IM AUSTRIA ... pretek

Večer pred pretekmi bol už v znamení miernej nervozity ... teda miernej ... ako u koho. K Marečkovmu vzťahu k IM Austria sa vyjadrím neskôr. Po kempe zbieral informácie Jožko Bezák, Kulich-family, ale najnervóznejší bol jednoznačne ujo Imro (ako keby už nepreskákal kopu takýchto pretekov). A tak sa v našom Base kempe striedali návštevy jedna po druhej ...


Ale to nie je podstatné ...

Je tu ráno a to znamená, že celý kemp na Strandbade je hore nohami. Normálne o 5:00 je všade pokoj, ale prvú júlovú nedeľu to býva inak.

Najskôr je vidno Skinfiťákov. Kto to je? No predsa nabušení rakúski triatlonisti v ich národnom úbore. Tí počas race-weeku nejdú ani na záchod len tak hoci-ako. Jednoducho - Skinfiťáci majú na sebe vždy všetko, čo sa len dá (samozrejme značny Skinfit). Štandardný Skinfiťák ide na ráno na záchod obutý v maratónkach s gumovými škúrkami, má obuté podkolienky značky Skinfit. Musí mať boostery na lýtka , krátke elasťáky a triatlonový top. Najlepšie je aby bolo všetko toto bielej farby, lebo na elasťáky si musí ešte obliecť čierne nohavice s bočnými zipsami. Aby bolo vidno, že má elasťáky, tie musia povinne trčať 2cm pod nohavice. Všetko toto sa musí doplniť šiltom značky Skinfit. Takto vyparádený už môže ísť konečne na záchod, pekne s vypnutou hruďou, stiahnutým bruchom a napnutými rukami. Takže toto sú oni : Homo Skinfitus ... endemit vyskytujúci sa hlavne začiatkom júla v Klagenfurte a okolí :)))

To len aby ste vedeli ...

Lek keby ste nevedeli .. tak Skinfit v istom období zanechal výrazné stopy aj v iných krajinách Karpatského typu ... :)

Ale teraz už naozaj. Vstávame ráno akoby sme išli pretekať. Som nesmierne šťastný, že nemusím, aj keď mi to nikto nechce veriť ... Teda hore sme Mr. Nemčík, Jeff a ja. Nebudem sa vyjadrovať o predštartových sračkách, aj keď hovná sú naozaj vďačná téma ... už som strávil nejaký ten čas debatovaním o hovnách :))). Proste a jasne ... Mareček sa navliekol do neoprénu a vyrazili sme na štart. Odprevádzame ho a je mi ho naozaj ľúto, keď si pomyslím, čo ho čaká. Ale on tak vôbec nevyzerá. Vidno, že v hlave to mám absolútne v poriadku a sám dobre vie, čo musí v tento deň urobiť ... . Prechádzame bránou na Strandbade a vtedy si uvedomujem naozaj tú masu ľudí (keď sa človek sústredí na pretek, tak to všetko tak moc nevníma, takto je to lepšie). Čo si ešte všímam? To, že triatlon znamená pre Mareka moc to som vedel, ale až tu vidím, že je to oveľa viac ako si človek vie predstaviť ... Tento obrovský Flon (to nie je preklep, to je zase presné pomenovanie od našej kamarátky Lucky. Týmto termínom, je pomenovaný endemit vyskytujúci sa priemerne 10x do roka vždy ráno pred siedmou lokálneho času navlečený v mierne poddimenzovanom neopréne, zásadne na brehu nejakej tej vodnej plochy. Nezáleží pri tom, či sa jedná o sladkú, alebo slanú vodu, ale o 7:00 sa stratí niekde pod hladinou, aby sa niekedy o týždeň, v krajnom prípade dva objavil zase ráno pri nejakej tej vode :))) ) je doslova na mäkko. Tisnú sa mu slzy do očí ... prežíva to na milión percent. Musím sa otočiť, aby nevidel, že som už na mäkko aj ja. Ale už nie je veľa času. Pripijeme si Redbullom, vystískam ho, povinne ho buchnem po chrbte (aj keď to neznáša) a my s Jeffom ideme po svojom na mólo a Marek do vody ...

Je to tam nabité, ale nakoniec nájdeme celkom slušné miesto a už je tu štart. Je to sila, prvý krát vidím takto naživo štart tejto masovky ... celkom sa mi to páči, takto pekne z nadhľadu. Asi budem do Klagenu chodiť pravidelne ...

Asi 5 minút po štarte vyrážame s Jeffom pozdĺž kanálu na miesto výlezu z vody, dávame si kávičku a nacháddzame super výhľad, určite lepší ako všetci snobovia vo VIP zóne. Veď posúďte sami podľa fotiek...

Mareček je naozaj ľahko identifikovateľný aj pri plávaní v "hajzlovej mise" ako to nazval jeden nemenovaný doktor z Levíc a zamozrejme mnohonásobný ironman
Po tom, čo sme odpozerali tak prvú 300-ku zase šprintujeme do výjazdu z depa a tam už valí hlavný prúd borcov. Odpozeráme kamarátov, Jožko Bezák vyzerá trošku utrápene, ale napríklad Imro Holečko má úsmev od ucha k uchu ...

Super teraz máme 2 hodinky čas ... ideme na raňajky a zároveň preberám deti a vyrážame pozrieť cyklistiku na otočku na 90-tom kilometri. Ale prepočítali sme sa :))). Marino už preletel a tak stíhame až druhého ... Už vieme, že Marino príde véééľmi skoro a tak nenechávame nič na náhodu. Zaradíme niekoľko bežeckých cvičení, jedlo sme si zobrali radšej so sebou ..

Marino je tu. Nádherne, elegantne prechádza poslednú zátačku, už vyzutý. Až sa mu divím, že takto riskuje kvôli 2-3 sekundám. Ale zvláda to nádherne ... Potom ešte odsledujeme prvú 10-tu a vydávame sa na trať behu ...

Píšem tu o nejakom Marinovi. Kto to vlastne je? Je to tiež taký miestny endemit, ktorý sa začal objavovať na juhu Rakúska v okolí Klagenfurtu niekedy pred piatimi rokmi. Nie je noc zábavný, nakoľko je totálne skostnatený vo svojich stereotypoch a nezaraďuje žiadne novinky (okrem toho, že je stále rýchlejší a rýchlejší). Vždy je to isté. Príde, odštaruje, zvíťazí a zase na rok zmizne :)

Na behu si vyberáme skvelé miesto blízko kempu a zároveň blízko detského ihriska. Deti to už moc nebaví a tak sa hrajú a my s Jeffom fandíme. Výborne si vedie ďalší náš kamarát Jožko Major. Keby ten feferón vedel poriadne plávať, bol by hviezda prvej veľkosti. To ako jazdí na kole je nádhera a ako behá ... radšej ani nehovorím. Potom už vidíme aj Miška Kulicha a ďalších a ďalších. Fandíme a fandíme ... musím to skrátiť ... výborne idú všetci Schimi, Ivan Bruck, David Sajner, Jožko Bezák, Imro Holečko.

Famózne to valí aj Slovakmanovi najslovakmanovanejšiemu - samotnému Vladovi Barónovi. Ten na trati nie je sám, skvele ide aj jeho polovička Janka. Nespomínal som ešte Mareka. Ten po skvelom plávaní zašiel aj vynikajúci bicykel a keď ho vidím na behu, viem že to bude dobré. Má to pod kontrolou a cupká si svojim jedinečným Nemčíkovským štýlom. Nejde aj moc rýchlo a vôbec nie pomaly ... ak nebude zastavovať, bude to skvelý výkon.

Marino je v cieli. Išiel svoj životný pretek a skončilo to svetovým rekordom. Som naozaj šťastný, že som mohol byť pri tom ...

Potom odovzdám deti Danke, s Jeffom buchneme jedného Radlera a fandíme ďalej. Zase je tu Marek. Už má mierne skrivený face ale ide ... už to nie je to čo to bolo ale do cieľa má už iba okolo 12 kilometrov. Nevydržím to a rozbieham sa s ním. Pôvodne som mal v pláne odbehnúť s ním 100-200metrov, ale nakoniec som s ním bežal až do cieľa. Možno mu miestami moja prítomnosť liezla aj na nervy ale ja som si to neskutočne užíval. Lietal som tam po trati hore dole, tak aby ma nikto nemohol obviniť s coachingu. Úzke miesta som musel obiehať niekedy aj niekoľko stometrovou okľukov, aby som sa pretekárom nemotal po ceste.

Bola to fasa. Marečka som doprevadil do cieľa. Potom vyzdvihol mierne rozbitého a deď sa nenápadne blížil ku koncu ... Všade po okolí sa prechádzalo rozvážnym krokom stále viac a viac pretekárov vo finišerských polokošeliach ...

Tak toto bol pretek IM Austria ... proste gulervúci deň.

Pred pretekmi ...

O Klagene toho napíšem asi veľa, aj preto aby som tým, ktorí tam ešte neboli načrtol, o čom to je a prečo tam treba prísť.

Známa dvojica David S. a Marek N.

(Na tejto fotke David o tom ešte nevie, ale má pred sebou zaťoaľ svoj životný pretek)Klagen nebude o mojom triatlonovaní, hoci som tam toho natrénoval požehnane. Bodaj by aj nie, veď som bol v dokonalom prostredí, obklopený iba samým TRI TRI TRI ... až by jednému z toho ....

Ale po poriadku. Hoci preteky sú v nedeľu pre našu rodinu bol kľúčový deň už sobota. Prečo? No predsa v sobotu boli preteky Ironkids a Ironwoman. To, že budú deti pretekať sme všetci vedeli, ale to, čo som ušil na moju milú polovičku mi asi len tak rýchlo nezabudne :)

Problém vznikol, že som deti neprihlásil vopred (nikdy predtým to nebolo treba) ale tento krát som tŕpol do poslednej chvíle, či sa deti dostanú na štart. Nakoniec sa to predsa len podarilo, hoci som musel urobiť Jožka o rok starším. Síce som tým pochoval aké-koľvek šance na výsledok, ale ak by som nástojčivo trval na štarte v jeho kategórii, na štart by sa vôbec nedostal. Dostať ich na štart ma stálo celé doobedie ale stihol som ešte jedno. Prihlásiť Danku na beh Irongirls.

Ona netušila čo ju čaká a tak sa opaľovala celé doobedie až do chvíle, kedy som sa neobjavil ja so štartovým číslom v ruke a slovami : "Tu máš čislo a za 30 minút štartuješ :)" Keby ste videli jej zhrozenie. Nezostávalo jej však nič iné, iba sa rýchlo nahodiť do bežeckého a vyraziť na štart. Samozrejme behom, lebo inak by to nestihla :) Chudiatko, aspoň že boli po ceste toalety a tak sa mohla napiť ... Ale nakoniec to zvládla. Na štart som ju odprevádzal slovami: "Dúfam, že mi neurobís hanbu a zmačkneš sa." Noo, musím povedať že sa zmačkla ... a ten kto to videl tak vie že doslovne. Je to beh iba na 4,2km, ale aj to vie byť tvrdé ... veď my, čo beháme vieme. Dala do toho všetko a z asi 500 báb dobehla tak cca. do 25. miesta. Nenormálne ... v tempe 4:24/km, ale posledné metre to bola totálna deštrukcia. Na to, že behá max. 1x za 10dní 7 kilákov a to v tempe okolo 5:20/km to nebolo zlé ...

Ale ten stav po ... našiel som ju pod stromom, zmotanú, neschopnú pohybu ... po niekoľkých výzvach začala reagovať a tak sme si ju odniesli do kempu. Hovorím si: "Super, aspoň teraz poznáš, ako na tom je pretekár po preteku" že nie je schopný hneď kosiť záhradu, vysávať a pod ... Chúďa moje, v ten deň vracala aspoň 10 krát a na druhý deň to nebolo o moc lepšie.

Asi ju dorazilo aj to, že sa je ujal aktívny Mareček a presvedčil Danku, že jej pomôže jeho obľúbený kofeín. Za tú chvíľu, čo som tam nebol napratal do nej dve pilule kofeínu ... a to ju dorazilo totálne. Mareka som skoro prerazil ... Dať niekomu kto je totálne dehydrovaný kofeín ( pritom v živote nikdy nepil kávu) je naozaj sila .... Proste Dr. Nemčík :)))

Horšie bolo, že v ten deň pretekali aj deti. Ušil som si teda na seba poriadnu búdu ... navyše Jožko mal od rána teplotu a tak to bolo ešte ťažšie. Hovoril som mu: "Nemusíš pretekať, veď ťa čaká ešte tak veľa pretekov ... ", ale on si povedal, že to dokáže a dal sa dokopy tak že mohol nastúpiť.

Ironkids je naozaj geniálny pretek s perfektnou atmosférou, snáď jediný problém je v tom, že je tam strašne veľa detí a všetko strašne dlho trvá ...

Ale je tu už štartová vlna, kde štartuje Margarétka. Oproti minulému roku urobila obrovský pokrok a tak jej naozaj verím. 50-ku už odpláva skvele, depo zmákla bravúrne a na beh vyletela s takým odhodlaním, že si zabudla dať dole plaveckú čiapku. Nakoniec z toho bolo krásne druhé miesto. Skvelééé.

Najmenším sa ešte môže pomáhať v depe :)

Vzápale boja sme zabudli zhodť čiapku :)))

Potom bol na štarte Jožko. Žiaľ nie úplne v poriadku a na štarte s chlapcami o dva roky staršími a to je hodne cítiť. Ale pretek krásne zvláda a v cieli ho vítam slovami: "Pre mňa si víťaz aj keď si nedobehol prvý, Dokázal si sa postaviť na štart, aj keď si sa necítil dobre ... a dokázal si to ... "

Som na všetkých troch naozaj hrdý, prekonali sami seba a to sa ráta ...

Od toho dňa bolo našej maminke ešte dva dni nie celkom dobre, Jožko sa akoby zázrakom po preteku uzdravil a už bol v poriadku a Margarétka ... tá je vždy OK :)))

Takže toto bola naša sobota pred pretekmi a to ostatné bude neskôr ...

Že by som znovu písal ...

Rozhodol som sa, že predsa len musím prestať s totálnou ignoráciou tohto blogu a žiaľ aj triatlonu a predsa len niečo napísať. Veď keď sa tak na to všetko spätne pozerám táto sezóna vôbec nebola zlá a určite stojí za to niečo o tom napísať. Len keby toho času bolo viac ...

Môj team mi čisťí kosačku po Moraviamane

To je vlastne aj dôvod, prečo som sezónu skončil už prvý augustový týždeň a o tom, čo bolo v lete som nenapísal v podstate nič :).

Tak si dávam záväzok, že si nájdem aspoň raz za týždeň trošku čas a napíšem nejaký ten dielik z môjho letného triatlonovania ...

Tuším, že som skončil niekedy koncom júna tým ako sa mi darilo na Moraviamane :)

Bol to perfektný úvod a dodalo mi to kopu chuti ...

Aby to po Moraviamane nebolo také jednoduché, opakovala sa situácia s môjho posledného štartu, kedy som musel hneď na druhý deň do Kuvajtu. Tento krát to bolo zase na druhý deň a zase na východ, našťastie nie až k šejkom, ale iba k Marekovi do Udavského, kde som si rozložil v lete viackrát tréningovo-pracovný tábor. V pondelok ráno som totiž musel byť na stavbe vo Veľkých Kapušanoch ...

Ale kašľať na stavby. U Mareka sme boli 3 dni, celá partia aj s Jeff-om. Potom sme sa presunuli ešte na jeden deň k nám do Novej Dubnice. A čo potom ...

Potom nasledoval týždeň plný triatlonu, srandy ... proste geniálny týždeň v Klagenfurte.

Mareček išiel po svojej osi, my (teda celá moja rodina) sme naložili Jeffa a vo štvrtok ráno sme nabrali smer Klagenfurt ...

Prečo do Klagenfurtu, keď tam neštartujem? No preto, lebo je to jeden geniálny event v krásnom prostredí a je tam komu fandiť ...

Dokonca musím povedať, nevaliť pred sebou balvan štartu a užívať si pretek, ktorý človek dôverne pozná, je väčší zážitok ako pretekať:)

V Kempe na Strandbade sme chytili posledné voľné miesto, našťasie dosť veľké na to, aby sa tam zmestilo naše auto (ktoré je akosi stále menšie a mienšie), náš desaťmiestny maxistan, stan pre Jeffa a Marekova psia búda ... K tomu dva kajaky, Marekov a môj bicykel, k tomu vždy aspoň jeden dva bicykle kamarátov, lebo stále u nás niekto bol ... Ja som bol z toho nadšený, Danka už menej a deti, tie si to užívali maximálne :)

A čo sme tam robili ... to je veľký príbeh a ten napíšem neskôr (ak si na to ešte všetko spomeniem). Ale aj keď nie, tak môj úhlavný kamarát Mareček mi zavolá (ako takmer každý deň) a pripomenie mi aký to bol great time ...