Tour de France - Best climbs Ever 1990-1999

Náhodou som natrafil na You tube na tieto krásne videá. Je to deväťdielna séria, mapujúca tie naj-výstupy na Alpské a Pyrenejské kopce pošas 90-tych rokov. Strašne rád som si znovu pozrel súboje LeMonda, Chiapuchiho, Bunia, Fignoina, Induraina, Bruynela, Rommingera, Ulricha, Pantaniho a na záver Mr. Tour Lanca Armstronga pri jeho come-backu. Takže vrele odporúčam, zaberie to tak hodinku a pol, ale stojí to za to, kvalita videa nič-moc, ale zážitok zaručený.

Pre úplnosť pridávam link na výsledky ( sú tam všetky ročníky):

http://en.wikipedia.org/wiki/1990_Tour_de_France

Polmaratón Liptovský Mikuláš 14.11.2009

Po týždni opäť na štarte. Proste bežecké preteky sú krásna vec, že som ja truhlík na to prišiel až teraz. Cez Tento krát žiadny dážď, ale nádherne modrá obloha , ráno síce chladno, ale predsa len som sa odhodlal bežať v krátkom. A bolo to dobré rozhodnutie.
týždeň som slušne potrénoval, takže v piatok som sa cítil mizerne, ale deň odpočinku iba z ľahkým plávaním mi evidentne prospel a mohol som opäť pretekať.

Pred štartom som sa stretol s Demim, jeho budúcim švagrom Lukášom a Bahýlkom. Zrazu mi zasvietili kontrolky, keď som zbadal Tomáša Ulmu a tak som sa s ním bežal zvítať. Nakoniec dorazil aj Jožko Bezák – ironmanský matador a kultúrny barbar.
Ale k preteku. Zišla sa rekordná účasť 133 pretekárov na polmaratóne a 105 na celom a aj po výkonnostnej stránke to bolo solídne. Ciele som si nedával žiadne, proste bežať a to najrýchlejšie ako sa dá – žiadna taktika, žiadne okolky. A tak sme presne o desiatej vyrazili. Najskôr ulicami mesta, tam som okupoval druhú priečku, samozrejme s vedomím, že ju neudržím, ale bolo to pekné. Našiel som si svoje tempo a usadil sa vo vedúcej skupinke. Tempo bolo dosť rýchle, ale veď čo si na začiatku naženiem, akoby som na konci našiel – ha, ha, ha. Ale chcel som s nimi bežať. Takto som to vydržal asi 4km a tam som postupne začal strácať. Na piatom kilometri som mal medzičas 18:06 (takže opäť osobák) na rozumných 165-tich tepoch. Vtedy ma docvakla vedúca skupina (traja bežci), ktorí bežali celý maratón. A zozadu počujem „Tento beh odzadu poznám – vitaj Jozef.“ Bol to Maťo Holečko, určite najlepší bežec zo všetkých ironmanov na Slovensku. Hovorím si dobre, tak sa skúsim zviezť. A tak som s nimi bežal až na otočku polmaratónu – oni bežali ďalej a ja osamotene naspäť. Ešte som si stihol zabehnúť osobák na desiatku (36:50 – tepy na druhej päťke 164bpm). Ale ako náhle sa vybehne z Liptovského Mikuláša, trať sa slušne-povedané začne vlniť (normálne povedané sú tam 4 kopce ako prasa – dva tam a dva naspäť), ktoré mi výrazne ubrali z rýchlosti. Otáčal som na siedmej pozícií a na spiatočnej ceste na predbehli dvaja borci. Takže som sa motal na deviatom mieste a postupne som sa blížil do cieľa. Bežalo sa mi krásne, bez nejakej krízy, pichania – proste pohodový beh – nádhera. Akurát lýtka tvrdli, ale oni vlastne ešte nezmäkli od Otrokovíc z pred týždňa. Vlastne sa na trati už nič nestalo, proste som dobehol do cieľa. Výsledný čas 1:21:56 a celkové deviate miesto. Priemerný tep 164bpm. Víťaz mal čas cca. 1:15:30. Vzhľadom na profil trate som spokojný, proste krásny beh, krásna trať a krásne prostredie. Zo všetkých strán zasnežené hory – proste kochanie. Na severe Západné Tatry, na východe Kriváň s Vysokými Tatrami a na juhu Nízke Tatry – všetko zasnežené, biele. Bomba.

Pre budúcich záujemcov - tu je profil mapa a profil trate celého maratónu, polovička sa beží po tej istej trati, len otočka je na vrchole kopca na cca. 12,5-tom kilometri.

A keďže už nejaké fotky dorazili, tak uverejňujem aj lajdáka Demiho ako sa hrnie do cieľa. Keby vic trénoval, mohol byť už dávno prezlečený a vyklusávať ako borec v pozadí :-).

Dúfam, že sa takto budeme usmievať aj o týždeň v Trenčianskych Tepliciach po maratóne.

Jedzte Para orechy

Áno Para orechy sú zvláštnou potravinou. Je to potravina s najvyšším obsahom selénu.

A prečo selén. My (Čechy a Slovensko) žijeme v oblasti s veľmi nízkym obsahom selénu v podzemných vodách a preto aj trpíme nedostatkom selénu, pokiaľ nie sme vášnivými jedákmi morských rýb a hlavne tuniakov. Selén je toxický prvok, ale pri jeho nedostatku môžeme mať tiež problémy. Aké ?

Tieto:

Definition of Apoptosis

Apoptosis:

A form of cell death in which a programmed sequence of events leads to the elimination of cells without releasing harmful substances into the surrounding area. Apoptosis plays a crucial role in developing and maintaining health by eliminating old cells, unnecessary cells, and unhealthy cells. The human body replaces perhaps a million cells a second. Too little or too much apoptosis plays a role in a great many diseases. When programmed cell death does not work right, cells that should be eliminated may hang around and become immortal. For example, in cancer and leukemia. When apoptosis works overly well, it kills too many cells and inflicts grave tissue damage. This is the case in strokes and neurodegenerative disorders such as Alzheimer, Huntington and Parkinson diseases. Apoptosis is also called programmed cell death or cell suicide. Strictly speaking, the term apoptosis refers only to the structural changes cells go through, and programmed cell death refers to the complete underlying process, but the terms are often used interchangeably.

A čo s tým má spoločné selén:

Apoptosis is a critical cellular event in cancer chemoprevention and chemotherapy by selenium compounds.
Sinha R, El-Bayoumy K.
Division of Cancer Etiology and Prevention, American Health Foundation Cancer Center, Institute for Cancer Prevention, 1 Dana Road, Valhalla, NY 10595, USA.

Epidemiological studies, preclinical investigations and clinical intervention trials support the role of selenium compounds as potent cancer chemopreventive agents; the dose and the form of selenium are critical factors in cancer prevention. Induction of apoptosis and inhibition of cell proliferation are considered important cellular events that can account for the cancer preventive effects of selenium. Toxicity should always be considered a determining factor in the selection of potential chemopreventive agents. Prior to induction of apoptosis, selenium compounds alter the expression and/or activities of a number of cell cycle regulatory proteins, signaling molecules, proteases, mitochondrial associated factors, transcriptional factors, tumor suppressor genes, polyamine and glutathione levels. Depending on the form, selenium compounds can target separate pathways but more efforts are needed to learn about disrupting different pathways converging to apoptosis. Numerous selenium compounds are known to inhibit carcinogenesis in several animal models but not all of these have been examined for their efficacy to induce apoptosis or vice versa in the corresponding target organ. Studies aimed at investigating the effects of selenium compounds on apoptosis in the target organ in vivo and in vitro are limited. On the basis of information provided in this review, we recommend that additional molecular markers should be added to those proposed in the Selenium and Vitamin E Cancer Prevention Trial (SELECT) on prostate cancer. Apart from the selenium compounds reviewed here, several novel synthetic organoselenium compounds need to be examined both in vitro and in vivo for their potential to induce apoptosis; such an investigation may provide better and mechanism-based cancer chemoprevention as well as chemotherapeutic agents.

Tu sa toho dá jednoduchou formou dozvedieť asi najviac:

http://dietary-supplements.info.nih.gov/factsheets/selenium.asp

A tu je niečo o Para orechoch :

http://en.wikipedia.org/wiki/Brazil_nut

A komu sa to nechce celé študovať, tak jednoducho - dajte si denne 1-2 Para-orechy a obsah selénu v tele bude OK.

Polmaratón Otrokovice 7.11.2009

Tak som sa konečne odhodlal a vyrazil som na svoj prvý bežecký pretek. Je po sezóne, dokonca aj po odpočinkovom období a tak som mal v pláne poriadne sa rozbehnúť do nového tréningového obdobia. Vytvoril som si stratégiu charakteristickú iba dvoma slovami VIAC a RÝCHLEJŠIE. A ako teda začať, keď nie pretekom.
Neviem ako by malo vyzerať ideálne bežecké počasie, ale dnes bolo hnusne, zima 5 stupňov a mierne pršalo. Ale moje druhé meno je po tejto sezóne Rainman (všetky dobré výsledky som dosiahol v tomto ruku v daždi) a tak to bolo vlastne ideálne. Na preteky sme sa chystali viacerí z fóra běhej.com – nakoniec prišli Ječmínek, Téčko, Milan, Jirka Daňek a nechýbal ani domáci ironmanský matador Peťo Vabroušek.
Polmaratón je krátky a rýchly pretek, a preto sa pokúsim byť stručný aj ja. Pomaratón v Otrokoviciach je totálne placatý pretek, zložený z 420metrového nábehu na okruh a 8-mich okruhov ulicami mesta. Na štarte nás bolo okolo 70-ky a svoje sily som odhadol tak na 20-tu priečku a tam som sa zhruba na štarte postavil. Cieľ bol daný – beriem všetko pod 1:24:00 – s tým by som bol nadmieru spokojný, hlavne po takmer mesačnom minimálnom behaní.
A je tu štart, vyrážam a po chvíli sa zaraďujem na 9-tu pozíciu. Vpredu dvaja borci, ktorí frčia rýchlosťou svetla, potom 6-členná skupinka a potom ja osamotený asi tak 20-30 metrov za skupinkou. Bežíme a nič sa nedeje – prví dvaja sa vzďaľujú a 6-členná skupinka stále rovnako predomnou. Ale tých 20-30 metrov je pre mňa nedobehnuteľná vzdialenosť. Skúšam to, ale aj keď sa priblížim nejde to. Asi na piatom kilometri si ma všimol Peťo Vabroušek, ako bežím za nimi, počkal ma a spolu sme skupinku dorazili tak za minútku (ďík Peťo). A tak som sa stal na 3 okruhy členom skupinky bojujúcej o tretie miesto – teda ja bez akých-koľvek ambícií. Bežalo sa mi krásne, tempo bolo pre mňa na hrane, ale vyhovujúce, keď tu zrazu po občerstvovačke ne začiatku šiesteho kola prásk – neznesiteľná bolesť a pichanie na pravej strane (neskôr mi Tečko vysvetlil, že je to bránica). Musel som spomaliť a to výrazne a takmer vôbec som nemohol hýbať rukami, inak sa pichanie okamžite vracalo. A tak som nedobrovoľne nechal padnúť tepy na cca. 160 a v predklone pokračoval ďalej. Bol to pocit zúfalstva, proste som to chcel dobehnúť a nie sa domotať do cieľa, ale aké-koľvek zrýchlenie vracalo naspäť problémy z pichaním na pravej strane. A tak som sa trápil celé dva okruhy a až zhruba v polovici posledného okruhu, keď už som vedel, že to dobehnem som to mohol opäť rozbaliť a zrýchliť. Naozaj bežecké preteky sú drsné – bolia ďaleko viac ako triatlon. Nakoniec som udržal deviatu priečku, na ktorej som bol asi od 100-ho metru preteku. Výsledný čas bol 1:20:56 na priemernom tepe 164,4. Takže pre mňa veľmi pozitívny výsledok. Vabrouch dobeho tretí, v poslednom kruhu ostatním členom skupinky nastúpil a tí nemali šancu. JA som si zároveň vytvoril aj osobáky na 5km (18:08) na 10km (36:56) a na hodinovku 15,93km – predsa len pretek je pretek, tréning je predsa len niečo úplne iné.Po preteku sme spolu s Peťom V. vyklusali asi tak 4km a z Otrokovíc som si odniesol okrem pozitívneho zážitku aj novú tajnú cyklistickú zbraň do budúcej sezóny.

MOJA CHALLENGE BARCELONA 2009

A ako vyzeral pretek v mojom prevedení? Stačí čítať. Nálada bola výborná, Jožko Bezák bol samá sranda, posledný tréning nám to letelo a tak sme boli plný očakávaní. Hlavne ja, pretože na takejto masovke som ešte nebol. Na poslednom plaveckom tréningu k nám na pláž prišiel aj David Sajner a tak sme sa dali do debaty, ako ešte mnoho-krát, pred štartom, na behu počas preteku (tam hovoril iba on), po preteku v plážovej krčme ... . Takže po výdatnej večeri som sa uložil spať pomerne skoro – okolo ôsmej a začal som bojovať so spánkom, tedsa chcel som zaspať, ale veď viete.. . Napokom niekde uprostred druhého CD-čka sa mi to podarilo, ale asi tak po hodinke som bol znovu hore, normálne som sa precitol nato, že som si nenastavil budík. O čom ten človek počas spánku nerozmýšľa. Potom som už bumbal až do 4:30. To už mi Jožko Bezák búchal na dvere – VSTÁVAJ. V hoteli sme si vybavili špeciálne raňajky pre ironmanov o 5-tej a hneď po nich sme poniekoľkých návštevách toalety vyrazili na štart. Na chodbe sme sa stretli s Kanaďanom Lukom Dragstrom. Po spoločnej jazde výťahom (toľká česť, viezť sa vo výťahu s naozajstným profíkom), nás pozval, že nás na štart zoberie taxíkom, ktorý ho už čakal pred hotelom (to bola sila). Takže na štarte sme boli tak o 20 minút skôr, ako sme plánovali a pekne pohodlne – Luke povedal, že netreba zbytočne plytvať so silami, že sa ešte nachodíme dosť – a mal pravdu – darmo profík sa vyzná. Pred štartom klasické motanie sa v depe, posledná kontrola bicykla, zacvaknutie tretier, záchody a súkanie sa do neoprénu. Ani som netušil a bol tu čas štartu. Teda štartu profíkov mužov. Bolo ich asi 35, hneď minútu po nich vyštartovali ženy- profíčky (tiež ich bolo dosť) a potom minútku na to ostatné ženy. A to už sa chystal štart Jožkovej Bezákovej skupiny (postarších mužov). Odštartovali aj oni a to už sme sa na štart hrnuli my, najviac nabušený hobíci (podľa papierových predpokladov). Čakanie bolo dosť dlhé, lebo od štartu predchádzajúcej vlny muselo ubehnúť 14 minút. Stojím v prvom rade, druhý z kraja, na vzdialenejšej strane od prvej bójky, tam by nemala byť žiadna strkanica. Ešte sa dávam do reči z pretekárov stojacim úplne na kraji vedľa mňa. Vysvitne z neho môj súper v Age group a má cieľ ísť pod 8:45. Tu som trošku zapochyboval, či stojím správne, ale už nebolo cesty späť. A už je tu štart. Šprint po pláži a skok do pokojného mora. Žiadny problém, ani jediný kontakt, všetci plávame s rozumom a nikto sa nechce dobiť na prvých metroch plávania. Pohybujem sa asi tak v prvej tretine našej skupinky a rýchlo nachádzam bezpečné miesto za nohami jedného so spolupretekárov. Tempo je svižné, ale dobré, krásne to fičí a tuším, že z toho bude bezproblémové plávanie. Pláva sa jeden 3,8km? Okruh a tak človej nevie kontrolovať medzičasy, ale moje postavenie v skupinke nasvedčuje solídnemu výkonu. Asi tak po kilometri začíname zberať prvých odpadlíkov z predchádzajúcich vĺn. Pred otočkou už dorážame celú predchádzajúcu skupinu už premiešanú so ženami a tak je tu trošku problém predrať sa cez cca. 300 ľudí. Ale okrajom to ide a tak frčím ďalej. Počas predbiehanie v druhej časti plaveckého okruhu strácam kontakt s mojimi obľúbenými nohami (pretekára čo mi rozrážal vodu) a tak hľadám nejaké iné. Niečo aj nachádzam, ale nie je to to pravé a tak plávam osamotene do cieľa. Plávanie v jednom okruhu je nekonečné, ale konečne môžem zatočiť ku brehu a plávam do cieľa. Vyliezam z vody, úplne v pohode s pocitom výbornej práce, mačkám medzičas a? Som zdesený, šokovaný – 58:44. Toto som už dávno nevidel na hodinkách. O tomto čase som potreboval byť niekde na konci druhého kilometra cyklistiky. Nič, to ide sa ďalej. V tom momente pre mňa skončil sen o deväťhodinovej hranici. Takmer sedem minutový zásek po prvej disciplíne ukončil všetky moje ambície. Proste už som to nemal kde nahnať. Prebieham do prezliekacieho stanu, a počas behu sa súkam z hornej časti neoprénu. Prvú časť depa mám vybavenú rýchlo, ako keby som to ani nebol ja. A vybieham zo stanu a utekám asi tak štvrť kilometra k bicyklu. Počas behu rozmýšľam, ako je možné, že som to zvládol tak rýchlo. A prichádzam na to. Zabudol som si dať ponožky. Ty blbec! Pretek ani nezačal a ty si narobil už toľkoto hovadín – hovorím si. Ale naspäť už predsa nepobežím, veď už som bol pri mojom rade bicyklov. A tak si hovorím, zvládli to iní, zvládnem to aj ja. A tak vbieham do môjho radu bicyklov, niekde uprostred by mal byť aj ten môj, ale kde. Zmätene rozhadzujem rukami, hľadám, ale nevidím. Trvá to tak 10 sekúnd, vraciam sa pár metrov späť a nachádzam tú moju kolobežku dokonale ukrytú medzi ostatnými bicyklami normálne veľkosti. Hľadal som ho aj podľa Zippov, ktoré sú normálne dosť viditeľné, lenže 404-ky som mal asi iba ja a vyzerali ako nízky ráfik a ja so hľadal vysoký. Lenže tu všetci bali 808 a 1080. Ale v pohode beriem kolobežku a šprintujem z depa. Nasadám, obúvam sa, uťahujem tretry a medzi tým prechádzam jednu zátačku za druhou. Konečne poriadne obutý a tak sa vydávam na prejazd kruháčmi a úzkymi uličkami plnými spomaľovacích profilov na asfalte. Asi hneď na druhom počujem ranu. Čo je? Diváci rozhadzujú rukami ukazujú mi, niečo a ja zisťujem, že mi vyleteli fľaše z nosiča na sedlom. Asi som ten retardér preletel rýchlejšie ako by som mal (Michal, David a Honza mali podobný zážitok na jar, ale tam som so sebou ešte aj hodil o zem). No nič, aspoň som o kilo ľahší, veď za chvíľu bude občerstvovačka a tak si pitie zoberiem – no probem, makaj. A tak sa vymotávam z Calelly, beriem pitie na občerstvovačke a konečne si na konci štvrtého kilometra môžšm zaľahnúť do hrazdy. Teda vlastne ešte nie, ešte musím vyšľapať asi pol kilometrový kopec. Ale potom to už fičí. Pozerám na priemer – na piatom km hlbolo pod 30km/h. Tak to už je úplne v pr.... . To už je katastrofa. Ale zaberám, na rovinatých úsekoch mám na tacháči okolo 43 v stúpaniach 36 v zjazdoch 60. Doslova letím. Začínam predbiehať. Najskôr niekoľko lepších plavcov z našej skupiny spolu s dobrými plavcami z predchádzajúcej vlny. Po cvíli prichádzajú na rad ženy profíčky. Idú pekne a rýchlo, ale ja letím. Tep okolo 158 ale v nohách dynamit. Asi tak na 20km míňam aeroprilbu s českou vlajočkou (zase Laďka Císařovská), kukám na ňu, ale nereaguje a tak fičím ďalej. V protismere vidím, ako si to rozdávajú profíci, sú tak 30minút predo mnou (štartovali 20 minút skôr). Už sa blíži otočka, priemer som zdvihol na 39,0km/h v protismere vidím zopár borcov z našej vlny. Sú tak 300m predomnou. Po otočke poriadne zaberám a dobieham ich asi po 2 kilákoch. Taktika je jasná, dobehnúť trošku sa za nimi (podľa pravidiel) povoziť a predbehnúť. Fúka mierny protivietor, už viem, prečo som tak letel. Na tacháči mám okolo 37km/h, ale cítim že skupinka asi 7-mich borcov nešlape, tep mi padá poriadne dole a tak nastupujem. Za mnou sa zo skupinky vydávajú ešte ďalší traja, asi čakali na niekoho, kto bude ochotný ich potiahnuť. A tak sme skupinku roztrhali. Dokonca ma na chvíľu aj dvaja vystriedali v čele, čo vyzeralo super a už sme sa začali aj dohadovať, že to odtiahneme spolu. Samozrejme všetko pod dohľadom rozhodcu na motorke, ktorý sa od nás ani nepohol. Zas som išiel do čela a zvýšil rýchlosť pohybu skupinky na optimálnych 40km/h. V tom sa za mojimi vagónmi prirútila rozhodkyňa a každému nasekala žltú kartu – 8 minút v penalty boxe. Neviem, čo ju k tomu viedlo, ale chlapci išli podľa pravidiel, to u nechám na jej svedomí. Bolo mi ich naozaj ľúto, dokonale im pokazila pretek. Takto som ich odtiahol až na koniec prvého kola, kde odbočili do penalty boxu. Viac som ich nevidel. Ako tak točím do druhého kola vidí to neskutočné pole pretekárov začínajúcich svoju cyklistickú časť. Tu by sa dali rozdávať karty jedna za druhou, ale to už nikto nerieši. A tak pokračujem v druhom okruhu. Vlastne až do konca cyklistiky nerobím nič iné, iba som vybočený v ľavo a predbieham o kolo. Niekedy musím brzdiť, lebo mi do dráhy vletí borec, ktorý tiež predbieha, ale netuší, že je predbiehaný. V polovici cyklistiky predbieham Katju Schumacher s Nicole Best idú spolu. Potom už nič, iba jesť, piť a predbiehať. Ale aby som nebol až taký hrdina, niekde v druhom kole a v treťom kole ma predbehli asi štyria borci, ktorí valili tak, že som čumel – nemal som nárok. V prvej časti tretieho kola cítim, že nohy už nie sú to, čo boli na začiatku a fúka stále viac a viac. Priemer klesá na 37,9km/h. Ale po otočke sa môžem tešiť na „tailwind“ a aj sa tak stáva. Zase to ide pekne, keď tu zrazu prásk! Ešte väčšia rana ako na začiatku, cítim poriadne drhnutie v zadnom kolese. Obzerám sa a vidím, ako mi zletel celý zadný nosič z popod sedla. V poslednej chvíli ho zachytávam a beriem do ruky. Jedna fľaša mi vyletela, druhá tam zostala a ja rozmýšľam, čo ďalej. Nosič v ruke. Zahodiť, nezahodiť? Lenže na nosiči sú aj bombičky na fúkanie v prípade defektu. Rozhodujem sa nezahodiť. Našťasie mám na ráme ešte jeden košík na bidon a tak presúvam fľašu doňho. Prvý problém vyriešený. Zisťujem, že celý držiak sa dá nasunúť na hrazdu a tak ho tam dávam. V podstate po rovine žiadny problém, okrem nahovno aerodynamiky. Horšie to bolo v stúpaniach, kde sa mi to celé hompáľalo a musel som to pridržiavať aj prstami. A takto som išiel posledných 20 kilákov. Úplne najviac naprd to bolo v úzkych uličkách na ceste do depa. Tam som musel brzdiť, držať nosič, skákať cez retardéry a pritom radiť na hrazde. Proste sranda. Ale som v depe. Zosadám, ku podivu, žiadny problém s behom, chrbát žiadny problém a tak idem zaparkovať. To zvládam celkom slušne. Dáta z cyklistiky sú nasledovné. 182km, priemer 37,8km/h, čas 4:48:58, kadencia 87rpm, priemerný tep 148bpm. V týchto číslach je aj asi 400m behu popri bicykli. Ani raz nebolo treba zhadzovať vpredu na malý prevodník. Zase mierim do prezliekacieho stanu. Počas cyklistiky mi ponožky vôbec nechýbali a už budem jazdiť vždy naboso. Ale teraz myslím v prvom rade na to, aby som si nahodil ponožky a nič nezabudol. Zvládam to pomerne rýchlo a vybieham. Som zvedavý ako to pôjde. V okamihu výbehu z depa mám čas 5:55 hod a hovorím si, že ak zabehnem to, čo som si naplánoval (okolo 3:20), tak z toho bude celkom pekný čas. Začínam strojovým tempom na tepe okolo 141. Beží sa mi solídne ale cítim, že je poriadne teplo. Na celej trati ani milimeter tieňa, ostré slnko a cca. 30 stupňov. Jednotlivé kilometre sú značené a tak si môžem kontrolovať tempo. Rozdodujem sa, že si budem mačkať medzičasy po 5-tich kilákoch. Na trati je nás iba zopár, diváci povzbudzujú, všetko je tak, ako má byť. Pred piatym kilákom vidím prvú občerstvovačku a vzápätí mačkám medzičas na prvej 5-ke. Je to za 22:52. Solídne, len keby to tak vydržalo. Predbehol ma asi jeden rýchlik a ja som sa začal približovať tiež k jednému borcovi predomnou. Inak nič zvláštne. Ako sa tak blížim o otočke na cca. 10 kilometri vidím, že bežecký okruh sa postupne zapĺňa. Druhá 5-ka za 24:09. Spomalenie. Ale bežal som proti vetru. Nevadí, točím do druhého okruhu a občerstvujem. Cítim, že je naozaj poriadne teplo, proste pravé ironmanské počasie. Citim, že začínam spomaľovať, ale v medziach normy. Tretia 5-ka je za 24:45 a potrebujem sa niečoho, alebo niekoho chytiť, lebo tempo by išlo dole. V tom ma na otočke dobieha Katja Schumacher spolu s Nicole Best a bežiav trojici ešte s jedným profi mužom/chlapcom. Tak sa ich chytám a ich tempo sa mi páči. Bežíme vo štvorici, ja vzadu a zase to ide. Baby si na občerstvovačke nestačili uchmatnúť gel a tak ako posledný beriem gely aj pre ne, pobehnem, dávam im ich a zrazu sme kamoši. Prehodíme pás slov po nemecky, dohodneme taktiku a bežíme ďalej, s tým , že na špici sa striedame. Začíname aj predbiehať a zbierať predbehnutých – už sme asi 7 členná skupinka a strojovým tempom ukrajujeme kilometre. Štvrtá päťka bola zase proti vetru a v rovnakom čase ako tá predchádzajúca za 24:45. Niekde po 22. kilometri sa ovšem naša skupinka začína trhať. Schumacherke dochádza a aj chlapcom- profíkom zostávajú vzadu, Nicole ide dopredu, ale za občerstvovačkou mi mizne a je stále tak 50metrov predomnou, ale ja ju už neviem dobehnúť. Prichádza 25-ty kilák. Piaty päťkilák som bežal za 25:43 – prvý krát tempo nad 5min/km, aj tep začal padať – je to asi tu kríza. Dávam si šlehu, ale moc nezaberá. Prvý krát zastavujem – musím čúrať a nie a nie prestať – leje sa to zo mňa dobrú minútu. V tom vidím okolo mňa nikto známy, všade kopa divne sa pohybujúcich „bežcov“ a upadám do letargie. Začínajú mi chodiť po rozume divné myšlienky, prečo som tu? Načo to robím? Veď bežím ako posratý, prečo sa na to radšej nevyprdnem. Začínajú ma predbiehať a ja sa začínam motať. Ide cezo mňa asi 300ľudí (aspoň ja som mal taký pocit). Proste ma to strašne prestalo baviť.Je tu 30. kilometer a ja mačkám. Šiesta päťka za 28:02. Do prkna, veď to nie je až také hrozné, veď som minútu čúral a na občerstvovačkách chodil. Tak sa skúša nejako mobilizovať, ale nejde to. Ako náhle vidím ďaľšiu občerstvovačku, prechádzam pred ňou do chôdze, v pokoji v nej dokráčam. Pokojne si vyberiem čo chcem, aj tak je tam milión ľudí a poriadna strkanica. A zase to pri kráčaní vypijem a postupne prejdem do to svojho nahovnobehu. Takto sa to opakuje na každej občerstvovačke. Siedma 5-ka bola za 28:28. Osma za 30:11. Ale aspoň to budem mať za sebou. Míňam značku 41km a odpájam sa od okruhu. Bežím asi 6 minút a už by tu mal byť cieľ. Ale namiesto toho vidím nápis „Last kilometer“. Oni si asi robia srandu. Takéto žartíky by si mohli odpustiť. Ale hovorím si, asi iba chceli povedať, že som niekde na poslednom kilometri. Ale nie. Namiesto cieľovej rovinky ma navigujú po všelijakých zátačkách, okolo depa, potom cez depo a až potom do cieľa. Tie posledné 2,2km sa poriadne „natiahli“ (15:59???). Bežal som ich celé, a fakt bežal, dokonca som solídne stupňoval tempo, lebo sa ma vydali stíhať dvaja borci (cca. 70m za mnou a sťahovali ma), ale povedal som si, že tí ma už nedostanú. A nedostali. Naopak ja som ešte predbehol jedného nešťastníka v okamihu keď vstupoval na cieľovú rampu. Týmto sa mu veľmi ospravedlňujem, ale bol som rozbehnutý tak, že to už nešlo zastaviť a v cieli ma museli brzdiť usporiadatelia. Nechápem prečo, ale stačilo trošku motivácie a bežalo to úplne inak. Nakoniec celý maratón bol za 3:44:54 pri priemernom tepe 137bpm. Pri prebehnutí cieľom som nemal žiadne euforické myšlienky a ani nálady, bol som psychicky na dne a pevne rozhodnutý, že ironman len tak skoro nepôjdem, alebo aspoň dovtedy, kým sa nenaučím dôstojne sa pohybovať počas bežeckej časti. A čo potom nešťastníci, ktorých som míňal v protismere na cieľovej rovinke ako vybiehali na začiatok bežeckej časti? Neodvažujem sa ani pomyslieť. Zlaté polovičky – tam človek preteká, cíti silu – ale tu nič – len sa motá po asfalte a vyzerá ako totálna troska. Toto je šport? Čo je to? Na začiatku ráno stálo na štarte 1800 nažhavených vytrénovaných borcov a teraz, kopa ľudských trosiek nedôstojne sa motajúcich akože na bežeckej trati. Toto nie je šport, to je totálne šialenstvo. Toto je presne to, o čom som rozmýšlal na posledných cca. 12-tich kilometroch motajúc sa v anonymnom dave, ktorý nikde nezačína a nikde nekončí. V cieli mi dali medailu a tričko a odobral som sa do žracieho priestoru. Tam som vypil 3 neako-pivá, zožral kopu pizze a slaných arašidov, trošku pokecal a išiel som na masáž. Potom ďalšie pizze s melónmi. Ku podivu v mieste cieľa nebolo ani moc pretekárov, kde sú tie tri stovky ľudí, čo ma predbehli. Boli na trati. Proste v tom masovom behu som totálne stratil prehľad o tom kde sa nachádzam, koľký som a potom človek nemá o čo bojovať. A keď nie je o čo – potom niet dôvod a človek jednoducho nebojuje. V návale pesimizmu som si pozbieral veci z depa a išiel som do hotela, kašlajúc na to, aby som sa pozeral na nešťastníkov na trati a povzbudzoval ich. Na izbe som si hodinku pospal a znovu som išiel jesť – na večeru. Tam sa ku mne pridala Štefka, Jožkova Bezákova polovička, čosi sme do seba nahádzali a spolu sme išli pozrieť ďalšiu ľudskú trosku. Vyzeral hrozne, ale dal to a tak má zase o zárez navyše. Takže toto by bol môj príbeh z Challenge Barcelona 2009. Keď to zhrniem, dal som si zatiaľ pre mňa nedosiahnuteľný cieľ, na ktorý proste nemám a počas vývoja pretekov som chcel aspoň si solídne zapretekať, nie domotať sa do cieľa. Som fakt poriadne sklamaný, nie preto, že som nešiel pod 9 hodín (to by muselo všetko výsť na 120%), ale preto, že som so svojho prejavu nemal dobrý pocit. Tak toto bol môj desiaty ironman.
Čo bolo potom?
Musím to napísať pomerne rýchlo a hlavne krátko, lebo ja sa asi už neviem vyjadrovať stručne.
Ďalší deň bol v znamení žrania, vylihovania pri hotelovom bazéne a na pláži na pive. Medzi tým sme sa stavili na vyhlásení výsledkov, aj keď som tam ani nechcel ísť. Ale bolo to po ceste na pivo. Tam sme zistili ako sme vlastne dopadli, takže ja 68. celkovo a 7. v AG35-39. Jožko skončil 898. a v AG 50-54 na 38.mieste. Až tam som zistil, že som si tretie miesto v AG prehral vlastne sám. Na 30. kiláku behu, kedy mi začalo raplovať v hlave som bol bezpečne na 3. mieste ale to som bohužiaľ netušil. A tak to dopadlo ako to dopadlo. Do cieľa doško okolo 1200 pretekárov z 1800. Vyhral, tak ako na Embrunmanovi Marcel Zamora v čase 8:15:37.
Na vyhlásení sme sa znovu stretli s Davidom Sajnerom a spolu potom presedeli dobré 3 hodiny na pláži pri pive. Davide ešte raz dík za povzbudzovanie na behu.
Ďalší deň bola na programe prehliadka Barcelony. Celkovo 9 hodinová, nachodený sme boli ako blázni, ledva sme stihli večeru.
V utorok ma oslovil duch nadšeného triatlonistu, hneď po raňajkách som sa nahodil do cyklistického, osedlal časovkársku kozu a vyrazil na moju obľúbená trasu do Felia. Tento krát však nezačínala v Lloret de Mar, ale už v Calelle. Kto jazdil z Lloret cez Tossu do Félia a späť vie, o čom to je. Sú to kopce, kopce a kopce. Ale aj nádherné výhľady na Costa Bravu, proste relax ako hrom. Toto som proste potreboval a dokonale som si oddýchol. Tých 110km na kole bol ako balzam na moju ubolenú triatlonovú dušu.Potom na ďalší deň už iba cesta domov, veď doma ma už čakali dve nové DVD do cyklotrenažéra Stelvio a Tour of Flanders + upgrade Fortiusa na Bushido. Takže oklepať sa začať poriadne bušiť. Ako povedal Jožko Bezák : „Už som prišiel na to, prečo nám to nejde. Musíme proste trénovať viac a rýchlejšie.“

CHALLENGE BARCELONA 3,8km – 180km – 42,2km (4.10.2009)

Pôvodne som žiadny článok písať nechcel, proste som na to vôbec nemal chuť. Nemal som chuť na nič, na internet, mail, tréning, triatlon a hlavne ironman. Po týždni off-line som sa odhodlal pripojiť a predsa len niečo napísať.
Pre Barcelonu som sa rozhodol preto, lebo to tam mám rád. Bol som tam 2x na jar a vždy som bol nadšený. Tak prečo nie aj na preteky? A tak som sa rozhodol, prihlásil a vyrazil.
Čo tomu predchádzalo – 5 týždňom tvrdej prípravy, takej ako ešte doteraz nikdy. Ale po poriadku. Bol som veľmi rád, že do Barcelony necestujem sám, ale aj s Jožkom Bezákom s jeho polovičkou.
Centrum preteku je situované v mestečku Calella, asi 40km východne od Barcelony. Cesta je jednoduchá. Z domu do Bratislavy, tam nasadnúť na lietadlo do Girony a odtiaľ taxíkom priamo do hotela. Ubytovali sme sa v hoteli Olympic, priamo v Calelle, takže všetko sme mali na dosah pešibusom. Prišli sme vo štvrtok večer okolo deviatej, takže sme stihli akurát večeru a zmontovať tátošov. Na piatok doobedu som nariadil tréning, spojený s časti prejdením trate. A tak sme vyrazili na 30km cyklistiku – smer Mataró. Na trati bola už poriadna kopa triatlétov, takže všetko nasvedčovalo, že sa tu bude niečo konať. Fičalo nám to krásne, takže forma bola tu. Trať vyzerala byť rýchla a s dobrým povrchom. Po cyklistike sme dali 20minút výklus po promenáde. Potom obed a plávanie. Voda bola príjemná 22 stupňová, čistá, otravovali ma iba vlny. Plávanie sme zakončili prehliadkou Expa a účasťou na Pasta party. Pasta party bola dosť mizerná, ale to nám vôbec nevadilo, lebo v hoteli nás čakala večera.
V sobotu sme mali povaľovací deň pri hotelovom bazéne a poobede Bike check-in. Zase som sa poriadne namordoval z čistením ventilu na galuske, aby som ju mohol poriadne nafúkať, ale podarilo sa. Buchol som tam 15 atmosfér a bolo hotovo. Zostávalo už ísť na večeru poriadne sa vyspať a v deď „D“ predať to, čo sme nabušili.
Ešte pred výsostne subjektívnym popisom dňa „D“ sa pokúsim čo najobjektívnejšie popísať trate a prostredie preteku. Takže ešte raz, centrom preteku je mestečko Calella, asi 40km východne od Barcelony.
Štart sa odohráva v „štartových vlnách“, systémom profi muži, profi ženy, ostatné ženy, starší muži, potom 14 minúť pauza, najlepší hobíci a potom asi ešte v 6-tich vlnách zbytok.
Plávanie sa odohráva v mori v jednom okruhu a štart je z pláže z asi 20 metrovým behom. More je čisté a teplota vody je 22 stupňov. Primeraná na plávanie v neopréne. Po ukončení plávania sa prebieha celá šírka pláže až do prezliekacieho stanu. Odtiaľ prebeh do cyklistického depa, ktoré je obrovské a naozaj „časová strata“ v depe je väčšia ako na tuzemských pretekoch.
Cyklistika sa odohráva na dvoch cca. 70 kilometrových okruhoch a na jednom 40kilometrovom – skrátenom. Po výjazde z depa nasleduje asi 3,5km úsek pomalej jazdy uličkami Calelly, kde je to samý spomalovací retatdér, zátačka a kruhový objazd. Naozajstá jazda sa začína až na kruhovom objazde za Clalellou. Nasleduje stúpanie a zvlneným profilom sa ide približne 10 kilometrov do Arenys de Mar. Odtiaľ je to totálna rovina, až na otočku prvého a druhého kola v mestečku El Masnou. Otáča sa okolo kužeľa. Nasleduje cesta späť na kruhový objezd na začiatku Calelly a druhý okruh. Tretí okruh je skrátený, otočka je na kruhovom objazde v meste Mataró a po prejdení kruháča na začiatku Calelly sa potračuje znovu, polalou jazdou po meste do depa. V depe odložiť bicykel do stojanu a behom do prezliekacieho stanu. Tam sa prerobiť z cyklistu bez bicykla na bežca/chodca a vyraziť na beh. Beh sa odohráva pozdĺž mora opačným smerom ako trať cyklistiky. Po 2-kilometrovom navedení na okruh sa bežia 4 cca. 10 kilometrové kolá situované medzi Calellou a Santa Susanou. V Santa Susane je otočka okolo kužeľa, takže sa behá po oboch stranách cesty. Po dokončení 4-tého okruhu sa odbočí smer cieľ a po pomerne komplikovanom záverečnom úseku, kde sa prebieha okolo depa s množstvom zmien smeru sa pribieha do cieľa.
Zabezpečenie preteku je na vysokej profesionálnej úrovni. Výborná organizácia v depách, na štarte aj v cieli. Značenie plávania dostatočné. Cyklistika sa ide po uzavretej trati, na kvalitných cestách, okrem 2x3,5km po mestských uličkách. Beh je po asfalte, rovivatý, na slnku bez jediného centimetra tieňa. Občetstvovacie stanice boli výborne zásobené, bol dostatok všetkého a bolo ich dosť na cyklistike aj na behu. Po preteku množstvo jedla a pitia, možnosť masáže a výborná zdravotná starostlivosť. Vyhlásenie výsledkov sa odohráva v bývalej továrni v centre mesta cca. 500m od štartu a bolo primerané. Aby som len nechváli, mám aj niekoľko pripomienok. Nie sú to pripomienky k organizácií preteku, ale skôr ku voľbe tratí. Cyklistika v troch okruhoch je problematická, nakoľko trať kapacitne nestíha. 1800 pretekárov na cca. 64kilometroch je moc a človek buď neustále predbieha, alebo je predbiehaný, čo sa výrazne komplikuje v 2. a 3. okruhu, kde rýchlejší pretekári vlastne iba predbiehajú. Ilúzie si netreba robiť ani o čistite jazdy počas cyklistiky. V prvom okruhu, kedy je na trati cca. prvých 200 pretekárov, rozhodcovia úskostlivo stážia takmer každého a penalizujú aj za čistú jazdu. Draftová zóna bola 7 metrov od zadného kolesa. Ako náhle sa na trať priženie „zdravé jadro“, končia všetky diskusie o čistej jazde. Jazdí sa skoro na Tour de France, balík za balíkom, galuska na galuske. Iba uvedomelé výnimky idú čisto. Rozhodcovia určite ľutujú, že naplnili penalty boxy v prvom kole podľa mňa prevažne čisto jazdiacimi pretekármi (určite boli aj výnimky) a balíky neriešia, stále sa sústredia iba na prvých povedzme 80 pretekárov a tých tvrdo kontrolujú počas celého preteku. To, čo sa deje za nimi ich nezaujíma. Definitívne som stratil ilúzie o férovosti pretekania – tu platí účel svätí prostriedky a história sa nepýta. Neviem, či sa to dá nejako riešiť, ale aspoň natiahnutie cyklistiky na dva 90 kilometrové okruhy by situáciu trošku vylepšilo. Podobnú pripomienku mám k behu. Beh na 10-kilometrovom okruhu obrátkovým spôsobom je absolútne neprehľadný, anonymný, chaotický a demotivujúci. Počas prvého , po prípade čiastočne druhého okruhu človek ešte vie/tuší kde je, ale potom jednoducho splynie v nikde nezačínajúcom a nikde nekončiacom dave čoraz viac nedôstojne sa pohybujúcich športovcov a definitívne stratí orientáciu. Nevie kde je a tým stráca motiváciu pretekať a z preteku sa stáva iba boj samého so sebou o dokončenie, pokiaľ teda nie je cieľom prekonanie času. Ale aj to sa stáva problematickým, keď za značkou 41km vás čakajú ešte viac ako 2 kompletné kilometre. Takže ďalšia pripomienka by bola k dĺžkam tratí. Podľa dosiahnutých časov, predpokladám, že plávanie bolo minimálne o 200m dlhšie, na cyklistike som nameral 182km (viac nameral každý, koho som sa opýtal, padali tam čísla 183,5km a beh mal buď zle značené kilometre, alebo bol minimálne o kilometer dlhší – podľa značenia posledného úseku). Nič viac ani menej. Keď to zhrniem, Challenge Barcelona je dobrý pretek, a kto hľadá masový pretek s rovinatou cyklistikou asi bude spokojný. Kto hľadá férový pretek a chce si naozaj zapretekať, siahne asi po niečom inom.O tom ako som to prežíval ja nabudúce, keď to rozchodím.

KRÁTKA SPRÁVA Z BARCELONY

Je týždeň po preteku a ja som doteraz nebol schopný nič napísať, a vlastne ani nemám chuť, ani na písanie a na triatlon vôbec. Sklamanie bolo obrovské, ale to je na dlhé rozprávanie. Pretek som si pobabral v posledných 12-tich kilometroch, potom, čo mi ruplo v hlave a prestal som bojovať. Určite niečo napíšem, ale kedy to neviem. Skončil som 68. v celkovom poradí a 7. v age group.