IM Arizona - Race report

No a dostávam sa vlastne k tomu, prečo sme do Arizony vlastne išli. Išli sme tam pretekať ... aspoň sa mi tak zdá, keď nad tým s odstupom takmer dvoch týždňov spomínam a pokúšam sa spomenúť si na to, ako vlastne ten pretek prebiehal :)



Zabudol som ešte pripomenúť, že sme nepretekali v tradičných KIWAMI dresoch, ale pretekali sme za Tribe Multisport. Dostali sme od Kevina výborné dresy, šilty ... a okrem toho, pretekať za Tribe v Arizone znamená mať tú najväčšiu možnú divácku podporu ... lebo Tribe tu pozná každý - a tak aj bolo.

Ráno sme museli vyskočiť z postele o 4-tej a iba rýchlo niečo zjesť a nasadať do auta. Čakal nás zase hodinový presun z Carefree do Tempe. Našli sme si ideálnu trasu , aby sme sa vyhli všetkým možným zápcham a v pohode sme zaparkovali. Pobrali sme si zopár vecí a trielili sme na štart. Po kontrole všetkého možného som sa vybral hľadať miesto skoku do vody :). Áno do vody je treba skočiť a to presne o 6:40 a doplávať si na štart, vzdialený asi 200 metrov. Tam sme mrzli v studenej vode asi 6 minút a potom to prišlo. Bum a ide sa na to. Niektorí borci sa do toho obuli hneď od začiatku a ja som ani nestačil sledovať ako sa mi vzďalujú... Našťastie som si našiel miesto v asi 8 člennej skupinke a tu som prežil jedno pohodové a kľudné plávanie. Žiadne kopance, každý si v skupinke našiel svoju pozíciu. Ja som sa pohyboval vždy na 2-4 mieste - nikdy som nešiel dopredu. Taký som ja hnusný vychc....nec. Pokojná hladina, na chlad som si po 10-tich minútach zvykol a vedel som, že aj keby som do toho dal úplne všetkú silu, tak buď ma skupinka nakoniec dobehne, alebo prídem 20 sekúnd pred ňou ... takže kam sa ponáhľať. Tempo mi vyhovovalo, plávalo sa pomerne svižne a tak som očakával aj celkom pekný čas. A už leziem z vody, pozerám na Garmina a som mierne sklamaný. Vidím tam niekoľko sekúnd pod jednu hodinu, čakal som aspoň o 2-3 minútky lepší čas, lebo som sa vo vode cítil fakt dobre a aj na pocit to bolo lepšie ako pred dvoma týždňami na Floride. Ale nič to, moje tohtoročné plavecké zúfalstvo pokračuje ... vôbec som z toho nebol negatívne naladený a fakt s radosťou som pribehol do transition tentu. Dokonca som mal celkom rýchle depo. Takže, keď to zhrniem, plávanie za 59:53 a T1 za 3:20 ...



Na cyklistiku som vyrazil s veľkým optimizmom a tak to aj vyzeralo. Povedal som si, že keď pôjdem celú cyklistiku okolo 4:50 budem spokojný... Takže som začal s rozvahou a nestresoval som sa s tým, že na začiatku som nemal priemer na 40km/h ... vedel som, že idem v protivetre a trať až po obrátku mierne stúpa, posledné 4 kiláky pred obrátkou už nie mierne, ale trošku viac :). Všetko bolo skvelé, porupne som predbehol nejaké 3-4 dievčatá a potom aj asi dvoch chlapcov :) Tesne pred obrátkou na 30 kilometri som pred sebou zbadal útlu postavu na krásnom Treku s diskovým kolom ... vedel som, že je to Linsey Corbin (jedna z favoritiek na druhé miesto), lebo o tom prvom sa vlastne nedalo pochybovať :). Po otočke som dole kopcom trošku pritlačil na pedále a už aj som bol za ňou ... nasledovalo 5 minút vydýchania a potom som išiel pred ňu ... išla tempo, ktoré by mi mohlo vyhovovať a tak som bol zvedavý, či sa udrží, alebo jej ujdem. Udržala sa, dokonca asi po 10. kilometroch išla predomňa, a keďže išla presne to, čo som potreboval, nebol žiadny dôvod niečo na tom meni. Takže takto som došiel do cieľa 1. okruhu, 15 metrov za Linsey. Trať po obrátke síce mierne klesá, ale vietor sa otočil a tak sa išlo pomalšie ako smerom z Tempe. Priemer po prvom kole bol krásny 37,0km/h ... a cítil som sa skvele.



Nehovoriac o tom, že nasledovalo 30 kilákov z vetrom, ja stále za Linsey, ako magnet sledujúc jej prdelku a priemer sa utešene dvíhal. Je tu 90. kilometer, otočka. Zabudol som povedať, že už od 60. kilometra som začal predbiehať pretekárov o kolo ... takže počas celých 120 kilákov to bolo iba o predbiehaní obrovského počtu pretekárov, vyhýbaní sa, a dávaní nenormáleho bacha ... niekedy to fakt nebola sranda. Popri občerstvovačnách to bolo miestami dosť dramatické. Po 90. kilometri som ucítil, prečo sa mi priemer tak krásne zdvíhal ... protivietor po obrátke nabral na sile a smerom naspäť do Tempe to bolo o držku. Ale prežil som, dokonca celkový priemer sa zdvihol na nejakých 37,2km/h a ja som sa stále cítil perfektne. Zase ma čakalo 30kilometrov po vetre ... myslel som si, ale pohľad na oblohu veštil, že to možno tak celkom nebude.



Ešte som sa nezmienil o počasí. No, aké môže asi byť počasie v Arizone, na púšti v novembri ... no predsa chladnejšie ráno, cez deň teplo okolo 26-30 stupňov a úplne jasná obloha. Omyl, takto tu bolo po všetky dni nášho pobytu, okrem jedného ... áno toho dnešného. Dnes bolo úplne zamračené, občas sa predralo slnko, fučalo ako sprosté a aspoň raz za hodinu prišla búrka s pomerne silným dažďom :). A takže v poslednom kole cyklistiky sa stalo to, že prišla búrka, vietor sa zdvihol a bol to taký hnusný bočák a trošku do chrbta ... proste to čo som mal ísť po vetre som po vetre nešiel, priemer sa nezdvíhal .... našťastie ani neklesal. Linsey-na prdelka sa mi vzdialila, nestíhal som, nakoniec prišla o nejakú minútku predo mnou, a ja som to dopbojoval až na 150. kilometer a zase otočka. A teraz to prišlo, taký protivietor, čo začal fúkať sa hoci-kedy len tak nevidí, Agegroupáci, ktorí doteraz jazdili v podstate celkom čisto boli zrazu zbalení spolu a pohybovali sa asi tak rýchlosťou 20km/h ... mierne z kopca.



Ja som mal tiež problém točiť z kopca tesne nad 30km/h, po rovine som číslo nad 30 asi ani nevidel. No hovorím si, tak 150 kilákov je to všetko OK a potom toto. Nič to, veď bude fúkať všetkým a preto nemá cenu sa zbytočne vystrieľať a potom trpieť na behu a tak som zaradil ľahký prevod a domotal som sa do cieľa cyklistiky. Na posledných 30. kilometroch som som určite nechal oproti tomu, čo by som asi normálne zvládol aspoň 10 minút ... škoda takže dnešný čas asi nebude moc dobrý. Ale som v cieli cyklistiky za 5:01:28.



Necítim sa vôbec zle, v porovnaní s Floridou je to oveľa lepšie ... hlavne psychicky. Depo vybavujem slušne rýchlo za 1:39 a bežím. A to doslova. Krásne mi to ide a kiláky pod 4:20 nie sú problém. V prvom kole popredbieham 2-3 pretekárov a myslím že jedem predbehol mňa. Stále sa naťahujem s borcom s číslom 27 Jessem Vondrackom (americkým profíkom). Keď vidím ako krásne beží, závidím mu ... ale do kelu veď ja beží rovnako rýchlo ako on, niekedy mi ujde (v protivetre), inokedy ho dobehnem ja (dole kopcom a aj do kopca) ... to by vlastne znamenalo, že krásne bežím aj ja :)))) To som ale rád :) Najväčšia sila je, keď prebieham občerstvovačkami, hlavne tou, TRIBE, všetci ma doslova ženú vpred, revú, povzbudzujú, je to úplne skvelé ... bol to geniálny nápad pretekať vo farbách Tribe Multisport.



Na konci prvého z troch kôl mám stále priemer 4:18/km ale musím na záchod. To je asi minútka a priemer je hneď o niečo horší. Samozrejme mi ušiel aj Jesse. V prvom kole nás na trati bolo strašne málo, čo však už neplatí v tom druhom, ale stále je to OK, horšie to bude v tom treťom. Počasie je také ako na cyklistike, chvíľu slnko, chvíľu prší ale strašne fúka. Po vetre to letí, ale v protivetre mám čo robiť, aby som držal tempo 4:45/km ... čo nie je také zlé. V polovici druhého kole zase dobieham Jesseho a aj ho predbieham ... potom zase on mňa a takto to ide až do cieľa. Jesse je v cieli nakoniec o minútku skôr :).



Končím druhé kolo, cítim, že nohy už nie sú to čo boli a navyše nasledujú 3 kilometre v silnom protivetre ... už idem iba tesne pod 5:00/km, ale ako náhle sa trať stočí, zase sú tu kiláky pod 4:30. Najhoršie je to ale posledných 5 kilometrov, najskôr niečo cez kilák do kopca v protivetre, potom pomerne prudko dole, potom kilák po vetre, kilák cez post a dva kiláky v extrémnom protivetre do cieľa. Je to už iba o morálke, štve ma, že to asi nedobehnem okolo 3:15 ako som si vysníval ešte tak pred hodinou, ale už sa blížim k cieľu, podľa garmina to má byť ešte 200metrov, ale je tu odbočka ... a trať sa trošku naťahuje, celkovo asi o 400 metrov a tak vlastne ten maratónsky čas nebude až taký skvelý, zase to bude 3:19:10 :))), ale je to o pár sekúnd rýchlejšie ako na Floride v oveľa ťažších podmienkach. Takže som spokojný.



Výsledný čas celého preteku je 9:25:30 a aj to je o nejakú tú sekundu rýchlejšie ako na Floride. Je zaujímavé, že oba posledné Ironmany som išiel takmer identicky .. takmer rovnaký cyklistický čas a v postate úplne rovnaký beh :)

Celkovo som skončil medzi mužmi 39. a medzi profíkmi 26. Tento krát ma predbehlo asi 6 dievčat ... ale to naozaj neboli normálne dievčatá, to boli fakt mašiny :)



A ako to celé zhodnotím? Veľmi pozitívne. Dal som do toho všetko a do cieľa som prišiel rozbitý na šrot, ale bol to posledný pretek sezóny a pravdepodobne aj môj posledný profesionálny, tak prečo sa šetriť. V Arizone sa išiel aj celkovo ďaleko čistejší pretek, cyklistiku by som mohol označiť takmer ako férovú ... nepočítam trápiacich sa zúfalcov v silnom protivetre, ktorých som predbiehal o kolo, takmer bojujúcich o život.



To, aké prostredie dokázali vytvoriť členovia a fanúšikovia Tribe Multisport bolo úžasné ... . Proste som happy ... dal som aj ten 11. Iron v tomto roku a je čas na oddych ...