A máme tu závodný deň. Po nie práve najviac vydarenej vstávame o 5-tej. Balíme švestky a vyrážame na raňajky. Výhoda bývania v race-hoteli je v tom, že vám pripravia raňajky pre pretekom. Zošrotoval som kopec ryže, melónov a podobných hovadín a vybrali sme sa na štart. V depe bežné veci: 2x na záchod a kontrola. Navlečiem sa do Point-zera a idem na štart. Profíci štartujú 15 minút pred ostatnými a tak sa vyhnem masakrovaniu pri štarte. Nie je nás veľa - asi 30. Štartuje sa z vody. A máme to tu. Bum. Ide sa na to. Je jasné, že borcov ako je Honza Rěhula, Marino Vanhoenacker a Luck Mckenzie si nechávam odplávať a ocitám sa v skupinke piatich borcov. Pláva sa v nej celkom fajn, tempo mi vyhovuje a veziem sa. Len to ubieha nejako pomaly. Trať je vynikajúco značená, každých 200m je veľká bója s údajom o vzdialenosti. Medzi nimi sú vždy ešte 3. V skupinke sa pláva celkom fajn, obšas na lapne nejaká medúza, ale je to znesiteľné. Asi na 1600metroch som sa trošku zasníval a ostatný členovia skupinky mi odplávali asi na dva metre. Až do polovice trate som bojoval, aby som sa na nich dotiahol, ale nešlo to. Otáčam v polovici a pozerám na hodinky. 31:20 - ty brďo - tak to je poriadny prúser. Hovorím si, ak takto poplávam až do cieľa, tak plávanie pod 1:05 nedám. Ale základ je sa nezblázniť, veď vo vode v podstate o nič nejde - aspoň tu v Malajzii. Celú druhú polovicu plávam sólo. Nikde nikoho, iba medúzy. Svine útočia na mňa, pichajúma do ksichtu - hnusné. Ale prežívam to, vyliezam z vody a utekám pod sprchy. Tam mačkám medzičas a k môjmu prekvapeniu vidím 57minút. Tak s tým sol véééééľmi spokojný. Bez neoprénu - super čas. Asi museli byť silné prúdy, keď som prvú časť plával tak pomaly.
Depo vybavujem pomerne rýchlo za 2 minúty a vybieham s bicyklom. Nasadám a idem. Pardon, nejdem - letím. Jazdí mi to akosi ľahko a hlavne rýchlo. Pod 40km/h idem iba mestom, v zákrutách a do prudších kopcov. Už na asi -tom kilometri predbieham Edt Niederfriniger. Asi o 10km prebieham Hilary Biscay. Potom 10km nič a zrazu je predomnou skupinka 4-och borcov. Vzadu Belinda Granger a pred ňou traja chalani. Po chvíli ich všetkých predbieham, na rovinke sa skúšajú chytiť, ale v kopci som ich hneď striasol a na vrchole kopca som ich za mnou už ani nevidel. Letí mi to a zrazu sú pri mne televízne motorky. Asi chceli natočiť nejakú akčnú scénu a tak som si povedal dobre, keď chcete akciu, tak ju máte mať. Fičím kruhovým objazdom na 35 tom kilometri a zrazu bum bum bum bum. Zadné koleso je prázdne. Do predele. Prvý defekt pri triatlone, a to zrovna v mojom prvom profi preteku. Mám obe ruky ľavé a tak fakt neviem ako si s touto situáciou poradím. Zastavujem a borci od televízie tiež. Zosadám a oni tiež. Stále natáčajú. Hovorím si, len nič nedobabrať. Ku podivu, zvládam to ako profík - odhadujem tak 4 minúty. Samozrejme sa okolo mňa sa prehnali všetci šiesti, ktorých som doteraz predmehol. -Nasadám a mažem ďalej. Zase dobieham a predbieham Niederfriniger a Biscay. Ale viac už nič. A tak idem úplnú sólovku celých cca. 130 kilákov. Teda nie celkom. Už v druhom kole predbieham kopu pretekárov o kolo a vlastne až do konca preteku stále predbieham a predbieham. Na konci druhého kola predbieham Andrejku Dermekovú, niečo jej zakričím a mažem ďalej. V treťom kole predbieham Zbyňka a vo štvrtom Mareka. Teplota poriadne stúpa, ráno to bolo v pohode, ale teraz okolo obeda je to už sila. Do prilby lejem jednu fľašu vody za druhou. Pijem ako acetón, až ma z toho bolí brucho. Zdvíha sa aj vietor a ja mierne spomaľujem. Asi 3km pred cieľom dobieham Biscay a mňa dobieha Andras Wernhotst - kamarát z hotelu s ktorým sme spolu raňajkovávali. Spolu prichádzame do depa. Cyklistiku dávam za 4 hodiny 50 minút, čo je na toto ročné obdobie, teplotu, pomerne kopcovitý profil trate a hlavne defekt v podstate čas snov. Maximálna spokojnosť. V depe prehodíme zopár slov a vyrážame na beh. Belinda s Andreasom idú hneď predomňa a japredvádzam okolo idúcim ďaľší akčný prvok. Na občerstvovačke hneď za T2 si beriem pitie a snažím sa napiť. V tom momente sa potkýňam a letím rovno hubou na zem. V duchaprítomnosti to ukončujem efektným parakotúlom a akoby nič bežím ďalej. Keďže to bolo v cieľovej uličke zožal som ohromný potlesk a táto fotka sa dostala aj do highlightov live coverag-u. Ale obámavam sa, že to bola posledná akčná scéna v mojom podaní v tento deň. Rozbieham to. Prvý kilák za 4:40, druhý za 4:50, tretí za 4:55. Štvrtý a piaty okolo 5:05 ale bolo to do kopca. S týmto som bol maximálne spokojný a hovoril som si, že keby so tak udržal priemer niekde okolo 5:30, bude to paráda. Ale telo sa začalo nenormálne zohrievať, bolo ho treba poriadne chladiť. Piť a piť a piť, jesť v tej horúčave nechutí, ale aj to je treba. Šlehu som si už radšej asi nedával, aby ma nešľahlo. Pozerám na odstupy. Za mnou fakt dlho nikto nebežal. Celé kilometre. Až asi z 4 kilometrovou stratou sa objavuje Biscay a 6km stratou sa objavuje Niederfriniger - ale tá letí. Hovorím si, sú to baby, tie neriešim, tie ma môžu predbehnúť. Chlap žiadny. Až niekde pri otočke do druhého kola sa objavuje prvý AG pretekár. Náskok poriadny a spočítal som si, že som deviaty. Prichádzam do druhého kola. Desať kilometrov dávam za 51 minút a vyzerá to super. V podstate sa nemusím nikam hnať, nemal by ma nikto dobehnúť. V podstate aj v ceôlom druhom bežeckom kole je nás na trati iba zopár. Až potom sa objavujú ďalší borci. Ešte sú svieži a predbiehajú ma. Hovorím si, veď počkajte, ako budete chodiť za takú hodinku. Už aj ja bežím tempom tesne pod 6min/km ale nezastavujem nikde stále "bežím". Tepy sú nízko, takže by som to mal v pohode dobehnúť. A takto to ide ďalej. Chladím kde sa dá, pod dresom mám primontovaný až 20 hubiek naraz - vážne spočítal som to. Chladím ľadom, studená voda nezaberá, vylejete na seba pol litra, urobí to śśśśśśśśś a nič viac. Celkový čas zámerne nesledujem - nezáleží mi na ňom. Vbieham do posledného kola, a to sa už poriadne motám, cítim, že v mieste občerstvovačiek musím začať chodiť a poriadne sa vychladiť, predsa len mám pred sebou o týždeň stretnutie s pánom ironmanom. A tak sa premotám posledné kolo v tempe nad 6min/km a idem do cieľa. Dobieham, radujem sa, žijem a som celkom v pohode. Celkový čas je dosť blbé číslo 10:01:00. Srandovné číslo, páči sa mi. Som spokojný. Záverečný maratón som bežal za 4hodiny a 8 minút. Paradoxne je to môj najpomalší ironmanský maratón vôbec a to mám bežeckú formu ako nikdy predtým. Preto hovorím čas nikdy nie je podstatný a na ironmanovi sa o čas nikdy nehrá. Hneď sa idem napiť, najesť, schladiť pod sprchu a nechám sa vymasírovať. Potom už pohoda, balím veci, trošku pokecám v cieli a idem domov. Ideme spolu s Edit Niederfriniger. Tá sa stále smiala, ako som na tom behu vyzeral. Vypchatý špongiami. Stále ide do cieľa pomerne málo ľudí a veľa ich je na trati. Len pre ilustráciu - pod 12 hodín sa dostalo 90 pretekárov. V hoteli na izbe stretávam Mareka v posteli, ktorý mi hneď gratuluje. Je mu zle. Je mi fakt ľúto, lebo celý čas čo sme tu sa mu nepodarilo vysporiadať sa z časovým posunom a prebdel celé noci. Potom mu v záverečnom kole cyklistiky prišlo hrozne zle a musel to zabaliť. Skúšal po chvíli ešte nasadnúť. Prešiel asi 15 kilometrov ale znovu. Proste dnes mu to nešlo. Nemohol ani dôjsť sám na bicykli do hotela a tak ho museli doviesť. Večer sme sa išli ešte prejsť do cieľa, pozbierať Marekove veci a trošku povzbudzovať. Do cieľa prišli Mirek Vraštil, Andrejka, David aj Zbyněk. To by bolo asi všetko. Takže mám za sebou prvého tohtoročného ironmana. Bol to pretek som všetkým ako má byť. Veľmi ťažký, pretek ktorý nebol ani tak o fyzickej sile ale skôr o tej psychickej.
To ako prebiehal pretek v reálnom čase si môžete pozrieť v nasledujúcej fotogalérii:
V hlavných úlohách : Jan Řehula, Marek Nemčík, David Sajner, Andrejka Dermeková, Zbyněk Švehla a ja.
Tieto superfotografie máme vďaka fantastickej Šárke - Davidovej priateľke. Vďaka Šárko - si super !
Tak to by bolo všetko. Držte palce práve máme 9 a pol hodiny do štartu IM New Zealand, tak nech to dáme :)))))))))))))))))))))))))))
