Ironman Malajzia na pokračovanie - 5.časť

Ak niekto čaká report z pretekov, tak zatiaľ sa nedočká, ešte som ho nezačal ani písať a tak ponúkam zatiaľ pokračovanie našeho denníčka z cesty.
Dnes bol na programe výletný deň. Ale ako začina správny ironman výletné dni? No predsa oficiálnym plaveckým tréningom. Dnes bola oficiálne otvorená plavecká trať a tak som ju išiel vyskúšať.

Nazbieralo sa nás tam zopár. Mirkovi Vraštilovi som pomohol zapnúť jeho Point Zero a šli sme na to. Ešte ma stihol varovať pred hnusnými pŕhlivými medúzami. Našťastie ma žiadna nechytila. Ale nie všetci mali to šťastie. Odťahal som si polovicu trate za približne 26 minút a išiel som na raňajky. Po raňajkách sa otváral race registrarion a medical check-out. Takže som využil príležitosť, že je to všetko v našom hoteli a tal som všetko vybavil za 15 minút. Marek sa pridal. Máme čísla 11-Marek a 17-Ja. O desiatej sme boli dohodnutý s Davidom Sajnerom a Šárkou, že pôjdeme na výlet autom po ostrove a skúsime za jeden deň obísť čo najviac atrakcií, ktoré ostrov ponúka. David sa tiež ešte stihol zaregistrovať a vyrazili sme. Mali sme asi najmenšie auto na ostrove. Obsah motora 600ccm, 70km/h bola už nebezpečná rýchlosť, ale mali sme kopu srandy.

Najskôr sme zamierili na prehliadku mangrovového pralesa na lodi. Celá prehliadka trvala asi 2 hodiny. Lietali sme na rýchlom člne meandrujúcimi ramenami a pozerali prales, skaly atď. V rámci cesty bola aj prehliadka netopierej jaskyne, rybej farmy a kŕmenie orlov. Potom sme ešte s člnom vyplávali na otvorené more a to bolo všetko.

Presunuli sme sa asi 20 kilometrov na najkrajšiu pláž na ostrove a dali nejaký ten swimming. Pokračovali sme na krokodíliu farmu. Predviedli nám, všeliaké blbosti s krokodílmi ako vkladanie ruky krokodílovi do papule a podobne.

Potom ešte kŕmenie a išli sme ďalej. Zastavili sme sa v pralese s vodopádom. Pokukali sme tam opice, ako kradli turistom jedlo a fičali sme do geologického parku. To bola naozaj bomba. Do parku sa ide lanovkou z 0m nad morom do 650metrov - nádhera. Potom ešte jednou do 750metrov. To sú ale panoramata - nádherný výhľad. Ale najväčšia bomba bola zavesená lávka medzi dvoma kopcami a priepasť pod ňou. Škoda písať - lepšie je vidieť. Potom už som stihol iba večeru s nemeckým a rakúskym profíkom a bola noc. Konečne som na izbe. Takýto deň je horší ako ironman - možno - to sa ešte uvidí..... .

Ironman Malajzia na pokračovanie - 4.časť

David predstavuje "svoj rezort" Holiday Villa

Na dnes som sa dohodol s Davidom Sajnerom, že sa pôjdeme spolu previesť potrase veľkého cyklistického okruhu. Je to asi 70kilákov, to by som ešte mohol zvládnuť. David si ma vyzdvihol pri našom hoteli a vyrazili sme. Cesta krásne odbúdala, pekne sme si pokecali a miestami sme tomu poriadne pribombovali a leteli ako blázni. Po 50-tich kilákoch sme dorazili k Davidovmu rezortu, kde je ubytovaný aj so priateľkou Šárkou.

Majú to tam krásne, pláž, bazén - všetko. A tak som využil Davidivo pozvanie a dva krát som si poriadne zaplával v hotelovom bazéne. Jediná škoda je to, že do bazénu lejú "kafe" a nie vodu. Je to síce čisté a priezračné, ale teplotou to skôr pripomína kávu. Potom som už pokračoval posledných 22 kilákov sám. Teda celkovo to dalo 72 kilometrov priemerom 30km/h a v tom sú aj presuny po rezortoch a tlačenie bicykla po chodbách. Takže normálna priemerka by bola aspoň 33 a viac. Na dnes už mám dotrénované a tak sme s Marekom vyrazili do mesta na obed a nákup.

Po obede k nám dorazila Marekova kamarátka, profíčka Miranda Alldritt. Miranda je super baba z Vancouveru a do Malajzie ušla pred olympiádou. A aby sa vyhla olympijskému šialenstvu, tak pre istotu odcestovala už o nejaký ten týždeň skôr a čas strávila tréningom v Thajsku. Inak Miranda je tiež blogerka. Jej blog je tu: http://miranda-alldritt.blogspot.com/

Ironman Malajzia na pokračovanie - 3.časť

Čo sa dialo potom. Boli sme na raňajkách :)))). Ja som sa nažral normálne, to znamená že Marek ma volá trash can (teda odpadkový kôš, aby tomu rozumeli aj moje deti, keď im to bude maminka čítať). Potom sme si vládali iba ľahnúť :))). Ale po 15 minútach ma napadlo, že som chcel ísť behať. Pôvodne teda ráno, ale akosi sa nepodarilo a tak som musel vyraziť okolo jedenástej a s plným bruchom :). Slnko svietilo ako šialené, brutál - ak v tomto budem musieť bežať 42kilákov tak ma asi drb.. . Odbehol som 8 kiláčikov, teda jeden bežecký okruh a dal som si ho priamo po trati behu. Žiadny tieň, iba pálivé slnko a k tomu ešte toto: Každý s piatich okruhov sa beží tak, že 4km do mierneho kopca a 4km dole kopcom. V podstate žiadna rovina. Prečo som sem liezol :))). Ale odbehol som to so cťou. Iba ruky mám spálené a slnko počas behu pálilo a pálilo a pichalo na zasolené ruky. Keď som prišiel na izbu a hodil sprchu až potom ma dokonale zalial pot. Potom sme iba vegetili a na cyklistický tréning sme vyrazili až o 4 po obede.

Krásne sa zamračilo a tak to bolo viac ako príjemné. Zastavili sme sa po ceste u doktora, ku ktorému sa Marek pôjde vytuningovať akupnktúrou :))). Potom sme pokračovali po trase cyklistiky až do časti ostrova s peknými plážami a rezortami. Chvíľu sme sa tam pokukali a išli naspäť. Celkovo to dalo 55kilákov a miestami sme si to fakt poriadne dávali. Večer už nič, iba som sa bol najesť v meste a odfotil som orla na móle, kde sa bude pretekať.

Takže tak a nič viac. Teda z mojej strany, Marek mal pred sebou ešte dlhý deň. Večer si dal kofeínové tablety a zaspal až o piatej ráno. Dovtedy tu klikal na klávesnici a facebookoval.

Ironman Malajzia na pokračovanie - 2.časť

Ešte nejaké fotky z cesty:

Strava hodná Ironmana

Bolo to fakt hnusné - Big Mac v Dubaji stojí zaprd

Turistika

Predsa som si ľahol pod Petronas Towers

Takto sa cestuje v business

Etno v Dubaji

Hulič Marek

Ironman Malajzia na pokračovanie 1.časť

A tak prišiel deň D, hodina H a vyrazil som zo zasneženej Novej Dubnice smer slnkom rozpálené Langkawi v Malajzii. S Marekom sme sa stretli v Bratislave, prehádzali bagáž do jedného auta a vyrazili spoločne za dobrodružstvom nazvaným Supernova Ironman world serie tour 2010.

Naša cesta sa reálne teda začala na letisku vo Viedni. A hneď zaujímavo. Ja som mal batožinu naváženú na gram presne 30kg, takže žiadny problém, ale Marek ho mal so svojimi 42kilami, lebo sme sa dozvedeli, že každý kilogram je 50Eur naviac. A tak sa začala selekcia a tých 12 kg sme fakt ušetrili. Mal kufor na bike a ešte jeden poriadny bágel, ale nakoniec po dlhšom presviedčaní zistil, že najviac váhy ušetrí, keď všetko nahádže do bikovej tašky. A v pohode sa to tam vliezlo.

Potom už celkom pohoda, až kým si k nám v lietadle neprisadla zombica. Strašne škaredá baba a Marek vedľa nej odmietol sedieť a tak som musel ja. A stále mi pripomínal, nech nespím, lebo ma vycucá. V Dubaji sme mali kopec času, ale prvú hodinu sme strávili zháňaním učebnice španielčiny, ktorú Mareček nechal na sedadle v lietadle. Personál na letisku mu nasľuboval hory-doly, že to stihnú doniesť, ale samozrejme nestihli. Ale v Dubaji sme zažili aj príjemné prekvapenie. Pri vstupe do lietadla nám oznámili, že sme upgadovali na business class. A tak sme leteli do Kuala Lumpur v business class, so šampanským v ruke, medzi snobmi a aj sme sa super vyspali, lebo sme si mohli normálne ľahnúť. Zrejme sa moje nalietané míle z minulého roku s Emirates pekne spočítali dokopy a bolo s toho toto - paráda. Let do Kualy sme skoro celý prespali - teda keď sme práve nejedli.

Plán sme mali jasný, prileteli sme na obed a lokálny let na Langkawi sme mali až večer o deviatej. Chceli sme sa ísť pozrieť na Petronas towers do mesta. Lenže kým sme sa presunuli na druhý terminál, dali batožinu do úschovne a vystáli si radu na taxík, zistili sme, že už máme iba 5 hodín do odletu a to by sme už nemuseli stihnúť, lebo len cesta k vežiam a soäť trvá cca. dve a pól hodiny. a tak sme sa motali po letisku a jedli zmrzliny. Večer sme konečne zase nasadli do oceľového vtáka a v momente sme obaja zaspali spánkom spravodlivých. Zobudil nás až hukot pri pristávaní. A to už sme boli tu!!!!! Konečne. O pol jedenástej večer miestneho času.

Už iba krátky presun taxíkom do hotela, kde sme rýchlo nahádzali veci na izbu a vyrazili niečo pojesť. Večer sa nám ešte nechcelo spať, hoci už bola pol noc preč. Ale Veď mi sme boli asi ešte v stredoeurópskom čase a tam je o 7 hodín menej. A tak sme začali montovať bicykle - to sme za chvíľu zmákli a tak sme ešte kecali asi do druhej.

Na nedeľu ráno som pre istotu radšej nastavil budík aby sme o deviatej ešte stihli raňajky. Ale ono to bolo ako vstávať o druhej v noci. Ale nejako sme to rozchodili a zvládli sme aj ranné napchávanie. Na raňajkách sme stretli už aj nejakých borcov, strašne škaredú nemeckú chlapo-babu-pretekárku. Zoznámili sme sa s Mathiasom, príjemným nemcom, ktorý to tu pomáha organizovať a aj preteká. A potom nastal čas na prvý cyklistický tréning, alebo skôr vytočenie nôh spojené s poznávacím výletom. Odviezli sme sa 30kilákov po trase cyklistiky do nejakého rezortíku a tam sme si dali pohov na pláži. Nejakú hodinku sme tam mrožili vo vode, Marek sa zoznámil s ruskou Natašou (tá keby tam nemala manžela tak ho tam aj zožerie). Pokecali sme tam z miestnymi člnkármi a pomali sme sa vybrali naspäť, zase 30 piánko kiláčikov. Aké bolo počasie. Kúrili poriadne. Zabudol som si natrieť iba dve malé niesta, ale keď som prišiel, hneď som vedel, ktoré to boli. Ruky hneď za prstami zhora a tenký pásik chrbta na krížoch medzi nohavicami a hornou časťou dresu. Teraz tam mám špeciálne červené tetovanie. Potom sa už vlastne nič nedialo. Večer po tme som si bol zabehať 5 kiláčikov po námestiach v meste, prišiel nás navštíviť Mirek Vraštil a o pol noci sme išli na večeru. To by bolo všetko, viac na budúce. Marek a Jozef.

My road to Langkawi (Malaysia 2010) 6. časť

Dnes len veľmi krátko. Je poiatok ráno, pozerám hokej s Rusmi a za hodinku vyrážam na letisko. Ako sa tento týždeň zomlel. Zdá sa, že nakoniec lepšie, ako som čakal. V pondelok ráno som sa zobudil už so slušnou bolesťou hrdla a začínal som mierne kašlať. Čo teraz do kelu!

Vírusovej invázii od celej rodiny to napokon doľahlo aj na mňa. Ale nebolo to až také hrozné a tak som išiel do fitka na bežecký pás. Nabušil som tam iba 12kilometrov, nechcel som to presoliť. V utorok som si naordinoval radšej voľno. Vydržal som to až do večera, keď som si povedal, že si pôjdem aspoň trochu zaplávať. Nebol to až taký dobrý nápad - rozkašlal som sa ešte viac. Ale nevadí, počas cesty a prvé dni na Langkawi budú voľné, tam sa to dolieči a tak som v stredu bol opäť v plnom tempe. Doobedu 17km na behátku - pekne ostrých a poobede 40km na časovkárskej koze - na plné gule, dal som to za hodinu a zatopil som pri tom celú pracovňu. Keďže ma toto nezabilo, tak vo štvrtok som si to sal trojfázovo. Ráno 50km na bicykli, nie moc rýchlo 32km/h, poobede 12 kilákov na behátku (2x zrýchľovaná pyramída od 12 - 16km/h) a večer ešte plávanie. Dobré bolo to, že už v stredu mi bolo lepšie a vo štvrtok už som bol úplne v pohode - hrdlo čisté, kašeľ takmer žiadny. Super. Asi som prišiel ako vyzrieť na takéto zdravotné problémy. Poradil mi môj americký priateľ Robin Rushing. Povedal mi, že ak sú premnožené baktérie v hrdle, najlepší spôsob ako ich poraziť, je ich vlastnými zbraňami. Nadávkovať sa poriadne probiotikami, lenže tie sú v kapsuliach z dôvodu, aby sa uvolnili až v črevách a nepodľahli žalúdočným šťavám. Takže Robinov spôsob je taký, že baktérie je treba nejako dostať do hrdla. Treba užívať probiotiká aj tradične, ale k tomu, tie čo sa dajú z kapsulí vysypať treba nasypať do úst, rozmiešať v ústnej dutine s kefírom a pomaly prehltnúť. Oni sa už nejako prichytia do toho hrdla.

Ale už nemám čas na písanie. Musím už letieť. Tak sa majte a držte palce. Nabudúce sa prihlásim z Malajzie.

My road to Langkawi (Malaysia 2010) 5. časť

Dnes to bude trošku dlhšie.

Nastáva najzložitejšia fáza prípravy - posledný týždeň objemovej prípravy. Síl už nie je nazvyš, psychicky bušenie na trenažéri tiež zvládam stále ťažšie. Proste už toho mám tak-akurát, ale predsa nie som bábovka a nejako ten týždeň vydržím. Tento týždeň nebol iba o trénovaní. Pokračovali prípravy na Supernova Ironman world serie tour. S Marekom sme bojovali na viacerých frontoch, teletónne linky sme žhavili tak 50x denne + ďalších 50 mailov. Riešilo sa toho veľa a kto veľa rieši aj vyrieši. Hlavne Marek je superborec, ktorý zariadi aj nevybaviteľné. Ale po poriadku. Letenky už máme, hlavne Marekovou zásluhou také, že vlastne letíme akoby iba do Aucklandu, čírou náhodou cez Kuala Lumpur. A tam ďalšou čírou náhodou má náš let 9 dňovú prestávku. Tam nasadneme na lokálny let na ostrov Langkawi, zažijeme kopec srandy, niečo potrénujeme, odjazdíme ironmana a poberieme sa ďalej. Lokálnym letom naspäť do Kuala Lumpur. A vlastne budeme pokračovať v našom pôvodnom lete do Aucklandu cez Melbourne. Tam nasadneme do objednaného auta a fičíme do Taupo. Cesta naspäť bude o niečo jednoduchšia. Zase čistou náhodou už nemusíme cez Kuala Lumpur a tak si to z Aucklandu namierime priamo do Viedne z medzipristátim v Dubaji. No vybavte takúto kombináciu. Ak si myslíte, že to je všetko, tak ste na omyle. Ďalšia záležitosť je ubytovanie. Marek použil svoj šarm a diplomaciu, požiadfal usporiadateľov, že profíci zo Slovenska požadujú hotel zadarmo - a tak sme ho dostali. Presnejšie dostali sme 6 dní zdarma a 3 si zaplatíme špeciálnu zníženú cenu. Super, nie. A na Novom Zélande? Tam Marek opäť zapracoval a s milou slečnou, ktorá vybavuje všetko okolo IM New Zealand sa dohodli, že nám slečna vybaví homestay zadarmo. A toto všetko bolo treba zariadiť. Ale stále to nebolo ani zďaleka všetko.

Mareková nová úprava jeho Plasmatica - Scott Plasma - nazval ho Lethal weaphon

Takáto cesta je naozaj finančne poriadne náročná a o triatlone ani nehovorím. Veď to všetci viete. A tak sme sa rozhodni, že oslovíme nejaký sponzorov. Slušne a primerane, nevtieravo. Od nikoho sme nechceli financie, oslovili sme niekoľko firiem vyrábajúcich, alebo predávajúcich triatlonové vybavenie, ktoré už roky používame, platíme zaň a zároveň ho prezentujeme. Napísali sme im o našom programe na tento rok, ponúkli partnerstvo na www.trisport.sk s reklamným priestorom za minimálnu pomoc s materálovým vybavením, resp. výživovými doplnkami. Aké bolo naše prekvapenie, alebo to nebolo až také prekvapenie? NIKTO nám ani len neodpísal. NIKTO nemá záujem. NIKOHO to nezaujíma. KAŽDÉHO zaujíma iba to keď, sme mu ochotní zaplatiť 6000Eur za nový bicykel, kúpiť 100gelov a podobne. Nevadí, sme dospelí a my si poradíme. Nekúpime si niekoľko nových hračiek, rodine vysvetlím, že to, čo robím, jednoducho urobiť musím, odsedíme nejaké tie noci v práci navyše a zarobené peniaze minieme na triatlon, firmy, ktoré sme podporovali doteraz budeme podporovať znova a platiť budeme zas. Oslovil som aj mesto, kde bývam, je to malé mestečko a tiež by sa dalo prezentovať. Hovoril som so starostom. Nemá záujem. Keby sme boli nejaký miestny futbalový klub, ktorý hrá nejakú 5. ligu, to by bolo iné. Ale my sme iba triatlonisti. Športovci na pokraji záujmu, mediálne nepredajní a nepoužiteľní a preto NIČ. Založili sme aj občianske združenie, ale už dosť. Toto je proste typické stredoeurópske prostredie karpatského typu. Nemá zmysel o tom ďalej písať. Ale svet div sa. Niekto sa predsa len ozval.

Toto nám prišlo z Kiwami

Ako je to možné. Jednoducho nebol zo strednej Európy. A ako sa to celé zomleto. To vám je celá story: A tu je: Marek umiestnil na svoj blog šibnutý príspevok, nazvaný Zimný triatlon. Tu je : http://zaxpeed.blogspot.com/2010/01/udavske-winter-triathlon.html . A tento príspevok aj spolu s videom ako sa váľal v tom snehu poslal so Kiwami. Ak niekto nevie, je to popredná firma, vyrábajúca špičkové triatlonové kombinézy a oblečenie. Oslovili sme ich a o týždeň prišiel balík, v ktorém nám poslali perfektné nové dresy, ponožky, plavecké čiapky, šiltovky, racebelty. A to celé preto, lebo sme im popísali náš plán a sľúbili zopár pekných fotiek v ich dresoch. Proste, keď sa chce všetko ide, ale u nás sa nikomu nechce.

Takto sa Marek vyriadil s logami - nebojte sa takéto to nebude, boli by sme ako hokejisti

A potom tu bola ešte streda. Pre mňa osobne významný deň. Webdesigner mi odovzdal prácu: Novú stránku www.trisport.sk. Spolu s ňou aj asi trojhodinové školenie ohľadom redakčného systému. Poviem vám, aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, spravovanie tejto stránky je hrozne komplikované a potrvá minimálne mesiac, kým to celé ako tak zvládnem. Zatiaľ stránku prevádzkujem fakt iba v núdzovom režime a postupne ju napĺňam. Popri tom všetkom je tu kopa vecí, ktoré človeku komplikujú život. Našťastie práve nie je veľa a tak to ma moc nezaťažuje. Ale prišiel útorok a fakt poriadne ochorela dcéra. Chytila taký kašeľ, aký som ešte nevidel - chúďa. Syn to vydržal až do štvrtku a potom to dostal aj on. Cez víkend to chytila aj manželka. Ja už tiež začínam pociťovať problémy s hrdlom, ale ešte som v pohode a trénujem. Nezostáva nič iné, iba dúfať, že to prežijem bez ujmy. Vydržal som zdravý celý rok, tak snáď teraz nie, to by bola smola.

Ale niečo som aj potrénoval.

Tri krát som bol plávať, naplával som iba 8 kilometrov, ale skoro samú kvalitu - v rámci mojich možností.

Na trenažéri to bolo slabšie, natrénoval som iba 235 kilometrov, ale z toho 110 kilometrov v dvoch tréningoch už boli poriadne fukoty. Nebolo to ešte závodné tempo, ale na to ešte jednoducho nemám. A bohužiaľ nebudem mať ani na pretekoch. Proste doma v pracovni to natrénovať nejde.

Zato bežecky som si zase dal do tela. Nabehal som 95 kilometrov v piatich tréningoch. Hlavne dva poriadne výživné 25 kilometrové behy na behátkach fakt stáli za to. Išiel som to fakt naplno a hrabol som si poriadne. Celkovo som odtrénoval menej, ako som si predstavoval - iba 17 a pol hodiny.

A čo ešte? Marek nariadil, že treba chodiť do solárka. Aby sme boli krásni. Ale vážne - trošku pripraviť pokožku na Malajské slniečko. A tak som bol prvý krát v solárku. Prehodil som už trošku zjazdenú galusku zo zadného kolesa za novú a tak pomaličky sa začne technická stránka prípravy.

Ja nič nemením. Specialized Transition S-works je najlepší triatlonový bicykel. Akurát S-works prevodníky som nahradil ešte lepšími - Rotor Q rings Aero

 Ale to bude na programe až budúci týždeň a dúfam, že v piatok vyrážame. A ako trénovať do štvrtku? To keby som vedel. Už nezaradím žiadne trojfázové dni. Vidím to na 2x plávanie, 3x cyklistiku a 3x beh. Ale už kratšie a intenzívnejšie, zbytočne telo moc neunavovať tupým objemom, ale skôr trošku premazať motor.

Takže toto sa udialo tento týždeň. Neviem, či zostane ešte nejaký čas napísať príspevok pred odchodom, ale z našej cesty chystáme niečo ako cestovateľský denník na pokračovanie, ktorý budeme dopĺňať vždy ak sa dostaneme k internetu.

Takže nás sledujte na tomto blogu a na http://www.trisport.sk/

Už šlapeme.

Konečne po dlhom pôrode sa narodila stránka
http://www.trisport.sk/
Už to šlape, aj keď iba v obmedzenej prevádzke, ale ono sa to nejako rozbehne - dúfam.
Takže poďme na to a klikajte :

www.trisport.sk

My road to Langkawi (Malaysia 2010) 4. časť

Opäť poriadne v tréningu. Cieľom bolo odtrénovať za tento týždeň objem rovnajúci sa dvom ironmanom. Aj intenzita mala byť porovnateľná. A ako to dopadlo? Plával som 4x a naplával som 4 kiláky - všetko približne v tempe 1:30/100m. Bicykloval som 5x a našľapal som 341kilákov.

Rotor je motor

Opäť poriadne v tréningu. Cieľom bolo odtrénovať za tento týždeň objem rovnajúci sa dvom ironmanom. Aj intenzita mala byť porovnateľná. A ako to dopadlo? Plával som 4x a naplával som 4 kiláky - všetko približne v tempe 1:30/100m. Bicykloval som 5x a našľapal som 341kilákov. V tomto prípade bola intenzita nižšia ako preteková, ale v priemere som jazdil asi okolo 33km/h, niekedy viac, niekedy menej. Niektoré tréningy boli silové, niektoré kadenčné, tak aby tam bolo všetko. Čistú rovinu som nejazdil, buď časovku s 1% stúpaním, ale zvlnený profil so slušnými stúpaniami. Bežecky to bolo tento týždeň tiež v poriadku.

"Pracovňa" ráno

Nabehal som 87kilometrov v piatich tréningoch. Moc rýchlo sa behať vonku nedalo a tak sa to všetko pohybovalo okolo 4:30/km. A preto som raz nabehol aj do posilky na bežecký pás. Tam som chcel trošku potrénovať rýchlosť v teple a v prostredí, kde "vzduch stojí". Na behátku som dal 23 kilometrov riadeným fartlekom, rýchlosťou od 13km/h po 15,5km/h. Tento tréning bol fakt výživný - toto musím ešte aspoň 3x zopakovať. Bežecky som teda plán splnil, pričom intenzita bola určite vyššia ako tá preteková. Celkovo som odtrénoval 20,5 hodiny. A pocity? Zdá sa, že forma prichádza, a to dokonca taká, akú som asi ešte nikdy nemal a to vo všetkých disciplínach. Pláva to solídne, na bicykli točím watty ako sa patrí a beh je tiež solídny, teda na moje pomery. Teda silovo a rýchlostne by to malo byť OK, jediné, z čoho mám strach je vytrvalosť. Veľmi chýbajú dlhé tréningy a tak neviem čo som mnou urobí 10 hodinový pretek (teda dúfam, že viac to nebude, aj keď v Malaysii neviem, neviem). Veľmi rád by som vydržal na trenažéri aspoň 3 a pól hodiny, ale jednoducho na to psychicky nemám. Dve a pól hodiny bolo moje maximum. Tento týždeň som zvládol aj jeden ples, tancovali sme až do záverečnej, teda do 3:30 do rána. Mimochodom, pred týždňom sme absolvovali tiež jeden a aj tam sme blbli až do záverečnej. Samozrejme po plesoch som musel vždy nasadiť deň voľna, a takmer celý som ho prespal. A to som prakticky nič nepil, ale ponocovanie, nie je práve moja silná disciplína - proste a jednoducho chýba tréning.

Ale bola to pre mňa povinná jazda, aby som dostal priepustku z domu na "Supernova Ironman world serie tour 2010", ako sme z Marekom nazvali našich plánovaných 10 ironmanov , ktoré chceme absolvovať v tomto roku. S Marekom sme museli tento týždeň zariadiť aj poriadnu kopu iných vecí, nevyhnutných pre našu cestu. Prví sponzori sa hrnú, ďalších dúfam ešte zoženieme a všetko bude bomba! Poviem vám zorganizovať to, na čo sme sa dali bude poriadna fuška, ale keď to sa to všetko podarí ..... .