Asi preto mi to slovo znie tak ako znie ... proste som tam
nikdy nebol ... hoci keď sa pozriem z okna v obývačke vidím ju ako na
dlani.
Medzi tým miestni chlapci začali robiť kadejaké hovadiny ...
proste začali behať po lese v noci s čelovkami. Ďalšia vec, ktorú som
nikdy neskúsil a povedal som si že ani skúsiť nemusím ... ospravedlňoval
som si to každodenným ranným vstávaním na plavecký tréning. Predsa neprídem
domov večer z tréningu o deviatej a ráno sa budem topiť v studenej
vode ... to predsa nie je pre mňa..
Lenže ... zrazu miestni chlapci vymysleli beh na Markovicu.
Áno tú Markovicu, kde som nikdy nebol... len na ňu pozerám keď pijem kávu na
terase, na tú, čo som povedal, že tam nabudúce pôjdem stoj, čo stoj...
Lenže oni, potvori to vymysleli tak, že tam pôjdu v noci
s čelovkami. Sľub je sľub a tak som bez rozmýšľania rýchlo potvrdil
účasť...
V rámci rozklusu pred poobedným tréningom s juniorom
sme sa preklusli do miestneho obchodu pána Miloševa so všeličím kúpiť freš
baterky ... a sranda mohla začať.
Zraz bol naplánovaný, teraz neviem prečo, ale pred miestnym
domovom dôchodcov. To asi preto, že sa predpokladá, že sa tam budeme stretávať
stále častejšie za pár rokov možno permanentne... :)
A tak od miestneho domova dôchodcov večer o 19:30
vyrazila partia behuchtivých postarších mládencov so zapnutými lampášmi do hôr.
Vonku parádne mrzlo, ale povrch bol bombový, mekučký... proste radosť klásť
nohu pred nohu.
Nabrali sme smer Markovica ... prechádzali sme cez miestne
dominanty ako salaš, severka, cestička lásky a postupne sme naberali
výškové metre. 
Tento beh by nebol až taký zaujímavý nebyť dvoch faktorov.
Jeden je, že už dva mesiace nás tu v lese straší miestny medveď ... stále
sa tu niekde poneviera a tak sme si pripadali ako na naháňačke na medveďa.
Diviaky a lokálne rozzúrené jelene nepovažujem za hrozbu:)
Druhý faktor bol, že už dávnejšie sa počas behu bavíme o strašení :) ...
Nejde o nejaké smiešne strašidlá, ale o to, že čo keby niektorý z „kamarátov“
náhodou vedel kadiaľ pobežíme ... on si na nás počkal niekde za búčkom na
vyskočil by na nás z tmy. A jeden taký náš kamarát, ktorý len tak
mimochodom vymyslel túto teóriu, na poslednú chvíľu prehlásil, že vraj je
unavený a bežať nepôjde ... No úúúrčite, nabeháva tu nenormálne objemy, je
nestorom behu po lese s čelovkou v miestnom okolí ... on by si to len
tak nechal ujsť ... to určite ... vedel kadiaľ pobežíme, vedel kedy .... a tak
sme ho očakávali za každým stromom :).
Chlapci už mali pripravené ako si to s ním
vybavia ... ale , aby som to zase moc nedramatizoval... neprišiel a nestretli
sme ani miestneho maca. A tak nám zostala iba tá Markovica :). Bežíme k vrcholu,
stále si nechávam obrovskú rezervu a už sa pýtam, kedy to bude? Očakávam
ešte tak dva kilometre a tu mi Jojo hovorí, že už sme tu, len musíme zbehnúť
asi 100 metrov dole. Čooo? Robí si standu, alebo mu prechladol mozog? Na
Markovicu dole? Tak blízko? Veď to je kopec, na ktorom som nikdy nebol, veľký
kopec, tam nemôžem dobehnúť tak skoro... prišlo mi to ako nezaslúžené. Zdolal
som miestny Everest a tak ľahko? :) Ale bola to pravda. Ocitli sme sa pri
kríži, urobili vrcholovú fotografiu za použitia miestnej verzie „selfie-stick“
a vybrali sa naspäť. Zase po cestičke lásky, cez salaš až k domovu dôchodcov.
Tam sme si navzájom poďakovali a pobrali sa domov.
Vrútil som sa do
obývačky s veľkým úsmevom. Moja drahá polovička ma skoro zastrelila od
radosti, že ma vidí živého a zdravého... Narýchlo som jej porozprával náš
príbeh s konštatovaním, že si idem kúpiť výkonnejšiu čelovku s nabíjačkou
a ešte jednu aj pre ňu ... Kto by stále nakupoval baterky v miestnom obchode
u Miloševa :) ... keď nočné behy sa stanú bežným javom...
... mimochodom, zistil som, že vysvietená Nová Dubnica v noci
z Markovice vyzerá celkom podobne ako vysvietené mestečká v Arizonskej
púšti pri pohľade z nejakého kopca ... len je tam pomerne zásadný teplotný
rozdiel ... a potom že nie sme svetový...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára