Keď sa šofér nepozrie do späťáku pred tým ako otvorí dvere :)

Myslel som si, že zase dlho nič na blog nenapíšem. Ale dnešný deň bol výnimočný.
O jedenástej sme vyrazili pomerne veľká skupina na prvú cyklistiku, nech si zadok trošku zvykne. Dokonalé počasie, dokonalá jazda ... proste super. Dali sme 125km priemerom nad 32 km/h a bolo mi pri tom ako keby som doma ležal v obývačke v kresle ... proste pohodová jazda ... až na posledných 100metrov pred domom.

Išiel som okolo susedovho auta, no a on sa zrazu rozhodol, že vystúpi :))). Otvoril dvere, samozrejme sa nepozrel do späťáku a v tom prásk... Ramenom som vpálil do dverí, preletel aj s bicyklom cez dvere a už som sa aj váľal na zemi ... Bicykel rozletený, zadné koleso mi vyletelo z upináku ... proste masaker. Okolo mňa 10 ľudí, chceli volať sanitku, a tak som ich musel ešte ja ukľudňovať, že nech neblbnú, že to iba strašne bolí ale že som celý a nech sú len chvíľu ticho a nechajú na ležať ...
Čo nasledovalo? Nejako mi pomohli na nohy, skúsil som opraviť bicykel, čo sa aj takmer podarilo ... iba korman som nevedel vyrovnať ... a odmotal som sa domov.
Tam mi deti pomohli vyzliecť, lebo narazené rameno bolí tak, že nezdvihnem ruku ...
Mám otlčené koleno, lakeť, bok na ramene hrča ako svet ... ale idem do toho, narýchlo povolávam Danku, nech sa prezlečie a ide to so mnou rozbehať (pre istotu) a tak za chvíľku už odkrivkávam prvé kilometre. Predsa len som bol energeticky na nule a tak som iba vyklusal 8 kiláčikov po 4:50/km. Ale Danka aj tak nestačila. Ku koncu už koleno slušne bolelo a rameno len tak viselo, zdvihnúť ruku bolo úplne neriešiteľné. A tak sa skončil krásny sobotný deň.
Dopisujem to až v pondelok ráno.
Koleno v sobotu do večera neskutočne zatuhlo a nedalo sa zohnúť a tak som si fakt ľahol s obavami, že ráno to bude poriadna tragédia.
Ale nebola. Napodiv, ráno som mohol kolenom hýbať, problém sa presunul na narazený bedrový kĺb. Chodiť hore schodmi skoro neriešiteľné ... a tak som usúdil, že z nedeľného behu nebude nič. Aspoň som to skúsil rozbicyklovať. Dal som si 62 kiláčikov a celkom to išlo. Cez dediny som jazdil ako posratý a autá a cyklistov som obchádzal pekne zoširoka ...
Čo z toho všetkého vyplýva? Asi nič moc, len dúfam, že som si pády vybral už na celú sezónu a som rád, že sa v podstate nič tak strašného nestalo. Ale inak preletieť cez dvere auta je poriadna šupa, aj keď idete iba 20-kou :)))
Veľa šťastných kilometrov ...

Oravaman - záver

Záver Oravamana bo viac ako štýlový. Najskôr nasledovalo pohodové vyhlásenie vonku, pri výbornom guláši. Všetko výborne ozvučené na tribúne ... a ušiel sa mi aj pohár za 3. miesto v kategórii 30-39 rokov. Porazili ma tradične Vabrouch a Orličák.

Takto ma deti dotiahli do cieľa :)))

Potom sa celé osadenstvo pomaličky presťahovalo do kongresovej haly penziónu a tam sa začala afterparty. Tá naozaj stála zato. Videoprojekcia, obrovská kopa jedla a proste všetko čo by si človek mohol zaželať ...

Aj takto sa na Orave finišovalo - Ivan Ježko

Neviem, kde to chalani z Oravy videli, pokiaľ viem tak na žiadnom svetovom evente neboli ... ale aj tam by sa od nich mohli učiť. Tej oravskej afterparty sa vyrovnala snáď iba tá v Malajzii ... kto bol v Malajzii vie o čom hovorím...
Prečo som to zrovnal práve s Malajziou? Oba preteky boli organizačne dokonalé, asi preto, že ich robia srdciari (škoda že  Malajziu prevalcoval biznis, to sa dúfam na Orave nestane). Len mi bolo ľúto, že sme museli okolo 11-tej odísť, na afterparty sme boli s deťmi a tie boli po celom dni úplne out ...

Klobúk dole, zorganizovať to a ešte sa aj postaviť na štart ...

... bojovať

a zvíťaziť !!!

Aby som to celé zhrnul:

najskôr to negatívne
Takú svalovicu, akú som mal po Oravamane som nemal nikdy v živote ... určite mi nepridalo ranné mroženie sa v termálnych bazénoch v Oraviciach (toto bolo tiež súčasťou organizácie preteku), ale nabudúce by som navrhoval Peťovi usporiadať radšej 80 kilometrové cyklo-vyjazdenie  po všetkých Oravských krkahájoch ... teda niekto nech ide plávať (napríklad rodinný príslušníci), ale predstavte si, keby si išli na druhý deň Oravamani spolu zajazdiť pekne spolu v pelotóne ... navrhoval by som trasu Zuberec - Popradské Pleso - Zuberec , možno je to trošku viac, ale kto by to počítal :)))
Ale vážne ... tá svalovica bola s úplne atypického behu ... ale behať som nemohol ešte ďalšie 3 dni ...
pozitívne
všetko
Povedal by som to stručne takto. Manželku mám z Turian, niekde na pomedzí Turca a Oravy. Pár krát sa mi stalo, že keď si tam tunajší chlapci trošku viac na zábave vypili, tak som sa tam napočúval napríklad aj to, že "vy Bratislavčania (vtedy som tam ešte býval) chodíte drať v zime sneh z hôr ... odvtedy mám vždy taký divný pocit ... proste sa bojím, aby som im ten sneh nezodral ...
A tak som mal trošku obavy ... ale ukázalo sa že ľudia zo Zuberca dokázali urobiť event ktorý sa odvtedy stal v mojich očiach merítkom kvality.
Viem, že odteraz budem ďalšie preteky zrovnávať práve s týmto ...
Takže už iba toľko :

Vďaka, bolo to GULERVÚCE !!!

Ovavaman - 2. časť

Je tu štart ... skáčeme do vody a valíme vpred. Pole sa strašne rýchlo roztrhá ... chýba taký zdravý plavecký priemer a tak plávam pomerne osamotene ... rýchlici Orol a Paľo Šurda sú hneď niekde vpredu, Mosný, Jurkovič a Vabrouch tiež ... a potom sa tam knedlím niekde ja ...Aby nebola nuda tak počas prebehu z druhého do tretieho plaveckého kola pridávam efektnú piruetu na mokrej tráve zakončenú kvalitným karate-výkopom ... Do kelu videl som to na fotke pri vyhlasovaní, ale neviem tú fotku nikde nájsť ... Peťo, ak ju nájdeš pošli mi ju prosím). Dobre som všetkých pobavil a tak skáčem do vody a pádlujem ďalej ... Z vody leziem pomerne osamotene, viem, že to nebolo najlepšie plávanie ... ale na tomto preteku by nehralo roľu, ani keby som zaplával svoj najlepší plavecký výkon. Ten si nechávam na ďalšie sezóny :)))
Sám sa v depe divím, aký som šuchtavý ale nakoniec sa nejako vyteperím na kolo a vyrážam. Moje ambície na tomto preteku sa odrážajú aj na vybavení bicykla. Idem na normálnej silničke, s krátkou hrazdičkou a tréningovými plášťovými Mavic-mi.
Najskôr je tu rovinka, potom sa začne trať mierne vlniť, potom viac a potom je tu prvé stúpanie na Huty.

Čakám od toho, že ma to nejako vyflusne, ale nedostávam to, čo som očakával ... je to stúpanie ale také tiahle ... v podstate 80% na veľkú placku. Jediné čo konštatujem je, že Tomáš Kubek mi to v kopci poriadne naložil .... :). Potom nasleduje rýchly ale nenáročný zjazd do Zuberca a potom by mal prísť záverečný masaker ... stúpanie na Tatliakovu chatu. Asi v tretine stúpania ma dobieha Ivan Ježko, ani sa nečudujem ... toto je trať stavaná presne na neho ... ľahký pavúk a skvelý cyklista.

Ivanove tempo je ale akceptovateľné a tak idem za ním. Toto sa už dá označiť za stúpanie. Definitívne zhadzujem na malú a ťahám ... vpredu sa mi zdá, že sa niekto motá po trati ... je stále bližšie a bližšie ... Ivan akosi spomaľuje a tak idem pred neho a hovorím, poď docvakneme toho pred nami ... je to Paľo Šurda ale dorazíme ho až v depe ... z depa prakticky vybiehame traja naraz a začína posledná disciplína ... neviem síce prečo sa volá beh, ale dajme tomu...

Asi po 200m metroch behu do vrchu začína cca. 2 kilometrová horolezecká pasáž, kde nastúpame ja presne neviem koľko ale možno 800metrov. Miestami to nie je beh, ani chôdza, je to štvornožkovanie medzi kameňmi. Z trojice mi to ide asi najrýchlejšie a tak v závere predsa len získavam malý náskok ... Som na vrchole, občerstvím sa a valím dole po kameniskom turistickom chodníku, aby som zase mohol bežať na ďalší kopec. Tento krát je to už beh ... beží sa po turistickom chodníku a je to celkom v pohode. Ďalší vrchol a zase dole kopcom ... medzi kosodrevinou a kameňmi ... hovorím si len zle nešliapnúť a fakt bežím úplne na istotu, lebo, kebyže mi noha uviazne medzi kameňmi to by vôbec nemuselo skončiť dobre. A zase hore ... tento krát naposledy, potom nás odkláňajú niekde dole do nejakej jamy, ktorá zdá sa nemá žiadne dno. Je to extrémne prudko dole koncom, miestami tak, že radšej chodím a zliezam ... nebežím.
Asi po kiláku sa to predsa len vylepšuje a už sa tam dá bežať ... síce medzi kameňmi ... Po nekonečnom zbehu v teréne sa dostávam na asfaltovú cestu a tam mi hlásia že predo mnou je niekto jednu minútu. Do cieľa sú to asi 4 kiláky, hovorím si, skúsim to a rozbieham to na tempo cca. 3:15/km. Toto tempo sa dá v pohode držať, lebo trať je pomerne slušne dole kopcom ... vidím ako sa približujem, ale nestačí to ... cieľ je blízko a stiahol som tak polovicu ... a tak dobieham do cieľa v trošku zvoľnenom tempe spolu s detičkami.

Do cieľa som prišiel na siedmom mieste a keďže predo mnou boli štyria mladíci do 30 rokov, tak som "obdržal" tretie miesto v M30-39 za Vabrouchom a Orličákom.

V cieli bola kopa melónov a tak som sa pustil do nich ... nasledovalo kopa mäsa, vybehanie s deťmi a nakoniec pozeranie v chate spolu s Vabrouchom časovku na Tour de France. Tak sme sa do toho zažrali, že sme ani nezbadali, že sme tam zostali poslední, Vabrouch, ja a zbytok mojej rodiny. A keby ste počuli, ako sme pri tom mudrovali ...

Ale mierne sme to prekoučovali, lebo už boli všetci preč, Peťo sa ešte zmestil niekomu do auta, ale kto by zobral celú rodinu ... nezostávalo nám nič iné, len sa pobrať naspäť peši ... je to nejakých 5 kilákov ... čo už. Ale nakoniec sa na nás usmialo šťastie a naložili nás dvaja organizátori do ich krásneho terénneho Subaru a razom sme boli na Pibisku.

Vyhlásenie a celkové zhodnotenie si nechám zase na neskôr ...