IM Lanzarote - Race report

Tak som sa pretrápil do cieľa štvrtého tohtoročného Ironmana. Aké to bolo? Ťažké. Ale po poriadku.

Bývam v hoteli Beatriz Playa, asi 5km od štartu. Som tu spolu s českým ironmanom Petrom Budišom a tak sa po raňajkách vyberáme spolu na štart. Spoločnosť nám robia jeho manželka Lenka a ich dve zlaté detičky. Lenka nás dovezie na štart a tam zvládame všetko potrebné, ako kontrola bicyklov, navlečenie sa do neoprénov, dokonca aj rozplávanie. Máme kopu, času, krásne nám to vyšlo, ale už je čas vybrať sa na štartovú čiaru. Na Lanzartote štartujú Pro aj Age Group spolu, tak mám trošku obavy, nakoľko prvá bójka je iba 160m od brehu. Predierame sa teda s Petrom už pomerne početným radom pretekárov dopredu. Po chvíli boja sa nám to darí, ja úplne dopredu, asi tak 30metrov pred prvých AG pretekárov k ostatným profíkom a Petr do predných radov AG - je výborný plavec.

A je tu štart. Upalujem do vody, skáčem, plávam, čo mi sily stačia. Viem, že na mňa sa zozadu valí hrozný dav nažhavených borcov a ja sa chcem vyhnúť poriadnej mastenici, akú som zažil pred 4-mi týždňami v Južnej Afrike. A darí sa mi. Po chvíli plávania, zisťujem, že je pokoj a iba minimálna premávka okolo mňa. Paráda, neustále som obklopený nejakými plavcami a tak sa vôbec nemusím starať o navigáciu, ale iba kladiem ruky do vody a plávam. More je pokojné, príjemné a mám pocit, že mi to pekne pláva. A tak sa dostávam do cieľa prvého z dvoch kôl. Kontrolujem čas, vychádza to tak na 55 minút. Po krátkom výbehu znova do vody a ešte jedno repete. Zase úplne v pohode, v znamení hesla, že na Lanzarote je plávanie naozaj iba predohra veľkej shou sa blížim ku koncu. A tak lezem z vody, vyzliekam hornú časť neoprénu a bežím do prezliekacieho stanu. Presne na timing matraci mačkám stopky. Plávanie 0:55:48 žiadna sláva, ale nemôžem byť nespokojný, proste štandard. V prezliekacom stane zhadzujem kompletne neoprén a pchám do dresu nejaké gely a anticrampy. Nič viac. Všetko ostatné mám na kole. Depo je tu strašne roztiahnuté a tak ku kolu tom mám hrozne ďaleko. Bežím teda bosý až niekde na koniec a tam ma čaká moj spešlík s nacvaknutými tretrami, prilbou a okuliarmi. Nasadám na kolo, mačkám garmina. T1 0:04:01. Fakt dlhé depo. Ale už sedím na koze a prvý kilometer využívam na ukľudnenie sa, obutie a pritiahnutie tretier. A potom už zaľahnem na hrazdu a začínam postupne pridávať. Asi od 3. kilometra začínam zbierať lepších plavcov. Nepočítam to, ale postupne idem dopredu a nikto cezomňa. Asi na 15. kilometri predbieham v stúpaní Bellu Bayliss. To je trošku skoro, nie? V Afrike to bolo až na 40. kilometri a minulý rok v Ebrune mala ona lepšiu cyklistiku asi o 20 minút. Po chvíli okrem iných predbieham aj Hillary Biscay, tá si to valí hore kopcom svojim ťažkopádnym štýlom v sedle ako parná lokomotíva :). Prichádza prvé tiahle klesanie a vietor do chrbta. Priam to letí, klesanie je skoro nepozorovateľné, ale pod 60km/h na tacháči nemám. Takže vietor je to poriadny. A tu ma predbiehajú prvý dvaja borci. Doslova preletia okolo mňa. Hovorím si, to nie je možné. Veď idem 60-kou. Ini ťahajú ako o dušu a tak to vyskúšam aj ja. A fakt to ide. Pritlačím na pedále, idem 53/11 s kadenciou 100+ a rýchlosť sa šlphá nahor. Zrazu idem ako tí rýchlici.

A máme tu koniec klesanie s vetrom, zatáčame a zase sa ide do kopca, vietor z boku - už je to horšie. Ale na pocit stále OK. Takto sa to vlečie asi až do 45. kilometra. Ten stojí za zmienku. Tu ma totiž predbieha štartové číslo 7 a to je Ain Alar Juhanson. Kde sa doteraz motal? Veď to je najrýchlejší cyklista z Havaja? V týchto miestach začína nepríjemné dlhé tiahle stúpanie v silnom protivetre a Juhansom sa mi začína vzďaľovať. Asi by som mu stíhal, ale stálo by ma to moc síl. A aj keď je to ako magnet, nechávam ho tak a ja si idem svoje. Už predbieham menej často. To, čo som mal predbehnúť som už asi popredbiehal a to čo je lepšie mi ušlo a tak asi pôjdem sólo jazdu. V týchto miestach už začína naozajstný boj. Stúpanie na Fire Mountains v lávových poliach je poriadna kláda, stúpa sa a fúčí do rypáka. Ale som hore a je tu zjazd dole. Dole kopcom jazdím radšej na istotu, ono dostať pecku od bočného vetra do predného Zippu 404 v 70-ke nie žiadna sranda :))). Aby som to nenaťahoval. Kto si myslí na Lanzarote, že na 90. kilometri cyklistiky je za vodou sa strašne mýli. Vlastne až tu začínajú poriadne stúpania na Mirador del Haria a Mirador del Rio. Toto sú naozajstné niekoľko-kilometrové clib-y a zjazdy tiež nie sú srandou, hlavne keď ich človek ide po prvý raz. Ale prešiel som ich, v kopcoch som zase predbehol Juhansona a v zjazdoch zase on mňa.

V podstate jeniný problém, ktorý som mal bola spadnutá reťaz, keď som zhadzoval z veľkej na malú niekde v prudkom stúpaní. Z Mirador del Rio je to v podstate stále dole :) .... až sa človek dostane zase takmer na úroveň mora niekde okolo 130 kilometra. No ale potom zase hore nejakých 400 výškových. Zo začiatku to ide nádherne, tak fučí do chrbta, že mierne tiahle stúpanie človek ani necíti. Ide to nádherne. Lenže je tu kruháč a to je prúser. Cesta sa stáča do protivetru a stúpa sa ďalej. Asi tak v 2-3% stúpaní zhadzujem na malú a bojujem s vetrom. Zaradené mám 39/23, na tacháči okolo 13km/h a točím a točím. Ale dostanem sa do Teguise a potom je to naozaj už iba z kopca, takmer 20 kilákov. Už sa nikam neponáhľam, v podstate mám dosť a šetrím sa na beh, točím len tak zo zotrvačnosti. Ešte som zabudol napísať. Od stého kilometra nepredbieham, ale som predbiehaný. Bláznivý zjazdári a výborný cyklisti, ale horší plavci sa dostávajú cezo mňa. Ale Juhanson nie, ten zostal za mnou :). A som v cieli cyklistiky. Za potlesku davov zosadám a bežím naboso takmer kilák do prezliekacieho stanu. Tam je to rýchle, nahodím ponožky, šiltovku, zoberiem jednu šlehu a bežím. Keďže sa ide na cyklistike iba jedno kolo, vôbec neviem koľko borcov je predomnou. Cyklistiku som dal za 5:22:40, pričom som nastúpal 2551metrov. Druhé depo som zvládol za 0:04:29. Rozbieham to tempom okolo 4:40/km, mohol by som aj výrazne rýchlejšie, ale to by nemalo asi dlhého trvania :). Bežím si v kľude, tepy sú na správnej úrovni okolo 140bpm a snažím sa držať štýl. Fakt mám pocit, že to dnes v tomto tempe môžem vydržať. Sranda je, že nie som schopný nikoho dobehnúť. Mňa postupne predbiehajú, ale ja nemám šancu. Súperi sú fakt dobrí, namakaní a zdá sa, že som tu najhorší bežec. Otočka prvého kola je až na méte 8,7km. Rozhodol som sa pred obrátkou počítať, koľko borcov je predomnou. Na otočke som zistil, že som 40. A to ma na tých úvodných 9-tich kilometroch predbehlo aspoň 6-7 pretekárov. Nič to, beží sa mi dobre a hovorím si, veď počkajte, ja si idem rovnomerné tempo, vy sa vystrieľate a ja vás potom predbehnem. To som sa ale strašne mýlil :))). Prvé kolo končím. Zase ma niekoľko ľudí predbehlo, ale ja iba jedného. Mám za sebou 17,4km a čakajú ma ešte dve kratšie kolá. Druhé kolo začínam ešte v pohode, ale cítim, že začínam spomaľovať. Je hrozne teplo, žiadny tieň a k tomu poriadne fúka. Cítim ako sa prehrievam, skracujem krok a odrazová sila je v čudu. Proste a jednoducho mi dochádza. Postupne spomaľujem. Jednotlivé kiláky idem za 5:01, potom za 5:08, 5:10 - takých je niekoľko. Hovorím si. Aj keď to bude po tých 5:10/km, tak som za polovičkou a maratón pod 3:30 dám. Lenže ja spomaľujem ešte viac. 5:25, 5:30, dokonca 5:40/km niekde na 30. kilometri. Tam presne mám priemer 5:00/km a viem, že to už pod 3:30 nebude ani náhodou, dokonca viem, že ani výsledná čas pod 10 hodín nebude. A to ma dosť mrzí, tu by som si to naozaj cenil. Nevzdávam to, nezastavujem ani na okamih a a stále bežím, aj cez občerstvovačky. Lejem na seba vodu, chladím sa hubkami, pijem všetko čo mi príde do cesty, colu, jonťák, vodu - všetko a žerem hnusné gely a anticrampy. Už sa fakt motám - 5:40/km už nie je beh, je to pochod, ale ja už viac nemôžem. Aj keď na chvíľu zrýchlim, vzápätí spomalím. Stále ma niekto predbieha a ja predbieham iba pretekárov, čo sú o kolo, alebo dve pozadu. Ale hovorím si, konečne ma nepredbehne aspoň žiadna baba. Ešte na otočke, nejakých 6km pred cieľom to tak vyzeralo, lenže zase som sa mýlil. Víťazka bežala ako z inej planéty a predbehla ma na 41. kilometri a druhá žena ma predbehla na 42. kilometri. Takže zase dve. Ach jaj. Ten môj nešťastný beh. Už som si myslel, že to trošku viem, ale nie. Je to stále zlé. Fakt nechápem, prevalilo sa cezomňa toľko Nemeckých svalovcom s úplne nebežeckými postavami, zavalití, svalnatí - nechápem. Ale už kopnečne vidím cieľ. Som rád, že to mám za sebou. Prebieham bránou v čase 3:39:21 a v celkovom čase 10:06:17.

O tom čo bolo za cieľovou bránou až nabudúce :).