Czechman 2011 ... pred pretekom

Keďže už je zo mňa "bloger" tak sa asi patrí niečo napísať.


Napíšem to asi trošku inak ako som písal doteraz, možno práve aj preto, že sa aj môj pohľad na triatlon mierne zmenil.

A napíšem toho aj trošku viac, lebo také skvelé podujatie ako bol Czechman 2011 si to zaslúži.

Na Czechmana sme sa vybrali celá rodina a pojali sme ho ako rodinný výlet. Už týždeň pred štartom som intenzívne zbieral informácie o nafukovacích kajakoch a všetkom okolo toho. Proste som chcel splniť synov sen, voziť sa na kajaku, samozrejme semienko jeho vzťahu ku kajakom som mu zasial ja už dávnejšie. Ale on bol tou hnacou silou, ktorý nasmeroval celú rodinu, aby sme sa začali venovať aj tejto aktivite. Týmto ďakujem Vláďovi Diatkovi za zodpovedanie mojich dotieravých otázok ohľadom kajakov a vesiel :).

Takže, po ceste sme sa stavili v Gumotex-e v Břeclavi a tam nás už čakali dva krásne kajaky (jeden dvojmiestny a jeden jednomiestny), veslá, pumpa ... . Všetko sme to pribalili do už aj tak plného auta a nabrali sme smer Czechman.

Deti strašne radi bývajú v kempe a ja som si jeden dobrý pamätal z pred dvoch rokov a tak som objednal miesto v obytnom prívese v Autokempe Buňkov pri Přelouči. Vedel som, že sa im tam bude páčiť, príves 10 metrov od jazera, ohnisko ... proste pre nich dokonalé prostredie. Pre nás s Dankou zase kopa starostí, ale to už jednoducho tak chodí ... :)

Po príchode do kempu sme iba rýchlo vyhádzali " nepotrebný staf" a mazali sme na miesto pretekov, lebo o hodinu sa mala začať Triatlonová školička" pre mojich dvoch malých pretekárov. S malými problémami sme miesto pretekov našli a už sme sa tešili na to ako Jožko s Margarétkou pôjdu do školičky. V podstate sú to ostrieľaní borci, o triatlone toho na ich vek vedia naozaj veľa, ale školička im neuškodí ... aspoň si prejdú trate atď ... :)
Takže rýchlo vyhádzať všetko z kufru, zmontovať bicykle, zobrať všetky potrebné veci a deti a hurá do školičky. Deti dostali podrobne vysvetlené trate a potom si ich aj vyskúšali. Vrhli sa do vody, skúsili si depo, odbikovali aj odbehli. Organizátori preložili trať cyklistiky z asfaltu do terénu, ale keby na spevnený povrch ... oni to preložili rovno do poriadne hrbolatej trávy. Z tohto som mal naozaj obrovské obavy. Ako to tá moja Margarétka prejde. Je hrozne maličká a na bicykli má iba 16" kolesá, čo je obrovský hendikep... ale ona si s tým poradí.

Po školičke zase všetko zbaliť a premiestniť do kempu a vybaliť :)

Sobota pre nás začínala skoro. Budíček o siedmej, rýchle raňajky, balenie a presun na štart. Deti mali prezentáciu už o 8:00, takže to boli pomerne veľké fofry. Všetko zase zmontovať, zaregistrovať deti, prichystať im štartové čísla, uložiť veci do depa a ešte raz im všetko vysvetliť. Medzi tým som sa odbehol zaregistrovať aj ja :).

A máme tu štart najmladšej kategórie 8 ročných a mladších, kde štartuje aj Margarétka. Má iba 6 rokov a je ešte iba škôlkárka.



Deti čaká 50metrov vo vode, kilometer na biku v ťažkom teréne a 300metrov behu. Vrhá sa do vody a začína kraulom a presne tak ako som jej povedal, keď bude cítiť, že už nevládze prechádza na prsia. Z vody vybieha v pohode, veď 50-ku pláva pravidelne na tréningoch. Keďže ešte nechodí do školy, môžem jej v depe pomôcť, ale nerobím to, lebo fakt všetko zvláda perfektne. Nahadzuje prezadzovačku s číslom, obúva tenisky, pripína si prilbu. Akurát jej podávam bicykel, lebo ho má na stojane a ten jej zaklapujem ja. S obavami sledujem, ako jej to pôjde po tých hrboloch. Ale ide ako guľa. Síce raz padá, ale hneď sa zdvíha a trieli ďalej. Prichádza s veľkým náskokom do depa. Odkladá bicykel a prilbu a už je na trati behu. Bežím popri nej a s úžasom sledujem ako sústredene ukrajuje metre z trate. Volám na ňu: "Margarétka nemusíš na ponáhľať, si prvá a máš veľký náskok."



Ale ona akoby tomu nechcela veriť, mastí ďalej a pribieha do cieľa. Vlado Baron hlási, že tu máme v cieli prvú pretekárku a Margarétke dochádza že naozaj vyhrala. Bolo úžasné sledovať, ako toto malé dievčatko všetko perfektne zvláda a pripravila mi obrovskú radosť.

Ale v podstate sa ani nemáme kedy vytešovať, lebo už je pripravený štart staršej kategórie a tam štartuje Jožko. Poprajem mu veľa šťastia a už sú aj vo vode. Čaká ich 100m vo vode, 2km terénnej cyklistiky a 600m behu. Jožko z vody vybieha na celkom peknej pozícii, depo zvláda skvele a už je na kole. Tu ale strašne stráca.



Má iba 20"kolesá a všetci jeho súperi majú 24", alebo 26", čo je pri prejazde trávou a jamami obrovská výhoda. Takže na cyklistike sa prepadol dozadu. Depo zvládol výborne a na behu sa strašne snažil, ale stratu už nedohnal. Dobehol na štvrtom mieste.

Bezprostredne po preteku sa malo konať vyhlasovanie víťazov ale nejako sa to naťahovalo. Nakoniec sa konalo asi s pol hodinovým oneskorením. To už som bol poriadne nervózny, lebo ma v aute čakalo rozmontovaný bicykel, nahádzané veci v ruksaku a igelitka z prezentácie. Do uzavretia depa bolo asi 15 minút. Všetko som to rýchlo zmontoval, pobalil a na bicykli odšprintoval do depa. Po ceste som ešte stihol deti na stupňoch víťazov, urobil nejaké fotky :).



Z Vabrouchom sme išli poslední do depa ... On s rozbitou hlavou a ja s hlavou v smútku, že som si zabudol anticrampy a nemám ani len čistú vodu vo fľašiach. Nebolo nikoho, čo by mi dal čo i len čistej vody ... Našťastie som stretol Bezákovcov a Štefka mi doniesla naplnené bidony čistou vodou. Anticrampy sa mi tiež podarilo zohnať od Pavla Davida. Už odchádzam z depa a stretávam Richarda Malinu. Už z úplného zúfalstva sa ho pýtam, či nemá niekde po ruke jonťák ... a on že áno. A tak rýchlo šprintujem do depa po moje fľaše z čistou vodou, pribieham k Richardovmu autu a pridávam tam ten zázračný prášok. Je skvelé mať toľko kamarátov, ešte raz vám ďakujem. V tom zisťujem, že som sa v tom zhone nestihol ani najesť. Našťastie je Danka nablízku a tak sa dostávam do auta a môžem doslova do seba nahádzať ryžu s ananásom. Keď odkladám jedlo a zatváram auto je presne 40 minút do štartu. Už úplne hotový ešte mažem do depa a pripevňujem tam na bicykel fľaše s jonťákom. Do štartu je 30 minút a ja si konečne od siedmej ráno sadám a zisťujem, aký som uťahaný. Kto toto neabsolvoval, tak nevie. Fakt poslednú hodinu som prežil v strese a až teraz mi dochádza, že vlastne aj ja budem pretekať. Ale po takejto šichte?

Nič-to, už s tým nič nenarobím, nezostáva mi nič iného, iba sa ukľudniť a skúsiť sa skoncentrovať na to, čo ma čaká. Vypočujem si rozpravu ... až tam sa dozvedám, aké sú trate :) a súkam sa do neoprénu. Pomaly sa idem rozplávať a postaviť sa na štart :) ...

Ale to už bude iný príbeh a o ňom zajtra :)