Toto boli Petrove začiatky:
Nedávna minulosť:
A takto končil celý koncert v Blue Note - to už boli všetci na nohách a tancovali.
sobota 28. novembra 2009
Opať v Klube Blue Note - Peter Cmorík band
Toto boli Petrove začiatky:
Nedávna minulosť:
A takto končil celý koncert v Blue Note - to už boli všetci na nohách a tancovali.
štvrtok 26. novembra 2009
streda 25. novembra 2009
Príbeh o šialenom cyklistovi.
„Tak se nám udělalo hezky.“ Povedal klasik. Ale po poriadku. Deň sa začal ako každý iný pracovný deň. Iba na rozdiel od obyčajného priemerného novembrového dňa vyšlo slniečko hneď ráno, žiadna hmla a ja musím do tej blbej roboty. Stojí to za to? Lopotiť sa za počítačom? No, človek sa nejako živiť musí. A tak sa snažím niečo urobiť, ale pohľad mi stále uniká na preslnený deň. Pozerám aj na teplomer. 10 stupňov hneď ráno – to bude krásny deň. Hneď by som sa išiel prehenúť, ale nemôžem, ešte včera som ledva chodil a robotickou chôdzou som schádzal hlavne dole schodmi. Plávať sa do obedu u nás nedá. Tak si dám aspoň zopár klikov, zhybov a brušákov. Ako tak klikujem a brušákujem, rozprúdi to vo mne krv a začína mi poriadne rozpaľovať lýtka. Už viem, že som dnes v robote skončil. Rýchlo zarábam jonťák, zohrievam ho v mikrovlnke a vyrážam. Potrebujem niečo poslať Peťovi Vabrouškovi a tak sa rozhodujem, že spojím príjemné s užitočným. Na najbližšiu poštu v Čechách to mám 25 kilometrov. To bude pekný tréning, krásne vytočím nohy po nedeľnom maratóne. 50-ka to je tak akurát. Vyrážam je krásne a konečne neriešim priemernú rýchlosť, kadenciu a podobné blbosti. Proste sa veziem, voľným tempom a je mi fajn. Po necelej hodinke jazdy som pri pošte v Brumlove. Čo teraz? Jazdí sa mi tak krásne, bola by to škoda skončiť tak skoro. A tak jednoducho mením plán. Namiesto vybavenia vecí na pošte som sa rozhodol, že proste k Peťovi zájdem a vybavím so osobne. Aspoň sa ho opýtam, čo a ako v Arizone. A tak idem. Kto niekedy išiel z Brumlova cez Slavičín a Luhačovice do Zlína vie, že sú to kopce ako prasa. Stále a stále. Hnusné 1-2 kilometrové stupáky 14-20%. Ale dnes mi nevadia. Krásne si ich cvrnkám na najľahší prevod a užívam si jazdu. A už som v Zlíne u Peťa. Na tacháči 76km. Peťo v noci dorazil z Arizony a zastihujem ho akurát pred domom. Hovorí: „Ja mám teraz akurát polnoc, tak sa ideme naobedovať.“ Vybavujem, to čo mám, prehodíme pár slov o Arizone a vyrážam naspäť. Cesty späť som sa trošku bál, ale stále je to krásna jazda. Jediné, čo mi vŕta cestou v hlave je, prečo doobedu fúka západný vietor a poobede východný. To je záhada. A ja sa vždy vyberiem blbým smerom. Ale dnes to nie je žiadny uragán, takže to nevadí. Domov prichádzam so zotmením ale s výborným pocitom. Prijemne vyvenčený, s minimálnou únavou. Proste bola to krásna cyklistika. Prešiel som 152kilákov priemerkou 27,3km/h na priemerných 132 tepoch. Takže nakoniec z toho bol aj celkom slušný tréning, hlavne ak uvážim, že prevýšenie bolo odhadom takých 1500m.
Keby mi niekto povedal, že koncom Novembra si zájdem tohtoročný najdlhší cyklistický tréning, tak by som mu povedal, že je totálny šialenec. Veď to sa v Novembri nerobí. Keď som dnes ráno vstával, tak som si hneď povedal, že dnes netrénujem. Ale ako vidno, všetko bolo nakoniec inak, tým šialencom som bol nakoniec ja a keď triatlonista ráno povie, že netrénuje, tak si trošku zaposiluje, aby prišiel na iné myšlienky, prevezie sa na bicykli a večer si pôjde zaplávať.
utorok 24. novembra 2009
nedeľa 22. novembra 2009
Môj prvý maratón, alebo "Už nejsem panic"
Ahojte priatelia.
Mám to za sebou. Môj prvý maratón. Vybral som si asi ten najbrutálnejší, aký sa dá (myslím z tých domácich).
Bol to 7. ročník Maratónu Perly Karpát v Trenčianskych Tepliciach. Beží sa na certifikovanej trati, slušne povedané kopcovitej. Celkové prevýšenie trate je 664metrov.
Mám to za sebou. Môj prvý maratón. Vybral som si asi ten najbrutálnejší, aký sa dá (myslím z tých domácich).
Bol to 7. ročník Maratónu Perly Karpát v Trenčianskych Tepliciach. Beží sa na certifikovanej trati, slušne povedané kopcovitej. Celkové prevýšenie trate je 664metrov.
Výškový profil.
Mapa trate.
Náročnosť ani nie je daná celkovým prevýšením, ale skôr dvojnásobným výbehom kopca Machnáč nad Trenčianskymi Teplicami. 2x sa beží 14% stúpanie (aj klesanie) v dĺžke cca. 1800m. Ťažko povedať, či je horšie stúpanie, alebo klesanie.
Prišiel dokonca aj Vl001, len som ho nestihol pri dobehu (zohrievali sme sa s Demim v aute)a potom ho už nebolo, škoda.
Ale po poriadku.
Ráno poriadna zima 2,5 stupňa a boľavé hrdlo - super kombinácia. K tomu stále rozhasené lýtkové svaly a kopce predo mnou.
Ale povedal som, že pobežím, tak som bežal.
Každý deň u nás vychádza slnko tesne po dvanástej, keď ustúpi hmla a preto som zvoli light oblečenie. Kraťasi a krátky rukáv v kombinácii s cyklonávlekmi na ruky, ktoré som plánoval zhodiť, keď výde slnko. Ale ono nevyšlo a bola poriadna kosa a to po celý deň a hmla a mokro, proste hnus.
Ale je tu štart. Som si poriadne vedomý svojho handicapu a tak začína veľmi opatrne. Tepy nepúšťam nad 155 a bežím v podstate takým rýchlejším klusom. Ale aj tak sa usadzujem na 4. mieste a takto prichádzam pod prvé stúpanie na Machnáč. Vybieham ho maličkými krôčikmi, nie zrovna optimálne, ale viem, že musím šetriť lýtka. Celé šetrenie sa končí na vrchole, kedy nasleduje 14% klesanie a poriadne dlhé. Rozbaľujem to naplno a nohy dostávajú svoje, ale za to poriadne letím. Na konci klesania som doletel som až na tretie miesto a je tu opäť stúpanie do Petrovej Lehoty. Nie také prudké, ale za to dlhé. Tam je otočka a znova je tu zbeh dole. Zase to poriadne rozbaľujem a dostávam sa na krátky čas na druhé miesto. Poto dva kiláky zvlneným profilom a zase je tu Machnáč. Šetrím sa a bežím tak, aby tepy zostali OK. Opäť som štvrtý. Na vrchole som úplne v pohode a môžem to zase rozbaliť. Ale nie. Už to tak nejde. Nohy tvrdšie a tak proste bežím dole tým hnusným 14% klesaním ako môžem, ale pomaly to nebolo. Je tu značka polmaratónu a väčšina kopcov je za mnou. Čas je 1:30:55. Super, dnes to nebude také zlé. Ale je. Po zbehnutí sú nohy našrot. A nasleduje mierne tiahle stúpanie – asi 100 výškových metrov na 8mich kilákoch. Ale dajú zabrať. Na vrchole (cca.32. kilometer) viem, že to bude už iba desaťkilometrové mierne klesanie, takže by som sa mal do cieľa nejako domotať. Nohy tvrdé ale bežím. Už iba dva kilometre, som v Tepliciach, už iba jeden a tu ma predbieha jeden pretekár a dostávam sa na piate miesto. Nie je šanca sa ho udržať a tak to nechávam tak a s kľudom dobieham na piatom mieste v čase 3:05:21. Priemerný tep je 156bpm. Som spokojný. Manželka ma víta v cieli, čo viac si želať. Takže takýto bol môj prvý „hladký“ maratón.
Ale nedá mi nespomenúť.
Maratón Perly Karpát je maličký, pekný pretek, organizovaný bežeckým nadšencom, bez nejakej vážnej podpory. A v štýle „ak nemôžeš pomôcť, aspoň uškoď“, sa počas preteku objavil pravdepodobne majiteľ budov a parkoviska, kde sa konala prezentácia, boli sprchy a kde všetci parkovali. Sprchy zatvoril, z parkoviska každého vykázal. Proste hrôza. Nemám čo dodať.
Dobehol som celkovo 5. v čase 3:05:21, a sranda je, že prvý v kategórii do 40rokov. Proste tam bola kopa rýchlych starých dedkov :)).
Ale po poriadku.
Ráno poriadna zima 2,5 stupňa a boľavé hrdlo - super kombinácia. K tomu stále rozhasené lýtkové svaly a kopce predo mnou.
Ale povedal som, že pobežím, tak som bežal.
Každý deň u nás vychádza slnko tesne po dvanástej, keď ustúpi hmla a preto som zvoli light oblečenie. Kraťasi a krátky rukáv v kombinácii s cyklonávlekmi na ruky, ktoré som plánoval zhodiť, keď výde slnko. Ale ono nevyšlo a bola poriadna kosa a to po celý deň a hmla a mokro, proste hnus.
Ale je tu štart. Som si poriadne vedomý svojho handicapu a tak začína veľmi opatrne. Tepy nepúšťam nad 155 a bežím v podstate takým rýchlejším klusom. Ale aj tak sa usadzujem na 4. mieste a takto prichádzam pod prvé stúpanie na Machnáč. Vybieham ho maličkými krôčikmi, nie zrovna optimálne, ale viem, že musím šetriť lýtka. Celé šetrenie sa končí na vrchole, kedy nasleduje 14% klesanie a poriadne dlhé. Rozbaľujem to naplno a nohy dostávajú svoje, ale za to poriadne letím. Na konci klesania som doletel som až na tretie miesto a je tu opäť stúpanie do Petrovej Lehoty. Nie také prudké, ale za to dlhé. Tam je otočka a znova je tu zbeh dole. Zase to poriadne rozbaľujem a dostávam sa na krátky čas na druhé miesto. Poto dva kiláky zvlneným profilom a zase je tu Machnáč. Šetrím sa a bežím tak, aby tepy zostali OK. Opäť som štvrtý. Na vrchole som úplne v pohode a môžem to zase rozbaliť. Ale nie. Už to tak nejde. Nohy tvrdšie a tak proste bežím dole tým hnusným 14% klesaním ako môžem, ale pomaly to nebolo. Je tu značka polmaratónu a väčšina kopcov je za mnou. Čas je 1:30:55. Super, dnes to nebude také zlé. Ale je. Po zbehnutí sú nohy našrot. A nasleduje mierne tiahle stúpanie – asi 100 výškových metrov na 8mich kilákoch. Ale dajú zabrať. Na vrchole (cca.32. kilometer) viem, že to bude už iba desaťkilometrové mierne klesanie, takže by som sa mal do cieľa nejako domotať. Nohy tvrdé ale bežím. Už iba dva kilometre, som v Tepliciach, už iba jeden a tu ma predbieha jeden pretekár a dostávam sa na piate miesto. Nie je šanca sa ho udržať a tak to nechávam tak a s kľudom dobieham na piatom mieste v čase 3:05:21. Priemerný tep je 156bpm. Som spokojný. Manželka ma víta v cieli, čo viac si želať. Takže takýto bol môj prvý „hladký“ maratón.
Ale nedá mi nespomenúť.
Maratón Perly Karpát je maličký, pekný pretek, organizovaný bežeckým nadšencom, bez nejakej vážnej podpory. A v štýle „ak nemôžeš pomôcť, aspoň uškoď“, sa počas preteku objavil pravdepodobne majiteľ budov a parkoviska, kde sa konala prezentácia, boli sprchy a kde všetci parkovali. Sprchy zatvoril, z parkoviska každého vykázal. Proste hrôza. Nemám čo dodať.
Dobehol som celkovo 5. v čase 3:05:21, a sranda je, že prvý v kategórii do 40rokov. Proste tam bola kopa rýchlych starých dedkov :)).
Tu sme aj spolu s Demim pri vyhlasovaní. (Demi skončil 10. s časom 3:24 aj nejaké drobné)
Ešte pridám záznam z testera - výškový profil/čas a tep/čas
piatok 20. novembra 2009
POZOR NASTÁVA ZMENA !!!
POZOR NASTÁVA ZMENA !!!
Keďže tento blog je predsa len osobná záležitosť, tak príspevky, netýkajúce mňa už nebudú uverejňované na tejto stránke, ale na novej :
Ešte dočasne dva tri príspevky budú uverejnené aj na tejto stránke, ale potom už iba na novej lokalite
Vďaka.
Čo bolo v 90-tych rokoch na Tour de France ešte zaujímavé?
Pre mňa osobne zrodenie legendy týchto pretekov.
V rokoch 1991-1999, ktoré na Tor de France patrili predovšetkým Miguelovi Indurainovi sa nenápadne začala rodiť najväčšia hviezda Tour – Lance Armstrong.
Kto je to? Aká bola jeho cesta k cyklistike? Prečítal som o ňom toho veľa a dá sa toho aj naozaj nájsť veľa, a tak tu nebudem opisovať, to, čo už bolo napísané, ale skôr jednoduchým spôsobom priblížim jeho cestu k prvému titulu na TdF.
Lance sa narodil 18. septembra v Plano Texas, USA.
Detstvo nič-moc, ale to zaujímavé prichádza približne v desiatich rokoch, kedy sa začal zaujímať o plávanie a atletiku. V 13-tich začal s triatlonom a začalo sa mu neskutočne dariť. Je zbytočné o tom vypisovať, stačí sa pozrieť, ako si to 15-ročný Lance rozdáva s Marcom Allenom na Bermuda Triathlon 1987.
V 16-tich sa stal profesionálom a začal si triatlonom zarábať.
V rokoch 1989 a 1990 sa stal národným šampiónom v krátkom triatlone.
Jeho víťazstvo z roku 1989 sa dá pozrieť tu :
To už začal pokukovať po cestnej cyklistike. Keď chodil posledný rok na strednú školu, vykašľal sana školu, aby mohol trénovať s americkým juniorským cyklistickým tímom v Collorado Springs. A tak sa dostal aj na Majstrovstvá sveta juniorov do Moskvy. Tam dieru do sveta neurobil a po prepálenom začiatku skončil v poli porazených v časovke. Ešte v tom roku 1991 stihol získať amatérsky titul majstra USA. O rok na to skončil 14. na Olympiáde v Barcelone a hneď na to sa stal profíkom v tíme Motorolla.
Svoju profi-karéru začal pomerne neslávne posledným miestom na augustovej klasike v San Sebastiane. Asi ho to nabudilo, lebo o dva týždne skončil na svetovom pohári v Zurichu na druhom mieste.
A čo prišlo potom, nabudúce.
POZOR NASTÁVA ZMENA !!!
Keďže tento blog je predsa len osobná záležitosť, tak príspevky, netýkajúce mňa už nebudú uverejňované na tejto stránke, ale na novej :
www.100triathlon.blogspot.com
Zároveň budem veľmi rád, ak si niekedy nájdete čas zavítať na novú stránku a ešte radšej, ak ma budete svojimi podnetmi inšpirovať o čom písať, ako písať, poprípade mi pomôžete, či už napísaním príspevku, dobrou radou, alebo konštruktívnou kritikou.
Vďaka.
V rokoch 1991-1999, ktoré na Tor de France patrili predovšetkým Miguelovi Indurainovi sa nenápadne začala rodiť najväčšia hviezda Tour – Lance Armstrong.
Kto je to? Aká bola jeho cesta k cyklistike? Prečítal som o ňom toho veľa a dá sa toho aj naozaj nájsť veľa, a tak tu nebudem opisovať, to, čo už bolo napísané, ale skôr jednoduchým spôsobom priblížim jeho cestu k prvému titulu na TdF.
Lance sa narodil 18. septembra v Plano Texas, USA.
Detstvo nič-moc, ale to zaujímavé prichádza približne v desiatich rokoch, kedy sa začal zaujímať o plávanie a atletiku. V 13-tich začal s triatlonom a začalo sa mu neskutočne dariť. Je zbytočné o tom vypisovať, stačí sa pozrieť, ako si to 15-ročný Lance rozdáva s Marcom Allenom na Bermuda Triathlon 1987.
V 16-tich sa stal profesionálom a začal si triatlonom zarábať.
V rokoch 1989 a 1990 sa stal národným šampiónom v krátkom triatlone.
Jeho víťazstvo z roku 1989 sa dá pozrieť tu :
To už začal pokukovať po cestnej cyklistike. Keď chodil posledný rok na strednú školu, vykašľal sana školu, aby mohol trénovať s americkým juniorským cyklistickým tímom v Collorado Springs. A tak sa dostal aj na Majstrovstvá sveta juniorov do Moskvy. Tam dieru do sveta neurobil a po prepálenom začiatku skončil v poli porazených v časovke. Ešte v tom roku 1991 stihol získať amatérsky titul majstra USA. O rok na to skončil 14. na Olympiáde v Barcelone a hneď na to sa stal profíkom v tíme Motorolla.
Svoju profi-karéru začal pomerne neslávne posledným miestom na augustovej klasike v San Sebastiane. Asi ho to nabudilo, lebo o dva týždne skončil na svetovom pohári v Zurichu na druhom mieste.
A čo prišlo potom, nabudúce.
POZOR NASTÁVA ZMENA !!!
Keďže tento blog je predsa len osobná záležitosť, tak príspevky, netýkajúce mňa už nebudú uverejňované na tejto stránke, ale na novej :
Zároveň budem veľmi rád, ak si niekedy nájdete čas zavítať na novú stránku a ešte radšej, ak ma budete svojimi podnetmi inšpirovať o čom písať, ako písať, poprípade mi pomôžete, či už napísaním príspevku, dobrou radou, alebo konštruktívnou kritikou.
Vďaka.
štvrtok 19. novembra 2009
Andrej Šeban - koncert Klub Blue note Nové mesto nad Váhom
Môj učiteľ gitary ma zavolal na koncert. A to nie hoc-aký. Ale one man show Andreja Šebana v klube Blue Note v Novom Meste nad Váhom. A tak sme sa vybrali. Učiteľ Michal, ja a ešte štyria študenti každý o cca. 20 rokov mladší ako ja. Je úžasné zistiť, že i na vidieku niekto prevádzkuje fantastický hudobný klub.
Len tak pre zaujímavosť, tu je link : http://www.bluenote.sk/
Takže už viem, kam budem chodiť aspoň raz do mesiaca. Kocert to bol fantastický, síce žiadna ľahká hudba ale o to väčší zážitok.
Len tak pre zaujímavosť, tu je link : http://www.bluenote.sk/
Takže už viem, kam budem chodiť aspoň raz do mesiaca. Kocert to bol fantastický, síce žiadna ľahká hudba ale o to väčší zážitok.
A ako to na Andrejovom koncerte vyzerá live:
streda 18. novembra 2009
Tour de France - Best climbs Ever 1990-1999
Náhodou som natrafil na You tube na tieto krásne videá. Je to deväťdielna séria, mapujúca tie naj-výstupy na Alpské a Pyrenejské kopce pošas 90-tych rokov. Strašne rád som si znovu pozrel súboje LeMonda, Chiapuchiho, Bunia, Fignoina, Induraina, Bruynela, Rommingera, Ulricha, Pantaniho a na záver Mr. Tour Lanca Armstronga pri jeho come-backu. Takže vrele odporúčam, zaberie to tak hodinku a pol, ale stojí to za to, kvalita videa nič-moc, ale zážitok zaručený.
Pre úplnosť pridávam link na výsledky ( sú tam všetky ročníky):
sobota 14. novembra 2009
Polmaratón Liptovský Mikuláš 14.11.2009
Po týždni opäť na štarte. Proste bežecké preteky sú krásna vec, že som ja truhlík na to prišiel až teraz. Cez Tento krát žiadny dážď, ale nádherne modrá obloha , ráno síce chladno, ale predsa len som sa odhodlal bežať v krátkom. A bolo to dobré rozhodnutie.
týždeň som slušne potrénoval, takže v piatok som sa cítil mizerne, ale deň odpočinku iba z ľahkým plávaním mi evidentne prospel a mohol som opäť pretekať.
Pred štartom som sa stretol s Demim, jeho budúcim švagrom Lukášom a Bahýlkom. Zrazu mi zasvietili kontrolky, keď som zbadal Tomáša Ulmu a tak som sa s ním bežal zvítať. Nakoniec dorazil aj Jožko Bezák – ironmanský matador a kultúrny barbar.
Ale k preteku. Zišla sa rekordná účasť 133 pretekárov na polmaratóne a 105 na celom a aj po výkonnostnej stránke to bolo solídne. Ciele som si nedával žiadne, proste bežať a to najrýchlejšie ako sa dá – žiadna taktika, žiadne okolky. A tak sme presne o desiatej vyrazili. Najskôr ulicami mesta, tam som okupoval druhú priečku, samozrejme s vedomím, že ju neudržím, ale bolo to pekné. Našiel som si svoje tempo a usadil sa vo vedúcej skupinke. Tempo bolo dosť rýchle, ale veď čo si na začiatku naženiem, akoby som na konci našiel – ha, ha, ha. Ale chcel som s nimi bežať. Takto som to vydržal asi 4km a tam som postupne začal strácať. Na piatom kilometri som mal medzičas 18:06 (takže opäť osobák) na rozumných 165-tich tepoch. Vtedy ma docvakla vedúca skupina (traja bežci), ktorí bežali celý maratón. A zozadu počujem „Tento beh odzadu poznám – vitaj Jozef.“ Bol to Maťo Holečko, určite najlepší bežec zo všetkých ironmanov na Slovensku. Hovorím si dobre, tak sa skúsim zviezť. A tak som s nimi bežal až na otočku polmaratónu – oni bežali ďalej a ja osamotene naspäť. Ešte som si stihol zabehnúť osobák na desiatku (36:50 – tepy na druhej päťke 164bpm). Ale ako náhle sa vybehne z Liptovského Mikuláša, trať sa slušne-povedané začne vlniť (normálne povedané sú tam 4 kopce ako prasa – dva tam a dva naspäť), ktoré mi výrazne ubrali z rýchlosti. Otáčal som na siedmej pozícií a na spiatočnej ceste na predbehli dvaja borci. Takže som sa motal na deviatom mieste a postupne som sa blížil do cieľa. Bežalo sa mi krásne, bez nejakej krízy, pichania – proste pohodový beh – nádhera. Akurát lýtka tvrdli, ale oni vlastne ešte nezmäkli od Otrokovíc z pred týždňa. Vlastne sa na trati už nič nestalo, proste som dobehol do cieľa.
Výsledný čas 1:21:56 a celkové deviate miesto. Priemerný tep 164bpm. Víťaz mal čas cca. 1:15:30. Vzhľadom na profil trate som spokojný, proste krásny beh, krásna trať a krásne prostredie. Zo všetkých strán zasnežené hory – proste kochanie. Na severe Západné Tatry, na východe Kriváň s Vysokými Tatrami a na juhu Nízke Tatry – všetko zasnežené, biele. Bomba.
Dúfam, že sa takto budeme usmievať aj o týždeň v Trenčianskych Tepliciach po maratóne.
týždeň som slušne potrénoval, takže v piatok som sa cítil mizerne, ale deň odpočinku iba z ľahkým plávaním mi evidentne prospel a mohol som opäť pretekať.
Pred štartom som sa stretol s Demim, jeho budúcim švagrom Lukášom a Bahýlkom. Zrazu mi zasvietili kontrolky, keď som zbadal Tomáša Ulmu a tak som sa s ním bežal zvítať. Nakoniec dorazil aj Jožko Bezák – ironmanský matador a kultúrny barbar.Ale k preteku. Zišla sa rekordná účasť 133 pretekárov na polmaratóne a 105 na celom a aj po výkonnostnej stránke to bolo solídne. Ciele som si nedával žiadne, proste bežať a to najrýchlejšie ako sa dá – žiadna taktika, žiadne okolky. A tak sme presne o desiatej vyrazili. Najskôr ulicami mesta, tam som okupoval druhú priečku, samozrejme s vedomím, že ju neudržím, ale bolo to pekné. Našiel som si svoje tempo a usadil sa vo vedúcej skupinke. Tempo bolo dosť rýchle, ale veď čo si na začiatku naženiem, akoby som na konci našiel – ha, ha, ha. Ale chcel som s nimi bežať. Takto som to vydržal asi 4km a tam som postupne začal strácať. Na piatom kilometri som mal medzičas 18:06 (takže opäť osobák) na rozumných 165-tich tepoch. Vtedy ma docvakla vedúca skupina (traja bežci), ktorí bežali celý maratón. A zozadu počujem „Tento beh odzadu poznám – vitaj Jozef.“ Bol to Maťo Holečko, určite najlepší bežec zo všetkých ironmanov na Slovensku. Hovorím si dobre, tak sa skúsim zviezť. A tak som s nimi bežal až na otočku polmaratónu – oni bežali ďalej a ja osamotene naspäť. Ešte som si stihol zabehnúť osobák na desiatku (36:50 – tepy na druhej päťke 164bpm). Ale ako náhle sa vybehne z Liptovského Mikuláša, trať sa slušne-povedané začne vlniť (normálne povedané sú tam 4 kopce ako prasa – dva tam a dva naspäť), ktoré mi výrazne ubrali z rýchlosti. Otáčal som na siedmej pozícií a na spiatočnej ceste na predbehli dvaja borci. Takže som sa motal na deviatom mieste a postupne som sa blížil do cieľa. Bežalo sa mi krásne, bez nejakej krízy, pichania – proste pohodový beh – nádhera. Akurát lýtka tvrdli, ale oni vlastne ešte nezmäkli od Otrokovíc z pred týždňa. Vlastne sa na trati už nič nestalo, proste som dobehol do cieľa.
Výsledný čas 1:21:56 a celkové deviate miesto. Priemerný tep 164bpm. Víťaz mal čas cca. 1:15:30. Vzhľadom na profil trate som spokojný, proste krásny beh, krásna trať a krásne prostredie. Zo všetkých strán zasnežené hory – proste kochanie. Na severe Západné Tatry, na východe Kriváň s Vysokými Tatrami a na juhu Nízke Tatry – všetko zasnežené, biele. Bomba.Pre budúcich záujemcov - tu je profil mapa a profil trate celého maratónu, polovička sa beží po tej istej trati, len otočka je na vrchole kopca na cca. 12,5-tom kilometri.
Dúfam, že sa takto budeme usmievať aj o týždeň v Trenčianskych Tepliciach po maratóne.štvrtok 12. novembra 2009
Jedzte Para orechy
Áno Para orechy sú zvláštnou potravinou. Je to potravina s najvyšším obsahom selénu.
A prečo selén. My (Čechy a Slovensko) žijeme v oblasti s veľmi nízkym obsahom selénu v podzemných vodách a preto aj trpíme nedostatkom selénu, pokiaľ nie sme vášnivými jedákmi morských rýb a hlavne tuniakov. Selén je toxický prvok, ale pri jeho nedostatku môžeme mať tiež problémy. Aké ?
Tieto:
Definition of Apoptosis
Apoptosis:
A form of cell death in which a programmed sequence of events leads to the elimination of cells without releasing harmful substances into the surrounding area. Apoptosis plays a crucial role in developing and maintaining health by eliminating old cells, unnecessary cells, and unhealthy cells. The human body replaces perhaps a million cells a second. Too little or too much apoptosis plays a role in a great many diseases. When programmed cell death does not work right, cells that should be eliminated may hang around and become immortal. For example, in cancer and leukemia. When apoptosis works overly well, it kills too many cells and inflicts grave tissue damage. This is the case in strokes and neurodegenerative disorders such as Alzheimer, Huntington and Parkinson diseases. Apoptosis is also called programmed cell death or cell suicide. Strictly speaking, the term apoptosis refers only to the structural changes cells go through, and programmed cell death refers to the complete underlying process, but the terms are often used interchangeably.
A čo s tým má spoločné selén:
Apoptosis is a critical cellular event in cancer chemoprevention and chemotherapy by selenium compounds.
Sinha R, El-Bayoumy K.
Division of Cancer Etiology and Prevention, American Health Foundation Cancer Center, Institute for Cancer Prevention, 1 Dana Road, Valhalla, NY 10595, USA.
Sinha R, El-Bayoumy K.
Division of Cancer Etiology and Prevention, American Health Foundation Cancer Center, Institute for Cancer Prevention, 1 Dana Road, Valhalla, NY 10595, USA.
Epidemiological studies, preclinical investigations and clinical intervention trials support the role of selenium compounds as potent cancer chemopreventive agents; the dose and the form of selenium are critical factors in cancer prevention. Induction of apoptosis and inhibition of cell proliferation are considered important cellular events that can account for the cancer preventive effects of selenium. Toxicity should always be considered a determining factor in the selection of potential chemopreventive agents. Prior to induction of apoptosis, selenium compounds alter the expression and/or activities of a number of cell cycle regulatory proteins, signaling molecules, proteases, mitochondrial associated factors, transcriptional factors, tumor suppressor genes, polyamine and glutathione levels. Depending on the form, selenium compounds can target separate pathways but more efforts are needed to learn about disrupting different pathways converging to apoptosis. Numerous selenium compounds are known to inhibit carcinogenesis in several animal models but not all of these have been examined for their efficacy to induce apoptosis or vice versa in the corresponding target organ. Studies aimed at investigating the effects of selenium compounds on apoptosis in the target organ in vivo and in vitro are limited. On the basis of information provided in this review, we recommend that additional molecular markers should be added to those proposed in the Selenium and Vitamin E Cancer Prevention Trial (SELECT) on prostate cancer. Apart from the selenium compounds reviewed here, several novel synthetic organoselenium compounds need to be examined both in vitro and in vivo for their potential to induce apoptosis; such an investigation may provide better and mechanism-based cancer chemoprevention as well as chemotherapeutic agents.
Tu sa toho dá jednoduchou formou dozvedieť asi najviac:
A tu je niečo o Para orechoch :
A komu sa to nechce celé študovať, tak jednoducho - dajte si denne 1-2 Para-orechy a obsah selénu v tele bude OK.
sobota 7. novembra 2009
Polmaratón Otrokovice 7.11.2009
Tak som sa konečne odhodlal a vyrazil som na svoj prvý bežecký pretek. Je po sezóne, dokonca aj po odpočinkovom období a tak som mal v pláne poriadne sa rozbehnúť do nového tréningového obdobia. Vytvoril som si stratégiu charakteristickú iba dvoma slovami VIAC a RÝCHLEJŠIE. A ako teda začať, keď nie pretekom.
Neviem ako by malo vyzerať ideálne bežecké počasie, ale dnes bolo hnusne, zima 5 stupňov a mierne pršalo. Ale moje druhé meno je po tejto sezóne Rainman (všetky dobré výsledky som dosiahol v tomto ruku v daždi) a tak to bolo vlastne ideálne. Na preteky sme sa chystali viacerí z fóra běhej.com – nakoniec prišli Ječmínek, Téčko, Milan, Jirka Daňek a nechýbal ani domáci ironmanský matador Peťo Vabroušek.
Polmaratón je krátky a rýchly pretek, a preto sa pokúsim byť stručný aj ja. Pomaratón v Otrokoviciach je totálne placatý pretek, zložený z 420metrového nábehu na okruh a 8-mich okruhov ulicami mesta. Na štarte nás bolo okolo 70-ky a svoje sily som odhadol tak na 20-tu priečku a tam som sa zhruba na štarte postavil. Cieľ bol daný – beriem všetko pod 1:24:00 – s tým by som bol nadmieru spokojný, hlavne po takmer mesačnom minimálnom behaní.
A je tu štart, vyrážam a po chvíli sa zaraďujem na 9-tu pozíciu. Vpredu dvaja borci, ktorí frčia rýchlosťou svetla, potom 6-členná skupinka a potom ja osamotený asi tak 20-30 metrov za skupinkou. Bežíme a nič sa nedeje – prví dvaja sa vzďaľujú a 6-členná skupinka stále rovnako predomnou. Ale tých 20-30 metrov je pre mňa nedobehnuteľná vzdialenosť. Skúšam to, ale aj keď sa priblížim nejde to. Asi na piatom kilometri si ma všimol Peťo Vabroušek, ako bežím za nimi, počkal ma a spolu sme skupinku dorazili tak za minútku (ďík Peťo). A tak som sa stal na 3 okruhy členom skupinky bojujúcej o tretie miesto – teda ja bez akých-koľvek ambícií. Bežalo sa mi krásne, tempo bolo pre mňa na hrane, ale vyhovujúce, keď tu zrazu po občerstvovačke ne začiatku šiesteho kola prásk – neznesiteľná bolesť a pichanie na pravej strane (neskôr mi Tečko vysvetlil, že je to bránica). Musel som spomaliť a to výrazne a takmer vôbec som nemohol hýbať rukami, inak sa pichanie okamžite vracalo. A tak som nedobrovoľne nechal padnúť tepy na cca. 160 a v predklone pokračoval ďalej. Bol to pocit zúfalstva, proste som to chcel dobehnúť a nie sa domotať do cieľa, ale aké-koľvek zrýchlenie vracalo naspäť problémy z pichaním na pravej strane. A tak som sa trápil celé dva okruhy a až zhruba v polovici posledného okruhu, keď už som vedel, že to dobehnem som to mohol opäť rozbaliť a zrýchliť. Naozaj bežecké preteky sú drsné – bolia ďaleko viac ako triatlon. Nakoniec som udržal deviatu priečku, na ktorej som bol asi od 100-ho metru preteku. Výsledný čas bol 1:20:56 na priemernom tepe 164,4. Takže pre mňa veľmi pozitívny výsledok. Vabrouch dobeho tretí, v poslednom kruhu ostatním členom skupinky nastúpil a tí nemali šancu. JA som si zároveň vytvoril aj osobáky na 5km (18:08) na 10km (36:56) a na hodinovku 15,93km – predsa len pretek je pretek, tréning je predsa len niečo úplne iné.Po preteku sme spolu s Peťom V. vyklusali asi tak 4km a z Otrokovíc som si odniesol okrem pozitívneho zážitku aj novú tajnú cyklistickú zbraň do budúcej sezóny.
Neviem ako by malo vyzerať ideálne bežecké počasie, ale dnes bolo hnusne, zima 5 stupňov a mierne pršalo. Ale moje druhé meno je po tejto sezóne Rainman (všetky dobré výsledky som dosiahol v tomto ruku v daždi) a tak to bolo vlastne ideálne. Na preteky sme sa chystali viacerí z fóra běhej.com – nakoniec prišli Ječmínek, Téčko, Milan, Jirka Daňek a nechýbal ani domáci ironmanský matador Peťo Vabroušek.
Polmaratón je krátky a rýchly pretek, a preto sa pokúsim byť stručný aj ja. Pomaratón v Otrokoviciach je totálne placatý pretek, zložený z 420metrového nábehu na okruh a 8-mich okruhov ulicami mesta. Na štarte nás bolo okolo 70-ky a svoje sily som odhadol tak na 20-tu priečku a tam som sa zhruba na štarte postavil. Cieľ bol daný – beriem všetko pod 1:24:00 – s tým by som bol nadmieru spokojný, hlavne po takmer mesačnom minimálnom behaní.
A je tu štart, vyrážam a po chvíli sa zaraďujem na 9-tu pozíciu. Vpredu dvaja borci, ktorí frčia rýchlosťou svetla, potom 6-členná skupinka a potom ja osamotený asi tak 20-30 metrov za skupinkou. Bežíme a nič sa nedeje – prví dvaja sa vzďaľujú a 6-členná skupinka stále rovnako predomnou. Ale tých 20-30 metrov je pre mňa nedobehnuteľná vzdialenosť. Skúšam to, ale aj keď sa priblížim nejde to. Asi na piatom kilometri si ma všimol Peťo Vabroušek, ako bežím za nimi, počkal ma a spolu sme skupinku dorazili tak za minútku (ďík Peťo). A tak som sa stal na 3 okruhy členom skupinky bojujúcej o tretie miesto – teda ja bez akých-koľvek ambícií. Bežalo sa mi krásne, tempo bolo pre mňa na hrane, ale vyhovujúce, keď tu zrazu po občerstvovačke ne začiatku šiesteho kola prásk – neznesiteľná bolesť a pichanie na pravej strane (neskôr mi Tečko vysvetlil, že je to bránica). Musel som spomaliť a to výrazne a takmer vôbec som nemohol hýbať rukami, inak sa pichanie okamžite vracalo. A tak som nedobrovoľne nechal padnúť tepy na cca. 160 a v predklone pokračoval ďalej. Bol to pocit zúfalstva, proste som to chcel dobehnúť a nie sa domotať do cieľa, ale aké-koľvek zrýchlenie vracalo naspäť problémy z pichaním na pravej strane. A tak som sa trápil celé dva okruhy a až zhruba v polovici posledného okruhu, keď už som vedel, že to dobehnem som to mohol opäť rozbaliť a zrýchliť. Naozaj bežecké preteky sú drsné – bolia ďaleko viac ako triatlon. Nakoniec som udržal deviatu priečku, na ktorej som bol asi od 100-ho metru preteku. Výsledný čas bol 1:20:56 na priemernom tepe 164,4. Takže pre mňa veľmi pozitívny výsledok. Vabrouch dobeho tretí, v poslednom kruhu ostatním členom skupinky nastúpil a tí nemali šancu. JA som si zároveň vytvoril aj osobáky na 5km (18:08) na 10km (36:56) a na hodinovku 15,93km – predsa len pretek je pretek, tréning je predsa len niečo úplne iné.Po preteku sme spolu s Peťom V. vyklusali asi tak 4km a z Otrokovíc som si odniesol okrem pozitívneho zážitku aj novú tajnú cyklistickú zbraň do budúcej sezóny.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)