Ironman Malajzia na pokračovanie 1.časť

A tak prišiel deň D, hodina H a vyrazil som zo zasneženej Novej Dubnice smer slnkom rozpálené Langkawi v Malajzii. S Marekom sme sa stretli v Bratislave, prehádzali bagáž do jedného auta a vyrazili spoločne za dobrodružstvom nazvaným Supernova Ironman world serie tour 2010.

Naša cesta sa reálne teda začala na letisku vo Viedni. A hneď zaujímavo. Ja som mal batožinu naváženú na gram presne 30kg, takže žiadny problém, ale Marek ho mal so svojimi 42kilami, lebo sme sa dozvedeli, že každý kilogram je 50Eur naviac. A tak sa začala selekcia a tých 12 kg sme fakt ušetrili. Mal kufor na bike a ešte jeden poriadny bágel, ale nakoniec po dlhšom presviedčaní zistil, že najviac váhy ušetrí, keď všetko nahádže do bikovej tašky. A v pohode sa to tam vliezlo.

Potom už celkom pohoda, až kým si k nám v lietadle neprisadla zombica. Strašne škaredá baba a Marek vedľa nej odmietol sedieť a tak som musel ja. A stále mi pripomínal, nech nespím, lebo ma vycucá. V Dubaji sme mali kopec času, ale prvú hodinu sme strávili zháňaním učebnice španielčiny, ktorú Mareček nechal na sedadle v lietadle. Personál na letisku mu nasľuboval hory-doly, že to stihnú doniesť, ale samozrejme nestihli. Ale v Dubaji sme zažili aj príjemné prekvapenie. Pri vstupe do lietadla nám oznámili, že sme upgadovali na business class. A tak sme leteli do Kuala Lumpur v business class, so šampanským v ruke, medzi snobmi a aj sme sa super vyspali, lebo sme si mohli normálne ľahnúť. Zrejme sa moje nalietané míle z minulého roku s Emirates pekne spočítali dokopy a bolo s toho toto - paráda. Let do Kualy sme skoro celý prespali - teda keď sme práve nejedli.

Plán sme mali jasný, prileteli sme na obed a lokálny let na Langkawi sme mali až večer o deviatej. Chceli sme sa ísť pozrieť na Petronas towers do mesta. Lenže kým sme sa presunuli na druhý terminál, dali batožinu do úschovne a vystáli si radu na taxík, zistili sme, že už máme iba 5 hodín do odletu a to by sme už nemuseli stihnúť, lebo len cesta k vežiam a soäť trvá cca. dve a pól hodiny. a tak sme sa motali po letisku a jedli zmrzliny. Večer sme konečne zase nasadli do oceľového vtáka a v momente sme obaja zaspali spánkom spravodlivých. Zobudil nás až hukot pri pristávaní. A to už sme boli tu!!!!! Konečne. O pol jedenástej večer miestneho času.

Už iba krátky presun taxíkom do hotela, kde sme rýchlo nahádzali veci na izbu a vyrazili niečo pojesť. Večer sa nám ešte nechcelo spať, hoci už bola pol noc preč. Ale Veď mi sme boli asi ešte v stredoeurópskom čase a tam je o 7 hodín menej. A tak sme začali montovať bicykle - to sme za chvíľu zmákli a tak sme ešte kecali asi do druhej.

Na nedeľu ráno som pre istotu radšej nastavil budík aby sme o deviatej ešte stihli raňajky. Ale ono to bolo ako vstávať o druhej v noci. Ale nejako sme to rozchodili a zvládli sme aj ranné napchávanie. Na raňajkách sme stretli už aj nejakých borcov, strašne škaredú nemeckú chlapo-babu-pretekárku. Zoznámili sme sa s Mathiasom, príjemným nemcom, ktorý to tu pomáha organizovať a aj preteká. A potom nastal čas na prvý cyklistický tréning, alebo skôr vytočenie nôh spojené s poznávacím výletom. Odviezli sme sa 30kilákov po trase cyklistiky do nejakého rezortíku a tam sme si dali pohov na pláži. Nejakú hodinku sme tam mrožili vo vode, Marek sa zoznámil s ruskou Natašou (tá keby tam nemala manžela tak ho tam aj zožerie). Pokecali sme tam z miestnymi člnkármi a pomali sme sa vybrali naspäť, zase 30 piánko kiláčikov. Aké bolo počasie. Kúrili poriadne. Zabudol som si natrieť iba dve malé niesta, ale keď som prišiel, hneď som vedel, ktoré to boli. Ruky hneď za prstami zhora a tenký pásik chrbta na krížoch medzi nohavicami a hornou časťou dresu. Teraz tam mám špeciálne červené tetovanie. Potom sa už vlastne nič nedialo. Večer po tme som si bol zabehať 5 kiláčikov po námestiach v meste, prišiel nás navštíviť Mirek Vraštil a o pol noci sme išli na večeru. To by bolo všetko, viac na budúce. Marek a Jozef.