Pôvodne som žiadny článok písať nechcel, proste som na to vôbec nemal chuť. Nemal som chuť na nič, na internet, mail, tréning, triatlon a hlavne ironman. Po týždni off-line som sa odhodlal pripojiť a predsa len niečo napísať.Pre Barcelonu som sa rozhodol preto, lebo to tam mám rád. Bol som tam 2x na jar a vždy som bol nadšený. Tak prečo nie aj na preteky? A tak som sa rozhodol, prihlásil a vyrazil.
Čo tomu predchádzalo – 5 týždňom tvrdej prípravy, takej ako ešte doteraz nikdy.
Ale po poriadku. Bol som veľmi rád, že do Barcelony necestujem sám, ale aj s Jožkom Bezákom s jeho polovičkou.Centrum preteku je situované v mestečku Calella, asi 40km východne od Barcelony. Cesta je jednoduchá. Z domu do Bratislavy, tam nasadnúť na lietadlo do Girony a odtiaľ taxíkom priamo do hotela. Ubytovali sme sa v hoteli Olympic, priamo v Calelle, takže všetko sme mali na dosah pešibusom. Prišli sme vo štvrtok večer okolo deviatej, takže sme stihli akurát večeru a zmontovať tátošov. Na piatok doobedu som nariadil tréning, spojený s časti prejdením trate. A tak sme vyrazili na 30km cyklistiku – smer Mataró. Na trati bola už poriadna kopa triatlétov, takže všetko nasvedčovalo, že sa tu bude niečo konať. Fičalo nám to krásne, takže forma bola tu. Trať vyzerala byť rýchla a s dobrým povrchom. Po cyklistike sme dali 20minút výklus po promenáde. Potom obed a plávanie. Voda bola príjemná 22 stupňová, čistá, otravovali ma iba vlny. Plávanie sme zakončili prehliadkou Expa a účasťou na Pasta party. Pasta party bola dosť mizerná, ale to nám vôbec nevadilo, lebo v hoteli nás čakala večera.
V sobotu sme mali povaľovací deň pri hotelovom bazéne a poobede Bike check-in. Zase som sa poriadne namordoval z čistením ventilu na galuske, aby som ju mohol poriadne nafúkať, ale podarilo sa. Buchol som tam 15 atmosfér a bolo hotovo. Zostávalo už ísť na večeru poriadne sa vyspať a v deď „D“ predať to, čo sme nabušili.Ešte pred výsostne subjektívnym popisom dňa „D“ sa pokúsim čo najobjektívnejšie popísať trate a prostredie preteku.
Takže ešte raz, centrom preteku je mestečko Calella, asi 40km východne od Barcelony.Štart sa odohráva v „štartových vlnách“, systémom profi muži, profi ženy, ostatné ženy, starší muži, potom 14 minúť pauza, najlepší hobíci a potom asi ešte v 6-tich vlnách zbytok.
Plávanie sa odohráva v mori v jednom okruhu a štart je z pláže z asi 20 metrovým behom. More je čisté a teplota vody je 22 stupňov. Primeraná na plávanie v neopréne. Po ukončení plávania sa prebieha celá šírka pláže až do prezliekacieho stanu. Odtiaľ prebeh do cyklistického depa, ktoré je obrovské a naozaj „časová strata“ v depe je väčšia ako na tuzemských pretekoch.Cyklistika sa odohráva na dvoch cca. 70 kilometrových okruhoch a na jednom 40kilometrovom – skrátenom. Po výjazde z depa nasleduje asi 3,5km úsek pomalej jazdy uličkami Calelly, kde je to samý spomalovací retatdér, zátačka a kruhový objazd. Naozajstá jazda sa začína až na kruhovom objazde za Clalellou. Nasleduje stúpanie a zvlneným profilom sa ide približne 10 kilometrov do Arenys de Mar. Odtiaľ je to totálna rovina, až na otočku prvého a druhého kola v mestečku El Masnou. Otáča sa okolo kužeľa. Nasleduje cesta späť na kruhový objezd na začiatku Calelly a druhý okruh.
Tretí okruh je skrátený, otočka je na kruhovom objazde v meste Mataró a po prejdení kruháča na začiatku Calelly sa potračuje znovu, polalou jazdou po meste do depa. V depe odložiť bicykel do stojanu a behom do prezliekacieho stanu. Tam sa prerobiť z cyklistu bez bicykla na bežca/chodca a vyraziť na beh. Beh sa odohráva pozdĺž mora opačným smerom ako trať cyklistiky. Po 2-kilometrovom navedení na okruh sa bežia 4 cca. 10 kilometrové kolá situované medzi Calellou a Santa Susanou. V Santa Susane je otočka okolo kužeľa, takže sa behá po oboch stranách cesty. Po dokončení 4-tého okruhu sa odbočí smer cieľ a po pomerne komplikovanom záverečnom úseku, kde sa prebieha okolo depa s množstvom zmien smeru sa pribieha do cieľa.
Zabezpečenie preteku je na vysokej profesionálnej úrovni. Výborná organizácia v depách, na štarte aj v cieli. Značenie plávania dostatočné. Cyklistika sa ide po uzavretej trati, na kvalitných cestách, okrem 2x3,5km po mestských uličkách. Beh je po asfalte, rovivatý, na slnku bez jediného centimetra tieňa. Občetstvovacie stanice boli výborne zásobené, bol dostatok všetkého a bolo ich dosť na cyklistike aj na behu. Po preteku množstvo jedla a pitia, možnosť masáže a výborná zdravotná starostlivosť. Vyhlásenie výsledkov sa odohráva v bývalej továrni v centre mesta cca. 500m od štartu a bolo primerané. Aby som len nechváli, mám aj niekoľko pripomienok. Nie sú to pripomienky k organizácií preteku, ale skôr ku voľbe tratí. Cyklistika v troch okruhoch je problematická, nakoľko trať kapacitne nestíha. 1800 pretekárov na cca. 64kilometroch je moc a človek buď neustále predbieha, alebo je predbiehaný, čo sa výrazne komplikuje v 2. a 3. okruhu, kde rýchlejší pretekári vlastne iba predbiehajú. Ilúzie si netreba robiť ani o čistite jazdy počas cyklistiky. V prvom okruhu, kedy je na trati cca. prvých 200 pretekárov, rozhodcovia úskostlivo stážia takmer každého a penalizujú aj za čistú jazdu. Draftová zóna bola 7 metrov od zadného kolesa. Ako náhle sa na trať priženie „zdravé jadro“, končia všetky diskusie o čistej jazde. Jazdí sa skoro na Tour de France, balík za balíkom, galuska na galuske. Iba uvedomelé výnimky idú čisto. Rozhodcovia určite ľutujú, že naplnili penalty boxy v prvom kole podľa mňa prevažne čisto jazdiacimi pretekármi (určite boli aj výnimky) a balíky neriešia, stále sa sústredia iba na prvých povedzme 80 pretekárov a tých tvrdo kontrolujú počas celého preteku. 
To, čo sa deje za nimi ich nezaujíma. Definitívne som stratil ilúzie o férovosti pretekania – tu platí účel svätí prostriedky a história sa nepýta. Neviem, či sa to dá nejako riešiť, ale aspoň natiahnutie cyklistiky na dva 90 kilometrové okruhy by situáciu trošku vylepšilo. Podobnú pripomienku mám k behu. Beh na 10-kilometrovom okruhu obrátkovým spôsobom je absolútne neprehľadný, anonymný, chaotický a demotivujúci. Počas prvého , po prípade čiastočne druhého okruhu človek ešte vie/tuší kde je, ale potom jednoducho splynie v nikde nezačínajúcom a nikde nekončiacom dave čoraz viac nedôstojne sa pohybujúcich športovcov a definitívne stratí orientáciu. Nevie kde je a tým stráca motiváciu pretekať a z preteku sa stáva iba boj samého so sebou o dokončenie, pokiaľ teda nie je cieľom prekonanie času. Ale aj to sa stáva problematickým, keď za značkou 41km vás čakajú ešte viac ako 2 kompletné kilometre. Takže ďalšia pripomienka by bola k dĺžkam tratí. Podľa dosiahnutých časov, predpokladám, že plávanie bolo minimálne o 200m dlhšie, na cyklistike som nameral 182km (viac nameral každý, koho som sa opýtal, padali tam čísla 183,5km a beh mal buď zle značené kilometre, alebo bol minimálne o kilometer dlhší – podľa značenia posledného úseku). Nič viac ani menej. Keď to zhrniem, Challenge Barcelona je dobrý pretek, a kto hľadá masový pretek s rovinatou cyklistikou asi bude spokojný. Kto hľadá férový pretek a chce si naozaj zapretekať, siahne asi po niečom inom.O tom ako som to prežíval ja nabudúce, keď to rozchodím.
Ale plávalo sa mi výborne, keby to nebol pretek, povedal by som, že na pohodu. Nakoniec plávanie bolo za 24:31 na tepe 149. Depo som zvládol perfektne a rýchlo – teda na moje pomery. Aj vďaka tomu, že som nenaťahoval podkolienky, ale som plával s kompresnými návlekmi na lýtkach. Na cyklistiku som vyrážal 10-ty. 
Bolo mokro a pršalo – v poslednej dobe je tak skoro vždy a už som si zvykol. Dokonca to začínam mať rád. Rýchlo som dobehol dvoch borcov a začal som stíhaciu jazdu. V druhej tretine prvého okruhu som dorazil v stúpaní ďalších dvoch a na záver prvého kola ešte Tomáše Báču. To som bol asi piaty. 
Na začiatku druhého kola som predbehol Lukáše Slatinského a na konci Tomáše Petra. Tomáše Martínka som už mal na dostrel a predbehol som ho na začiatku tretieho okruhu. Peťo Vabroušek letel ešte o poznanie lepšie a nadeľoval mi tak 30 sekúnd na okruh. Po kopcoch, ktoré som odjazdil v poslednej dobe som si pripadal ako na rovine. Zvolil som taktiku ako na Krušnomanovi. Všetky dlhšie kopce v sede, frekvenčne a krátke vyrvať ťažkým prevodom v stoji a preletieť ich. Fungovalo to a tak som si cyklistiku doslova užíval. Až na zjazdy. Pud sebazáchovy je ne pretekoch dosť potlačený a tak som si to dával sedemdesiatkou v miernych zátačkách na mokrom asfalte. Dva krát som to takmer nevybral a vyletel z trate. Ale na koniec som to dobojoval do depa za 2:37:46, čo je priemer 36,1km/h – trať mala 95kilometrov. Priemerný tep som mal 152bpm a priemernú kadenciu 88rpm. 
V závere cyklistiky som sa už trošku šetril a rozmýšľal o behu. Pri vysadaní z bicykla som trošku viac zmačkol prednú brzdu a takmer ma prehodilo cez riaditká (zadné koleso som mal tak pol metra nad zemou). Ale nezletel som a tak som sa predsa len dostal do depa. Tam som trošku pokecal s divákmi a vyrazil. Depo za 1:00. Vybieham a fakt neviem ako mi to pôjde. Ale proste bežím. Nie som si veru istý, či nevytuhnem, predsa len som nebežal nič dlhšie od Embrunmana a tam mi to zrovna v kopcoch moc nebežalo. Ale kopce na Pilmanovi nie sú Embrunské a tak to nejako šlo. Za otočkou odmeriam odstup na tretieho Tomáše Martínka a spolu s ním bežiaceho Tomáše Petra. Mám k dobru 2 minúty. Hovorím si – tak málo no to je teda v háji, to nemám šancu udržať. Ale prečo sa aspoň nepokúsiť. A tak proste utekám. 
Prvého Peťa Vabrouška neriešim – ten odkrajuje z trati svojimi vabrouchami kilometre predsa len iným tempom. Prvý z troch okruhov za 29:43 pri tepe 150. Cítim sa v pohode. Na otočke druhého okruhu meriam odstup. Sranda, náskok sa zvýšil na 2:30, to som nečakal, dokonca na Tomáše Petra sú to 3 minúty. Druhý okruh dokončujem za 29:34 na 154 tepoch. Už to trošku začínam cítiť ale stále sa to, čo predvádzam dá nazvať behom. Na otočke tretieho okruhu mám náskok na tretieho 4minúty. Super. V podstate môžem vypustiť – to sa už na štyroch kilometroch nedá dobehnúť. A tak volím taktiku, mierne spomaliť, slušne vybehnúť stúpanie, napáliť dlhými krokmi zbeh dole a doklusať do cieľa. Presne tak som to urobil a v pohode som si dobehol pre druhé miesto. Posledné kolo som bežal za 30:16 na tepe 155bpm. Nechápem. Druhý na polke to sa mi snáď iba zdá!
Ešte musím povedať, že jasným víťazom sa stal Peťo Vabroušek. Ten si odbehol polmaratón v rekreačnom tempe a v pohode zvíťazil. Tretie miesto udržal Tomáš Martínek pred Tomášom Petrom. Fakt nemám čo dodať, krásny deň, krásny pretek, krásny výsledok. Ideálny štart do ďalšej prípravy na Barcelonu. Ešte pre štatistiku môj celkový čas : 4:34:37 – to je zhruba o pol hodinu rýchlejšie ako pred rokom. Tento výsledok ma dostal priebežne na prvé miesto v celkovom hodnotení Classic cup-u a víťazstvo vo vekovej kategórií by som mal mať už vo vrecku aj pred posledným pretekom v Příbrami. V celkovo poradí sa určite prepadnem smerom nadol, ale aj tak to bola vydarená domáca sezóna. Už to iba úspešne zavŕšiť v Barcelone.
Našiel som si spoľahnivé miesto niekde na chvoste druhej skupinky, v ktorej nás plávalo asi dvadsať. Neoprén nesie krásne a borci predo mnou výborne rozrážajú vodu. Takže s primeranou námahou v tomto duchu absolvujem celé plávanie, nikam sa netisnem, pekne stále na rovnakej pozícií. Cítim, že dnes to bude dobrý čas a ani nebudem moc uťahaný.
Zhadzujem neoprén, nahadzujem prilbu s okuliarmi, ktoré sa mi hneď zarosia, naťahujem vabronožky na nožky, návleky na ruky do vrecka dávam anticrampy a windstoperovú vestu.
Pred vrcholom dobieham a predbieham Laďku Císařovskú a pokračujem cestou hore, dole ďalej. Všade popri ceste sú diváci a zvonia zvonmi, trúbia kričia, Alléz, Alléz Jozef. Sú vyzbrojený štartovými listinami a tak si vedia zistiť meno. V stúpaní ma predbehli 3-4 borci, také tie vrchárske typy, ale na miernejších stúpaniach a na rovinách ich hneď dobieham a predbieham. Práskam do seba prvý gel a blížim sa k prvému poriadmemu zjazdu. Ja som dole kopcom fakt posr..ý, ale v ten deň sa asi muselo niečo stať. Dole kopcom ma nikto nepredbieha, ba čo predbieham ja. Neriskujem príliš. Asfalt je hrozný, v zákrutách štrk, ale idem na hranici, ktorú si myslím, že ešte zvládam. Veď som to doma trénoval na troch tréningoch. Naučil som sa zjazdy jazdiť so spodným úchopom riaditok a snažiť sa pekne vložiť do serpentín. Funguje to. Fičím a zrazu som dole pri priehrade Serre Poncon. Hneď za mnou Laďka, takže tá musela zjazdovať ešte rýchlejšie. Na rovine pozdĺž priehrady jej zase hneď utekám a už ju viac nevidím. Fičí to krásne a tepy sú presne v medziach, kde majú byť. Potom nasleduje asi 40 pre opis nudných kilometrov, ale cyklisticky výživných, počas ktorých sa nič mimoriadne nestalo. Svišťal som si to pod Izoard, pil a jedol a tešil sa na martírium. Pod Izoardom, na cca. 85 kilometri kontrolujem priemerku na tacháči. Držím priemer 30km/h, to by mohlo byť dobré. A začína stúpanie. Je to také divné stúpanie, nikde nie moc prudké, ale za to nekonečné. Začína poriadne pražiť slnko a tieňa nikde. A tak valí, snažím sa kadenčne na najľahšom prevode, pokiaľ to ešte ide. Postupne začínam stále viac a viac jazdiť v stoji, ale idem. Tak do 2/3 kopca ma nikto nepredbehne, potom sa to cezomňa začne valiť. Ale nebolo to až také hrozné – celkovo asi tak 5-6 ľudí. Ale pred vrcholom predbieham aj ja. Fakt toho má každý plné brýle. Ale nadšený diváci človeka nenechajú oddýchnuť a tak každý maká. Diváci sú po celom stúpaní a vrchol je fakt plný, všetci kričia Alléz, Alléz, Courage, Courage, alebo ako sa to píše, ale proste fandia a hrozne to pomáha. Na vrchole Izoardu som tesne pred 11-tou. Na vrchole zastavujem, beriem si balíček s mojimi gelmi, nahadzujem vestu, nasadám a fičím dole. Ešte po mne húka milý dedko a kričí journal, journal, ale ja mu len ukážem, že noviny nechcel, že mám vestu. Na vrchole mám priemer 24,5km/h. 
Zjazd z Izoardu je parádny. Perfektný asfalt, do serpentín je pomerne dobre vidieť a tak letím – celkovo 21 kilometrov. Snažím sa čo najviac točiť nohami, aby mi počas tej takmer pol hodiny úplne nestvrdli a zase pijem a jem. Tesne pred Bianconom zhadzujem za jazdy vestu aj návleky a naberám smer Embrun. Krásne to letí, cesta je široká perfektná s miernym klesaním. Jediná chyba je, že len čo sa poriadne usalaším v aeropozícií na hrazde už musím odbočiť na zase nejakú treťotriednu rozbitú lokálku a začať stúpať na Les Vigneaux. Je to stúpanie nič-moc, ono to skoro vybehne samo (v kontexte celého závodu), ale nohy sú po zjazde z Izoardu pomerne tvrdé a trvá, kým sa dostanú do použiteľného stavu. Predbieha ma skupinka asi piatich borcov a tak sa pokúšam zavesiť sa za nich do psychologického „háku“. Darí sa. Oni však hákujú naozaj. V priebehu snáď minúty je pri nás motorka a skupinku rozbíja. A tak niektorých predbieham naspäť. Najhoršie je, že celú cestu z Bianconu fúka neskutočný protivietor, je odporný a človek musí makať aj dole kopcom. Ale to už prichádza ďalšie stúpanie na Pallon. Toto je fakt odporné. Na ostrom slnku a hrozne prudké. Ale zase sú tu diváci a fandia, tak to nejako ide. Hrozne ma bolia chodidlá za prstami, tam kde majú tretry kontakt s kuframi. Je to svinská bolesť. Ale som hore. Teraz zase zjazd po kvázi-ceste. V serpentínach sa na ostrom slnku taví asfalt a lepí na plášte. Potom prejazd cez hlavnú cestu a mostom na druhý breh rieky Durance a zase naspäť do Embrunu po zvlnenom profile. Vidím Embrun, už mám bicyklovania fakt na dnes dosť. Veď som na kole už viac ako šesť hodín. Ale pohľad na tachometer nasvedčuje, že kilometrov ešte stále nie je dosť. Ale prichádzam až do mesta, to už je asi iba jeden a pól kilometra do depa, keď tu zrazu šípka prudro doprava. Do prčíc. V pravo nie je nič iné, iba kopce. A tak začínam záverečné stúpanie na Chalvet. Túto trať musel vymyslieť naozajstný šialenec. Stúpania nikdy nekončia a najprudšie na záver? Prečo?. Tu už človek nemá v hlave žiadne vzletné myšlienky, ale iba jednoduché inštinkty. Treba si dávať jednoduché ciele, ako napríklad, ešte po túto zátačku, po tento dom atď. ale tých zátačiek je hrozne veľa. Ale nakoniec som hore. Tam všetci diváci kričia, komplet, komplet – to asi znamená, že som z najhoršieho von a som na vrchole. Nasleduje už iba zjazd do depa. Zákerný, po ceste, ktorú asfaltéri nevideli aspoň 20 rokov a veľmi úzkej. Hovorím si, tu už nič nenaženieš, hlavne nespadni a tak idem na istotu a vypláca sa. Nepadám, ale aj tak niektoré zákruty ledva dobrzďujem. A som dole. V priestore štartu a cieľa to žije. Vyzúvam za jazdy tretry a zosadám z kola. Ach tie kríže. Keby som nemal bicykel ako mobilnú podporu tak to tu hodím rovno na hubu. Ale po pár krokoch je to lepšie a lepšie a tak k vytúženej stoličke v depe pribieham so cťou.
Diváci sú super, ale ja som v ri.. . Ale nekráčam, bežím – no bežím do kopca sa pajdám ale predstieram beh – nesmiem kráčať ani meter – to už by nebol ironman ale turistika a ja chcem dokončiť ironmana. Predbieham a som predbiehaný, je v tom chaos, lebo väčšina sú borci o kolo späť – to sa im beží, veď počkajte aj na vás čaká druhé kolo, potom uvidíte. Ale som hore, ale čo teraz, prudký zbeh s drevenými nohami, to bude tvrdé. Ak zakopnem, tak hodím asi poriadneho papuliaka a dokotúľam sa až niekde úplne dole. Ale ide to, mizerná technika, všetko zamerané na istotu došľapu. Potom sa motám niekoľko kilometrov po poľňačke, dobieham na tridsiaty kilometer, mačkám a vidím to, čo som tušil. Osem kilometrov za 47:18 na 133 tepoch – kamaráde dochádza ti. Prebieham na druhú stranu rieky Durance a zase začína to hnusné tiahle stúpanie. Tam sa fakt vlečiem a začínajú ma predbiehať všeliaké srnky a niektoré s obojkami. Tí sa práve dostávajú predo mňa. Strašne ma to štve, ale nič s tým neviem robiť. Ale som hore, to znamená asi 6 kilákov do cieľa. Tu naraz dostávam druhý dych a v zjazde slušne zrýchľujem. Zase predbieham ja a už ma nikto nepredbieha. Už vidím jazero a to ma priťahuje ako magnet. Už nebežím, už letím (aspoň ja som to tak cítil). Vidím značku 40. kilometer. Mačkám. Desinka za 1:00:02 na 129 tepoch. Tak to som asi až tak neletel. Ale stále pridávam a myslím, že to už vyzerá ako beh. Ešte posledný prudký výbeh a potom už iba zaverečná 1500-ka do cieľa. Kontrolujem pozíciu, tých pre domnou už nedobehnem, sústreďujem sa na to, aby nikto nepredbehol mňa. Zvláštne, ako sa bojuje o 49. pozíciu (to som ale netušil, myslel som si, že som tak okolo 60. miesta).
Vymotávam sa z priestoru cieľa a idem do kempu. V kempe ma zdravia ľudia, asi je vidieť, že som jeden s tých bláznov, ktorí si celý deň dávajú do ňufáku. Pri stane si užívam chvíľku pokoja. Deti s polovičkou ešte nedorazili, ale za chvíľu ich už vidím, ako sa rútia. Deti sa do mňa neľútostne pustia, tatinko hento, tatinko tamto, to, ono, daj medailu, pozri čo sme urobili ... . Ach deti, keby ste vedeli ... . Moja Danka celá spokojná, že som celý, a že aká je to blbosť, že ona sa už na tie mátohy nemohla ani pozerať. Ale zároveň vedela, že zbytok dovolenky tu budem už iba pre nich. Žiadny tréning, len oddych – možno.
Vyhlasovanie skončilo tak okolo 22:30 a to bola ešte kopa pretekárov na trati. Limit je do polnoci, takže ešte majú čas a môžu sa zabávať pretekaním. Bežia už po tme, ale bojujú. Majú môj obiv. Okolo polnoci odchádzam zase do kempu a idem spať. Zaslúžim si to.
Tu sa veru rýchlostné rekordy nelámu a čas pod 10 hodín, znamená víťazstvo. Okrem toho je to najlepšie platený dlhý triatlon v Európe (celková výška Prize Money je 100 000 Eur), víťaz dostáva 20 000 a prvá žena 12 000. Takže konkurencia sa tu stretáva obrovská. Tento tok sa koná už 26. ročník tohto preteku. Na štart sa postaví 860 triatletov. 
Ako som zistil, je tu veľké množstvo špecialistov práve na tento pretek, je to pre nich najprestížnejší pretek a vrchol sezóny. To isté platí aj o mojich susedoch v kempe.
Plávanie je v dvoch okruhoch bez výlezu z vody. Keďže sa plávanie odohráva v alpskej priehrade (mimochodom je to najväčšia priehrada v Európe Lac de Serre Poncon na rieke Durance), tak sa pláva v neopréne (teplota vody 21 stupňov). 
Zaujímavosťou je aj čas začiatku preteku ráno o šiestej a nie štandardne o siedmej – hádajte prečo? A pre ženy je štart ešte o 10 minút skôr, teda o 5:50 ráno. 
A kadiaľ cyklistika vedie?
Striedajú sa strmé úseky s ešte strmšími, vrcholom všetkého je pasáž s 23% stúpaním, tam už ide fakt do tuhého. Potom sa pokračuje zvlnenou cestou až do 25 kilometra, kde začína prudký zjazd k priehrade Serre Poncon, všetko po pomerne nekvalitnom asfalte (ale ešte sa aspoň na slnku netopí, lebo je skoro ráno). Potom začína asi najjednoduchšia časť, cca. 15 kilometrový presun pod ďalšie kopce po takmer rovine (u nás by sme to rovinou nenazývali). Odtiaľ sa profil trate opäť začína vlniť s trvale stúpajúcou tendenciou. 
Trať vedie ponad kaňon, ktorom tečie rieka Durance, cez St Andre d’ Embun, St Clement, Guliestre, lyžiarske stredisko Vars až pod známy Col d’ Izoard. Stúpanie na Col d’ Izoard začína približne na 85-tom kilometri a má dĺžku 13,9 kilometra s prevýšením 1036 metrov. 
Priemerný sklon je teda 7,45%. Stúpanie je to tiahle a pomerne plynulé, iba v malých úsekoch je sklon nad 10%. Stúpať sa začína na nadmorskej výške 1345 metrov a vrchol Izoardu je vo výške 2361 metrov. 
Na vrchole je špeciálna občerstvovačka, kde si každý môže zobrať svoj balíček special need, ktorý odovzdal pred pretekom. Po zdolaní Izoardu nasleduje 20,5km dlhé klesanie do Brianconu. Na 20,5kilometroch sa klesne o 1141 metrov do výšky 1220 metrov. 
Tento zjazd je celkom pohodový, po kvalitnom asfalte a pomerne širokej ceste. Po prejazde Brianconom nasleduje krátky úsek s miernym klesaním po hlavnej ceste smerom naspäť do Embrunu. Ale po asi 5-tich kilometroch sa odbočuje doprava a začína ďalšie stúpanie na Les Vigneaux. Nie je to nič strašné asi 250 výškových metrov a človek ani nezbadá a je hore. Potom nasleduje pomerne dlhý zjazd pod ďalší kopec menom Pallon. Toto stúpanie je pomerne prudké s prevýšením cca. 300 metrov. Po vysúpaní a zjazde dole nasleduje návrat do Embrunu zvlneným terénom po rovnakej trati ako sa išlo na Izoard, len v protismere. Pripomeniem, že celý úsek od odbočky z hlavnej ceste cca. 5km za Brianconom sa ide po veľmi zlom asfalte a hlavne zjazdy sú pomerne náročné, v serpentínach býva štrk a asfalt sa topí na rozpálenom slnku. A tak sa dostávame naspäť do Embrunu, takmer je vidieť cieľ cyklistiky, ale trať sa v strede mesta prudko zvrtne doprava, smerom na záverečné stúpanie na Chalvet do výšky 1250 metrov. Toto stúpanie je pomerne prudké a vystúpa sa približne 400 metrov. 
Z Chalvet nasleduje už iba záverečný, asi 5 kilometrový veľmi technický zjazd do depa po katastrofálnom asfalte. A to je koniec cyklistiky. Ten, kto toto zvládne má za sebou prevýšenie 3600metrov a v nohách 188kilometrov, ja som nameral 186.
Po prebehnutí centrom mesta sa trať behu spojí cyklistickou asi na 2 kilometre. Cyklisti v tomto úseku začínajú záverečné stúpanie na Chalvet a bežci bežia oproti pomerne prudkým zjazdom. Toto klesanie je pomerne nepríjemné hlavne v druhom okruhu, kedy má človek už pomerne tvrdé nohy. Po zbehnutí pod mesto začína asi 3kilometrový rovinatý úsek po poľnej ceste, na konci ktorého sa pretekári dostanú mostom cez rieku Durance a odbočia doprava. Tu začína nepríjemné asi 5 kilometrové tiahle stúpanie, mierne, ale nekonečné. Na vrchole stúpania sa opäť odbočí doprava a začína sa klesať smerom k Embrunu. To, čo človek nastúpa za 5 kilometrov, zbehne asi za dva a dostane sa na hlavnú cestu asi kilometer od cieľa. Tu začína opäť mierne stúpanie a keď už človek takmer vidí cieľ po ľavej strane, musí odbočiť doprava o 180 stupňov a prebehnúť popod cestu a zopakovať si úvodnú trojkilometrovú pasáž okolo jazera v protismere. Potom sa človek naozaj dostáva do priestoru cieľa a má za sebou prvý okruh. 
Takže to isté je treba prebehnúť ešte raz. Po prebehnutí druhého okruhu už iba cieľová rovinka a je to.