IM New Zealand 2010 - TAUPO - 5. časť

A je tu odchod. Ráno si dáme ešte spoločné raňajky s Janice a okolo 9-tej vyrážame do Aucklandu. Máme čas, veď lietadlo nám letí až okolo 19:00. A tak sme si naplánovali cestu po pobreží Tichého oceána. Mierne prší. To je po prvý krát, čo vidíme počas našej cesty dážď. Janice hovorí, že to za nami plače Nový Zéland. Nič to, lúčime sa a vyrážame. Trvá nám to aspoň 3 hodiny, kým sa dostaneme k oceánu. Medzi tým samozrejme niečo pojeme.

Čakal som, že Tichý oceán bude niečo veľké. Ale pohľad naň predčil moje očakávania. V podstate pokojný, ale aj tak vydával neskutočne pôsobivý silný hluk. Pokojný znamená 2-3 metrové vlny, ktoré sa lámali tak 200metrov od brehu. Hneď sme nahodili plavky a išli sme ho vyskúšať. Ale iba tak opatrne, keď sme videli tú nenormálnu silu vĺn. Ale aj tak úžasný zážitok. Potom sme sa spokojní vybrali do miestneho KFC-čka, niečo pojesť. Tam nám dokonale zmenili náladu, keď sme po dlhom čakaní dostali najnechutnejšie jedlo aké sme počas našej cesty jedli. Nevadí, aj tak sme všetko zošrotovali a vyrazili sme Auckland. Prechádzali sme naozaj zaujímavou krajinou, meniacou sa snáď každých 5 kilometrov. Miestami sme si pripadali ako v Chorvátsku, potom medzi Nitrou a Zlatými Moravcami, za chvíľu sme išli okolo Prešova. Ale to už sme boli v Aucklande. Vrátili sme auto, našťastie nepoškodené, až mi je to divné po tom, čo som ho mal ja v rukách počas posledného týždňa. Odbavili sme sa a vyrazili vymiesť Duty-free shopy. Nenašli sme tam nič dobré iba pivo. A tak sme si kúpili 6 kúskov (2 ja a 4 pre Marečka), vypili sme ich pri pohľade na novú A380-ku v miestnom bare a utekali na poslednú chvíľu do lietadla, aby nás zaviezlo domov.

No a v lietadle sme po nejakom tom vínečku naštartovali notebook a začali písať začiatok nášho príbehu na Novom Zélande, práve vo chvíli, keď Zéland nenávratne mizol za oknami nášho oceľového vtáka. Ale to ste už všetko čítali - dúfam.

Cesta domov nekonečná. Ale s Marekom je nám veselo. Pijeme, spíme, vyjedáme palubné zásoby a tak dookola. Zase pristávame v Dubaji. Zaujímavé, keď som bol minulý rok niekoľko-krát v Dubaji, vždy som si myslel, že som niekde na konci sveta. Teraz mám pocit, že som už takmer doma. Aké je všetko relatívne. Po nasadnutí bol už veľký excitement a tajk som ani nespal. Kukol som nejaké filmy, pobehovali sme z Marečkom po palube, žobrali duplu na jedenie a tak. A boli sme doma vo Viedni. Batožina dorazila tiež v poriadku a v letiskovej hale nás čakal Cyro, ktorý pre nás prišiel z najväčšej Slovenskej dediny. Zvítali sme sa a odovzdal mi kľúče od môjho Galaxíka. To bol pocit, zase šoférovať auto :). A po správnej strane. Aj keď človek je tvor návykový. Samozrejme, že namiesto smeroviek som zase púšťal stierače a v Bratislave som neprávom vynadal protiidúcim šoférom, že idú v protismere. Až môj Mareček ma opravil, že oni idú správne, že už sme v Európe :). Kam sme išli najskôr v Bratislave. Asi si myslíte, že do Mc Donaldu. Omyl. Na úrad vlády. Takmer sa nám dostalo oficiálneho prijatia, ale skončilo to aj tak skvele, kávičkou, koláčikmi a 6-timi fľašami Tokajského. Na záver sme sa s Marečkom bratsky vyobjímali a ja som vyrazil domov na posledných 140 kilometrov. Ako to býva doma, keď tatík príde z dlhej cesty si asi viete predstaviť, takže to nechám na vašej fantázii.
Toto bol teda náš príbeh z prvej etapy nášho turné po svetových Ironmanoch. Samozrejme už počas cesty domov sme hútali, čo a ako ďalej a veru sme aj vyhútali. Ale to je zatiaľ iba v našich hlavách a keď to všetko nadobudne reálne kontúry, dáme vedieť.
Napíšem ešte epilóg, predsa takáto cesta vyžaduje poriadny záver a nie iba takýto jednoduchý.