Oravaman - 1. časť

Pokračujem v mapovaní sezóny 2011 :)
Viem, že to asi dostanem poriadne schytané od môjho oddielového kolegu, lebo on príspevky "tohto typa" nemusí, ale ja to chcem mať všetko popriadku, tak ako sa to udialo ...

Oravaman ...toto je vážna téma.


Už od jesene som vedel, že sa takéto niečo chystá a poviem to úprimne ... bol som pomerne skeprický ... triatlon na Orave, v horách, cyklistika samý kopec ... pre koho toto bude ... zase nejaký guláš pre bandu kamarátov a nie normálny pretek ...

Nedával som veľkú šancu tomu, že na takýto pretek príde veľa pretekárov a hlavne, triatlonistov ... nie dobrodruhov, ktorí si chcú prísť niečo vyskúšať. A patrične som to dal hlavnému organizátorovi Peťovi Paľovi aj najavo.

On sa však nevzdával, že to myslí vážne som patrične zaznamenal na prvom triatlone sezóny v Senci, kde som zaparkoval auto vedľa Fabie pologovalej Oravamanom. To už som vedel, že "chalanisko z Oravy" ide do toho naozaj po hlave a niet cesty späť ... Nasledovala stále kvalitnejšia verzia www stránky ...

Ale predsa len stále som to nevidel úplne ružovo ... termín týždeň po MSR v strednom triatlone a dva týždne pred Slovakmanom ... no kto sa príde rozbíjať niekde na oravské kamene dva týždne pred vrcholom sezóny :)))

Ale kampaň bola neúprosná ... termínovka zaplnená ... a keďže som prisľúbil, že ak budem doma, tak prídem ... prišiel som.

Organizátori prisľúbili neskutočne veľa ... hovorím si, ak toto splnia tak bude ako ešte nebolo ...

Zázemie preteku - penzión Pribiskô

A veru bolo tak ako ešte nebolo ...

Hoci som vekom stále ešte iba triatlonista junior, môžem povedať, že som už nejaké tie preteky prešiel :) ... zažil som kopu svetových podujatí ako aj veľa "triatlonových gulášov" ...

Tak ako teda bolo?

Počasie neveštilo nič dobré .. zima, vlhko, dážď ... ale ideme na Oravu. Penzión Pribiskô nachádzame ľahúčko ... je to tu krásne vyznačené a v čase nášho príchodu to tu už frčí na 110%. Bezproblémové vybavenie formalít ako je prezentácia ... deti sa majú kde hrať v okolí na ihriskách ... potom nasleduje už oficiálny program. Pretek začína úplne inak ako všetky preteky doteraz na našom území ... doslova slávnostným otvorením s kultúrnym programom, básňou, privítaním ako keby sme boli kto vie čo a hlavne kopou dobrého jedla v krásnom prostredí penziónu (alebo kongresovej miestnosti ...). Proste dokonalý úvod.

Kultúrny program :)

Odchádzame až neskoro večer, uložiť sa do postele, predsa sa len zajtra skoro vstáva. Je tu jedna z vecí, ktoré z ktorých som mal obavy ... a to je transport bicyklov zo Zuberca k Liptovskej Mare, kde sa pretek začína. Ale organizátori zvládli aj túto časť vynikajúco, o každé kolo sa postarali, zabalili a každý mal zabezpečený odvoz na miesto štartu. Dokonca sa na nás aj to slnko začínalo usmievať ...

Tesne pre štartom sa objavuje aj zahraničná hviezda Peťo Vabroušek. Z pomedzi Slovenských hviezd dorazili aj Orol Trnavský, Paľo Šurda, terénne hviezdy Tomáš Jurkovič, Peťo Mosný a Jožo Tomašovič, Triklubácky supercyklisti Ivan Ježko a Tomáš Kubek ... a samozrejme Kika Lapinová ... aspoň týchto som poznal ja :)

Moje ambície pred štartom boli veľmi prosté ... prísť do cieľa bez zranenia. Tomu som aj prispôsobil tréning počas týždňa, kde som odbehol dve tridsiatky a najazdil niečo aj na kole ... plávanie si nepamätám, predsa len to píšem po takmer pol roku :))) Predsa len mám týždeň po vydarenom preteku v Bátovciach a dva týždne pred vrcholom sezóny.

Inak na štarte sú aj dve zaujímavosti ... štartuje aj sám Peťo Paľa, organizátor, ktorý toho asi moc v posledných dňom nenaspal a štartuje aj majiteľ penziónu Pribiskô. Neverili by ste, taký zlatý pupkatý pánko, no hovorím si, keď tento ujo prijal výzvu s menom Oravaman, tak je frajer. Každopádne sa určite po prvý krát obliekal do požičaného neoprénu a som presvedčený, že ešte nikdy žiadny triatlon neabsolvolal. Tak takýto frajeri sú na Orave ...

Pokračovanie nabudúce ...

Idem znova do toho ? :)))

Už týždeň rozmýšľam o tom , že to asi ešte predsa len skúsim. Teda myslím s triatlonom.


Po ťažkej depke po poslednom preteku som sa na to vybodol už na začiatku Augusta a naozaj som si poriadne oddýchol ... asi až trošku viac ako by bolo zdravé ... mal som síce také malé bežecké intermezzo v novembri ale odvtedy sa so mňa stal totálny leňoch.

Mám síce na to aspoň dve vážne ospravedlnenia ale predsa ...

Pracovne som vyťažený asi ako nikdy predtým, a fakt nezostávajú sily ... tak som sa na to cez zimu úplne vybodol ...

Možno to bolo aj na niečo dobré ... oddýchnuť si fyzicky aj psychicky ... nečítať triatlonové stránky ... ignorovať facebook ...

V podstate so to urobil už aj minulý rok, cez zimu som oddychoval, potom na jar niečo potrénoval a ... mal som čo sa týka výsledkov aj časov najlepšiu sezónu ... možno som našiel recept ako z minima vytrieskať maximum a tak prečo to neskúsiť ešte "vylepšiť" ... to znamená viac oddychovať a potom s o to väčšou chuťou sa do toho pustiť...

Druhé ospravedlnenie je to, že som si tak nejako rozdelil záujmy na letné a zimné. A tie zimné ma fakt cez zimu bavia viac ako behať a bicyklovať v hnusnom počasí ....

Už nejakú dobu sa venujem vláčikom a zdá sa, že tomu prepadám viac a viac ...

V podstate som cez zimu poriadne zapracoval a som vo finiši s prvým modulom môjho pomerne veľkého koľajiska vo veľkosti "N". Keď ho dostaviam, budem mať hotovú síce len 1/8 kompletného koľajiska, ale každý modul je robený tak aby sa na ňom samostatne jazdiť a to s pomerne slušnou premávkou ...

Teraz sa mi zdá, že je čas zase vláčiky na nejakého toho pol roka zakonzervovať, načerpať inšpiráciu, čo to naplánovať a naštudovať a potom zase cez zimu niečo vymodelovať ... , ak bude chuť a to viem že bude.

A teraz zase o športe. Bude to asi poriadne bolieť, začať takmer odznovu. Štartovacie parametre sú katastrofálne ... hmotnosť 70kg, kondícia neznáma, lebo vôbec neviem ako na tom som bežecky ani na bicykli. Za december, január a začiatok februára som nabehal dokopy možno 40 kilometrov, na bicykli od októbra 0. Zaplávať som si chodil max. 2x do týždňa, niekedy menej, alebo vôbec.

Ale je čas prebudiť sa. Začal som pred týždňom s plávaním. Tu v podstate nemám problémy. Za posledný týždeň som bol vo vode 6x, odbušil som vždy tak 3 kiláčiky a na posledných dvoch tréningoch som už vedel dať kilometer za 13 minút. V podstate z ničoho plávam lepšie ako kedykoľvek predtým. Asi je to mojim súčasným objemom, lepšie ma to drží na hladine :))).

V piatok som naštartoval trenažér a vydržal a dokonca som ho aj hneď vyskúšal. V piatok počas Legiend popu s Karolom Duchoňom na STV1 som vystúpal až na vrchol ... rozumej vrchol Passo di Stelvio :))). Dnes je nedeľa a zadok bolíííí ...

Na behanie zatiaľ kašlem, aj tak na to moje knedlenie asi nie je treba nejaký zvlášť tréning. Pokiaľ bude sneh, budem sa radšej voziť na bežkách a s deťmi na zjazdovkách ... Tak takýto mám plán ... predsa len to skúsiť nejako rozhýbať ... dokonca som mal takú byšlienku napísať Michalovi, či predsa len nemajú nejaké voľné miesto v autobuse do Loreta (tam by som dobehol celú odflákanú zimu za dva týždne), ale moje pracovné povinnosti v poslednom týždni ma žiaľ utvrdili, že zostane iba pri želaní ... škoda normálne sa mi tá myšlienka zapáčila ...

Tak držte palce nech svoje rozhodnutie pretavím do činov a ja tiež každému prajem veľa chuti pri jarnom bušení.

Mimochodom výraz "knedliť" ji dáme s Marekom asi patentovať, ak si do Google vyhľadávača dáte tento termím a dáte vyhľadať obrázky, tak ssa zobrazia iba fotky z môjho, alebo Marekovho blogu :)))

Teraz malá ochutnávka toho čo som robil zhruba od Vianoc:

Takto moje vláčiky prežili celé minuloročné leto a jeseň ...

Zase prišiel čas niečo urobiť ...

Takto som si rozložil rozrobený modul deň pred vianocami

A mohlo sa začať ...

Tu už je snáď vidieť nejaká zmena ...

Biely polystyrén sa postupne mení na krajinu ... viem, je tu trošku viac tunelov ako by malo v skutočnosti byť, ale v stiesnených podmienkach to inak nejde ... a ja chcem s vlakmi poriadne jazdiť

A zase vjazd do iného tunela ...

Budujem aj mestečko

Kríkov som už vyrobil stovky, ale mám pocit že tisíce ma ešte čakajú ... :)

Tu sa už v pozadí ukazuj ďaľší modul ...

Tu je malá ukážka ako zhruba vyzerá ... bude to úplne niečo iné ako ten prvý, ale pojdu krásne prepojiť (už je to vymyslené  aj pripravené ...)

Medzi oba moduly príde veľké mesto s veľkou stanicou ... zatiaľ iba staviam budovy

Ale keď to začne, budem pripravený ... :)

Inak stále viac rozmýšľam, že premenujem názov tohto blogu, lebo asi to nebude iba o triatlone ... ale proste o tom čo ma baví a v čoho mám radosť ...

Halfironman Bátovce 2011 - Majstrovstvá SR

A som tu znovu ... Bátovce nepatria k pretekom, ktoré by som absolvoval každoročne ... pretekal som tu iba raz v roku 2008 ešte so starým Authorom a minulý rok som bol hlavným polievačom spolu s Bohušom a Marečkom ...


Takže Bátovce po druhé ...

Rodinke sa nechcelo a tak som vyrazil sám ... dokonca z domu ráno pred pretekom. Ako som už písal, išiel som sa zúčastniť a zabaviť sa. Po ceste som si pustil dve kompletné staré Metallicy ... Masters of Puppets a Black Album. Celú cestu som bubnoval do volantu a všetkého, čo som v aute mal ... normálne som sa naspeedoval a po príchode do Bátoviec som sa cítil SKVELE.

Keci, čo sa robí pred štartom tu nebudem uvádzať, proste som sa snažil vyhnúť štipľavému slnku a dožiť sa štartu.

Nejako mi to príde, že tento pretek sa u nás až moc prežíva. Sú to majstrovstvá ... sú tu všetci, krátkotratiari, dlhotratiari, každý ... a každý je nabudený na maximálny level. Celkom to nechápem, ale dobre ... hlavne, aby ma niekto neumlátil vo vode, lebo už pred štartom vidím, že to bude drsné ... .

S Marečkom ideme na štart ... žiadny stres ... pohoda

Ide sa na štart, voda je hnusná ako Ganga a teplá ako močka. Plávať sa bude samozrejme bez neoprénov ...

Odštartované ... zase klasická plavecká časť slovenských pretekov v dlhom alebo strednom triatlone ... bitka jaxviňa na prvých 100 metroch. Nabudení stafeťáci bijú tých ktorí naozaj pretekajú a tak sa musia prispôsobovať "borcom" ktorí vlastne ani nepretekajú ...

Kedy konečne niekto pochopí, že triatlonový pretek je niečo iné a štafetový pretek pre príležitostných adrenalínových športovcov vec druhá. Takýto naspídovaný bouchač môže pokaziť celoročnú prípravu niekomu, kto dre celý rok ... Pritom stačí tak málo, vypustiť štafeťákov o niekoľko minút neskôr a je po probléme ... Možno niekedy:)

Bitku prežijem a upratujem sa v pokojných vodách. Plávam si tak akurát, určite sa neknedlím, ale nejdem ani úplnú hranu. Objavil som pred sebou celkom dobré nohy a tak plávam za nimi. Tuším ich aj poznám, jasné sú to Vabronohy (bez Vabronožiek). Takto odplávame celé 2 kiláky a z vody lezieme spolu traja Lukáš Slatinský, Vabrouch a ja. Pred nami asi 10 sekúnd Šťupi.



Nóó, to nie je zlé, z depa vyrážame v poradí Lukáš, ja a Peťo. Nejako sa upracem na biku, najem a napijem po 2 kilákoch sa opieram do pedálov. Čakám, kedy sa Vabrouch okolo mňa preletí a ja ho skúsim aspoň chvíľu uvisieť ... Ale nič také sa nedeje, Peťo sa poslušne zaraďuje do vláčika a teraz fakt neviem ... ideme s Lukášom fakt tak dobre, alebo Peťo nemá svoj deň ... Niečo tu nesedí ... Šťupiho predbiehame, asi aj nejakých štafeťákov, možno ešte niekoho ... ja už po pol roku neviem ... Niekde vpredu sú pred nami Andrej Orlický, Karči Ďžalaj a Zadák a Jožo Tomašovič.



Asi na dvadsiatom kiláku prichádza prvý kritický okamih. Ideme okolo osamoteného domu asi 50-kou, keď sa zrazu vyrúti na nás pes. Vabrouch predo mnou ho obchádza, ja už nie. Psa som zostrelil v tej 50-ke, našťasie iba tretrou, zabalancoval som, ale udržal som sa na kole. Ale v tej chvíli na fakt oblial studený pot pri pomyslení, čo všetko sa mohlo stať ... Nič to, po minúte už na to nemyslím a valím ďalej. Pravidelne striedame, tak v 3-4 kilometrových intervaloch a priemerku máme fakt vysokú vzhľadom na to, že táto trať je všetko možné, len nie rýchla ... Druhý kritický okamih prichádza v druhom kole. Rútim sa dole do Bátoviec a to fakt rýchlo a tu zrazu jéééb, pichnutie pod prilbou. Asi osa. Nikomu neželám vyberať zakliesnenú osu z "aeročapice" počas plynulého zjazdu ... Asi po minúte zápasu boj vyhrávam, čelo bolí a hovorím si "Zbohem voso, já jedu dál ..." Chlapci mi odskočili a tak si ich musí docvaknúť, čo nie je až taký problém. Potom už nič podstatné ... tak ako sme odišli z depa, tak sme sa doň aj vrátili. Cyklistiku sme naozaj preleteli hoodne rýchlo. Depo je v pohode a ja vyrážam na beh ... až tu mi dochádza, čo sa vlastne deje ... Neprišiel som pretekať, ale veci sa vyvŕbili tak, že som zrazu na 4. mieste na MSR v strednom triatlone ... to by som si pred štartom ani len nepomyslel. Predo mnou bol Karol Džalaj, Orličák a Jožo Tomašovič. Prvý dvaja sú niekde viac vpredu, ale Joža vidím asi tak 200-300 metrov pred sebou a je stále bližšie a bližšie. A tak mením taktiku z tréningového preteku na pretekovú, kiláky bežím strojovo všetky okolo 4:00/km (+-3sekundy). Joža predbieham ešte v prvom kole zo štyroch a pred ďalšími mám náskok 6 a viac minút. V tomto tempe dobieham prvú desinku, pravidelne si 2x v kole meriam odstupy od borcov, čo sú za mnou. Je to stále rovnaké a tak zase mením taktiku, lebo vidím, že sa už nikam nemôžem posunúť a stačí mi kopírovať tempo prenasledovateľov :). Začína to byť v pohode, tempo klesá na cca. 4:20/km a toto je pohodlné. Vabroch a Lukáš mi samozrejme zdrhli, ale to mi nevadí. Ja som tretí na MSR na stredných tratiach a to je niečo o čom som ani nesníval. Posledné kilometre rozmýšľam, čo urobím v cieli. Nakoniec som to vymyslel celkom dobre. veď posúďte sami.


Cieľovú rovinku po hrádzi som si dokonale vychutnával a bolo to doma. Môj najlepší pretek na polovičných tratiach.

Celkovo 6. miesto a bedňa z MSR :)

IM AUSTRIA, po preteku, alebo ako sme si išli s Marekom zahrať ping-pong do Budapešti :)

Po pretekoch sa atmosféra uvoľnila, obloha rozjasnila a teplota vzduchu sa radikálne zvýšila.


Paráda, začína dovolenka, aj keď krátka ale určite bude dobrá ...

Nasledoval deň povaľovania sa na Strandbade, okorenený kajakovaním a samozrejme prestížnym pretekom s Mirom Jarošincom v kanáli proti smeru plaveckej trate Ironmana. Mali sme všetko, dva navádzacie kajaky ... proste sme obaja plávali na pohodu s tým, že sme obaja skončili s vyplazenými jazykmi a slovami: "To bolo na pohodu, takto plávam každý tréning, len tak voľne , lebo plávanie je vlastne taká zbytočná disciplína a neoplatí sa tam plytvať silami :)))". Schimi to potom celé okomentoval (ale ja to mám iba sprostredkovane) "Jozef zase knedlil?" Neviem čo je to knedlil, ale bolo to super. Odvtedy som slovo knedlil zaradil do svojho slovníka ...

Potom tu už bol záverečný večer s Jeffom. Fakt toto veľké dieťa z Arizony nám neskutočne spríjemnilo posledné dva týždne. Fakt mi bolo ľúto, že už musí domov. Fakt nám tu bude chýbať, deti si ho obľúbili a bolo im do plaču, že už musí preč.

A tu nastáva jadro tohto príspevku.

Musíme Jeffa odviesť do Budapešti na letisko, čo je hore-dole cca. 1200 kilákov. Vstávane skoro ráno, sadáme do auta Jeff, Marek a ja a vydávane sa na cestu. Prvý problém nastáva už pri rampe na výjazde z kempu. Rampa je zamknutá a na vrátnici nikto. To je prúser. Čo teraz. Pozerám na lajstrá nalepené na vrátnici a vidím tam, že v prípade nutnosti treba zobudiť správcu, čo býva v neďalekom karavane. Ja nemám odvahu a tak posielam Mareka, predsa len má z nás najväčšiu hubu.

Tu začína ťažký prúser. Po čase príde správca, poriadne naštvatý a začína to do nás poriadne šiť. Je úplne nechutný a vidím, že Mareček radšej odchádza. Som rád, lebo myslím, že tak za minútu by mi pridrbal poriadnu po papuli. Ja sa ešte držím, Jeff je nervózny, lebo tento incident už pomerne značne ohrozuje jeho odlet a vrátnik-idiot nechce a nechce otvárať. Darmo je to najdôležitejší človek v kempe ... Už mi ale dochádza trpezlivosť ... predsa to len skúšam čarovným slovíčkom Prosím a slovami buďme ľudia ... nezaberá. Vrátnik si drzo vypýta naše papiere od kempu (našťastie som kemp včera vyplatil, aj keď zostávame ešte 4 dni) a demonštratívne ich predo mnou roztrhá aj s dokladom o platbe. Tu už mám dosť aj ja a práve sa chystám zmiešať mu hlavu z riťou , ale v tom chlapík ide k bráne a otvára ju so slovami " Sie sollen nie wieder kommen!". Zobral som rozum do hrsti, a držím hubu, dokonca mu poďakujem, ale hryziem si neskutočne do pier. Priznám sa, že niečo podobné som ešte nezažil. Minulý rok som zažil čistokrvného fašistu-správcu kempu v Zurichu ... ale tento ho dokonale prekonal. Hovorím si, veď počkaj, večer prídem a porozprávam sa o tebe s majiteľom kempu a vyrobím ti taký prúser aký si ešte nemal.

Takže asi po polhodine hádania prechádzame bránou von z kempu, nakladáme Marečka a vyrážame. Jeff vystresovaný, Mareček dobre že tam nebol, lebo ujo by už nežil .... Ale ide sa ...

Skrátim to ... po ceste do Budapešti nič podstatné ... Jeffa vyložíme, rozlúčime sa a my vyrážame naspäť do Klagenfurtu. Nebol by to Marek, keby nevymyslel nejakú hovadinu. Hneď ako nasadáme do auta hovorí, poďme inakadiaľ, spodom cez Slovinsko. Prečo nie, aspoň bude standa ... Dostávame hlad a tak sme sa jednoznačne zhodli na slove Kotbular. Takže naberáme smer IKEA :). Dávame 2x20 ... my Kotbular radi...

A potom to prichádza ... vidíme Decathlon ... Už vidím ako Marekovi blyštia oči a ja tuším čo príde ... minimálne 2 hodiny motania sa po obchoďáku. Ale to čo prichádza prekonáva všetky moje predstavy ... objavujeme tam ping-pongový stôl, rakety, loptičku. Hodíme na seba pohľad ... a už aj držíme rakety v rukách ... ping-pong som nehral už hodne dávno a v pamäti mám stále ponižujúce prehry v tenise na Floride. Hovorím si, to bude zase výprask. Na Floride som hral s Marekom v tenise rovnocennú partiu, len keď hral s ľavou rukou ... :). Hovorím si, to bude zase hanba ... ale výzvu prijímam. Dohadujeme sa na 5 víťazných setov ... a keby ste videli to nasadenie ... bol to boj na život a na smrť. Vyslovene sa medzi nami odohrával psychologický boj, taktika, klamanie telom, pohľadom ... proste by sme sa pohľadom aj pozabíjali :) Ale teraz mám navrch ja ... už je to 3:0 na sety a tak idem Marekovi vrátiť požičané z Floridy. Beriem raketu do ľavej ruky a zrazu je hra vyrovnaná ... dokonca set tesne vyhráva Marek. Podarilo sa mi to dokonale ... tak ako som si ja na Floride nevšimol, že Marek hrá ľavou a zrazu som "hral ako z veľkej knihy" , ani teraz si on nevšimol čo som mu vyviedol ja. Ale beriem raketu opäť do pravej a robím krátky proces ... . O tom sete s ľavou hovorím Marečkovi až v aute :))). Potom ešte vyskúšam všetky možné skateboardy a podobné vychytávky a pobyt v obchode ukončujeme podľa našich dobrých zvyklostí ... Mareček s rukami vo vreckách ja plným košíkom (do kelu, takto to vždy dopadne, keď sa my dvaja vyberieme do obchodu, z Arizony som si musel zobrať extra 20kg batožiny a to dodnes ľutujem, že som si nekúpil tie gulervúce golfové palice ... to ma fakt štve).

Potom už zase nič pre nezaintreresovaných, ale nám sa počas najbližších 6-7 hodín jazdy nezastavila huba, prebrali sme úplne všetko vrátane psychologického profilu mojich detí...:). Pomotali sme sa po Slovinských lokálkach ... Do Klagenu sme dorazili niekedy večer o deviatej ...

Tak toto bolo o tom ako sme si boli zahrať ping-pong v Budapešti ... udalosť hodná zaznamenania ...

Potom už Maco s Marekom nabrali smer Zurich ...

Maratón Perly Karpát 2011

Ahojte priatelia.


Mám to za sebou. Môj prvý maratón. Vybral som si asi ten najbrutálnejší, aký sa dá (myslím z tých domácich)...
Takto som začínal reportáž z Maratónu perly Karpát pred dvomi rokmi :)))

Kto si to chce prečítať celé tak nech klikne sem

Odvtedy som bežal veľa veľa maratónov, a veru aj brutálnejších ..., ale vrátil som sa znovu na túto trať ...
Čo ma k tomu vôbec viedlo, že som sa odhodlal štartovať. Ak mám pravdu povedať, tak práve moja lenivosť.
Po ukončení triatlonovej sezóny už na začiatku Augusta som v podstate takmer úplne utlmil tréning, hlavne preto, že na poriadny tréning popri súčasnom pracovnom vôbec nie je čas. Lenže viete ako to je ... kondícia klesá, brucho rastie ... a jednoducho človek musí zasiahnuť aby nebolo ešte horšie. A tak raz po ceste z Trnavy asi pred mesiacom som zobral telefón a zavolal kamarátovi Demimu, že by sme mohli vyskúšať aspoň cez víkend niečo pobehať s cieľom, za tri týždne sa postaviť na štart Maratónu Perly Karpát. Demi súhlasil, a tak sme spolu absolvovali dva bežecké víkendy (celkovo 4 tréningy) ... a bolo.

Poviem vám, od Augustového Slovakmanu som nebežal nič dlhšie ako 10 kilometrov a aj táto vzdialenosť bola skôr výnimkou. Keď sme s Demim odbehli 16kilákov, skoro som pri tom zomrel, lenže na druhý deň to bolo 22, na ďalší víkend 18 a zakončené s 26km v kopcoch a v teréne. Tomu hovorím rýchlokurz maratónskej prípravy na Perlu :)

Ale aspoň som mal nejakú motiváciu sa hýbať a som na seba hrdý, že som sa na tento počin odhodlal, aj keď som vedel že to bude strááášne bolieť ... :)

A tak nevyspatý, uťahaný z roboty stojím v nedeľu ráno z zime ako v Rusku na štarte maratónu. Aspoň že nesneží a neprší, cesty sú síce mokré, ale nie je na nich ľad ...
Cieľ som mal jediný, dobehnúť do cieľa, bežať najrýchlejšie ako viem a nič viac.

Idem do toho... je tu štart. Už po prvých krokoch je jasné ako to celé dopadne. Asi tak už po 50-tich metroch sme sa oddelili štyria od ostatných a bežali spolu. Teda ... prvé dva kilometre ... potom predsa len usúdim, že "tudy cesta nevede" a nechávam borcov bežať dopredu a ja si vybieham prvé stúpanie už sám. Hovorím si, keď na to budem mať, tak si ich dobehnem dole kopcom a ak nie, tak nie ... :)

Chlapci mi však na dvojkilometrovom stúpaní poriadne ušli a tak moja osamelá jazda pokračovala a to doslova. V podstate som bežal celú trať úplne sám. Až niekde na 29.km som zbadal, že jeden z borcov, čo mi ušli na začiatku. Trvá mi asi 2 kilometre, kým ho dobehnem a hneď mu nastúpim ... to aby ho ani nenapadlo chytať druhý dych. Trošku sa aj snaží, ale pritlačil som na plyn ešte trošku viac a jeho odpor som definitívne zlomil ... to hlavne preto, aby som sa nemusel v posledných kilometroch trápiť s nejakým finišovaním, nedajbože šprintom na cieľovej rovinke ... :). Na poslednej otočke, asi 9. km pred cieľom som si skontroloval odstupy ... sú primerané, som tretí a viem, že keď doslova nevybuchnem, nikto ma na tých 9-tich kilákoch nemôže dobehnúť. Ale ani ja nemám žiadnu šancu prepracovať sa vyššie. A tak nasadím strojové tempo a idem sa nejako doknedliť do cieľa :))).

Už mám toho naozaj plné zuby, vidno že trojtýždňový rýchlokurz nie je to pravé na maratón a v závere už celkom cítim nohy. Je to asi aj tým, že je zima a profil tohto maratónu tiež nie je žiadna rovina ...

Ale som v cieli a tretí ... je to po prvý krát, čo som na bedni na bežeckom preteku :). To ovšem znamená, že tu musím zostať ešte dve hodiny a počkať na vyhlásenie ... ale našťastie sú tu deti s Dankou a tak čas plynie celkom rýchlo. Pozrieť sa prišiel dokonca aj Jožko Bezák ... škoda že len pozrieť ... zabehať si mal, lenivec jeden!!!

Aby som slpnil aj spravodajskú povinnosť bežal som to za 3:05:51, čo je pomerne veľká bieda, ale vďačný som aj za to. Je to môj najpomalší "hladký" maratón ale je off season, takže do not worry, just be happy :)))
Podmienky mali ďaleko k ideálnym a moja forma ... o tom radšej ani nehovorím. Perlu vyhral Ukrajinec Eduard Hapak za 2:46:08 a druhý bol Štefan Rácz za 2:56:27. Takže borci mi naložili naozaj poriadne ...

Čo povedať na záver. Som rád, že som si Perlu zase odbehol, aspoň som mal nejaký dôvod hýbať sa posledný mesiac ... a zároveň som tak nenápadne na diaľku spolutrpel s Marekom a Jeffom, ktorí presne v ten deň bojovali na Ironman Arizona a ja som ich nechal v štychu tým , že som zostal doma ...

Inak sľubujem, že blog zo sezóny 2011 dopíšem ... teraz to fakt nešlo ... :)

IM AUSTRIA ... pretek

Večer pred pretekmi bol už v znamení miernej nervozity ... teda miernej ... ako u koho. K Marečkovmu vzťahu k IM Austria sa vyjadrím neskôr. Po kempe zbieral informácie Jožko Bezák, Kulich-family, ale najnervóznejší bol jednoznačne ujo Imro (ako keby už nepreskákal kopu takýchto pretekov). A tak sa v našom Base kempe striedali návštevy jedna po druhej ...


Ale to nie je podstatné ...

Je tu ráno a to znamená, že celý kemp na Strandbade je hore nohami. Normálne o 5:00 je všade pokoj, ale prvú júlovú nedeľu to býva inak.

Najskôr je vidno Skinfiťákov. Kto to je? No predsa nabušení rakúski triatlonisti v ich národnom úbore. Tí počas race-weeku nejdú ani na záchod len tak hoci-ako. Jednoducho - Skinfiťáci majú na sebe vždy všetko, čo sa len dá (samozrejme značny Skinfit). Štandardný Skinfiťák ide na ráno na záchod obutý v maratónkach s gumovými škúrkami, má obuté podkolienky značky Skinfit. Musí mať boostery na lýtka , krátke elasťáky a triatlonový top. Najlepšie je aby bolo všetko toto bielej farby, lebo na elasťáky si musí ešte obliecť čierne nohavice s bočnými zipsami. Aby bolo vidno, že má elasťáky, tie musia povinne trčať 2cm pod nohavice. Všetko toto sa musí doplniť šiltom značky Skinfit. Takto vyparádený už môže ísť konečne na záchod, pekne s vypnutou hruďou, stiahnutým bruchom a napnutými rukami. Takže toto sú oni : Homo Skinfitus ... endemit vyskytujúci sa hlavne začiatkom júla v Klagenfurte a okolí :)))

To len aby ste vedeli ...

Lek keby ste nevedeli .. tak Skinfit v istom období zanechal výrazné stopy aj v iných krajinách Karpatského typu ... :)

Ale teraz už naozaj. Vstávame ráno akoby sme išli pretekať. Som nesmierne šťastný, že nemusím, aj keď mi to nikto nechce veriť ... Teda hore sme Mr. Nemčík, Jeff a ja. Nebudem sa vyjadrovať o predštartových sračkách, aj keď hovná sú naozaj vďačná téma ... už som strávil nejaký ten čas debatovaním o hovnách :))). Proste a jasne ... Mareček sa navliekol do neoprénu a vyrazili sme na štart. Odprevádzame ho a je mi ho naozaj ľúto, keď si pomyslím, čo ho čaká. Ale on tak vôbec nevyzerá. Vidno, že v hlave to mám absolútne v poriadku a sám dobre vie, čo musí v tento deň urobiť ... . Prechádzame bránou na Strandbade a vtedy si uvedomujem naozaj tú masu ľudí (keď sa človek sústredí na pretek, tak to všetko tak moc nevníma, takto je to lepšie). Čo si ešte všímam? To, že triatlon znamená pre Mareka moc to som vedel, ale až tu vidím, že je to oveľa viac ako si človek vie predstaviť ... Tento obrovský Flon (to nie je preklep, to je zase presné pomenovanie od našej kamarátky Lucky. Týmto termínom, je pomenovaný endemit vyskytujúci sa priemerne 10x do roka vždy ráno pred siedmou lokálneho času navlečený v mierne poddimenzovanom neopréne, zásadne na brehu nejakej tej vodnej plochy. Nezáleží pri tom, či sa jedná o sladkú, alebo slanú vodu, ale o 7:00 sa stratí niekde pod hladinou, aby sa niekedy o týždeň, v krajnom prípade dva objavil zase ráno pri nejakej tej vode :))) ) je doslova na mäkko. Tisnú sa mu slzy do očí ... prežíva to na milión percent. Musím sa otočiť, aby nevidel, že som už na mäkko aj ja. Ale už nie je veľa času. Pripijeme si Redbullom, vystískam ho, povinne ho buchnem po chrbte (aj keď to neznáša) a my s Jeffom ideme po svojom na mólo a Marek do vody ...

Je to tam nabité, ale nakoniec nájdeme celkom slušné miesto a už je tu štart. Je to sila, prvý krát vidím takto naživo štart tejto masovky ... celkom sa mi to páči, takto pekne z nadhľadu. Asi budem do Klagenu chodiť pravidelne ...

Asi 5 minút po štarte vyrážame s Jeffom pozdĺž kanálu na miesto výlezu z vody, dávame si kávičku a nacháddzame super výhľad, určite lepší ako všetci snobovia vo VIP zóne. Veď posúďte sami podľa fotiek...

Mareček je naozaj ľahko identifikovateľný aj pri plávaní v "hajzlovej mise" ako to nazval jeden nemenovaný doktor z Levíc a zamozrejme mnohonásobný ironman
Po tom, čo sme odpozerali tak prvú 300-ku zase šprintujeme do výjazdu z depa a tam už valí hlavný prúd borcov. Odpozeráme kamarátov, Jožko Bezák vyzerá trošku utrápene, ale napríklad Imro Holečko má úsmev od ucha k uchu ...

Super teraz máme 2 hodinky čas ... ideme na raňajky a zároveň preberám deti a vyrážame pozrieť cyklistiku na otočku na 90-tom kilometri. Ale prepočítali sme sa :))). Marino už preletel a tak stíhame až druhého ... Už vieme, že Marino príde véééľmi skoro a tak nenechávame nič na náhodu. Zaradíme niekoľko bežeckých cvičení, jedlo sme si zobrali radšej so sebou ..

Marino je tu. Nádherne, elegantne prechádza poslednú zátačku, už vyzutý. Až sa mu divím, že takto riskuje kvôli 2-3 sekundám. Ale zvláda to nádherne ... Potom ešte odsledujeme prvú 10-tu a vydávame sa na trať behu ...

Píšem tu o nejakom Marinovi. Kto to vlastne je? Je to tiež taký miestny endemit, ktorý sa začal objavovať na juhu Rakúska v okolí Klagenfurtu niekedy pred piatimi rokmi. Nie je noc zábavný, nakoľko je totálne skostnatený vo svojich stereotypoch a nezaraďuje žiadne novinky (okrem toho, že je stále rýchlejší a rýchlejší). Vždy je to isté. Príde, odštaruje, zvíťazí a zase na rok zmizne :)

Na behu si vyberáme skvelé miesto blízko kempu a zároveň blízko detského ihriska. Deti to už moc nebaví a tak sa hrajú a my s Jeffom fandíme. Výborne si vedie ďalší náš kamarát Jožko Major. Keby ten feferón vedel poriadne plávať, bol by hviezda prvej veľkosti. To ako jazdí na kole je nádhera a ako behá ... radšej ani nehovorím. Potom už vidíme aj Miška Kulicha a ďalších a ďalších. Fandíme a fandíme ... musím to skrátiť ... výborne idú všetci Schimi, Ivan Bruck, David Sajner, Jožko Bezák, Imro Holečko.

Famózne to valí aj Slovakmanovi najslovakmanovanejšiemu - samotnému Vladovi Barónovi. Ten na trati nie je sám, skvele ide aj jeho polovička Janka. Nespomínal som ešte Mareka. Ten po skvelom plávaní zašiel aj vynikajúci bicykel a keď ho vidím na behu, viem že to bude dobré. Má to pod kontrolou a cupká si svojim jedinečným Nemčíkovským štýlom. Nejde aj moc rýchlo a vôbec nie pomaly ... ak nebude zastavovať, bude to skvelý výkon.

Marino je v cieli. Išiel svoj životný pretek a skončilo to svetovým rekordom. Som naozaj šťastný, že som mohol byť pri tom ...

Potom odovzdám deti Danke, s Jeffom buchneme jedného Radlera a fandíme ďalej. Zase je tu Marek. Už má mierne skrivený face ale ide ... už to nie je to čo to bolo ale do cieľa má už iba okolo 12 kilometrov. Nevydržím to a rozbieham sa s ním. Pôvodne som mal v pláne odbehnúť s ním 100-200metrov, ale nakoniec som s ním bežal až do cieľa. Možno mu miestami moja prítomnosť liezla aj na nervy ale ja som si to neskutočne užíval. Lietal som tam po trati hore dole, tak aby ma nikto nemohol obviniť s coachingu. Úzke miesta som musel obiehať niekedy aj niekoľko stometrovou okľukov, aby som sa pretekárom nemotal po ceste.

Bola to fasa. Marečka som doprevadil do cieľa. Potom vyzdvihol mierne rozbitého a deď sa nenápadne blížil ku koncu ... Všade po okolí sa prechádzalo rozvážnym krokom stále viac a viac pretekárov vo finišerských polokošeliach ...

Tak toto bol pretek IM Austria ... proste gulervúci deň.

Pred pretekmi ...

O Klagene toho napíšem asi veľa, aj preto aby som tým, ktorí tam ešte neboli načrtol, o čom to je a prečo tam treba prísť.

Známa dvojica David S. a Marek N.

(Na tejto fotke David o tom ešte nevie, ale má pred sebou zaťoaľ svoj životný pretek)Klagen nebude o mojom triatlonovaní, hoci som tam toho natrénoval požehnane. Bodaj by aj nie, veď som bol v dokonalom prostredí, obklopený iba samým TRI TRI TRI ... až by jednému z toho ....

Ale po poriadku. Hoci preteky sú v nedeľu pre našu rodinu bol kľúčový deň už sobota. Prečo? No predsa v sobotu boli preteky Ironkids a Ironwoman. To, že budú deti pretekať sme všetci vedeli, ale to, čo som ušil na moju milú polovičku mi asi len tak rýchlo nezabudne :)

Problém vznikol, že som deti neprihlásil vopred (nikdy predtým to nebolo treba) ale tento krát som tŕpol do poslednej chvíle, či sa deti dostanú na štart. Nakoniec sa to predsa len podarilo, hoci som musel urobiť Jožka o rok starším. Síce som tým pochoval aké-koľvek šance na výsledok, ale ak by som nástojčivo trval na štarte v jeho kategórii, na štart by sa vôbec nedostal. Dostať ich na štart ma stálo celé doobedie ale stihol som ešte jedno. Prihlásiť Danku na beh Irongirls.

Ona netušila čo ju čaká a tak sa opaľovala celé doobedie až do chvíle, kedy som sa neobjavil ja so štartovým číslom v ruke a slovami : "Tu máš čislo a za 30 minút štartuješ :)" Keby ste videli jej zhrozenie. Nezostávalo jej však nič iné, iba sa rýchlo nahodiť do bežeckého a vyraziť na štart. Samozrejme behom, lebo inak by to nestihla :) Chudiatko, aspoň že boli po ceste toalety a tak sa mohla napiť ... Ale nakoniec to zvládla. Na štart som ju odprevádzal slovami: "Dúfam, že mi neurobís hanbu a zmačkneš sa." Noo, musím povedať že sa zmačkla ... a ten kto to videl tak vie že doslovne. Je to beh iba na 4,2km, ale aj to vie byť tvrdé ... veď my, čo beháme vieme. Dala do toho všetko a z asi 500 báb dobehla tak cca. do 25. miesta. Nenormálne ... v tempe 4:24/km, ale posledné metre to bola totálna deštrukcia. Na to, že behá max. 1x za 10dní 7 kilákov a to v tempe okolo 5:20/km to nebolo zlé ...

Ale ten stav po ... našiel som ju pod stromom, zmotanú, neschopnú pohybu ... po niekoľkých výzvach začala reagovať a tak sme si ju odniesli do kempu. Hovorím si: "Super, aspoň teraz poznáš, ako na tom je pretekár po preteku" že nie je schopný hneď kosiť záhradu, vysávať a pod ... Chúďa moje, v ten deň vracala aspoň 10 krát a na druhý deň to nebolo o moc lepšie.

Asi ju dorazilo aj to, že sa je ujal aktívny Mareček a presvedčil Danku, že jej pomôže jeho obľúbený kofeín. Za tú chvíľu, čo som tam nebol napratal do nej dve pilule kofeínu ... a to ju dorazilo totálne. Mareka som skoro prerazil ... Dať niekomu kto je totálne dehydrovaný kofeín ( pritom v živote nikdy nepil kávu) je naozaj sila .... Proste Dr. Nemčík :)))

Horšie bolo, že v ten deň pretekali aj deti. Ušil som si teda na seba poriadnu búdu ... navyše Jožko mal od rána teplotu a tak to bolo ešte ťažšie. Hovoril som mu: "Nemusíš pretekať, veď ťa čaká ešte tak veľa pretekov ... ", ale on si povedal, že to dokáže a dal sa dokopy tak že mohol nastúpiť.

Ironkids je naozaj geniálny pretek s perfektnou atmosférou, snáď jediný problém je v tom, že je tam strašne veľa detí a všetko strašne dlho trvá ...

Ale je tu už štartová vlna, kde štartuje Margarétka. Oproti minulému roku urobila obrovský pokrok a tak jej naozaj verím. 50-ku už odpláva skvele, depo zmákla bravúrne a na beh vyletela s takým odhodlaním, že si zabudla dať dole plaveckú čiapku. Nakoniec z toho bolo krásne druhé miesto. Skvelééé.

Najmenším sa ešte môže pomáhať v depe :)

Vzápale boja sme zabudli zhodť čiapku :)))

Potom bol na štarte Jožko. Žiaľ nie úplne v poriadku a na štarte s chlapcami o dva roky staršími a to je hodne cítiť. Ale pretek krásne zvláda a v cieli ho vítam slovami: "Pre mňa si víťaz aj keď si nedobehol prvý, Dokázal si sa postaviť na štart, aj keď si sa necítil dobre ... a dokázal si to ... "

Som na všetkých troch naozaj hrdý, prekonali sami seba a to sa ráta ...

Od toho dňa bolo našej maminke ešte dva dni nie celkom dobre, Jožko sa akoby zázrakom po preteku uzdravil a už bol v poriadku a Margarétka ... tá je vždy OK :)))

Takže toto bola naša sobota pred pretekmi a to ostatné bude neskôr ...