A je tu pretek
Je ráno a zvoní budík, tento krát našťastie nie o štvrtej ale až po piatej. V Klagenfurte je ideálne bývať v kempe na Strandbade, na štart je to 3 minúty peši a to je na veľkých pretekoch nevídaný luxus. Deti ešte spia, vstávam iba ja s Dankou, Marečer tiež ešte dokončuje spánok a Andrej, ten pravdepodobne ani netuší, že ho dnes čaká nejaký pretek.
Postupne sa prebúdzajú a ja už tlačím do seba ryžu, pijem a odbieham aspoň 3x na záchod. Postupne berieme svoje serepetičky a odchádzame do boja ... :)
Prebudenie ...
Early breakfast
Maraček ešte sníva ...
Je čas a treba sa obliekať ...
Ja osobne mám obrovský rešpekt a zároveň obavy, dobre viem, že to bude viac o prežití a trpení ako o nejakom pretekaní, päty ma stále poriadne bolia ešte z predchádzajúceho týždňa (preto som zvolil úplne inú obuv - viac tlmivú a pohodlnejšiu), ľavé lýtko je funkčné, ale iba aj nejdem na boso - naboso to nejde. Stanovil som si iba jediný cieľ: Dokončiť a to pod 10 hodín. Ale ako na to? Naplánoval som si to nasledovne. Vo vode sa iba povoziť, a plávať vyslovene voľne za každú cenu, na bicykli ísť tak, aby bol čas cyklistiky okolo 5-tich hodín a potom mi zostane 3:50 na beh, lebo 10 minút treba v Klagenfurte počítať na depá :) Tak som sám zvedaví, či to zvládnem ...
Prichádzam do depa, tam je všetko OK a tak iba nastrkávam tretry do pedálov a vkladám bidón. Odchádzam ešte raz do kempu na záchod, vystískať sa z Dankou a ide sa na vec - smer Strandbad ...
Tam je už kopa borcov, ale keďže starting line je poriadne široká nie je žiadny problém. Viem že profíci štartujú z vody a nie z brehu a tak nejakých hľadám, ale nevidím. Mali by byť niekde 30 metrov vpredu, ale nie sú. Pýtam sa rozhodcov, ale očividne nie sú v obraze a tak začína panika, blúdime s Marečkom a ešte jedným profíkom až nakoniec po niekoľko-násobnom preskočení zábran zbadám zopár čapičiek vo vode, ale nie 30 metrov ale aspoň 70. A tak plávam rýchlo za nimi, lebo neviem koľko je hodín a teda, koľko času zostáva do štartu. Som tam, áno som správne. Je tam asi 70 triatletov nervózne sa pohybujúcich a hľadajúcich si čo najlepšiu pozíciu, ako Andrej Orlický povedal: Ako nevybuchnuté bomby. Dokonca, že vraj aj ja som sa tak tváril. To je zvláštne, pretože ja som bol totálne kľudný, mal som predsa svoj plán .... . Ale asi tak proste vyzerám ... :) Ohlasujú 2 minúty do štartu a tu sa začína pole profíkov posúvať dopredu, prvých 30 sekúnd prsiami a doslova tlačia kajaky pred sebou do jazera, ďaľších 30 sekúnd dokonca kraulom, síce jemne pomaly, ale predsa. Ja som v druhom rade a tak iba nasledujem, ako vagón lokomotívu. Asi si to všimli rozhodcovia a radšej odštartovali pretek o minútku skôr, lebo inak by sme uplávali neviem až kam. Ale je tu výstrel z dela (poriadna rana) a ide sa na to. Mačkám Garmina a plávam, pekne voľne v pohode.
Skvelá tmosféra na štarte
Aj pozdĺž kanála
Nie všetci profíci sú superplavci a tak si nachádzam tých svojich a plávam s nimi. Vytvorili sme celkom peknú skupinku, asi 10-tich a celý čas ideme spolu. Nejako sa mi zle pláva vo vláčiku a tak si vystupujem a plávam svoju vlastnú líniu, nikým neatakovaný, agegroupáci sú vzadu krásne pohodové plávanie. Keď som plával za niekoho nohami, stále sa menil smer, tempo a ja som si chcel plávať svoje, rovnomerne ... . Bolo to fakt príjemné, k úplnému ideálu chýbalo iba to, že voda by mohla mať pre neoprén tak o 2-3 stupne menej :)
Ale aj krásne plávanie je už ku koncu nepríjemné, a pre mňa dlhé (tá hodina vo vode je prer mňa určite tá najdlhšia z celého preteku), už vpávamam do kanálu so šírkou cca. 10 metrov. Má byť dlhý 900 metrov. Som rád, že okolo mňa je pohoda a nie žiadna tlačenica. Až večer po preteku sa od chalanov, ktorí plávali vzadu, že plávanie v kanáli bolo ako plávanie v hajzlovej mise, rozmútená voda a tlačenica jaxviňa .... Ja som mal vonu v kanáli ešte krásne čistú, ale už som ju nepil. Napil som sa dostatočne v jazere, povedali, že je pitná, tak prečo nie? Fakt som to pil zámerne (prvý krát v živote som si dobrovoľne logal z jazera počas plávania plnými dúškami ... ) a nie že by to bolo neželané.
Štúdia môjho plávania posledných metrov v kanáli
Mal som toho už akurát dosť ...
A tak technika bola ta tááám ...
nie vždy sa dá plávať na krásu
hlavná je rýchlosť ... ale mne chýba aj tá
Takto to vyzeralo v kanáli
Kanál je nekonečný, už ma predbieha niekoľko najrýchlejších ejdžgrupákov, ale už vidím koniec, pádlujem k výlezu a vybireham z vody.
Ešte niečo k atmosfére ..... nenormálna, oba brehy kanálu sú doslova preplnené, ľudia revú, povzbudzujú ... toto som fakt ešte nevidel, neskutočné, úžasné.
Zaplával som za 56:17 na 76. mieste. Bomba, ušetril som takmer 5 minút oproti plánu a pritom som plával úplne najvoľnejšie zo všetkých svojich doterajších ironov.
Z vody leziem veľmi opatrne, myslím na lýtko ... bežím naboso po pätách, beriem veci z háčika trielim do stanu. Nahadzujem cyklistický staf do vreciek, nasadzujem aeročapicu a okuliare a zase bežím, tento krát k bicyklu. Beriem ho, po krátkom behu nasadám a ide sa na to. Prvý kilometer po parku po úzkych chodníčkoch, obúvam tretry a na cestu sa pripájam už obutý, tak ešte doťahujem boa-koliečka na tretrách a začínam sa opierať do pedálov. Cítim kopu sily a tak to roztáčam, predbieham .... viem, že takto to asi nevydržím, ale skúsim to chvíľu, aspoň si vytvorím nejakú vatu :). Prvých 20 kilometrov je po brehu jazera, takmer rovina s nejakými malými hupáčikmi, asi na piatom kiláku predbieham Maťa Šimkanina a pokračujem. Stále niekoho dobieham a predbieham ... . Chcem spomaliť, ale nejde to. Skupinky predo mnou ma priťahujú ako magnety a tak občas nejakú dorazím a predbehnem. Nemám povahu na to voziť sa v skupinkách, náhodou dostanem kartu a to fakt nepotrebujem a tak ide v podstate sám. Postupne sa aj ku mne dostanú nejaký borci a predbehnú ma, ale je to skôr výnimka, prichádzajú kopčeky, idú sa mi dobre a je tu 60. kilometer a obávaný Ruperieberg. Nie je to vyslovený Alpský kopec, ale 3 kiláčiky si človek zastúpa a záver je naozaj výživný ... je tam kopa divákov, dídžej hrá do tempa na plné gule, kričia po mne Vlado Barón s rodinou, proste v tejto atmosfére sa nedá spomaliť. Som hore a až do Klagenfurtu by to malo byť dole kopcom - aspoň Mareček, ktorý išiel Klagen už 3x to tvrdí. Ale je to blbosť, cesta má naozaj klesajúcu tendenciu, ale ešte pár krát treba vytiahnuť nejaké tie hupáčiky (asi také, ktorým sa na Moraviamane hovorí kopec :), ale tu sú to iba hupáčiky ). Ale som v Klagenfurte a točím do druhého kola.
Točím do druhého kola
A znovu valím ...
za chvíľu ich zazriem a skoro sa z toho po.....
... ale nič, tak si dám aspoň power bar
Pri obrátke je obrovské množstvo ľudí, všetci revú a tak si to užívam. Idem sám a tak mám potlesk iba sám pre seba. Chvíľu môžem sledovať ako to vyzerá za mnou, a čo nevidím, som zhrozený, asi kilák za mnou ide veľký balík, no čo začala Tou de France. Po prvom kole mám priemer 37,2km/h, viem, že to neudržím a dokonca viem, že bude veľký problám udržať 36km/h, ale pokúsim sa. Netrvá dlho, asi 10 kilákov a balík ma dobieha a predbieha. Zvesujem nohy a nechávam sa predbehnúť, začínam šlapať, až keď je posledný člen balíka aspoň 20 metrov predo mnou. Idem tak, aby som mal aspoň vizuálny kontakt s nimi. Prichádza tam rozhodca, stále niekomu dohovára, ale nič to nepomáha, stále si niečo značí do svojich kartičiek. Hovorím si, ty si asi slepý, do prdele, tak ich rozožeň, alebo ukáž nejakú kartu ... takto strácam posledné ilúzie o čistote cyklistiky ... potom sledujem ako predsa len rozhodca vyťahuje karty, podľa mňa náhodným výberom ich rozdáva jednotlivým členom balíka, kukám na to zo zadu (karty dostáva talian, francúz, špaliel, žiadny rakúšan). Nakoniec mi balík uniká aj z dohľadu, nestíham ... a tak zase sám, nikoho nepredbieham, ale mňa áno, jednotlivci, alebo malé stupinky (tie idú trochu čistejšie). Zase je tu Rupertieberg, už ho idem ťažko, predbieha ma v ňom Maťo Šimkanin, tiež sa borí z cyklistikou sám, vidno, že si výborne rozložil sily, postupne sa mi stráca z dohľadu, ale to už som aj ja hore. Tak už iba záverečných 30 kilákov, teda okolo 50 minút, hovorím si, je strašne teplo, neustále lejem do prilby vodu a tá mi steká po okuliaroch, zbierajú sa búrkové oblaky a je strašná spara a vlhko. Som 10km pred cieľom cyklistiky, čas je dobrý, cítim únavu ale je to OK, už netlačím na pílu a tu to príde. Šok, za mnou sa rúti 100 členný balík, galuska na galuske a doslova sa valí cezo mňa. Zase skladám nohy a čakám kým prejdú ... trvá to hrozne dlho, nebudem sa tu s nimi zasierať ... nedostanem predsa kartu na posledných kilometroch, keď som išiel celý čas sám. Začína búrka, prší a do cieľa sú asi tak -4 kiláky. Idem za balíkom asi 50 metrov, prichádza tak zase rozhodca, fakt si neviem predstaviť, ako toto vyrieši .... vidím, že ťahá karty (komu?), nadávam, kričím daj ich všetkým (ale len tak pre seba, po slovensky, aj tak by ma zozadu nepočul). Totálne znechutený prichádzam do depa, pri zosadaní z bicykla vidím, že kopa borcov z balíka sa ocitla v penalty boxe (ten bol doslova preplnený, ale aj tak to podľa mňa nebolo dosť), odkladám ho a bežím do stanu. Cyklistiku som dal za 5:00:31, teda presne podľa plánu a tak mám 3hodiny a 55 minút na to aby som to zabehol a mal čas pod 10 hodín, potrebujem tento čas, lebo posledné dva preteky sa to nepodarilo a už mám pocit, že to pod tých 10 ani neviem. Sranda je, že čas 5 hodín stačil iba na 239. cyklistický čas. To sú fakt všetci takí dobrí??? Alebo to nie je sranda?
Obúvam sa do tenisiek, v stane sedíme spolu s Maťom Holečkom a tak si zaželáme príjemný beh a Maťo vyráža, ja tak 20 sekúnd za ním. Prebieham cez depo a už som na trati. Keď vybieham, vidím Michiho Weissa na druhej pozícii ako beží oproti, má teda k dobru asi 10 kilákov. To som zvedavý, kde je Marino ...
prvý kilák je šte na mokrom
stíha ma Bella
na 10. kiláku už znovu svieti slnko
Je zamračené, vlhko, stále prší, ale je teplo, to som zvedavý, koľko toto vydrží a ako sa mi pobeží. Bežím zase cez päty, ale teraz som na to pripravený, zobral som si iné tenisky a ide to celkom OK. Mám stabilné tempo, okolo 4:35/km. Prestáva pršať asi na druhom kilometri a vidím, že za chvíľu bude zase poriadne svietiť slnko. Niekde na 3-4 kiláku stretávam Andreja Orlického, beží krásne, je teda asi 4 kilometre predo mnou. Všetko je v pohode, tempo držím, občerstvovačky sú výborné a tak je to iba na mne, aby som to dokázal.
Začína zase svieť slnko a obloha sa vyčisťuje. Zatiaľ mi to nevadí, bežecká trať v Klagenfurte je jasne najľahšia zo všetkých Ironov, polovica je v tieni a slnko ani zďaleka nie je také ostré ako v iných destináciách. Dostávam sa niekde na 12. kilometer a som opäť v priestore depa, stretávam sa s Marečkom, práve vybehol, beží v pohode a nemá ani veľkú stratu, takže cyklistika sa mu musela vydariť (alebo ja som ju dobabral - nie Mareček išiel na bicykli výborne), som presvedčený že dnes má svoj deň. Pozdravíme sa a ja bežím ďalej. Prichádzam na úsek behu, kde sa beží pozdĺž kanála do mesta. Problémy mi robia výbehy z podjazdov pod mostmi cez kanál, je ich v jednom kole asi 10. Tieto minikopečky musím vycupitať po pätách, čo je extrémne pomalé a neefektívne. Ale musím ísť na istotu, v podstate stratím iba sekundičky, čo je to oproti tomu, keby mi ruplo definitívne v lýtku a stratím celý pretek a možno nie iba jeden ....
Cestou do mesta predbieham Andreja Cibulku, ide si svoje, je trošku apatický a tak ho povzbudím a fičím ďalej. Som na námestí, je tam skvelá atmosféra, lejem na seba hektolitre vody, pijem more coly a vidím pred sebou Bellu Bayliss, ako jej dochádza. Vybiehal som pred ňou, ona ma predbehla niekde na 4. kiláku, ale ako vidím prehnala to a je úplne v prdeli, zhrbená kráča a dávam jej max. 1% šancu, že sa ešte rozbehne. Ešte ju povzbudím a miznem. Je to už tretí krát po sebe, čo jej takto došlo v mojej prítomnosti, po Južnej Afrike, Lanzarote aj tu. Asi nie každému je súdené dokončovať, sorry Bella, dúfam, že to nie je kôli mne, nabudúce to dáš ......
Smerujem naspäť do priestoru štartu a cieľa, oproti mne sa rúti Marino a má našlapnuté na skvelý výsledok, zatieskam mu. Zaujímavé je, že jho beh vôbec nevyzerá na to, že by bol rýchly, ale musí byť, veď tie jeho dlhočizné nohy odkrajujú z trate ako nôž maslo ...
Idem do druhého kola ..... stále pozerám Mareka ale nevidím ho, ale predsa, síce neskôr ako som očakával, ale je tu a beží, vyzerá výborne, ide si svoje a ja už mám istotu, že môj brat v boji to dnes zmákne na výbornú .....
Trošku spomaľujem, ale stále bežím kiláky pod 5:00/km, stretávam Andreja a plácneme si - to bola rana, evidentne sme obaja na placnutie zrýchlili a keď sa sčítali vektory našich rýchlostí + dynamická sila dvoch plaveckých ramien, bola z toho poriadna rana (sorry Andrej, nabudúce to skúsime jemnejšie ... )
Začínam sa prehrievať, ale stále je to OK, len na občerstvovačkách sa musím zdržať vždy trošku dlhšie, aby som sa poriadne napil. Zase som v priestore cieľa, len ešte nie z tej správnej strany, mám za sebou 30km a priemerné tempo je zatiaľ 4:52/km, robím kalkulácie, viem že spomalím a tak odhadujem tých zvyšných 12 kilometrov na hodinu a 5 minút a vychádza mi, že by to malo byť s prehľadom pod 9:40. Kurňa!!! Som spokojný, pretek idem iba na dojazd a takýto dojazd je presne to, čo potrebujem - pohodový pretek, upratať si všetko v hlave a zregenerovať. Áno ja vlastne regenerujem po Nice :), konečne mi v hlave nebehajú myšlienky typu, prečo to robím, dnes nie, dnes som spokojný a užívam si to ...
Ale predsa mi len dochádza ... niekde po tridsiatom kiláku, bežím tempo cca. 5:20/km ale s občerstvovačkami je to pomalšie, nevadí, to si môžem dovoliť ... hanba nehanba, ja potrebujem dokončiť s úsmevom na tvári a v lepšom fyzickom stave ako pred pretekom ...
teraz už začínam mať dosť, ale viem, že to dám
Posledné kilometre mám nohy tvrdé ako štolverky, už to nejde, ale cupitám si a viem s istotou, že docupitám. Keď sa blížim k námestiu, vidím Mareka, už nevyzerá dobre, tak mu iba niečo zakričím a bežím ... na námestí vyskočím a odzvodím sa do cieľa (nechápem prečo dimenzujú zvonce na ľudí výšky 190+cm, zabúdajú na štandardnú konfekciu :))) ), blížim sa k Marekovi, sedí v parku na lavičke a hovorí, že má dosť ... hovorím mu, polež si, kľudne aj hodinu a potom sa ochladí a ty to dobehneš ... ale Marek je apatický a zdá sa, že má toho fakt dosť ... oproti beží Cibko, ten je v pohode a vie, že dnes bude veľký deň - jeho prvý iron pod 10 hodín, tak mu niečo zakričím a cupitám k cieľu. Je to ešte asi 4 kiláky, nekonečné 4 kiláky, potom už iba 3, 2, 1, kopa zátačiek a cieľová rovinka. Som tam. Som v cieli, 6. Iron v tomto roku je za mnou. Maratón som odbehol za 3:34:28 a celkovo to dalo 9:38:12. Som spokojný aj keď umiestnenie je úplne naprd - 130. miesto celkovo a 29. v MPRO. Ale tieto double sú u mňa iba na dojazd, dokázať si, že to dokážem, nie som Vabrouch, ktorý vie ísť druhého rýchlejšie ako prvého ....
Všetko ostatné, čo bolo za finish line napíšem až neskôr ... ak sa mi bude chcieť, lebo už som upísaný do alelujááá a aj tak neviem či to niekto vôbec číta ... ja to po sebe tiež nečítam a tak tam je asi veľa preklepov, ale apoň je to autentické, neupravované .... od srdca ....
