Ale to nie je podstatné ...
Je tu ráno a to znamená, že celý kemp na Strandbade je hore nohami. Normálne o 5:00 je všade pokoj, ale prvú júlovú nedeľu to býva inak.
Najskôr je vidno Skinfiťákov. Kto to je? No predsa nabušení rakúski triatlonisti v ich národnom úbore. Tí počas race-weeku nejdú ani na záchod len tak hoci-ako. Jednoducho - Skinfiťáci majú na sebe vždy všetko, čo sa len dá (samozrejme značny Skinfit). Štandardný Skinfiťák ide na ráno na záchod obutý v maratónkach s gumovými škúrkami, má obuté podkolienky značky Skinfit. Musí mať boostery na lýtka , krátke elasťáky a triatlonový top. Najlepšie je aby bolo všetko toto bielej farby, lebo na elasťáky si musí ešte obliecť čierne nohavice s bočnými zipsami. Aby bolo vidno, že má elasťáky, tie musia povinne trčať 2cm pod nohavice. Všetko toto sa musí doplniť šiltom značky Skinfit. Takto vyparádený už môže ísť konečne na záchod, pekne s vypnutou hruďou, stiahnutým bruchom a napnutými rukami. Takže toto sú oni : Homo Skinfitus ... endemit vyskytujúci sa hlavne začiatkom júla v Klagenfurte a okolí :)))
To len aby ste vedeli ...
Lek keby ste nevedeli .. tak Skinfit v istom období zanechal výrazné stopy aj v iných krajinách Karpatského typu ... :)
Ale teraz už naozaj. Vstávame ráno akoby sme išli pretekať. Som nesmierne šťastný, že nemusím, aj keď mi to nikto nechce veriť ... Teda hore sme Mr. Nemčík, Jeff a ja. Nebudem sa vyjadrovať o predštartových sračkách, aj keď hovná sú naozaj vďačná téma ... už som strávil nejaký ten čas debatovaním o hovnách :))). Proste a jasne ... Mareček sa navliekol do neoprénu a vyrazili sme na štart. Odprevádzame ho a je mi ho naozaj ľúto, keď si pomyslím, čo ho čaká. Ale on tak vôbec nevyzerá. Vidno, že v hlave to mám absolútne v poriadku a sám dobre vie, čo musí v tento deň urobiť ... . Prechádzame bránou na Strandbade a vtedy si uvedomujem naozaj tú masu ľudí (keď sa človek sústredí na pretek, tak to všetko tak moc nevníma, takto je to lepšie). Čo si ešte všímam? To, že triatlon znamená pre Mareka moc to som vedel, ale až tu vidím, že je to oveľa viac ako si človek vie predstaviť ... Tento obrovský Flon (to nie je preklep, to je zase presné pomenovanie od našej kamarátky Lucky. Týmto termínom, je pomenovaný endemit vyskytujúci sa priemerne 10x do roka vždy ráno pred siedmou lokálneho času navlečený v mierne poddimenzovanom neopréne, zásadne na brehu nejakej tej vodnej plochy. Nezáleží pri tom, či sa jedná o sladkú, alebo slanú vodu, ale o 7:00 sa stratí niekde pod hladinou, aby sa niekedy o týždeň, v krajnom prípade dva objavil zase ráno pri nejakej tej vode :))) ) je doslova na mäkko. Tisnú sa mu slzy do očí ... prežíva to na milión percent. Musím sa otočiť, aby nevidel, že som už na mäkko aj ja. Ale už nie je veľa času. Pripijeme si Redbullom, vystískam ho, povinne ho buchnem po chrbte (aj keď to neznáša) a my s Jeffom ideme po svojom na mólo a Marek do vody ...
Asi 5 minút po štarte vyrážame s Jeffom pozdĺž kanálu na miesto výlezu z vody, dávame si kávičku a nacháddzame super výhľad, určite lepší ako všetci snobovia vo VIP zóne. Veď posúďte sami podľa fotiek...
Mareček je naozaj ľahko identifikovateľný aj pri plávaní v "hajzlovej mise" ako to nazval jeden nemenovaný doktor z Levíc a zamozrejme mnohonásobný ironman
Po tom, čo sme odpozerali tak prvú 300-ku zase šprintujeme do výjazdu z depa a tam už valí hlavný prúd borcov. Odpozeráme kamarátov, Jožko Bezák vyzerá trošku utrápene, ale napríklad Imro Holečko má úsmev od ucha k uchu ...
Super teraz máme 2 hodinky čas ... ideme na raňajky a zároveň preberám deti a vyrážame pozrieť cyklistiku na otočku na 90-tom kilometri. Ale prepočítali sme sa :))). Marino už preletel a tak stíhame až druhého ... Už vieme, že Marino príde véééľmi skoro a tak nenechávame nič na náhodu. Zaradíme niekoľko bežeckých cvičení, jedlo sme si zobrali radšej so sebou ..
Marino je tu. Nádherne, elegantne prechádza poslednú zátačku, už vyzutý. Až sa mu divím, že takto riskuje kvôli 2-3 sekundám. Ale zvláda to nádherne ... Potom ešte odsledujeme prvú 10-tu a vydávame sa na trať behu ...
Píšem tu o nejakom Marinovi. Kto to vlastne je? Je to tiež taký miestny endemit, ktorý sa začal objavovať na juhu Rakúska v okolí Klagenfurtu niekedy pred piatimi rokmi. Nie je noc zábavný, nakoľko je totálne skostnatený vo svojich stereotypoch a nezaraďuje žiadne novinky (okrem toho, že je stále rýchlejší a rýchlejší). Vždy je to isté. Príde, odštaruje, zvíťazí a zase na rok zmizne :)
Na behu si vyberáme skvelé miesto blízko kempu a zároveň blízko detského ihriska. Deti to už moc nebaví a tak sa hrajú a my s Jeffom fandíme. Výborne si vedie ďalší náš kamarát Jožko Major. Keby ten feferón vedel poriadne plávať, bol by hviezda prvej veľkosti. To ako jazdí na kole je nádhera a ako behá ... radšej ani nehovorím. Potom už vidíme aj Miška Kulicha a ďalších a ďalších. Fandíme a fandíme ... musím to skrátiť ... výborne idú všetci Schimi, Ivan Bruck, David Sajner, Jožko Bezák, Imro Holečko.
Famózne to valí aj Slovakmanovi najslovakmanovanejšiemu - samotnému Vladovi Barónovi. Ten na trati nie je sám, skvele ide aj jeho polovička Janka. Nespomínal som ešte Mareka. Ten po skvelom plávaní zašiel aj vynikajúci bicykel a keď ho vidím na behu, viem že to bude dobré. Má to pod kontrolou a cupká si svojim jedinečným Nemčíkovským štýlom. Nejde aj moc rýchlo a vôbec nie pomaly ... ak nebude zastavovať, bude to skvelý výkon.
Marino je v cieli. Išiel svoj životný pretek a skončilo to svetovým rekordom. Som naozaj šťastný, že som mohol byť pri tom ...
Potom odovzdám deti Danke, s Jeffom buchneme jedného Radlera a fandíme ďalej. Zase je tu Marek. Už má mierne skrivený face ale ide ... už to nie je to čo to bolo ale do cieľa má už iba okolo 12 kilometrov. Nevydržím to a rozbieham sa s ním. Pôvodne som mal v pláne odbehnúť s ním 100-200metrov, ale nakoniec som s ním bežal až do cieľa. Možno mu miestami moja prítomnosť liezla aj na nervy ale ja som si to neskutočne užíval. Lietal som tam po trati hore dole, tak aby ma nikto nemohol obviniť s coachingu. Úzke miesta som musel obiehať niekedy aj niekoľko stometrovou okľukov, aby som sa pretekárom nemotal po ceste.
Bola to fasa. Marečka som doprevadil do cieľa. Potom vyzdvihol mierne rozbitého a deď sa nenápadne blížil ku koncu ... Všade po okolí sa prechádzalo rozvážnym krokom stále viac a viac pretekárov vo finišerských polokošeliach ...
Tak toto bol pretek IM Austria ... proste gulervúci deň.
Po tom, čo sme odpozerali tak prvú 300-ku zase šprintujeme do výjazdu z depa a tam už valí hlavný prúd borcov. Odpozeráme kamarátov, Jožko Bezák vyzerá trošku utrápene, ale napríklad Imro Holečko má úsmev od ucha k uchu ...
Super teraz máme 2 hodinky čas ... ideme na raňajky a zároveň preberám deti a vyrážame pozrieť cyklistiku na otočku na 90-tom kilometri. Ale prepočítali sme sa :))). Marino už preletel a tak stíhame až druhého ... Už vieme, že Marino príde véééľmi skoro a tak nenechávame nič na náhodu. Zaradíme niekoľko bežeckých cvičení, jedlo sme si zobrali radšej so sebou ..
Píšem tu o nejakom Marinovi. Kto to vlastne je? Je to tiež taký miestny endemit, ktorý sa začal objavovať na juhu Rakúska v okolí Klagenfurtu niekedy pred piatimi rokmi. Nie je noc zábavný, nakoľko je totálne skostnatený vo svojich stereotypoch a nezaraďuje žiadne novinky (okrem toho, že je stále rýchlejší a rýchlejší). Vždy je to isté. Príde, odštaruje, zvíťazí a zase na rok zmizne :)
Na behu si vyberáme skvelé miesto blízko kempu a zároveň blízko detského ihriska. Deti to už moc nebaví a tak sa hrajú a my s Jeffom fandíme. Výborne si vedie ďalší náš kamarát Jožko Major. Keby ten feferón vedel poriadne plávať, bol by hviezda prvej veľkosti. To ako jazdí na kole je nádhera a ako behá ... radšej ani nehovorím. Potom už vidíme aj Miška Kulicha a ďalších a ďalších. Fandíme a fandíme ... musím to skrátiť ... výborne idú všetci Schimi, Ivan Bruck, David Sajner, Jožko Bezák, Imro Holečko.
Marino je v cieli. Išiel svoj životný pretek a skončilo to svetovým rekordom. Som naozaj šťastný, že som mohol byť pri tom ...
Potom odovzdám deti Danke, s Jeffom buchneme jedného Radlera a fandíme ďalej. Zase je tu Marek. Už má mierne skrivený face ale ide ... už to nie je to čo to bolo ale do cieľa má už iba okolo 12 kilometrov. Nevydržím to a rozbieham sa s ním. Pôvodne som mal v pláne odbehnúť s ním 100-200metrov, ale nakoniec som s ním bežal až do cieľa. Možno mu miestami moja prítomnosť liezla aj na nervy ale ja som si to neskutočne užíval. Lietal som tam po trati hore dole, tak aby ma nikto nemohol obviniť s coachingu. Úzke miesta som musel obiehať niekedy aj niekoľko stometrovou okľukov, aby som sa pretekárom nemotal po ceste.
2 komentáre:
Klucí v zelených gumách: vy máte ale péra. Tohle já ukázat manželce, tak uteče do Austrálie.
Jinak super report! Líb se a moc!
Přemek
to su len atrapy,fukli si tam drazadlo z riadidiel z horaku:)
Zverejnenie komentára