IM Južná Afrika - pretek

Rozhodol som sa, že najskôr napíšem niečo o preteku a až potom to ostatné, predsa len sme tu išli pretekať :).

Ako to bolo? Pekne po poriadku.

Ráno budíček o piatej a hneď papať (tradične slaná ryža s ananásom - veľa), kakať(2x) a veľa piť. Potom zobudiť Mareka a uháňať na štart. Máme to asi 20 kilometrov. Prichádzame včas, našťastie po ceste nachádzam záchod, lebo by som sa pos... :). Curt, kamoš, u ktorého bývame mi hovorí, či sa chcem ísť pozrieť do depa, či to nie je zbytočné, ale ja na to že pre istotu idem všetko skontrolovať. A veru dobre som urobil. Prichádzam k bicyklu a predné koleso prázdne. Čo teraz. Na výmenu už neskoro a tak sa rozhodujem iba to poriadne nafúkať a dotiahnuť ventíl - snáď to bolo len jeho zlým dotiahnutím, alebo pomalý defekt. Pred odložením bicykla do depa som na ňom jazdil a všetko bolo OK. Lucka Zelenková na navigovala, kde mi to dofúknu, ďík, mali sme bajky vedľa seba. Taktiku som si vymyslel takú, že to skontrolujem po plávaní a keď to za tú hodinu a pol nesfúkne úplne, tak to bude možné dofukovať aj bombičkou. A s týmto "dobrým" pocitom som sa začal súkať do neoprénu, podebatovali sme z Miškom Kulichom a zábavu nám pri tom robil Mareček ako súka svoje massive body do asi tak o dve čísla menšieho neoprénu :). Sám neveril, že ho zapne, ale moje zlaté ručičky to zvládli.

A potom na štart. Zima ako sviňa, na teplomery 9 stupňov, tma, vietor, vlny ako prasa a ľudí, koľko som ešte na žiadnom preteku nevidel. Trvá mi poriadnu chvíľu, kým sa prekľučkujem cez všetkých Age Group pretekárov a dostávam sa do prvého radu asi 10 metrov pred hlavné pole, odkiaľ štartujú profesionáli. Takže všetci pekne naraz, nie ako predtým v Malajzií a na Zélande, pohodlný štart 40 ľudí. A už sa to blíži. Ešte žartujeme s Andreasom a Fredym (nakoniec im do smiechu nebolo, obaja zabalili po tom čo sa pregrcali takmer na druhý svet, Andreas už vo vode a Fredy na behu), ale to nám maršál kričí: "one minute to start". Potom rana z kanóna a ide sa na to. Zapínam garmina a pálim z pláže do vody. A je tu hneď prúser. Trošku odbočím. Dva dni pred pretekom som si bol vyskúšať plávanie a boli podobné vlny ako teraz. Keď som išiel do vody, tak ma zomleli, že mi skoro vyrazili vnútornosti z brušnej dutiny - takú ranu som dostal. Ale to nebolo nič. Vlny sa lámali si tak 50metrov od brehu a tam to bolo drsné. Keď som plával von, zomlelo ma to tak, že mi to zmiešalo hlavu s riťou :). Vôbec som netušil kde som, len ma to mlelo a nie a nie prestať, strhlo mi to okuliare, ale nakoniec som prežil. Vtedy som to Curtovi okomentoval, že to bola moja "most horrible expiruence in the water". A toto sa mi všetko premietlo v hlave, keď som zase bežal oproti vlnám. Ale nebolo kam cúvnuť, za mnou 1800 nažhavených šialencov, rútiacich sa na mňa. Takže idem, už sa nedá cúvnuť. Samozrejme, dostávam hneď poriadnu ranu do brucha, fuj to bolelo (od vlny), skáčem do ďalšej a pokúšam sa plávať. Ale ja som krpatý, ledobehnem vo vode tam , kde všetci tí normálneho vzrastu a tak sa to sype cezo mňa. Búcha ma to, kope ma to, topí, ťahá. Nič to. Skúšam v tom plávať, logám vodu a postupne zisťujem kde je sever. Takto to prebieha až na prvú bójku. Tú usporiadatelia umiestnili pomerne nešťastne už 300 metrov od brehu, takže sa tam vytvára hrozný lievik, Je treba zastavovať a hľadať si cestičku kudy-kam. Preplávavam okolo bóje a mierim, k ďaľšej. Tam sa to už umravňuje, a ja sa pokúčam normálne plávať. Ale nejde mi to. Proste v tých vlnách to neviem. Ani sa nesnažím za niekoho zavesiť, radšej si plávam sám, chcem iba prežiť. Stále myslím na to, aby som bol v pohode, aby som mal na nejakú rezervu v prípade najhoršieho. Takto som sa s tým boril celé prvé kolo a čakal som ako na to vyflusne na breh. Vyfluslo na to pomerne v pohode, už som to mal natrénované ako na to. Vybieham na pláž a hurá do druhého kola. Kukám na garmina a vidím 29 minút. No do kelu to bude ale začiatok. Nič to. Zase proti vlnám, ale teraz ma aspoň nikto netopí. Ale mám iný problém. Plávam oproti slnku a nevidím vôbec nič. Zastavujem, rozhliadam sa, ale nič. Bóje sú obrovské, aspoň 3 metrové, ale ja ich nevidím. Proste cez tie vlniská proti slnku. A tak si počkám na nejakých plavcov a plávam s nimi. Naviedli ma presne :). Potom je to už lepšie. Bóju nevidím, ale aspoň loďky a kajaky, ktoré vymedzujú trať. A je tu koniec trápenia. Idem von z vody. Nechávam sa vyniesť vlnou až niekam poriadne ďaleko na pláž a utekám von z toho inferna a v duch ďakujem bohu za to, že som prežil. Cvakám garmin a vidím 59:52. Ty brďo, tak to tu už dávno nebolo, takto katastrofické plávanie ........ :). Ale viem ako to pri irone chodí. Plávanie je nič, len povinná jazda. Teraz prichádza to naozajstné.

Depo vybavujem pomerne slušne rýchlo a vydávam sa na cyklistiku. Predpokladám, že som asi tak na stej pozícii. Takmer okamžite predbieham pretekára za pretekárom. Ani ich nerátam, je ich veľa. Hneď od štartu nasleduje asi 10 kilometrové mierne stúpanie, ale ja idem ako po rovine. Tých 35 je na tacháči stále. Cyklistiku skrátim, v podstate nie je o čom písať. Ide sa mi výborne, idem v podstate sólo jazdu a stále predbieham. Jediné s čím bojujem, je hrozne drsný a krivý povrch ciest. Tak nechutne priečne zvlnené cesty som ešte nezažil. Pre mňa osobne to bolo horšie ako na Zélande, a to už je čo povedať. Trase to s človekom ako na rebriňáku. Predné koleso ako tak drží tlak a ja pevne dúfam, že nebudem musieť dofukovať. Je tu záver prvého kola a mňa predbieha prvý pretekár. Čakal som, že ich bude viac. Hneď na začiatku druhého kola predbieham Lucku Zelenkovú, ide pomaly, evidentne nie je vo svojej koži. Snažím sa ju povzbudiť, ale nereaguje. Fičím ďalej a v dlhom tiahlom stúpaní predbehnem aspoň 15 pretekárov. A potom už začínam predbiehať borcov o kolo. Takto to ide ďalej, stále rovnomerne, neustále predbieham niekoho o kolo, pijem, jem strašne veľa gelov a blížim sa do konca cyklistiky. Pred cieľom ma predbehne ešte jeden borec. Takže celkovo dvaja. Mám radosť, že som predbehol aspoň všetky baby, aj keď viem, že mi to niektoré na behu vrátia :). Vysadám z bicykla 4:58:25 a berú mi ho. Prečoooooo. Veď ja sa potrebujem oň opierať pri behu do depa. A tak sa chytám za kríže ako starý dedo a tackám sa do stanu. Mením sa z cyklistu na bežca a ide sa na to. Cítim, že som úplne v pohode. Nohy dobré, nahadzujem tempo 4:25/km. To by bola sranda, keby som to udržal :) ??? Podobné veci mi blúdia v hlave. Tepy v poriadku, tempo stabilné, krásne mi to beží. A je to fakt beh, nie nejaké motanie sa. Na trati predo mnou minimum ľudí, ale za mnou sa to poriadne zahusťuje. Otočka je totiž už po dvoch kilometroch a tak vidím, koľko šakalov si brúsi zuby na môj skalp. Medzi nimi aj Miško Kulich, odhadujem že tak 2-3 minútky za mnou. Hovorím si, kedy ma predbehne? Stihne to do 6. kiláku? Ale nie. Nestihol. Predbieha ma na 10. kilometri, a to si hovorím. Keď pobežím 4x3 minúty, to je 12 minút pomalšie ako superbežec Mišo, tak to bude fakt dobré. Povzbudím ho a Mišo mizne v predu. Ja si bežím svoje, spomalil som asi na 4:40/km, ale cítim sa veľmi dobre. Už je poobede, svieti slnko, na trati nie je ani milimeter tieňa a je strašne teplo. Musím neustále na seba liať vodu a strkať si špongie pod čiapku. A hlavne veľa piť, soliť a žrať veľa gelov. Gel dávam každých 10-15 minút. Na otočke na 16. kilometri zisťujem, že Mišo je predo mnou asi iba minútku. Čo sa deje? Spomalil? Mierne pridávam, asi na 4:35/km a na 20. kilometri Miša dobieham. Začíname bežať spolu a preberáme čo a ako. Takto nám to ide asi do 26. kilometra, kde sa ja na chvíľu zastavujem na občerstvovačke poriadne sa napiť a Michal mi zase uniká. Teraz už nadobro. Začínam cítiť to hrozné teplo a musím spomaliť. Tep mi ide dole. Toto poznám. Zase tá kríza okolo 27. kilometra. Do kelu, nemôžem sa toho zbaviť. Toto mám vždy. Podľa mňa to nie je ani fyzické, ako skôr nejaká demotivácia, pokles koncentrácie. Rozmýšľam nad tým, snažím sa to pretlačiť, ale kiláky rýchlejšie ako 5-kovým tempom bežať nejde. A dokonca spomaľujem ešte viac. Zrazu sú tu kilometre na 5:10/km. Je to aj tým, že na občerstvovačkách trávim viac času, aby som sa stihol poriadne napiť. Mám fakt dosť. Ale viem, že nesmiem prestať bežať, nikdy .......... potom je to celé naprd. Po tiahlom stúpaní sa dostávam na 35. kilometer a hovorím si, už len 7 kilákov. To už je nič, tak makaj. A pridávam. Zrazu je tu kilák za 4:45, ďaľší za 4:50 ...... a tak ďalej. Z razu to zase ide. A už viem, že to pôjde až do cieľa. V podstate si tie záverečné 2-3 kilomere užívam. Mám sám zo seba dobrý pocit. Konečne dobrý pocit z behu, prvý krát v tejto sezóne. A už je tu koniec. Asi posledných 500 metrov. Pozerám sa dozadu, či sa nikto neblíži. A veru blíži. Hovorím si, tak toto nie. Chlapče ty ma dnes nepredbehneš. A tak pridávam. Vyslovene šprinujem a šprintuje aj borec za mnou. Ale neblíži sa. Vzdal to. Ale mňa už nejde zastaviť a tak v tom tempe prebieham aj cieľovou bránou, nadšený, šťastný, spokojný. Proste som dojatý. V cieli ma čaká Mareček s Curtom, vystískajú ma, odfotíme sa, dostávam krásnu medajlu. Maratón som zabehol za 3:25:44. Na tieto podmienky je na mňa výborný čas. Určite môj najlepší beh v živote. Celkovo som dal pretek za 9:29:48.

Ako som dopadol. Celkovo som skončil na 24. mieste a keďže ma zase predbehli dve baby, tak medzi mužmi z toho bolo 22. miesto a 12. miesto medzi profíkmi.

Ešte niečo k preteku.

Big respect !!! Všetko 110%. Vynikajúce, bez jedinej pripomienky. Super zorganizované, vynikajúca divácka kulisa, super povzbudzovanie, proste ...... bomba. Prídte sem do Afriky na ironmana. Stojí to za to. O tom čo sa dialo pred pretekom a po preteku niekedy inokedy.

Zatiaľ bez fotiek, uploadovať v Afrike fotky je vec takmer hraničiaca s nemožnosťou :)