hodinu prišla búrka s pomerne silným dažďom :). A takže v poslednom kole cyklistiky sa stalo to, že prišla búrka, vietor sa zdvihol a bol to taký hnusný bočák a trošku do chrbta ... proste to čo som mal ísť po vetre som po vetre nešiel, priemer sa nezdvíhal .... našťastie ani neklesal. Linsey-na prdelka sa mi vzdialila, nestíhal som, nakoniec prišla o nejakú minútku predo mnou, a ja som to dopbojoval až na 150. kilometer a zase otočka. A teraz to prišlo, taký protivietor, čo začal fúkať sa hoci-kedy len tak nevidí, Agegroupáci, ktorí doteraz jazdili v podstate celkom čisto boli zrazu zbalení spolu a pohybovali sa asi tak rýchlosťou 20km/h ... mierne z kopca.



Ja som mal tiež problém točiť z kopca tesne nad 30km/h, po rovine som číslo nad 30 asi ani nevidel. No hovorím si, tak 150 kilákov je to všetko OK a potom toto. Nič to, veď bude fúkať všetkým a preto nemá cenu sa zbytočne vystrieľať a potom trpieť na behu a tak som zaradil ľahký prevod a domotal som sa do cieľa cyklistiky. Na posledných 30. kilometroch som som určite nechal oproti tomu, čo by som asi normálne zvládol aspoň 10 minút ... škoda takže dnešný čas asi nebude moc dobrý. Ale som v cieli cyklistiky za 5:01:28.



Necítim sa vôbec zle, v porovnaní s Floridou je to oveľa lepšie ... hlavne psychicky. Depo vybavujem slušne rýchlo za 1:39 a bežím. A to doslova. Krásne mi to ide a kiláky pod 4:20 nie sú problém. V prvom kole popredbieham 2-3 pretekárov a myslím že jedem predbehol mňa. Stále sa naťahujem s borcom s číslom 27 Jessem Vondrackom (americkým profíkom). Keď vidím ako krásne beží, závidím mu ... ale do kelu veď ja beží rovnako rýchlo ako on, niekedy mi ujde (v protivetre), inokedy ho dobehnem ja (dole kopcom a aj do kopca) ... to by vlastne znamenalo, že krásne bežím aj ja :)))) To som ale rád :) Najväčšia sila je, keď prebieham občerstvovačkami, hlavne tou, TRIBE, všetci ma doslova ženú vpred, revú, povzbudzujú, je to úplne skvelé ... bol to geniálny nápad pretekať vo farbách Tribe Multisport.



Na konci prvého z troch kôl mám stále priemer 4:18/km ale musím na záchod. To je asi minútka a priemer je hneď o niečo horší. Samozrejme mi ušiel aj Jesse. V prvom kole nás na trati bolo strašne málo, čo však už neplatí v tom druhom, ale stále je to OK, horšie to bude v tom treťom. Počasie je také ako na cyklistike, chvíľu slnko, chvíľu prší ale strašne fúka. Po vetre to letí, ale v protivetre mám čo robiť, aby som držal tempo 4:45/km ... čo nie je také zlé. V polovici druhého kole zase dobieham Jesseho a aj ho predbieham ... potom zase on mňa a takto to ide až do cieľa. Jesse je v cieli nakoniec o minútku skôr :).



Končím druhé kolo, cítim, že nohy už nie sú to čo boli a navyše nasledujú 3 kilometre v silnom protivetre ... už idem iba tesne pod 5:00/km, ale ako náhle sa trať stočí, zase sú tu kiláky pod 4:30. Najhoršie je to ale posledných 5 kilometrov, najskôr niečo cez kilák do kopca v protivetre, potom pomerne prudko dole, potom kilák po vetre, kilák cez post a dva kiláky v extrémnom protivetre do cieľa. Je to už iba o morálke, štve ma, že to asi nedobehnem okolo 3:15 ako som si vysníval ešte tak pred hodinou, ale už sa blížim k cieľu, podľa garmina to má byť ešte 200metrov, ale je tu odbočka ... a trať sa trošku naťahuje, celkovo asi o 400 metrov a tak vlastne ten maratónsky čas nebude až taký skvelý, zase to bude 3:19:10 :))), ale je to o pár sekúnd rýchlejšie ako na Floride v oveľa ťažších podmienkach. Takže som spokojný.



Výsledný čas celého preteku je 9:25:30 a aj to je o nejakú tú sekundu rýchlejšie ako na Floride. Je zaujímavé, že oba posledné Ironmany som išiel takmer identicky .. takmer rovnaký cyklistický čas a v postate úplne rovnaký beh :)

Celkovo som skončil medzi mužmi 39. a medzi profíkmi 26. Tento krát ma predbehlo asi 6 dievčat ... ale to naozaj neboli normálne dievčatá, to boli fakt mašiny :)



A ako to celé zhodnotím? Veľmi pozitívne. Dal som do toho všetko a do cieľa som prišiel rozbitý na šrot, ale bol to posledný pretek sezóny a pravdepodobne aj môj posledný profesionálny, tak prečo sa šetriť. V Arizone sa išiel aj celkovo ďaleko čistejší pretek, cyklistiku by som mohol označiť takmer ako férovú ... nepočítam trápiacich sa zúfalcov v silnom protivetre, ktorých som predbiehal o kolo, takmer bojujúcich o život.



To, aké prostredie dokázali vytvoriť členovia a fanúšikovia Tribe Multisport bolo úžasné ... . Proste som happy ... dal som aj ten 11. Iron v tomto roku a je čas na oddych ...

IM Arizona - posledné 3 dni pred pretekom



Po príchode z Kaňonu naspäť do Cerefree sme sa tak nejako s Marečkom dohodli, že si dáme pohov a čas, ktorý zostáva do preteku, strávime povinnými záležitosťami, ako je registrácia, nejaký ten tri-event ... a samozrejme nakupovanie v Ross-och, Marshal's-och, TJ-max-och ... a podobných ustanovizniach. A plán sme aj do bodky splnili.



Vo štvrtok sme sa boli zaregistrovať, popozerali sme si Expo a race-areu ... a celé sme to zavŕšili vo fast foode, kde sme zjedli naše prvé hamburgery počas našej americkej tour. V piatok sme sa oäť vybrali do Tempe ... pokukali sme kade, čo ... napríklad sme boli nakupovať Roll's Royce.



Prejavili sme vážny záujem, ale niečo sa mi nevidelo s motorom a tak sme to radšej nechali tak. Poobede sme absolvovali race meeting, odfotili sa s Paulou Newby-Fraser-ovou, zasmiali sa s Wellingtonkou a na koniec sme sa presunuli ku Kevinovi do jeho krásmeho obchodu TRIBE Multisport, kde sa konal Slotwich event ... stretnutie s profesionálnymi triatlonistami a ich bicyklami ... teda samozrejme aj s nami. Celkom fajn udalosť, dobré light pivo a jedlo ...

Sobota - teda deň pred pretekom, to je už vážna vec. Skoro ráno sme naložili nachystané bicykle do auta, pribalili si aj vrecia s race-stafom, ja som si zobral aj neoprén a hurá zase 40 míľ do Tempe, uložiť veci do depa ... .



V sobotu bola jediná príležitosť otestovať plávanie v jazere priamo na trati a tak som neváhal. Na meetingu sme sa dozvedeli, že voda má 61 fahrenheitov .. to je asi 16 stupňom. Chcel som si vyskúšať, či mám plávať v neoprénovej čiapke, ale mi budú stačiť dve obyčajné. A tak som skočil do vody v dvoch normálnych čiapkach a ... prvé pocity boli zlé, ale tak po 3 minútach to bolo OK, cítil som iba mierny chlad .. 16 stupňová voda je teda OK - je rozhodnuté, plávať budem v dvoch obyčajných čiapkach :)



Potom sme uložili veci do depa, ešte raz prešli depo a prijali sme výzvu, ktorú vyhlásili na expe ... firma Endless pools (veď to poznáte, bazény s protiprúdom) vyhlásila, že každý, kto vydrží plávať 2 minúty proti produ vyhrá perfektné tričko a uterák ... tak prečo nie. Najskôr som sa vrhol do vody ja a keď ma videl M.N. skonštatoval, že on nje je predsa horší a už aj bol v bazéne ... Obaja máme pekné tričká :)



Po obede (tento krát žiadne hamburgery) sme stretli Mira Vraštila, chvíľu pokecali ... a pobrali sme sa domov - teda k Jeffovi. Pripadáme si tam fakt ako doma, to, aké prostredie nám vytvorili je neskutočné - fakt ako doma.



Do postele sme zaľahli pomerne skoro a počítam, že okolo 10 tej som už tvrdo spal. Je zaujímavé, že už vôbec nebývam nervózny pred pretekom ... prečo? Je to preto, že je to 11 iron tento rok a je to rutina, alebo už chýba nadšenie?
Ale rozhodne vám poviem, že nadšenie mi v nedeľu nechýbalo ... uvidíte .. takže nabudúce bude race report :).

Najťažší M-dot na svete :) ... aj te aj drahý 690USD - no nekúpte to :)

Arizona - Grand Canyon



Máme pondelok a to je začiatok race-weeku a teda je čas na nejaký relax po 4 dňoch tréningu. Ráno sadáme s Jodi do auta ideme si do požičovne pre náš Jeep Compas, konečne za normálnu cenu :). Hneď ho testujeme po ceste do Schottsdale (časť Phoenixu), kde sa nachádza nádherný obchod s triatlonovým materiálom TRIBE Multisport. Vlastníkom obchodu je môj kamarát z Facebooku a Marekov aj osobný priateľ Kevin. V podstate Kevin spískal našu homestay, keď vyburcoval svojich známych na facebooku, že kto má záujem ubytovať dvoch crazy-boys zo Slovenska. Zvítali sme sa a strávili v obchode nejakú hodinku, ja znudene blúdiac po obchode a Mareček vo vytržení ohmatávajúc jeden kus triatlonového vybavenia za druhým. On je proste úplný triatlonový maniak, mne je to tak nejak všetko jedno - pokiaľ mám to čo mám (vybavenie) nič iného nehľadám a tým pádom blúdenie po obchode je pre mňa iba strata času. Ale pre Marečka ... pravdepodobne jeden z vrcholov race-weeku :). Dokonca mi aj vynadal, že som diletant a večne nasratý magor, ktorý, keď je hladný tak sa ním nedá vydržať ... A ko som si iba dovolil poznamenať, že cyklistická vložka na dresoch Tribe je moc veľká a že výber bežeckých bot by mohol byť lepší - hrozné, aký som bol "ufrflaný" ... tak som radšej držal hubu, čakal kým si obchytká každý jeden rám a koleso, všetky triatlonové riaditká, vyskúša všetky kompresné návleky a zistí že TIMEX GPS watch sú naozaj najväčší orloj na svete :).



Potom sme sa rozlúčili s Kevinom a prišla moja chvíľa .... kuracie stehná a pod ...

Po návrate k Jeffovi sme si iba rýchlo pobalili veci, pribalili Jeffa do nášho Jeepu vydali sa na Canyon. Cesta trvá niečo viac ako 3 hodiny, najskôr do Flagstaffu a potom po púšti vo vysokej nadmorskej výške smerom k južnej rímse. Dorazili sme až večer, asi tak hodinu pred zotmením a tak sme iba pozorovali canyon z hora, nadchýňali a híkali, čo je to za veľkú vec. A diera v zemi je to fakt veľká ... o kaňone som veľa čítal, veľa toho videl, počul veľa teórii o jeho vzniku ... a keďže mám aké-také geologické vzdelanie aj veľa uvažoval. Proste je to úžané ... hľadieť do jamy a hľadieť ...  na viac sa proste človek nezmôže. Postupne nás začala brať zima, ono južná rímsa je vo výške cez 2000metrov a večer je tu proste poriadna kosa. A tak sme zavítali do presklenej vyhliadky , kde bola popísaná aj celá história s postupným vytvorením kaňonu v priebehu miliónov rokov eróziou rieky Colorado, čo ja osobne považujem za úplne nesprávny názor a divím sa, že im túto dogmu všetci tak ľahko žerú Ja osobne som zástancom rýchleho vytvorenia a dôsledku globálnej povodne, alebo extrémneho pôsobenia vodnej masy počas zanedbateľne krátkeho obdobia ... čo je pomerne krásne čitateľné z stratigrafického rozboru, ale načo by sa tým niekto zaoberal, keď je už paradogma vytvorená ... nedajbože by sa museli prepisovať knižky, kto by to zaplatil :) ? Ale už trepem poriadne od veci ... proste kaňon bola moja srdcovka už niekoľko rokov a konečne som mal tú česť - tak sa prosím nehnevajte.

Našli sme si slušný hotel, nabehli do bazénu a rozhodli sa, že na druhý deň podnikneme objaviteľskú cestu dole ku Coloradu a späť, aj napriek tomu, že je všade napísané, že takáto cesta sa v žiadnom prípade neodporúča a vedie k vážnemu poškodeniu zdravia ak smrti. No viete ... Amíci ... sú pokakaný snáď zo všetkého.



Ráno sa prebúdzame do klasickej zimy, všetko vonku zamrznuté, jasná obloha, teplota vonku -8 stupňov Celzia. No paráda ... tak sme sa aspoň išli najesť a potom sme na seba nahádzali všetko teplé oblečenie, čo sme mali (nákup na Floride sa naozaj oplatil) a vyrazili. Veď snáď nás neodradí najaký mrázik, po tom čo sme zvládli počas irona na Floride je to aj tak iba slabý odvar :)



Je desať hodín a my začíname "The Journey in to Center of the Earth" - kto nečítal, rozhodne doporučujem (podľa mňa jedna z najlepších Verneoviek). To čo sa pred nami otvára je neskutočné, postupne, ako schádzame dole, vidíme to, čo sa jednoducho zdola vidieť nedá .. je to slovami neopísateľné a fotografiami nezachytiteľné. Preto sa ani nebudem snažiť. Vybrali sme sa cestou Bright Angel Trail a naša cesta je vidieť na úplnejšej fotogalérii tu.



Cesta dole nám trvala 4hodiny a 15 minút, ale dokázali sme to, aj keď sme sa už dávno mali otočiť, lebo naše kalkulácie hovorili, že ak sa chceme dostať za svetla nahor (o teplotách ani nehovorím), tak na cestu dole si môžeme dovoliť maximálne 3 a pol hodiny. Toto sme všetko prešvihli, urobili sme zopár "vrcholových" fotografií pri Colorade a vybrali sa nahor, zmierený, že nejakú tú poslednú hodinku pôjdeme po tme a v mraze. Jeff už aj tak ledva vliekol nohy ... :)



Ale nahodili sme závratné tempo a nahor sme doslova vyleteli za presne tri hodiny, pohybujúc na minimálne dvojnásobnou rýchlosťou oproti zostatku "štartového poľa". Po ceste sme míňali skupinky, ktoré podľa našich odhadov, by mali doraziť na vrchol tak hodinu a pol po nás :).



Sme hore, Marek vypotil asi tak 10 litrov, Jeff ledva blábolá vystrašenej manželke do telefónu, že aký je šťastný a že žije a ja sa tvárim, že akože je všetko allright :). Fakt sme sami so sebou spokojní ... ani nejdeme do hotela, ale najskôr do steakhousu na poriadnu flákotu mäsa a nejaný ten čajíček.



Mareček sa nám roztápal pri krbe asi tak pol hodinu, zima s ním doslova lomcovala ... dokonca ani steak mu nechutil a musel ho dojesť za neho ...



Po ceste do hotela sme přikoupili Mike's hard limonade na oslavu výstupu. Na izbe sme práskli hneď do seba po dvoch, potom sme si každý po dvoch preliali do plastovej fľašky z Gatorad-e a vybrali sme sa do vírivky. Tam sme si cuckali Mikey-ho a mali sme great time. Potom už sme si pozreli iba nejaký kreslený celovečerný film a išli spať. To bol deň ... one of my best.



V stredu sme sa ešte celé doobedie poflakovali po Grand Canyone, Marek je blázon, on si pamätal všetky možné vyhliadky v úseku asi 50 kilometrov a všade nás tam povodil ... nepamätal si iba vyhliadky, ale veci ako ... "Tu musíme zastaviť, tu je aký dobrý kameň, to bude dobrá fotka." , alebo "Tu niekde by mal byť taký zvláštny strom, s vetvou nakláňajúcou sa nad kaňon, tam keď sa zavesíš, tak to vyzerá, akoby si sa vznášal nad kaňonom."



Obhliadku sme zakončili menším kaňonom "Little Colorado", ktorý je úplne iný ako ten veľký, ale krásou sú si oba veľmi podobné ... Najväčší zážitok mal však Jeff, keď so svojimi totálne drevenými nohami absolvoval asi 100x nasadanie a vystupovanie z auta, plus nejaké to lezenie po kameňoch ...



Pak se už počas mé služby nic zvlášního nestalo :)



Zase viac fotiek z posledného dňa na Grand Canyon-e si môžete pozrieť vo fotogalérii.