Po sezóne?

Fakt absolútne nemám čas na vypisovanie blogu, mám toho proste skrátka až nad hlavu :)))


Ale toto som napísal presne pred 8-mimi dňami počas čakania, kedy sa skončí plavecký tréning mojich detičiek. Samozrejme dopísať som to nestihol a už by to nemalo cenu ani meniť na aktuálnu verziu, tak to tam proste bachnem len-tak nedorobené ....:)))

Po sezóne?
Ale kdeže. Tá najúžasnejšia časť sezóny ešte iba začne!!!
Po doslova hroznom auguste, kedy som bol doslova vygumovaný a prvej polovici septembra, kedy som bol definitívne zmierený, že sezóna 2010 sa skončila som sa len predsa dostal znovu do obrátok.
Nebola to žiadna sranda, v podstate som začal trénovať 7. septembra, ale nie ako ironman, ale sa proste voziť iba tak pre srandu na horskom bicykli. Vyslovene spôsobom čím viac blata, tým lepšie, nič som neriešil, veď sezóna sa už skončila a tak som sa proste iba bavil. Pridalo sa k tomu občasné prebehnutie a tak, veď viete ako to chodí. Na kole žiadna sila, na behu žiadna rýchlosť, plávať som nechodil ... :). Ale po dvoch týždňoch sa o začalo výrazne meniť. Doslova som cítil, ako sa mi vracia šťava, môžem čoraz viac, vyslovene som do toho dostal chuť. Začínal som s brutálnou nadváhou, ktorú som si vybudoval v podstate už od konca mája, kedy som vlastne prestal systematicky trénovať a iba som pretekal a to nie zrovna moc vydarene. Ale deväť IM-zárezov je doma :). Na začiatku tréningového obdobia ukoazovala váha hrozivých 68kg. Bol som z toho dosť zuúfalý, ale pretelefonoval som kopu času s Maťkom Holečkom a ten mi skvele radil, čo a ako ... ako s váhou dole a pri tom trénovať, ako si dať dokopy metabolizmus a proste tak. Mnohí mi radili, aby som to zabalil a ja som sa nakoniec podvolil, doma som všetkým oznámil, že už žiadny triatlon tento rok, víkendy som strávil vždy s rodinou na turistike a proste všetci sme boli z toho happy, že je pre tento rok koniec. Ale :). Keď ironman zaňuchá, že by to predsa len mohlo ísť začne rozmýšľať, pridá sa k tomu stále dotierajúci Nemčík :))) a tak začali aj v mojej hlave veľkosti "S" vznikať pochybnosti a to o veľkosti "XXL" - ani neviem ako sa mi tam také veľké vlastne vliezli :)
Aj moja krajšia polovička vycítila, že sa trápim a fakt neviem, čo a ako. Proste povedala, tak tam choď. A ja som hneď volal Nemčíkovi, že Ironman world tour pokračuje!!! On celý happy mi hneď oznámil, že konečne a pridal, že sa ide do Ameriky o týždeň skôr, lebo v Niami, kam prilietame na Floridu sa ide Rotho Ironman 70.3 a my ho musíme ísť :))). Toto ma fakt dorazilo, zase sa to skomplikovalo. Dúfal som, že si to Mareček rozmyslí, ale kto ho pozná ...., ako náhle on čo i len priňuchne k nejakému preteku, niet cesty späť. Dúfal som, že prešvihneme termín prihlásenia, a tak som sa stále vyhováral, ale nakoniec sme na štartovke :))).
Takže nás čaká bombastický záver sezóny s troma pretekmi - polovičkou v Miami, o týždeň na to 6.11. IM Florida a o dva týždne IM Arizona. A poviem vám cestu sme si naplánovali bombastickú a ak sa všetko podarí, bude to niečo. To vám poviem.
No a ako som pokračoval v tréningu?
Prvý objemový cyklus som ukončil po troch týždňoch 26.9. Nasledoval týždeň na odfúknutie, v ktorom som iba tak pre zaujímavosť nabehal 90kilákov a potom znova poriadne zabrať. Teraz som v druhom týždni stupňujúcej sa tréningovej záťaže a musím to ešte vydržať do konca tohto týždňa a celý ďalší, ale iba do soboty. V nedeľu 24.10 totiž letíme smer Londýn Miami.

Ako sa mi darilo ... Spočiatku to bolo zlé, ale cítil som ako idem hore, za prvé dva týždne so nezhodil takmer nič, ale potom sa to začalo radikálne meniť. Zrazilo ma auto, dva týždne som behal cez bolesť v päťe, ale nevynechal som ani jeden naplánovaný beh, dokonca keď som jazdil na kole, tak som cítil každú jamu, alebo dieru v asfalte ... trak to bolelo. Ale prešlo to. Poriadne som si pri tom presilil lýtka, lebo všetko som odcupital po špičkách. Teraz je to OK, päta síce nie je úplne v poriadku ale už ma vôbec neobmedzuje a aj lýtka sú v poriadku. Váha ukazuje 63kg, to je o 5kg menej a je to fakt vidieť.

Po veľkom objeme v podstate už vylaďujem a cítim, že to čo teraz vo mne je tu ešte nebolo :)))


Tak toto som napísal pred týždňom, proste zopár chaotických poznámok a ako je top teraz?
Váha je 62kg - teda race-ready :))). Forma? Myslím, že sa blíži a to nie hoci-aká.
Proste dal som do posledných dvoch mesiacov tomu všetko, čo som mohol a dúfam, že to pôjde, nie tak ako v lete, kedy som sa plazil na trati a pozeral som sa na ostatných, ako im to krásne fičí so sklonenou hlavou.

Koľko a ako som odtrénoval si nechám tento-krát pre seba, ale veďte, že toho bolo veľa. A čo ma najviac posúvalo vpred, aby som sezónu ešte nezabalil, ale dokončil to, čo som si na začiatku roka predsavzal?

1. Silný moment bol mail od Andreja Orlického. Na otázku, mám tam ísť? mi odpovedal. "Pozri sa, triatlon robíš pre zábavu a ak od ju neočakávaš, tak načo tam ísť." Na prvý pohľad jasné odporúčanie, ale na vec sa dá pozrieť aj inak. Čo tak proste skúsiť od pretekov zase očakávať zábavu .... jasné lenže na to sa treba poriadne pripraviť ....:) a tak toto bol prvý moment kedy som začal mať znova pochybnosti, že to možno skúsim

2. bol asi hodinový telefonát s Maťom Holečkom. Teda bolo ich viac ... :) Ale v podstate on mi ani moc nedal šancu pochybovať, či áno, alebo nie, v podstate hľadsl okamžite riešenia ako. Povedal, si pretekár ....... . Snažili sme sa ma dať dokopy, psychicky aj fyzicky, za čo mu nesmierne ďakujem, taký nával pozitívnych myšlienok som už dávno od nikoho neprial, v podstate mi pomohol dať sa do kopy a vydržať ešte 2 mesiace trénovať s radosťou. Ďík Maťo.

3. moment bol sa mozrejme Mareček. Je to nedozierna studnica optimizmu klonovaná s poriadnou kopov bláznovstva, postupne prerastajúceho do posadnutosti a závislosti na triatlone. Do tohto štádia som sa našťastie nedostal a myslím, že ani nedostanem ... ale v každom prípade Memčíkman dokáže na preteky prehovoriť asi každého .. a o mne ani nehovorím.

Takže asi tak.

Teraz je piatok poobede, zajtra si skúsim ešte odplávať a odbehnúť 30-ku a rýchlo sa zbaliť, lebo v nedeľu ráno už letíme smer Miami.

Čaká nás neuveriteľných 30 dní s Marečkom a troje preteky. Teda mňa najskôr jeden ostrejší tréning maximálne v ironmanskej intenzite na IM70.3 Miami. Potom sa presunieme o 700km ďalej do Panama City na celého Ironmana a to by mal byť môj vrchol. Nie je to trať pre mňa - totálna rovina a asi aj teplo. Ale človek si nevyberie. Navyše oddelený štart od agegroupákov ma asi odsúdi na úplne sólovú cyklistiku, prizerajúc sa na hákujúcich agegroupákov ...

Ale potom naspäť do Miami, nasadnúť na lietadlo a šup do Phoenixu. Tam budeme mať dva týždne, kedy by sme chceli zrelazovať na Grand Kaňone, Hooverdame, Las Vegas, možno, ak Mareka ukecám a bude sa nám chcieť aj v Kalifornii. K tomu samozrejme tréning a na záver presun do Tempe na Ironmana. Pre mňa by to mala byť rozlúčka s mojou "profesionálnou" kariérou, tak dúfam, že bude dôstojná ...

Držte palce. My vám za to prinesieme kopu zážitkov  o ktoré sa skúsime podeliť ... :)