Keď zavejú v okolí Embrunu takéto transparenty, každý vie, že sa blíži EMBRUNMAN a to je tu udalosť.Takže, Embrunman je trošku atypický dlhý triatlon, odohrávajúci sa v oblasti Hautes Alpes vo Francúzku, okolí miest Embrun a Briancon. Trate sú takmer klasické : 3,8km plávania, 188 km cyklistiky a klasický maratón 42,2km. Čo robí Embrunmana výnimočným nie je tých 8 km cyklistiky navyše, ale výškový profil cyklistiky a behu. 
Tu sa veru rýchlostné rekordy nelámu a čas pod 10 hodín, znamená víťazstvo. Okrem toho je to najlepšie platený dlhý triatlon v Európe (celková výška Prize Money je 100 000 Eur), víťaz dostáva 20 000 a prvá žena 12 000. Takže konkurencia sa tu stretáva obrovská. Tento tok sa koná už 26. ročník tohto preteku. Na štart sa postaví 860 triatletov. 
Ako som zistil, je tu veľké množstvo špecialistov práve na tento pretek, je to pre nich najprestížnejší pretek a vrchol sezóny. To isté platí aj o mojich susedoch v kempe.
Ale po poriadku:
Plávanie je v dvoch okruhoch bez výlezu z vody. Keďže sa plávanie odohráva v alpskej priehrade (mimochodom je to najväčšia priehrada v Európe Lac de Serre Poncon na rieke Durance), tak sa pláva v neopréne (teplota vody 21 stupňov). 
Zaujímavosťou je aj čas začiatku preteku ráno o šiestej a nie štandardne o siedmej – hádajte prečo? A pre ženy je štart ešte o 10 minút skôr, teda o 5:50 ráno. 
Po plávaní prichádza najzaujímavejšia časť preteku – cyklistika. Nejazdia sa tu žiadne okruhy, ale iba jeden 188km dlhý úsek so začiatkom aj koncom na jednom mieste, pri priehrade v meste Embrun. V propozíciách sa hovorí o celkovom prevýšení cyklistickej trate 5000 metrov, ale z viacerých zdrojov som sa dozvedel, že v skutočnosti je to „iba“ 3600 metrov.
A kadiaľ cyklistika vedie?
Ako som už spomínal, začína sa pri priehrade v meste Embrun v mieste Plan ‘d Eau vo výške cca. 750 metrov a po rovine sa ide asi 200 metrov. Takmer okamžite sa odbočuje prudko doľava a začína sa prvé stúpanie s vrcholom na Les Méans vo výške 1260 metrov. Celé stúpanie má tak 7 kilometrov.
Striedajú sa strmé úseky s ešte strmšími, vrcholom všetkého je pasáž s 23% stúpaním, tam už ide fakt do tuhého. Potom sa pokračuje zvlnenou cestou až do 25 kilometra, kde začína prudký zjazd k priehrade Serre Poncon, všetko po pomerne nekvalitnom asfalte (ale ešte sa aspoň na slnku netopí, lebo je skoro ráno). Potom začína asi najjednoduchšia časť, cca. 15 kilometrový presun pod ďalšie kopce po takmer rovine (u nás by sme to rovinou nenazývali). Odtiaľ sa profil trate opäť začína vlniť s trvale stúpajúcou tendenciou. 
Trať vedie ponad kaňon, ktorom tečie rieka Durance, cez St Andre d’ Embun, St Clement, Guliestre, lyžiarske stredisko Vars až pod známy Col d’ Izoard. Stúpanie na Col d’ Izoard začína približne na 85-tom kilometri a má dĺžku 13,9 kilometra s prevýšením 1036 metrov. 
Priemerný sklon je teda 7,45%. Stúpanie je to tiahle a pomerne plynulé, iba v malých úsekoch je sklon nad 10%. Stúpať sa začína na nadmorskej výške 1345 metrov a vrchol Izoardu je vo výške 2361 metrov. 
Na vrchole je špeciálna občerstvovačka, kde si každý môže zobrať svoj balíček special need, ktorý odovzdal pred pretekom. Po zdolaní Izoardu nasleduje 20,5km dlhé klesanie do Brianconu. Na 20,5kilometroch sa klesne o 1141 metrov do výšky 1220 metrov. 
Tento zjazd je celkom pohodový, po kvalitnom asfalte a pomerne širokej ceste. Po prejazde Brianconom nasleduje krátky úsek s miernym klesaním po hlavnej ceste smerom naspäť do Embrunu. Ale po asi 5-tich kilometroch sa odbočuje doprava a začína ďalšie stúpanie na Les Vigneaux. Nie je to nič strašné asi 250 výškových metrov a človek ani nezbadá a je hore. Potom nasleduje pomerne dlhý zjazd pod ďalší kopec menom Pallon. Toto stúpanie je pomerne prudké s prevýšením cca. 300 metrov. Po vysúpaní a zjazde dole nasleduje návrat do Embrunu zvlneným terénom po rovnakej trati ako sa išlo na Izoard, len v protismere. Pripomeniem, že celý úsek od odbočky z hlavnej ceste cca. 5km za Brianconom sa ide po veľmi zlom asfalte a hlavne zjazdy sú pomerne náročné, v serpentínach býva štrk a asfalt sa topí na rozpálenom slnku. A tak sa dostávame naspäť do Embrunu, takmer je vidieť cieľ cyklistiky, ale trať sa v strede mesta prudko zvrtne doprava, smerom na záverečné stúpanie na Chalvet do výšky 1250 metrov. Toto stúpanie je pomerne prudké a vystúpa sa približne 400 metrov. 
Z Chalvet nasleduje už iba záverečný, asi 5 kilometrový veľmi technický zjazd do depa po katastrofálnom asfalte. A to je koniec cyklistiky. Ten, kto toto zvládne má za sebou prevýšenie 3600metrov a v nohách 188kilometrov, ja som nameral 186.
Po príjazde do depa na každého čaká stolička, ako som už spomínal a padne veľmi vhod.
Potom už na pretekárov čaká iba záverečný maratón. Bežia sa dva okruhy. Bežecký okruh začína 3 kilometrovým úsekom okolo jazera Plan d’ Eau po štrkových chodníkoch s jedným prudkým výbehom a zbehom. Potom sa prebehne popod hlavnú cestu a naberá sa smer centrum mesta. Jazero leží minimálne o 100 výškových metrov nižšie ako centrum mesta a tak sa začína nepríjemný, asi 1,5kilometrový výbeh.
Po prebehnutí centrom mesta sa trať behu spojí cyklistickou asi na 2 kilometre. Cyklisti v tomto úseku začínajú záverečné stúpanie na Chalvet a bežci bežia oproti pomerne prudkým zjazdom. Toto klesanie je pomerne nepríjemné hlavne v druhom okruhu, kedy má človek už pomerne tvrdé nohy. Po zbehnutí pod mesto začína asi 3kilometrový rovinatý úsek po poľnej ceste, na konci ktorého sa pretekári dostanú mostom cez rieku Durance a odbočia doprava. Tu začína nepríjemné asi 5 kilometrové tiahle stúpanie, mierne, ale nekonečné. Na vrchole stúpania sa opäť odbočí doprava a začína sa klesať smerom k Embrunu. To, čo človek nastúpa za 5 kilometrov, zbehne asi za dva a dostane sa na hlavnú cestu asi kilometer od cieľa. Tu začína opäť mierne stúpanie a keď už človek takmer vidí cieľ po ľavej strane, musí odbočiť doprava o 180 stupňov a prebehnúť popod cestu a zopakovať si úvodnú trojkilometrovú pasáž okolo jazera v protismere. Potom sa človek naozaj dostáva do priestoru cieľa a má za sebou prvý okruh. 
Takže to isté je treba prebehnúť ešte raz. Po prebehnutí druhého okruhu už iba cieľová rovinka a je to.
Tak toto bol suchý opis toho, čo na človeka v Embrune čaká a teraz sa pokúsim popísať ako som to zažil ja.
Ale ešte pred tým niekoľko pozmámok k vybaveniu na tieto preteky.
Takže pred pretekom určite čelovku, lebo je fakt tma, ináč nič zvláštne, akurát sa poriadne namazať opaľovacím krémom.
Na plávanie určite treba počítať s neoprénom a treba mať rozjasňovacie žlté, alebo oranžové okuliare. Prvá polovica plávania je v tme.
Cyklistika. Na časovkársku kozu a aeroprilbu rýchlo zabudnite. S tým by išiel Embrunman iba blázon. Takže ideálne je ľahký bicykel s hrazdičkou a s ľahkými kolesami, určite s hliníkovými brzdnými plochami ( ja som nemal nič lepšie ako Zipp-y 404, ale bral som plášťové práve kvôli hliníkovým brzdným plochám, ale ideál to nie je – sú moc ťažké). Ďalej treba byť poriadne vybavený voči defektom, ak je možnosť natankovať protidefektový tmel, je to dobrá voľba a dve duše so sebou je tiež normálne. Osobitnou kapitolou sú prevody. Ja som išiel vpredu 53/39 a vzadu 12-27. Nie som žiadny vrchár a tak mi 39/27 fakt niekedy nestačil a možno by bolo dobré vpredu zmeniť 39 na 30.
Na beh nič zvláštne iba dobré nohy.
Oblečenie podľa počasia, ale aj v najväčšom horku, aké panovalo počas tohtoročného preteku treba počítať, že ráno je cca. 15-16 stupňov. Takže dobrá voľba je normálny triatlonový dres a cyklistické návleky na ruky, ráno sa s nimi človek cíti príjemnejšie, pri stúpaní na Izoard sa dajú stiahnuť na zápästia a používať ako potítka, potom v klesaní zase natiahnuť a v Briancone definitívne zhodiť a zbaliť do dresu. A potom ešte windstoperovú vestu. Tú si zobrať iba so sebou a nahodiť ju iba na zjazd dole Izoardom, inak ju nie je treba. Inak na vrchole Izoardu každému ponúkajú ešte noviny pod dres.
Myslím, že to by nadnes naozaj stačilo, takže pokračovanie zase nabudúce. To už naozaj bude o samotnom mojom preteku.
Tu sa veru rýchlostné rekordy nelámu a čas pod 10 hodín, znamená víťazstvo. Okrem toho je to najlepšie platený dlhý triatlon v Európe (celková výška Prize Money je 100 000 Eur), víťaz dostáva 20 000 a prvá žena 12 000. Takže konkurencia sa tu stretáva obrovská. Tento tok sa koná už 26. ročník tohto preteku. Na štart sa postaví 860 triatletov. Ako som zistil, je tu veľké množstvo špecialistov práve na tento pretek, je to pre nich najprestížnejší pretek a vrchol sezóny. To isté platí aj o mojich susedoch v kempe.Ale po poriadku:
Plávanie je v dvoch okruhoch bez výlezu z vody. Keďže sa plávanie odohráva v alpskej priehrade (mimochodom je to najväčšia priehrada v Európe Lac de Serre Poncon na rieke Durance), tak sa pláva v neopréne (teplota vody 21 stupňov). Zaujímavosťou je aj čas začiatku preteku ráno o šiestej a nie štandardne o siedmej – hádajte prečo? A pre ženy je štart ešte o 10 minút skôr, teda o 5:50 ráno. Po plávaní prichádza najzaujímavejšia časť preteku – cyklistika. Nejazdia sa tu žiadne okruhy, ale iba jeden 188km dlhý úsek so začiatkom aj koncom na jednom mieste, pri priehrade v meste Embrun. V propozíciách sa hovorí o celkovom prevýšení cyklistickej trate 5000 metrov, ale z viacerých zdrojov som sa dozvedel, že v skutočnosti je to „iba“ 3600 metrov.
A kadiaľ cyklistika vedie?Ako som už spomínal, začína sa pri priehrade v meste Embrun v mieste Plan ‘d Eau vo výške cca. 750 metrov a po rovine sa ide asi 200 metrov. Takmer okamžite sa odbočuje prudko doľava a začína sa prvé stúpanie s vrcholom na Les Méans vo výške 1260 metrov. Celé stúpanie má tak 7 kilometrov.
Striedajú sa strmé úseky s ešte strmšími, vrcholom všetkého je pasáž s 23% stúpaním, tam už ide fakt do tuhého. Potom sa pokračuje zvlnenou cestou až do 25 kilometra, kde začína prudký zjazd k priehrade Serre Poncon, všetko po pomerne nekvalitnom asfalte (ale ešte sa aspoň na slnku netopí, lebo je skoro ráno). Potom začína asi najjednoduchšia časť, cca. 15 kilometrový presun pod ďalšie kopce po takmer rovine (u nás by sme to rovinou nenazývali). Odtiaľ sa profil trate opäť začína vlniť s trvale stúpajúcou tendenciou. Trať vedie ponad kaňon, ktorom tečie rieka Durance, cez St Andre d’ Embun, St Clement, Guliestre, lyžiarske stredisko Vars až pod známy Col d’ Izoard. Stúpanie na Col d’ Izoard začína približne na 85-tom kilometri a má dĺžku 13,9 kilometra s prevýšením 1036 metrov. Priemerný sklon je teda 7,45%. Stúpanie je to tiahle a pomerne plynulé, iba v malých úsekoch je sklon nad 10%. Stúpať sa začína na nadmorskej výške 1345 metrov a vrchol Izoardu je vo výške 2361 metrov. Na vrchole je špeciálna občerstvovačka, kde si každý môže zobrať svoj balíček special need, ktorý odovzdal pred pretekom. Po zdolaní Izoardu nasleduje 20,5km dlhé klesanie do Brianconu. Na 20,5kilometroch sa klesne o 1141 metrov do výšky 1220 metrov. Tento zjazd je celkom pohodový, po kvalitnom asfalte a pomerne širokej ceste. Po prejazde Brianconom nasleduje krátky úsek s miernym klesaním po hlavnej ceste smerom naspäť do Embrunu. Ale po asi 5-tich kilometroch sa odbočuje doprava a začína ďalšie stúpanie na Les Vigneaux. Nie je to nič strašné asi 250 výškových metrov a človek ani nezbadá a je hore. Potom nasleduje pomerne dlhý zjazd pod ďalší kopec menom Pallon. Toto stúpanie je pomerne prudké s prevýšením cca. 300 metrov. Po vysúpaní a zjazde dole nasleduje návrat do Embrunu zvlneným terénom po rovnakej trati ako sa išlo na Izoard, len v protismere. Pripomeniem, že celý úsek od odbočky z hlavnej ceste cca. 5km za Brianconom sa ide po veľmi zlom asfalte a hlavne zjazdy sú pomerne náročné, v serpentínach býva štrk a asfalt sa topí na rozpálenom slnku. A tak sa dostávame naspäť do Embrunu, takmer je vidieť cieľ cyklistiky, ale trať sa v strede mesta prudko zvrtne doprava, smerom na záverečné stúpanie na Chalvet do výšky 1250 metrov. Toto stúpanie je pomerne prudké a vystúpa sa približne 400 metrov. Z Chalvet nasleduje už iba záverečný, asi 5 kilometrový veľmi technický zjazd do depa po katastrofálnom asfalte. A to je koniec cyklistiky. Ten, kto toto zvládne má za sebou prevýšenie 3600metrov a v nohách 188kilometrov, ja som nameral 186.Po príjazde do depa na každého čaká stolička, ako som už spomínal a padne veľmi vhod.
Potom už na pretekárov čaká iba záverečný maratón. Bežia sa dva okruhy. Bežecký okruh začína 3 kilometrovým úsekom okolo jazera Plan d’ Eau po štrkových chodníkoch s jedným prudkým výbehom a zbehom. Potom sa prebehne popod hlavnú cestu a naberá sa smer centrum mesta. Jazero leží minimálne o 100 výškových metrov nižšie ako centrum mesta a tak sa začína nepríjemný, asi 1,5kilometrový výbeh.
Po prebehnutí centrom mesta sa trať behu spojí cyklistickou asi na 2 kilometre. Cyklisti v tomto úseku začínajú záverečné stúpanie na Chalvet a bežci bežia oproti pomerne prudkým zjazdom. Toto klesanie je pomerne nepríjemné hlavne v druhom okruhu, kedy má človek už pomerne tvrdé nohy. Po zbehnutí pod mesto začína asi 3kilometrový rovinatý úsek po poľnej ceste, na konci ktorého sa pretekári dostanú mostom cez rieku Durance a odbočia doprava. Tu začína nepríjemné asi 5 kilometrové tiahle stúpanie, mierne, ale nekonečné. Na vrchole stúpania sa opäť odbočí doprava a začína sa klesať smerom k Embrunu. To, čo človek nastúpa za 5 kilometrov, zbehne asi za dva a dostane sa na hlavnú cestu asi kilometer od cieľa. Tu začína opäť mierne stúpanie a keď už človek takmer vidí cieľ po ľavej strane, musí odbočiť doprava o 180 stupňov a prebehnúť popod cestu a zopakovať si úvodnú trojkilometrovú pasáž okolo jazera v protismere. Potom sa človek naozaj dostáva do priestoru cieľa a má za sebou prvý okruh. Takže to isté je treba prebehnúť ešte raz. Po prebehnutí druhého okruhu už iba cieľová rovinka a je to.Tak toto bol suchý opis toho, čo na človeka v Embrune čaká a teraz sa pokúsim popísať ako som to zažil ja.
Ale ešte pred tým niekoľko pozmámok k vybaveniu na tieto preteky.
Takže pred pretekom určite čelovku, lebo je fakt tma, ináč nič zvláštne, akurát sa poriadne namazať opaľovacím krémom.
Na plávanie určite treba počítať s neoprénom a treba mať rozjasňovacie žlté, alebo oranžové okuliare. Prvá polovica plávania je v tme.
Cyklistika. Na časovkársku kozu a aeroprilbu rýchlo zabudnite. S tým by išiel Embrunman iba blázon. Takže ideálne je ľahký bicykel s hrazdičkou a s ľahkými kolesami, určite s hliníkovými brzdnými plochami ( ja som nemal nič lepšie ako Zipp-y 404, ale bral som plášťové práve kvôli hliníkovým brzdným plochám, ale ideál to nie je – sú moc ťažké). Ďalej treba byť poriadne vybavený voči defektom, ak je možnosť natankovať protidefektový tmel, je to dobrá voľba a dve duše so sebou je tiež normálne. Osobitnou kapitolou sú prevody. Ja som išiel vpredu 53/39 a vzadu 12-27. Nie som žiadny vrchár a tak mi 39/27 fakt niekedy nestačil a možno by bolo dobré vpredu zmeniť 39 na 30.
Na beh nič zvláštne iba dobré nohy.
Oblečenie podľa počasia, ale aj v najväčšom horku, aké panovalo počas tohtoročného preteku treba počítať, že ráno je cca. 15-16 stupňov. Takže dobrá voľba je normálny triatlonový dres a cyklistické návleky na ruky, ráno sa s nimi človek cíti príjemnejšie, pri stúpaní na Izoard sa dajú stiahnuť na zápästia a používať ako potítka, potom v klesaní zase natiahnuť a v Briancone definitívne zhodiť a zbaliť do dresu. A potom ešte windstoperovú vestu. Tú si zobrať iba so sebou a nahodiť ju iba na zjazd dole Izoardom, inak ju nie je treba. Inak na vrchole Izoardu každému ponúkajú ešte noviny pod dres.
Myslím, že to by nadnes naozaj stačilo, takže pokračovanie zase nabudúce. To už naozaj bude o samotnom mojom preteku.
Dať si Slovakmana a Lipno po sebe je jedna vec, ale Lipno a Embrunmana, to bude asi iné kafe. Navyše som mal v práci poriadny frmol, takže o poriadnej príprave nemohlo byť ani reči. Rýchlo som zaradil 3 poriadne kopcovié tréningy (prevýšenie vždy aspoň 1800m), viac som nestihol. Ako tak plynul čas obavy sa stupňovali a tak so začal hrať na istotu a začal som premýšľať o vypustení Lipna. Predsa len ísť do Embrunu a nedokončiť by ma veľmi mrzelo. K vynechaniu lipenského Železňáka ma primäli aj ďaľšie okolnosti. Proste som nestíhal v práci a potreboval som robiť aj piatok a sobotu, čo bol deň preteku, ďalej sa mi nechcelo pretekať s cca. 50-timi borcami (predsa len je to málo, aj keď pohľad do štartovky hovoril, že umiestnenie by malo byť výborné a body v Classic Cup-e obrovské a jasne by ma vyšvihli na prvé miesto) a potom pár telefonátov s Marekom Nemčíkom, ktorý sa tiež chystal do Embrunu spolu s Filipom Kristlom a presvedčil ma, že táto kombinácia je totálne šialenstvo. A tak som prekopal plány a dovolenka nadobudla definitívne kontúry. Takže definitívny plán vyzeral nasledovne : Ide sa v nedeľu, týždeň pred Embrunmanom, dáme si medzipristátie v Caorle pri Benátkach, čo je približne polovica cesty. Tam zostaneme 3 dni, za ktoré sa musím dať plavecky dokopy a potom sa presunieme do Embrunu. Tam zostaneme zhruba týždeň a potom zase niekde k moru, či už do Francúzka, alebo Talianska. Záležať bude od počasia, záverečná etapa proste nebola pevne daná. V piatok poobede som konečne zohnal stan, ktorý spĺňal naše požiadavky, v sobotu som odovzdal prácu, rýchlo sme nakúpili kopu vecí, ktoré sme na dovolenku takéhoto typu jednoducho ešte nemali, pobalili sa a v nedeľu 9.8.2008 skoro ráno sme vyrazili.
Cesta do Caorle – super rýchla a jednoduchá. Poobede o 13:00 sme už tam. Dali sme si iba jednu prestávku pri Klagenfurte – je tam na odpočívadle bombové detské ihrisko (objavili sme ho minulý rok pri návrate z Elbamana). Deti sa totálne vyblbli a tak po zvyšok cesty sekali dobrotu. 
Našli sme si kemp v blízkosti centra (Camp St. Margareta), bleskovo postavili náš maxi-stan a išli sa poriadne vyblbnúť do mora. Toto sme robili aj ďalšie 2 dni – kúpanie, prechádzky, a minimum tréningu (každý deň 40 minút plávania, 1x cyklistika a 1x beh). 
V stredu ráno sme si pobalili švestky a vyrazili smer Embrun. Cesta v pohode, celkom rýchla a Embrune sme boli asi o piatej poobede. Tu ovšem nastal prvý problém. Miesto preteku sme našli pomerne rýchlo, dokonca aj kemp, hneď v mieste štartu, ale ... . V Embrune je Embrunman a to je v tamojších končinách mega-sviatok a tak v kempe nájsť voľné miesto je absolútne nemožné. Nakoniec, po dlhej debate so slečnou na recepcií som vybojoval jedno miesto, ale až od nasledujúceho dňa. Takže jednu noc sme museli prežiť, niekde, ale kde? Kempov je tu kopa a tak sme našli jeden nad mestom a tam sme rozložili záložný stan. Práve pre tieto dôvody sme si zobrali ešte jeden malý stan (2,4mx2,4m), ktorý sa dá rozložiť za 10 minút. Je to divočina, s dvoma malými polkáčmi sa takto premiestňovať a improvizovať. Ale aspoň budeme mať na čo spomínať. Ráno zase všetko pobaliť a s malou dušičkou sme sa vybrali do kempu La Clapiere v mieste štartu. Slečna nesklamala, a miesto bolo pre nás nachystané. No nachystané, ešte na ňom boli pôvodný majitelia, ale už sa balili. A tak som rodinku vysadil pri jazere, nech sa kúpu a oddychujú a ja som sa vybral za povinnosťami spojenými s registráciou. 
Tá bola v centre mesta. A teraz bacha! Čumím ma startovú listinu a čo nevidím? Crazy! Jozef Vrábel, Slovakia – štartové číslo 12! Tak to snáď nie? Oni si snáď robia srandu. A tak sa vyberiem za tetami, ktoré rozdávajú štartové čísla a ono naozaj. Mám toto blbé číslo a v depe budem v prvom rade vedľa najväčších hviezd preteku ako Zamora, Bayliss, aj jeho polovička, Le Floc,Loy, Cunnama, proste šialenstvo. Pani si ma premeria pohľadom, do darmo, prišiel „favorit zo Slovenska“. A tak schmatnem balíček s číslom 12 a frčím naspäť do kempu. Prídem na miesto a frantíci sa stále ešte balia, majú čas, veď sú na dovolenke. A tak sa vyberám za zvyškom rodinky a testujem vodu v jazere. Pre mňa studená, pre moje deti perfektná ale na to som si už zvykol, oni vlezú do všetkého. Ja tiež, ale musím mať neoprén. Poobede predsa len sa miesto v kempe uvoľnilo a tak sme sa mohli pustiť opäť do úžasnej roboty – stavania stanu – po tretí krát za štyri dni – kto neskúsi neuverí aké je to neuveriteľne zábavné. Aspoň že deti boli také milé a zmizli na ihrisko a nechali nás stavať a nesnažili sa nám pomáhať. Všetko dobre dopadlo a štvrtkový večer sa zmenil na honbu za ešte otvorenými obchodmi. Akosi sme prepásli, správny čas, totiž to vo Francúzku nájsť večer otvorený obchod je nenormálny problém. Ale na blbca sa vždy usmeje šťastie a tak sme predsa len jeden našli. Vďaka dedkovi, ktorý sa motal po obchode po záverečnej, nás ešte pustili dnu a tak sme mohli ukojiť svoje primitívne pudy a napchali sme si žalúdky, broskyňami, banánmi a hroznom. 
Len ako poznámka. Na naozajstné pretekárske návyky ako je sacharidová diéta, poriadne energetické bomby pred pretekmi, odpočinok, regenerácia, masáž atď. môžete absolútne zabudnúť, pokiaľ sa vyberiete stanovať s deťmi a popri tom ešte pretekať. Takže moje ciele sa začali scvrkávať z mierne pretekárskych na turistické. Ono nakoniec pretekať v Embrune bez špeciálnej prípravy vlastne ani nejde. Ale o tom potom.
Trošku mi robilo starosti počasie. V Embrune bolo neskutočne horúco – cca. 34 stupňov v tieni a na ostrom horskom slnku ani nehovorím. Cez deň som navštívil expo – bolo naozaj na úrovni – bolo tam všetko. 
Večer zaniesť bicykel do depa. Ako som si ho tam tak dával, samozrejme do prvého radu so všetkými hviezdami, prišiel za mnou moderátor, že či môže so mnou urobiť rozhovor. Snažil som sa mu naznačiť, že som neni nikto dôležitý, ale on ma nakoniec presvedčil a tak som zvládol ešte aj interview. V depe som sa stretol s Stephenom Baylissom a jeho ženou Bellou. Stephen mal bicykel kúsok vedľa mňa a Bella až v druhom rade. Také obrovské depo som ešte na vlastné oči nevidel. Zaujímavosťou tu je, že každý pretekár má v depe aj svoju vlastnú stoličku, to neveští nič dobré. Pri odchode z depa som zbadal známe tváre – Mareka Nemčíka a Filipa Kristla. Pokecali sme trošičku a spolu sa vybrali na rozpravu. Večer už iba pobaliť potrebné nádobíčko a čo najskôr zaľahnúť. To sa mi podarilo o deviatej večer – skôr ako deťom.A preteky? To tak rýchlo nepôjde, pretože najskôr sem napíšem, čo to ten Embrunman vlastne je. Ale to až nabudúce.
Alpe-d' Huez - vrchol Pic du Blanc 3330m
