SLOVAKMAN 2009

Najvýstižnejšie to povedal v cieli Martin Lipenský. Bol to parádny pretek, mali sme tam všetko. Slnko, poriadne teplo, poriadny vietor, búrky, hromy, blesky, poriadny dážď a lejak. Jediné, čo chýbalo bol sneh.
Ale po poriadku. S Demim sme sa vybrali na miesto činu v piatok poobede. Po bezproblémovej prezentácií sme na štadióne strávili ešte nejaké dve hodinky a pokecali so známymi a bolo ich tam kopu.
Potom sme sa vybrali ku kamarátovi Ľubovi, ktorý nás prichýlil na noc. Heslo znelo, čím skôr do postele a tak sme rýchlo zaľahli, veď nás čakal na druhý deň poriadny nárez. A teraz prichádza asi kľúčová situácia. Zhasli sme svetlo a ešte na chvíľu sme sa zarozprávali a debata sa zvrtla na vzdávanie a nedokončovanie ironmanov. Zhodli sme sa na tom, že preteky by sa mali dokončovať, pokiaľ je prekážkou to, že sa človeku nedarí, alebo má nejaké tie problémy. A dohodli sme sa na tom, že dôvod na vzdanie je vlastne iba úraz, alebo zranenie. Samozrejme ťažko nájsť citlivo hranicu, kde je pretekanie ešte únosné a kde nie. Ani sme netušili, že obaja budeme nad týmto rozhovorom počas preteku myslieť niekoľkokrát.
Ráno, tradične presun z Nitry do Šurian, kde sa koná plavecká časť. Po ceste sme pribalili Vl001 aby nám bolo po ceste veselšie. Na štarte sme mali spoločnosť, mali tam festival pankáči, a zabrali jediné funkčné záchody. Takže divočina. No ale k preteku. Štartová listina sľubovala, vynikajúcu športovú úroveň a to sa aj naplnilo. Zo slovenskej špičky nechýbal nikto a z Čiech prišli poriadne kvalitný borci.
Takže ráno sme sa navliekli do neoprénov a vyrazili do asi tak 25 stupňovej vody. Potom už len štart a išlo sa na to. Neviem prečo, ale na Slovakmane je vždy najväčšia strkanica na štarte a mlátenie. Oveľa lepšie by bolo, keby premotivovaní štafetári štartovali oddelene. Totálne ma na začiatku odrezali od borcov, za ktorými som chcel plávať. Potom som schital lakťom 2-3 od Gábiny Loskotovej, ktorá poriadne napálila začiatok a keď som sa konečne dostal cez ňu, všetci boli preč. A tak som bol odsúdený na samostaný boj takmer v troch zo štyroch kôl. Borci vpredu mi stále utekali a na konci tretieho kola sa na mňa dotiahli zozadu Michal Urbánek s Martinom Šimkanonom a ešte asi dvaja. Vôbec som nemal silu pri plávaní a strašne som sa vo vode trápil a tak som bol vďačný, že som sa mohol za nich zavesiť a odviesť sa v štvrtom kole do cieľa. Ale to už bola kopa pretekárov dávno na cyklistike. Tak strašne zle som už dávno nezaplával. Oficiálne výsledky ešte nemám, tak budem uvádzať časy podľa mojich stopiek. Takže plával som za 56:24 na tepe 155 a doslova som sa v neopréne uvaril. Depo štandardne za primeraných 1:53 a vyrazil som na cyklistiku. Za zmienku ešte stojí priemerný tep v depe – 166bpm. Fakt som sa cítil zle a vedel som, že bude horšie. Prvé kilometre človek ešte nevie na čom je, ale po takých piatich – šiestich kilometroch som vedel, že dnes to nepôjde. Tepy strašne vysoko a celková slabosť. Skúšal som to ignorovať a bojoval som s tým. Prvých 30km som preletel priemernou rýchlosťou 40km/h a predbehol som niekoľko štafeťákov a dvoch pretekárov, Michala Urbánka a Martina Šimkanina. Michal začínal rozvážne a Martin išiel rovnako ako ja tak 200-300metrov za mnou. Zároveň ma predbehol Standa Cibulka, ktorého tempo bolo pre mňa neakceptovateľné, tak som ho nechal ísť. Na otočke som zistil, kde sa zhruba nachádzam. Vpredu Andrej Orlický, za ním Filip Kristl, Karol Džalaj, Tomáš Bednář a Pavel Kašpárek. Na Andreja som mal zásek na 30.km asi 7minút a na Pavla Kašpárka asi 3. A tak som bušil ďalej, po otočke tentokrát v protivetre. Nikto nadohľad, takže úplne samostatná jazda. Stále som cítil, že nemám šťavu a začínalo ma bolieť brucho a začínal som cítiť celkovú slabosť. Ale slabosti sú na to, aby sa prekonávali. Takto som dobojoval druhý okruh, priemer dramaticky neklesal, len mi bolo proste naprd. Čelo sa nijako dramaticky nevzďaľovalo a k Pavlovi Kašpárkovi som sa priblížil. A začalo tretie kolo. V protivetre zase 12 kilometrov trápenia, ale tento raz poriadneho. Už mi bolo zle ako hrom a čakal som kedy hodím šablu. Nepridala k tomu ani doslova horúca voda v čiernom bidóne , ktorú som dostal na občerstvovačke na 60-tom kilometri. Jonťák som v tej chvíli vôbec nemohol. Ale horúca voda bola ešte horšia. Tak som musel jonťák a tešíl sa na ďalšiu občerstvovačku o 12 kilometrov. Tam som dostal konečne vodu normálnej teploty, ale iba asi tak 3 deci. To som do seba len tak prekotil a fičal ďalej. Tak na 80-tom kilometri sa k bolestiam žalúdka pridala ešte zimnica, doslova som sa triasom, pritom vonku bolo horúco, slnko pražilo a ja som mal husaciu kožu. Tu ma už po niekoľký krát napadali myšlienky o zabalení, ale čo ten rozhovor večer s Demim? Tak som prehodnocoval priority a povedal som si, že to ešte na chvíľu skúsim. Napadol ma takýto plán. Skúsim ubrať, nechám spadnúť tepy a prepnem na núdzový režim. Núdzový režim mal byť dobojovať cyklistiku vo voľnom tempe, a skúsiť sa dať dokopy a skúsiť bežať. Duševne som sa pripravoval na 13 hodinový pretek. Počas týchto úvah a zvoľnenia doslova sa okolo mňa prehnali Daniel Palko a o chvíľu Skupinka vedená Robertom Fojtom so Michalom Urbánkom a Mišom Kulichom. Nebolo ani len pomyslenia pridať sa a to sme išli po vetre. Pred otočkou na 90 kilometri ma predbehol ešte Marek Parikrupa. To ma možno zachránilo. Po otočke zase nasledoval protivietor a v protivetre išiel Marek akceptovatelné tempo, zodpovedajúce mojim padnutým tepom a tak som sa zavesil do háku. Podotýkam podľa pravidiel. Na nízkych tepoch mi bolo lepšie, zimnica prešla a žalúdok sa ukľudňoval. Takto som zvládol celý protivietor vo štvrtom kole, v stúpaní mi ovšem Marek ušiel, tak som musel ísť úplne na voľno a na najľahší prevod. Nejako sa mi ho podarilo dobehnúť v zjazde, tam som ho predbehol a viac som ho už nevidel. To už som ovšem v protismere nevidel ani Filipa Kristla, ani Tomáša Bednářa. Zistil som, že mali tiež žalúdočné problémy a vzdali. Vymyslel som si takú stratégiu. Dole kopcom vôbec nešliapať, po vetre jazdiť najťažší prevod hoci aj na kadencií 65 a v protivetre, nečumieť na tacháč a nejako prežiť. V tomto duchu som sa doslova domotal na štadión, kde bol koniec cyklistickej časti. Cyklistiku som išiel katastrofálne. Preflákal som sa za 5:08 hod na priemerných 147 tepoch. Vysoké sú hlavne pre ten úvod. Takže priemerná rýchlosť cca. 35km/h, kadencia 80rpm. Musím podotknúť, že aj na Nitru vietor bol extrémne silný a dával tušiť, že sa niečo chystá. V depe mi bolo všetko jedno, hlavne, že som si mohol sadnúť na lavičku. Depo som vybavil za 52 sekúnd, takže som si vlastne ani moc nepodesel. A pustil som sa do záverečnej fázy môjho experimentu. Nalial som na seba kopu vody, do rúk zobral hubky a utekal. To som ešte netušil, koľko si tej vody ešte užijem. Obloha stále jasná, teplo šialené, kopa ľudí na blízkom kúpalisku. Zrazu mi to tepalo pomerne vysoko, ale bežalo sa mi ľahko. Tepal som tak od 146-148. Viem, že je to moc, ale nijako nešlo dole. Tak som to nechal tak a utekal. Slnko pieklo a vietor sa zdvíhal. Postupne sa začínalo mračiť a mračiť. Nič zvláštne sa nedialo, nikto sa v mojej blízkosti nenachádzal. Najbližšie predomnou bol Pavel Kašpárek, ktorý sa mi ovšem vzďaľoval tak minútku na kolo a Robert Fojt, ktorého som zase ja sťahoval, tiež tak minútku na kolo. Náskok mal ale dostatočný, takže nehrozilo, aby som ho predbehol. Tak som sa bavil povzbudzovaním ostatných pretekárov. Ale bežalo sa mi stále pekne. Asi na 15-tom kilometri už nefúkalo, ale šialene fučalo. Vietor lomcoval konármi a objavili sa prvé blesky. Búrka na seba nedala dlho čakať a spustil sa lejak ako sa patrí. V takom som ešte nebežal, ale všetko je raz po prvý krát. Každopádne nová skúsenosť. Asi tak 2-3 kilometre som obchádzal kaluže, potom to už nemalo cenu. Všade potoky vody a najzaujímavejší bol beh po hlinenej ceste na hrádzi. Cestička sa najskôr poriadne rozbahnila a potom zatopila vodou. Proste paráda. Počas behu som mal iba malú krízu v predposlednom kole, kde mi trošku padli tepy. Ale záverečné kolo bolo opäť dobré. Radšej som už ani nič nejedol, pil iba občas jonťák a kolu a fičal do cieľa. Na otočke posledného kola to začalo vyzerať, že by som to dokonca mohol stihnúť pod 9:30 a tak som trošku pridal. Do cieľa som dobehol v čase 9:29:12 hod. Maratón som napokon zabehol za 3:20:32, čo je osobák. Priemerný tep bol 142. Krásne mi pomáhali na behu priatelia z Omil Teamu, keď mi podávali pitie a fandili. Nakoniec pocit z behu vylepšil aspoň trošku celkový dojem z môjho biedneho výkonu. Keď som dobiehal do cieľa, nikto pri cieľovej bráne nebol, ani sa nedivím. V tej chvíli bol dážď asi najsilnejší a tak ma zavolali dovnútra štadióna, kde som dostal medailu, pekné tričko a uterák. Hádajte, čomu som sa najviac potešil. Celkovo mi to vydalo na 10-te miesto celkovo a druhé v kategórii M35. A keďže z Moraviamana som mal slušný náskok pred Janom Štrangmulerom, stačilo to aj na druhé miesto v celkovom hodnotení Česko-Slovenského pohára. Zatiaľ čo ja som bol v cieli, mnoho ostatných pretekárov stále zápolilo na premočenej trati v hustom daždi. Tomu sa hovorí Ironman. Proste zážitok ako sa patrí. Organizátori chceli závod ukončiť, ale dobre, že sa rozhodli nechať pretekárov pretekať. Takto si mohlo kopa ľudí zase dokázať, že na to majú. Aj Demi mal svoje krízy, ale dokončil a nakoniec v krásnom osobáku. Víťazom sa stal fantasticky bežiaci Michal Kulich, pred večne druhým Karolom Džalajom a Andrejom Orlickým. A večer? V tomto počasí by bolo vyhlásenie výsledkov a pasta-párty nemožná vonku a tak sa Vladovi Barónovi a Paľovi Peciarovi s ich teamom podarilo narýchlo vybaviť pre nás športovú halu a tak sme si mohli aj túto časť preteku vychutnať so všetkou parádou a v teple a suchu.
A čo na záver? Závery budú dva. Ten prvý osobný. Som fakt strašne rád, že som ten pretek nezabalil a našiel cestu, akou sa dal dokončiť. Nie vždy človek musí zaletieť a spraviť si osobák, niekedy je treba aj takýto závod, aby sa človek vytrápil, poučil a vyšiel z toho silnejší.Druhý je pre organizátorov a dobrovoľníkov, ak si to prečítajú. Majú môj neopísateľný obdiv, že to aj za týchto podmienok zvládli. Stáť hodiny na tom daždi a zime na občerstvovačkách a obsluhovať tých bežiacich bláznov, alebo regulovať dopravu na daždi? Šialené. A potom na záver presťahovať celé vyhodnotenie narýchlo do športovej haly, všetko tam nachytať, nenormálne. Ešte raz obrovské Ďík.