GRAFIMAN – LITOVEL 11.7.2009 - HALFIRONMAN

Čo napísať, aby to bolo krátke a výstižné. Takže takto. Štartovať v Litovli som pôvodne vôbec nechcel. Plány som zmenil až po tom, čo som sa dozvedel, že musím po Moraviamanovi do Kuvajtu a mal by som pred Slovakmanom poriadny deficit cyklistického tréningu. Zatiaľ rozhodne neľutujem, pretek v Litovli bol perfektný, po organizačnej aj športovej stránke. Absolútne niet čo vytknúť. Ale po poriadku. Pretek som chcel absolvovať iba v tréningovom tempe a tak aj vyzeral posledná tréningový týždeň. Aby som náhodou nemal priveľa síl tak som za posledných 6 dní pred pretekom nabušil 7,5km vo vode, 342km na kole a nabehal so 46km. Pomerne dosť pred pretekom. To mala byť záruka neprepálenia. V piatok som dal úplné voľno a venoval som sa práci a Tour de France. Medzi tým som dostal mail od Tomáša Vojtechovského z Chomutova, že kedy a ako idem do Litovle. Chcel som ísť až v sobotu ráno, ale Tomáš mal jedno miesto na izbe voľné, dokonca v penzióne priamo na štarte. No nevyužite to. Tak som si rýchlo zbalil caky-paky a frčal som do Litovle. Dorazil som až niekedy okolo deviatej večer, Tomáš chvíľu po mne. Vybrali sme sa ešte na večeru do Litovle a potom už iba do postele. Ráno paráda, môcť sa poriadne vyspať a z okna pozorovať, ako sa to všetko zbieha na štarte. Ne všetko som mal kopu času, proste pohodička pred rýchlejším tréningom. Prišlo kopa ľudí – okolo 180. Medzi nimi samozrejme kopa známych. Je to zvláštne, ale tých známych je stále viac a viac. Proste paráda. Ale k preteku. Dušan Kyjanka na mňa ušil búdu, keďže mi pridelil žltú čapičku so štartovým číslom 6 – to malo znamenať, že ak pôjdem podľa papierových predpokladov, mal by som byť v cieli šiesty. Toľká dôvera, po jednom vydarenom železňákovi. Lenže toto je polovička a tú ja ešte jazdiť neviem, a navyše sa nechcem vybušiť týždeň pred Slovakmanom. Tak, čo teraz. No nič, pôjdem tak akurát, ani pomaly, ani rýchlo. Plán som mal nasledovný. Plávať naplno, na kole ísť železňácke tempo a na záver vyklusať v tempe cca. 4:30/km. A ako sa mi darilo? Plával som čo to dalo, ale zase nie tak aby som pri tom odkvacol. Bol to taký môj štandard za 24:06 na 151 tepoch. Potom šialený výbeh do depa a tradičné zdržanie sa pri navliekaní vabronožiek. Navyše som pri výbehu z depa nabral do kufru na tretre nejaký kamienok a tak som zápasil so zapnutím asi tak 3 kilometre. Ale podarilo sa. Prvé dva kilometríky to odsýpalo, potom prišiel kruháč a protivietor. Čo protivietor, protiuragán. Neveriacky čumím na tachometer a tam nejakých 33 – 34 km /h na rovine. To snáď nie! Pozriem na tepák a tam 160bpm. Pozriem na trávu, ty vole vždy som si myslel že rastie zvislo, ale teraz bola vodorovne. Buď mám halucinácie, alebo neviem. Navyše všetci oproti nešli, ale leteli. Až po chvíli mi došlo, že to preto, lebo išli s vetrom. No nič hovorím si. Tak ma všetci predbehnú, no a čo. Nie každý deň sa darí. Nechávam ukludniť tepy a čakám, čo príde. Ako tak ukludňujem, postupne sa začínam približovať k borcom predomnou. Aj oni majú ťažký deň? A takto to ide až do otočky. Dovtedy som predbehol asi dvoch. Po otočke nastáva úplne iná situácia. Letí to samé od seba a rýchlosť okolo 45km/h je štandard. Na konci prvého kola už lepší pocit, na tacháči priemerka okolo 38km/h, takže dobré. A tak pokračujem ďalej, vo svojom tempe a polaličky zbieram asi ešte dvoch borcov. Na konci druhého kola sa priemerka nemení, ale vidím, že sa na mňa zo zadu tlačí Standa Cibulka. Docvakne ma tak po troch- štyroch kilákoch posledného kola. Púšťam ho a zaraďujem sa slušných 10 metrov za neho – skôr viac, aby nebo pochýb o čistej jazde. Testujem, aké to je, keď niekto ide v regulérnej vzdialenosti. Poviem vám, je to hodne poznať, nerobilo mi problém udržať sa a to pri minimálnej námahe. Proste takticky som šetril sily. Takto sme išli asi 10km a docvakli sme ďalších dvoch borcov. Vytvorili sme na 2-3km štvorčlennú skupinu, ale podľa pravidiel. Potom sme im trošku so Standom ušli. A tak sme došli do depa. Bol som štastný, že mám Standu nadohľad, aspoň som nemal strach, či trafím na námestie. Ešte stále som si pamätal minuloročné blúdenie. Takže do depa som dorazil na piatom mieste, spolu s Lukášom Slatinským. Teda on ma predbehol už v behu vedľa bicykla. Kolo som dal za 2:25 hod priemerkou okolo 37,5km/h na 152 tepoch. Išiel som ho tak na 85%. Depo bolo rýchle, konečne sa mi podarilo vyzuť sa z tretier za jazdy. A beh, bolo mi jasné, že dnes predbiehať nebudem, nebolo koho. A to, že budem predbehnutý mi bolo viac ako jasné. A tak som klusal. Tak aby som sa cítil v pohode. Nebolo to asi až také pomalé. Pred otočkou v prvom kole ma predbehol Tomáš Kořínek a pred otočkou v druhom Martin Berka. Odmeral som si odstup od Ruda Cogana, a čuduj sa svete, 5km pred cieľom som mal náskok niečo málo cez tri minúty. Tak som si povedal, že to by bol predsa len cenný skalp a tak som trošku pridal. Veď 5 kilákov môžem bežať aj rýchlejšie, to by mi nemalo uškodiť. A tak pridávam. Už pri tom trošku funím, tepy sa blížia k 160 ale stále je to celkom v pohode. Tak 2 km pred cieľom sa pozerám dozadu a nikde nikto. Super, nemusím sa ďalej trápiť a upravujem tempo. A takto dobieham do cieľa. Polmaratón som vyklusal za 1:27:22. To je tempo 4:10/km na 154 tepoch. Tak s tým som celkom spokojný. Celkový čas preteku bol 4:20:46 a to je osobák! Navyše na trati, ktorá naozaj nie je rýchla. Cyklistika má 6x slušný kopec, slušne fúkalo a bola minimálne o kilometer dlhšia. A výsledok. Celkovo som po prvý krát nakukol na stredných tratiach do prvej desiatky. Bolo z toho 8. miesto. Kategóriu M35-39 som vyhral. Či som spokojný. Jasné, počítal som tak s 30. miestom a tak 4-5 v kategórií. Ale najviac spokojný budem až potom, keď zistím, že mi pretek neuškodil pred Slovakmanom. Takže na definitívne hodnotenie si budem musieť počkať až do soboty. A po preteku. Atmosféra v cieli bola NESKUTOČNÁ. Všetko dokonalé. Veľkorozmerové finišerské medaile, masáž, jedlo, pitie, cimbálovka, krojované devy a kopa spokojných triatlonistov. Zoznámil som sa z Marekom Nemčíkom, aj keď sme sa už poznali – ale oficiálne, s Filipom Kristlom (teda ja som ho poznal, on mňa určite nie), s triklubákmi z Blavy. Chalani z fóra běhej.com všetci krásne dokončili a tak sa bolo o čom rozprávať. Proste paráda. Na záver ešte malá poznámka. Pred štartom za mnou prišiel Milda Bayer a podal mi ruku so slovami : „Ahoj Jožko, ja so Milda Bayer ...“. Ty brďo, koľká česť. Milda je borec a to bola pre mňa obrovská pocta. Potom si so mňa vždy uťahoval na behu, keď sme sa stretali. Stále mal poznámky na moju veľkorozmernú prdel. Ja viem, že má pravdu, ale keď mne tak chutí.Úplne na záver by som chcel ešte raz úprimne poďakovať Dušanovi Kyjankovi na prekrásny pretek, v neobyčajne ľudskom prevedení, kde naozaj platilo – všetko pre pretekárov.