EMBRUNMAN – FRANCE HAUTES ALPES 15.8.2009 1. ČASŤ

Myšlienka zajazdiť si Embrunmana sa zrodila celkom nečakane, vlastne som sa stal Embrunmanom celkom náhodne. Takže po poriadku. O tomto preteku som samozrejme vedel a určite som ho chcel niekedy absolvovať, ale že to bude v tomto roku sa mi ani nesnívalo. Pravdu povediac po zbabranom Slovakmanovi sa mi do pretekania moc nechcelo. Trénovať som začal iba veľmi mierne, ale už týždeň po Slovakmanovi som nenápadne začínal spriadať plány. Ale v žiadnom prípade nie o Embrunmanovi. Povedal som si, že triatlon v holandskom Almere vynechám (nechcelo sa mi trepať tak ďaleko a zase sa boriť s protivetrom akom v Nitre) a tak všetko ukazovalo na to, že pojdem na Železňáka na Lipno. Vymyslel som si to nasledovne. Urobíme si cestovateľskú dovolenku aj s rodinou, začneme na Lipne, tam zostaneme 2-3 dni a budeme pokračovať do Francúzka k moru, s tým, že sa zastavíme na nejaký ten deň v Alpách a pozriem si, ako vyzerá najťažší dlhý triatlon na svete (samozrejme ako divák, možno si vyšlapem nejakú časť cyklistiky). Potom presun k moru a oddych, kúpanie a v proste všetko to, čo sa na normálnej rodinnej dovolenke robieva. Takže plán bol jasný, už ho iba zrealizovať. Ako tak išiel čas, začali sa mi v hlave víriť podivné myšlienky typu „Keď si zvládol dva minulý rok po sebe, tak to dáš aj teraz, nie?“ A tak som sa proste na toho Embrunmana prihlásil a začal som zháňať informácie, čítal som blogy finisherov snáď z celého sveta. Až potom som si uvedomil, čo som to vlastne spáchal za blbosť. Dať si Slovakmana a Lipno po sebe je jedna vec, ale Lipno a Embrunmana, to bude asi iné kafe. Navyše som mal v práci poriadny frmol, takže o poriadnej príprave nemohlo byť ani reči. Rýchlo som zaradil 3 poriadne kopcovié tréningy (prevýšenie vždy aspoň 1800m), viac som nestihol. Ako tak plynul čas obavy sa stupňovali a tak so začal hrať na istotu a začal som premýšľať o vypustení Lipna. Predsa len ísť do Embrunu a nedokončiť by ma veľmi mrzelo. K vynechaniu lipenského Železňáka ma primäli aj ďaľšie okolnosti. Proste som nestíhal v práci a potreboval som robiť aj piatok a sobotu, čo bol deň preteku, ďalej sa mi nechcelo pretekať s cca. 50-timi borcami (predsa len je to málo, aj keď pohľad do štartovky hovoril, že umiestnenie by malo byť výborné a body v Classic Cup-e obrovské a jasne by ma vyšvihli na prvé miesto) a potom pár telefonátov s Marekom Nemčíkom, ktorý sa tiež chystal do Embrunu spolu s Filipom Kristlom a presvedčil ma, že táto kombinácia je totálne šialenstvo. A tak som prekopal plány a dovolenka nadobudla definitívne kontúry. Takže definitívny plán vyzeral nasledovne : Ide sa v nedeľu, týždeň pred Embrunmanom, dáme si medzipristátie v Caorle pri Benátkach, čo je približne polovica cesty. Tam zostaneme 3 dni, za ktoré sa musím dať plavecky dokopy a potom sa presunieme do Embrunu. Tam zostaneme zhruba týždeň a potom zase niekde k moru, či už do Francúzka, alebo Talianska. Záležať bude od počasia, záverečná etapa proste nebola pevne daná. V piatok poobede som konečne zohnal stan, ktorý spĺňal naše požiadavky, v sobotu som odovzdal prácu, rýchlo sme nakúpili kopu vecí, ktoré sme na dovolenku takéhoto typu jednoducho ešte nemali, pobalili sa a v nedeľu 9.8.2008 skoro ráno sme vyrazili.
Teraz je mi fajn, sedím si večer pri lahvinke červeného spolu s mojou drahou polovičkou (ona si číta a ja si ťukám), staršia polovica detí spí, tá mladšia stále blbne (22:31) a tak si píšem, viem že zdĺhavo, ale takto ma to baví a preto to bude práve takto a basta. Žiadne skracovanie, pekne zdĺhavo, veď komu sa to nechce čítať, nech nečíta.
Cesta do Caorle – super rýchla a jednoduchá. Poobede o 13:00 sme už tam. Dali sme si iba jednu prestávku pri Klagenfurte – je tam na odpočívadle bombové detské ihrisko (objavili sme ho minulý rok pri návrate z Elbamana). Deti sa totálne vyblbli a tak po zvyšok cesty sekali dobrotu. Našli sme si kemp v blízkosti centra (Camp St. Margareta), bleskovo postavili náš maxi-stan a išli sa poriadne vyblbnúť do mora. Toto sme robili aj ďalšie 2 dni – kúpanie, prechádzky, a minimum tréningu (každý deň 40 minút plávania, 1x cyklistika a 1x beh). V stredu ráno sme si pobalili švestky a vyrazili smer Embrun. Cesta v pohode, celkom rýchla a Embrune sme boli asi o piatej poobede. Tu ovšem nastal prvý problém. Miesto preteku sme našli pomerne rýchlo, dokonca aj kemp, hneď v mieste štartu, ale ... . V Embrune je Embrunman a to je v tamojších končinách mega-sviatok a tak v kempe nájsť voľné miesto je absolútne nemožné. Nakoniec, po dlhej debate so slečnou na recepcií som vybojoval jedno miesto, ale až od nasledujúceho dňa. Takže jednu noc sme museli prežiť, niekde, ale kde? Kempov je tu kopa a tak sme našli jeden nad mestom a tam sme rozložili záložný stan. Práve pre tieto dôvody sme si zobrali ešte jeden malý stan (2,4mx2,4m), ktorý sa dá rozložiť za 10 minút. Je to divočina, s dvoma malými polkáčmi sa takto premiestňovať a improvizovať. Ale aspoň budeme mať na čo spomínať. Ráno zase všetko pobaliť a s malou dušičkou sme sa vybrali do kempu La Clapiere v mieste štartu. Slečna nesklamala, a miesto bolo pre nás nachystané. No nachystané, ešte na ňom boli pôvodný majitelia, ale už sa balili. A tak som rodinku vysadil pri jazere, nech sa kúpu a oddychujú a ja som sa vybral za povinnosťami spojenými s registráciou. Tá bola v centre mesta. A teraz bacha! Čumím ma startovú listinu a čo nevidím? Crazy! Jozef Vrábel, Slovakia – štartové číslo 12! Tak to snáď nie? Oni si snáď robia srandu. A tak sa vyberiem za tetami, ktoré rozdávajú štartové čísla a ono naozaj. Mám toto blbé číslo a v depe budem v prvom rade vedľa najväčších hviezd preteku ako Zamora, Bayliss, aj jeho polovička, Le Floc,Loy, Cunnama, proste šialenstvo. Pani si ma premeria pohľadom, do darmo, prišiel „favorit zo Slovenska“. A tak schmatnem balíček s číslom 12 a frčím naspäť do kempu. Prídem na miesto a frantíci sa stále ešte balia, majú čas, veď sú na dovolenke. A tak sa vyberám za zvyškom rodinky a testujem vodu v jazere. Pre mňa studená, pre moje deti perfektná ale na to som si už zvykol, oni vlezú do všetkého. Ja tiež, ale musím mať neoprén. Poobede predsa len sa miesto v kempe uvoľnilo a tak sme sa mohli pustiť opäť do úžasnej roboty – stavania stanu – po tretí krát za štyri dni – kto neskúsi neuverí aké je to neuveriteľne zábavné. Aspoň že deti boli také milé a zmizli na ihrisko a nechali nás stavať a nesnažili sa nám pomáhať. Všetko dobre dopadlo a štvrtkový večer sa zmenil na honbu za ešte otvorenými obchodmi. Akosi sme prepásli, správny čas, totiž to vo Francúzku nájsť večer otvorený obchod je nenormálny problém. Ale na blbca sa vždy usmeje šťastie a tak sme predsa len jeden našli. Vďaka dedkovi, ktorý sa motal po obchode po záverečnej, nás ešte pustili dnu a tak sme mohli ukojiť svoje primitívne pudy a napchali sme si žalúdky, broskyňami, banánmi a hroznom. Len ako poznámka. Na naozajstné pretekárske návyky ako je sacharidová diéta, poriadne energetické bomby pred pretekmi, odpočinok, regenerácia, masáž atď. môžete absolútne zabudnúť, pokiaľ sa vyberiete stanovať s deťmi a popri tom ešte pretekať. Takže moje ciele sa začali scvrkávať z mierne pretekárskych na turistické. Ono nakoniec pretekať v Embrune bez špeciálnej prípravy vlastne ani nejde. Ale o tom potom.
Takže už sme boli konečne na mieste a aj definitívne ubytovaní. Piatok, deň pred pretekmi som sa už snažil správať konečne ako pretekár. Hneď ráno som si dal rovinatých 20km na kole a zabehol 4km. Potom raňajky a 20minút plávania v neopréne. Po zvyšok dňa iba oddych, jedenie a rodinná pohoda pri vode. Trošku mi robilo starosti počasie. V Embrune bolo neskutočne horúco – cca. 34 stupňov v tieni a na ostrom horskom slnku ani nehovorím. Cez deň som navštívil expo – bolo naozaj na úrovni – bolo tam všetko. Večer zaniesť bicykel do depa. Ako som si ho tam tak dával, samozrejme do prvého radu so všetkými hviezdami, prišiel za mnou moderátor, že či môže so mnou urobiť rozhovor. Snažil som sa mu naznačiť, že som neni nikto dôležitý, ale on ma nakoniec presvedčil a tak som zvládol ešte aj interview. V depe som sa stretol s Stephenom Baylissom a jeho ženou Bellou. Stephen mal bicykel kúsok vedľa mňa a Bella až v druhom rade. Také obrovské depo som ešte na vlastné oči nevidel. Zaujímavosťou tu je, že každý pretekár má v depe aj svoju vlastnú stoličku, to neveští nič dobré. Pri odchode z depa som zbadal známe tváre – Mareka Nemčíka a Filipa Kristla. Pokecali sme trošičku a spolu sa vybrali na rozpravu. Večer už iba pobaliť potrebné nádobíčko a čo najskôr zaľahnúť. To sa mi podarilo o deviatej večer – skôr ako deťom.A preteky? To tak rýchlo nepôjde, pretože najskôr sem napíšem, čo to ten Embrunman vlastne je. Ale to až nabudúce.

Malý predkrm - Alpské kopečky

Keďže sme boli na dovolenke vo Francúzkych aplách, nedalo mi a musel som si prejsť zopár známych horských pasov. Žiaľ iba autom, hoci bicykel som mal stále v kufri a takje som dúfal, že aspoň nadol sa odveziem, ale manželka nenabrala odvahu zviezť auto dole kopcom a tak zostalo iba pri prianí. Nevadí, ja sa vrátim a na bicykli.

Takže tu sú :

Col du Lautaret 2058m

Col du Sarenne 1999m

Alpe-d' Huez 1850m

Alpe-d' Huez - vrchol Pic du Blanc 3330m

Col de la Croix de Fer 2067m

Col du Telégraphe 1566m

Col du Galibier 2646m

Col d' Izoard 2360m

Risoul 1850m

Ono sa to zdá, že je to zopár vrcholov, ale cesta po nich mala cca. 500km. Viac som ich žiaľ nestihol, ak keď by som moc rád. Tie ostatné ako Les Menuires, Méribel, Courchevel, Val Thorens, Val d' Isere, Tignes, Les 2 Alpes a La Grave som síce už všetky navštívil, ale iba v zime. Na letnú návštevu si ešte budem musieř počkať. Týmto by som ešte raz chcel poďakovať mojej drahej manželke a detičkám a zdieľali moje nadšenie na ceste po kopčekoch. Nakoniec som si ešte na bicykli struhol výšľap z Embrunu do Les Orres dva dni po deichánku. Celkom pekný výstup prevýšenie 900metrov na 14tich kilometroch.

SLOVAKMAN 2009

Najvýstižnejšie to povedal v cieli Martin Lipenský. Bol to parádny pretek, mali sme tam všetko. Slnko, poriadne teplo, poriadny vietor, búrky, hromy, blesky, poriadny dážď a lejak. Jediné, čo chýbalo bol sneh.
Ale po poriadku. S Demim sme sa vybrali na miesto činu v piatok poobede. Po bezproblémovej prezentácií sme na štadióne strávili ešte nejaké dve hodinky a pokecali so známymi a bolo ich tam kopu.
Potom sme sa vybrali ku kamarátovi Ľubovi, ktorý nás prichýlil na noc. Heslo znelo, čím skôr do postele a tak sme rýchlo zaľahli, veď nás čakal na druhý deň poriadny nárez. A teraz prichádza asi kľúčová situácia. Zhasli sme svetlo a ešte na chvíľu sme sa zarozprávali a debata sa zvrtla na vzdávanie a nedokončovanie ironmanov. Zhodli sme sa na tom, že preteky by sa mali dokončovať, pokiaľ je prekážkou to, že sa človeku nedarí, alebo má nejaké tie problémy. A dohodli sme sa na tom, že dôvod na vzdanie je vlastne iba úraz, alebo zranenie. Samozrejme ťažko nájsť citlivo hranicu, kde je pretekanie ešte únosné a kde nie. Ani sme netušili, že obaja budeme nad týmto rozhovorom počas preteku myslieť niekoľkokrát.
Ráno, tradične presun z Nitry do Šurian, kde sa koná plavecká časť. Po ceste sme pribalili Vl001 aby nám bolo po ceste veselšie. Na štarte sme mali spoločnosť, mali tam festival pankáči, a zabrali jediné funkčné záchody. Takže divočina. No ale k preteku. Štartová listina sľubovala, vynikajúcu športovú úroveň a to sa aj naplnilo. Zo slovenskej špičky nechýbal nikto a z Čiech prišli poriadne kvalitný borci.
Takže ráno sme sa navliekli do neoprénov a vyrazili do asi tak 25 stupňovej vody. Potom už len štart a išlo sa na to. Neviem prečo, ale na Slovakmane je vždy najväčšia strkanica na štarte a mlátenie. Oveľa lepšie by bolo, keby premotivovaní štafetári štartovali oddelene. Totálne ma na začiatku odrezali od borcov, za ktorými som chcel plávať. Potom som schital lakťom 2-3 od Gábiny Loskotovej, ktorá poriadne napálila začiatok a keď som sa konečne dostal cez ňu, všetci boli preč. A tak som bol odsúdený na samostaný boj takmer v troch zo štyroch kôl. Borci vpredu mi stále utekali a na konci tretieho kola sa na mňa dotiahli zozadu Michal Urbánek s Martinom Šimkanonom a ešte asi dvaja. Vôbec som nemal silu pri plávaní a strašne som sa vo vode trápil a tak som bol vďačný, že som sa mohol za nich zavesiť a odviesť sa v štvrtom kole do cieľa. Ale to už bola kopa pretekárov dávno na cyklistike. Tak strašne zle som už dávno nezaplával. Oficiálne výsledky ešte nemám, tak budem uvádzať časy podľa mojich stopiek. Takže plával som za 56:24 na tepe 155 a doslova som sa v neopréne uvaril. Depo štandardne za primeraných 1:53 a vyrazil som na cyklistiku. Za zmienku ešte stojí priemerný tep v depe – 166bpm. Fakt som sa cítil zle a vedel som, že bude horšie. Prvé kilometre človek ešte nevie na čom je, ale po takých piatich – šiestich kilometroch som vedel, že dnes to nepôjde. Tepy strašne vysoko a celková slabosť. Skúšal som to ignorovať a bojoval som s tým. Prvých 30km som preletel priemernou rýchlosťou 40km/h a predbehol som niekoľko štafeťákov a dvoch pretekárov, Michala Urbánka a Martina Šimkanina. Michal začínal rozvážne a Martin išiel rovnako ako ja tak 200-300metrov za mnou. Zároveň ma predbehol Standa Cibulka, ktorého tempo bolo pre mňa neakceptovateľné, tak som ho nechal ísť. Na otočke som zistil, kde sa zhruba nachádzam. Vpredu Andrej Orlický, za ním Filip Kristl, Karol Džalaj, Tomáš Bednář a Pavel Kašpárek. Na Andreja som mal zásek na 30.km asi 7minút a na Pavla Kašpárka asi 3. A tak som bušil ďalej, po otočke tentokrát v protivetre. Nikto nadohľad, takže úplne samostatná jazda. Stále som cítil, že nemám šťavu a začínalo ma bolieť brucho a začínal som cítiť celkovú slabosť. Ale slabosti sú na to, aby sa prekonávali. Takto som dobojoval druhý okruh, priemer dramaticky neklesal, len mi bolo proste naprd. Čelo sa nijako dramaticky nevzďaľovalo a k Pavlovi Kašpárkovi som sa priblížil. A začalo tretie kolo. V protivetre zase 12 kilometrov trápenia, ale tento raz poriadneho. Už mi bolo zle ako hrom a čakal som kedy hodím šablu. Nepridala k tomu ani doslova horúca voda v čiernom bidóne , ktorú som dostal na občerstvovačke na 60-tom kilometri. Jonťák som v tej chvíli vôbec nemohol. Ale horúca voda bola ešte horšia. Tak som musel jonťák a tešíl sa na ďalšiu občerstvovačku o 12 kilometrov. Tam som dostal konečne vodu normálnej teploty, ale iba asi tak 3 deci. To som do seba len tak prekotil a fičal ďalej. Tak na 80-tom kilometri sa k bolestiam žalúdka pridala ešte zimnica, doslova som sa triasom, pritom vonku bolo horúco, slnko pražilo a ja som mal husaciu kožu. Tu ma už po niekoľký krát napadali myšlienky o zabalení, ale čo ten rozhovor večer s Demim? Tak som prehodnocoval priority a povedal som si, že to ešte na chvíľu skúsim. Napadol ma takýto plán. Skúsim ubrať, nechám spadnúť tepy a prepnem na núdzový režim. Núdzový režim mal byť dobojovať cyklistiku vo voľnom tempe, a skúsiť sa dať dokopy a skúsiť bežať. Duševne som sa pripravoval na 13 hodinový pretek. Počas týchto úvah a zvoľnenia doslova sa okolo mňa prehnali Daniel Palko a o chvíľu Skupinka vedená Robertom Fojtom so Michalom Urbánkom a Mišom Kulichom. Nebolo ani len pomyslenia pridať sa a to sme išli po vetre. Pred otočkou na 90 kilometri ma predbehol ešte Marek Parikrupa. To ma možno zachránilo. Po otočke zase nasledoval protivietor a v protivetre išiel Marek akceptovatelné tempo, zodpovedajúce mojim padnutým tepom a tak som sa zavesil do háku. Podotýkam podľa pravidiel. Na nízkych tepoch mi bolo lepšie, zimnica prešla a žalúdok sa ukľudňoval. Takto som zvládol celý protivietor vo štvrtom kole, v stúpaní mi ovšem Marek ušiel, tak som musel ísť úplne na voľno a na najľahší prevod. Nejako sa mi ho podarilo dobehnúť v zjazde, tam som ho predbehol a viac som ho už nevidel. To už som ovšem v protismere nevidel ani Filipa Kristla, ani Tomáša Bednářa. Zistil som, že mali tiež žalúdočné problémy a vzdali. Vymyslel som si takú stratégiu. Dole kopcom vôbec nešliapať, po vetre jazdiť najťažší prevod hoci aj na kadencií 65 a v protivetre, nečumieť na tacháč a nejako prežiť. V tomto duchu som sa doslova domotal na štadión, kde bol koniec cyklistickej časti. Cyklistiku som išiel katastrofálne. Preflákal som sa za 5:08 hod na priemerných 147 tepoch. Vysoké sú hlavne pre ten úvod. Takže priemerná rýchlosť cca. 35km/h, kadencia 80rpm. Musím podotknúť, že aj na Nitru vietor bol extrémne silný a dával tušiť, že sa niečo chystá. V depe mi bolo všetko jedno, hlavne, že som si mohol sadnúť na lavičku. Depo som vybavil za 52 sekúnd, takže som si vlastne ani moc nepodesel. A pustil som sa do záverečnej fázy môjho experimentu. Nalial som na seba kopu vody, do rúk zobral hubky a utekal. To som ešte netušil, koľko si tej vody ešte užijem. Obloha stále jasná, teplo šialené, kopa ľudí na blízkom kúpalisku. Zrazu mi to tepalo pomerne vysoko, ale bežalo sa mi ľahko. Tepal som tak od 146-148. Viem, že je to moc, ale nijako nešlo dole. Tak som to nechal tak a utekal. Slnko pieklo a vietor sa zdvíhal. Postupne sa začínalo mračiť a mračiť. Nič zvláštne sa nedialo, nikto sa v mojej blízkosti nenachádzal. Najbližšie predomnou bol Pavel Kašpárek, ktorý sa mi ovšem vzďaľoval tak minútku na kolo a Robert Fojt, ktorého som zase ja sťahoval, tiež tak minútku na kolo. Náskok mal ale dostatočný, takže nehrozilo, aby som ho predbehol. Tak som sa bavil povzbudzovaním ostatných pretekárov. Ale bežalo sa mi stále pekne. Asi na 15-tom kilometri už nefúkalo, ale šialene fučalo. Vietor lomcoval konármi a objavili sa prvé blesky. Búrka na seba nedala dlho čakať a spustil sa lejak ako sa patrí. V takom som ešte nebežal, ale všetko je raz po prvý krát. Každopádne nová skúsenosť. Asi tak 2-3 kilometre som obchádzal kaluže, potom to už nemalo cenu. Všade potoky vody a najzaujímavejší bol beh po hlinenej ceste na hrádzi. Cestička sa najskôr poriadne rozbahnila a potom zatopila vodou. Proste paráda. Počas behu som mal iba malú krízu v predposlednom kole, kde mi trošku padli tepy. Ale záverečné kolo bolo opäť dobré. Radšej som už ani nič nejedol, pil iba občas jonťák a kolu a fičal do cieľa. Na otočke posledného kola to začalo vyzerať, že by som to dokonca mohol stihnúť pod 9:30 a tak som trošku pridal. Do cieľa som dobehol v čase 9:29:12 hod. Maratón som napokon zabehol za 3:20:32, čo je osobák. Priemerný tep bol 142. Krásne mi pomáhali na behu priatelia z Omil Teamu, keď mi podávali pitie a fandili. Nakoniec pocit z behu vylepšil aspoň trošku celkový dojem z môjho biedneho výkonu. Keď som dobiehal do cieľa, nikto pri cieľovej bráne nebol, ani sa nedivím. V tej chvíli bol dážď asi najsilnejší a tak ma zavolali dovnútra štadióna, kde som dostal medailu, pekné tričko a uterák. Hádajte, čomu som sa najviac potešil. Celkovo mi to vydalo na 10-te miesto celkovo a druhé v kategórii M35. A keďže z Moraviamana som mal slušný náskok pred Janom Štrangmulerom, stačilo to aj na druhé miesto v celkovom hodnotení Česko-Slovenského pohára. Zatiaľ čo ja som bol v cieli, mnoho ostatných pretekárov stále zápolilo na premočenej trati v hustom daždi. Tomu sa hovorí Ironman. Proste zážitok ako sa patrí. Organizátori chceli závod ukončiť, ale dobre, že sa rozhodli nechať pretekárov pretekať. Takto si mohlo kopa ľudí zase dokázať, že na to majú. Aj Demi mal svoje krízy, ale dokončil a nakoniec v krásnom osobáku. Víťazom sa stal fantasticky bežiaci Michal Kulich, pred večne druhým Karolom Džalajom a Andrejom Orlickým. A večer? V tomto počasí by bolo vyhlásenie výsledkov a pasta-párty nemožná vonku a tak sa Vladovi Barónovi a Paľovi Peciarovi s ich teamom podarilo narýchlo vybaviť pre nás športovú halu a tak sme si mohli aj túto časť preteku vychutnať so všetkou parádou a v teple a suchu.
A čo na záver? Závery budú dva. Ten prvý osobný. Som fakt strašne rád, že som ten pretek nezabalil a našiel cestu, akou sa dal dokončiť. Nie vždy človek musí zaletieť a spraviť si osobák, niekedy je treba aj takýto závod, aby sa človek vytrápil, poučil a vyšiel z toho silnejší.Druhý je pre organizátorov a dobrovoľníkov, ak si to prečítajú. Majú môj neopísateľný obdiv, že to aj za týchto podmienok zvládli. Stáť hodiny na tom daždi a zime na občerstvovačkách a obsluhovať tých bežiacich bláznov, alebo regulovať dopravu na daždi? Šialené. A potom na záver presťahovať celé vyhodnotenie narýchlo do športovej haly, všetko tam nachytať, nenormálne. Ešte raz obrovské Ďík.

Špeciálne pre Advida

Takto vyrezal budúci ironman dňa 18.5.2002.

GRAFIMAN – LITOVEL 11.7.2009 - HALFIRONMAN

Čo napísať, aby to bolo krátke a výstižné. Takže takto. Štartovať v Litovli som pôvodne vôbec nechcel. Plány som zmenil až po tom, čo som sa dozvedel, že musím po Moraviamanovi do Kuvajtu a mal by som pred Slovakmanom poriadny deficit cyklistického tréningu. Zatiaľ rozhodne neľutujem, pretek v Litovli bol perfektný, po organizačnej aj športovej stránke. Absolútne niet čo vytknúť. Ale po poriadku. Pretek som chcel absolvovať iba v tréningovom tempe a tak aj vyzeral posledná tréningový týždeň. Aby som náhodou nemal priveľa síl tak som za posledných 6 dní pred pretekom nabušil 7,5km vo vode, 342km na kole a nabehal so 46km. Pomerne dosť pred pretekom. To mala byť záruka neprepálenia. V piatok som dal úplné voľno a venoval som sa práci a Tour de France. Medzi tým som dostal mail od Tomáša Vojtechovského z Chomutova, že kedy a ako idem do Litovle. Chcel som ísť až v sobotu ráno, ale Tomáš mal jedno miesto na izbe voľné, dokonca v penzióne priamo na štarte. No nevyužite to. Tak som si rýchlo zbalil caky-paky a frčal som do Litovle. Dorazil som až niekedy okolo deviatej večer, Tomáš chvíľu po mne. Vybrali sme sa ešte na večeru do Litovle a potom už iba do postele. Ráno paráda, môcť sa poriadne vyspať a z okna pozorovať, ako sa to všetko zbieha na štarte. Ne všetko som mal kopu času, proste pohodička pred rýchlejším tréningom. Prišlo kopa ľudí – okolo 180. Medzi nimi samozrejme kopa známych. Je to zvláštne, ale tých známych je stále viac a viac. Proste paráda. Ale k preteku. Dušan Kyjanka na mňa ušil búdu, keďže mi pridelil žltú čapičku so štartovým číslom 6 – to malo znamenať, že ak pôjdem podľa papierových predpokladov, mal by som byť v cieli šiesty. Toľká dôvera, po jednom vydarenom železňákovi. Lenže toto je polovička a tú ja ešte jazdiť neviem, a navyše sa nechcem vybušiť týždeň pred Slovakmanom. Tak, čo teraz. No nič, pôjdem tak akurát, ani pomaly, ani rýchlo. Plán som mal nasledovný. Plávať naplno, na kole ísť železňácke tempo a na záver vyklusať v tempe cca. 4:30/km. A ako sa mi darilo? Plával som čo to dalo, ale zase nie tak aby som pri tom odkvacol. Bol to taký môj štandard za 24:06 na 151 tepoch. Potom šialený výbeh do depa a tradičné zdržanie sa pri navliekaní vabronožiek. Navyše som pri výbehu z depa nabral do kufru na tretre nejaký kamienok a tak som zápasil so zapnutím asi tak 3 kilometre. Ale podarilo sa. Prvé dva kilometríky to odsýpalo, potom prišiel kruháč a protivietor. Čo protivietor, protiuragán. Neveriacky čumím na tachometer a tam nejakých 33 – 34 km /h na rovine. To snáď nie! Pozriem na tepák a tam 160bpm. Pozriem na trávu, ty vole vždy som si myslel že rastie zvislo, ale teraz bola vodorovne. Buď mám halucinácie, alebo neviem. Navyše všetci oproti nešli, ale leteli. Až po chvíli mi došlo, že to preto, lebo išli s vetrom. No nič hovorím si. Tak ma všetci predbehnú, no a čo. Nie každý deň sa darí. Nechávam ukludniť tepy a čakám, čo príde. Ako tak ukludňujem, postupne sa začínam približovať k borcom predomnou. Aj oni majú ťažký deň? A takto to ide až do otočky. Dovtedy som predbehol asi dvoch. Po otočke nastáva úplne iná situácia. Letí to samé od seba a rýchlosť okolo 45km/h je štandard. Na konci prvého kola už lepší pocit, na tacháči priemerka okolo 38km/h, takže dobré. A tak pokračujem ďalej, vo svojom tempe a polaličky zbieram asi ešte dvoch borcov. Na konci druhého kola sa priemerka nemení, ale vidím, že sa na mňa zo zadu tlačí Standa Cibulka. Docvakne ma tak po troch- štyroch kilákoch posledného kola. Púšťam ho a zaraďujem sa slušných 10 metrov za neho – skôr viac, aby nebo pochýb o čistej jazde. Testujem, aké to je, keď niekto ide v regulérnej vzdialenosti. Poviem vám, je to hodne poznať, nerobilo mi problém udržať sa a to pri minimálnej námahe. Proste takticky som šetril sily. Takto sme išli asi 10km a docvakli sme ďalších dvoch borcov. Vytvorili sme na 2-3km štvorčlennú skupinu, ale podľa pravidiel. Potom sme im trošku so Standom ušli. A tak sme došli do depa. Bol som štastný, že mám Standu nadohľad, aspoň som nemal strach, či trafím na námestie. Ešte stále som si pamätal minuloročné blúdenie. Takže do depa som dorazil na piatom mieste, spolu s Lukášom Slatinským. Teda on ma predbehol už v behu vedľa bicykla. Kolo som dal za 2:25 hod priemerkou okolo 37,5km/h na 152 tepoch. Išiel som ho tak na 85%. Depo bolo rýchle, konečne sa mi podarilo vyzuť sa z tretier za jazdy. A beh, bolo mi jasné, že dnes predbiehať nebudem, nebolo koho. A to, že budem predbehnutý mi bolo viac ako jasné. A tak som klusal. Tak aby som sa cítil v pohode. Nebolo to asi až také pomalé. Pred otočkou v prvom kole ma predbehol Tomáš Kořínek a pred otočkou v druhom Martin Berka. Odmeral som si odstup od Ruda Cogana, a čuduj sa svete, 5km pred cieľom som mal náskok niečo málo cez tri minúty. Tak som si povedal, že to by bol predsa len cenný skalp a tak som trošku pridal. Veď 5 kilákov môžem bežať aj rýchlejšie, to by mi nemalo uškodiť. A tak pridávam. Už pri tom trošku funím, tepy sa blížia k 160 ale stále je to celkom v pohode. Tak 2 km pred cieľom sa pozerám dozadu a nikde nikto. Super, nemusím sa ďalej trápiť a upravujem tempo. A takto dobieham do cieľa. Polmaratón som vyklusal za 1:27:22. To je tempo 4:10/km na 154 tepoch. Tak s tým som celkom spokojný. Celkový čas preteku bol 4:20:46 a to je osobák! Navyše na trati, ktorá naozaj nie je rýchla. Cyklistika má 6x slušný kopec, slušne fúkalo a bola minimálne o kilometer dlhšia. A výsledok. Celkovo som po prvý krát nakukol na stredných tratiach do prvej desiatky. Bolo z toho 8. miesto. Kategóriu M35-39 som vyhral. Či som spokojný. Jasné, počítal som tak s 30. miestom a tak 4-5 v kategórií. Ale najviac spokojný budem až potom, keď zistím, že mi pretek neuškodil pred Slovakmanom. Takže na definitívne hodnotenie si budem musieť počkať až do soboty. A po preteku. Atmosféra v cieli bola NESKUTOČNÁ. Všetko dokonalé. Veľkorozmerové finišerské medaile, masáž, jedlo, pitie, cimbálovka, krojované devy a kopa spokojných triatlonistov. Zoznámil som sa z Marekom Nemčíkom, aj keď sme sa už poznali – ale oficiálne, s Filipom Kristlom (teda ja som ho poznal, on mňa určite nie), s triklubákmi z Blavy. Chalani z fóra běhej.com všetci krásne dokončili a tak sa bolo o čom rozprávať. Proste paráda. Na záver ešte malá poznámka. Pred štartom za mnou prišiel Milda Bayer a podal mi ruku so slovami : „Ahoj Jožko, ja so Milda Bayer ...“. Ty brďo, koľká česť. Milda je borec a to bola pre mňa obrovská pocta. Potom si so mňa vždy uťahoval na behu, keď sme sa stretali. Stále mal poznámky na moju veľkorozmernú prdel. Ja viem, že má pravdu, ale keď mne tak chutí.Úplne na záver by som chcel ešte raz úprimne poďakovať Dušanovi Kyjankovi na prekrásny pretek, v neobyčajne ľudskom prevedení, kde naozaj platilo – všetko pre pretekárov.

TRÉNING ON-LINE - JÚN 2009

Tak, skúsim aj tento mesiac niečo popísať. Jún by mal byť mesiacom pretekovým a regeneračným. Takže žiadne veľké objemy ale pekne kľud, pododa, regenerácia a k tomu dva závody. Takže asi ako v minulom roku - polovičné tgréningové objemy - konečne.
1.6.2009
Začínam regeneračný týždeň, takže to bude poriadna pohodička.
Ráno som si dal 41km na Tarnacu priemernou rýchlosťou 29,6km/h na 124 tepoch a kadencií 76rpm. Večer slušný plavecký tréning - 4km - rovnaký tréning ako v piatok, len všetko bolo o sekundu -dve rýchlejšie.
2.6.2009
Dnes som chcel skúsiť malý predzávodný testík Transitiona. Urobil som to nasledovne:
5km rozjazdenie a napojenie sa na trať
10km rýchlo - rýchlosť 38,7km/h na 154 tepoch, cad 96
5km voľnejšie
10km rýchlo - priemerná rýchlosť 43,9km/h na 160 tepoch, cad 96 - po tej istej trati späť
5km vyjazdenie
Priemerná rýchlosť na rýchlych úsekoch bola teda 41,14km/h - to by sa mi páčilo v Mělicích, ale to je viac ako nereálne - spokojný budem aj s 38km/h.
Následne na to som ešte vyklusal 15km v tempe 4:26/km na 144 tepoch.
Na dnes by to stačilo.
3.6.2009
Dnes som mal cestovateľský deň s celodenným školením o bezpečnosti práce a podobných blbostiach kvôli vstupom do atómovky v Mochovciach. Potom ešte niečo v Bratislave. Takže odjazdené 450km, tentokrát autom. Po ceste späť som stihol ešte plávanie v Trenčíne. A čuduj sa svete - prišla plavecká forma ako hrom. Zaujímavé, stačili 3 rýchlejšie tréningy po 4km a je to tu. Dnes som cítil vodu ako ešte v tomto roku nie, proste paráda. Uťahaný po celodennom cestovaní som zaplával 500 rozplávanie, 2x400 kraul (5:40 a 5:30), 3x200kraul (2:48,2:48, 2:40), 4x 100kraul (1:23 na pohodu), 4x50kraul, 4x25kraul a 1400 vyplávanie. Takže zase 4km bez únavy - paráda, presne toto som potreboval :-).
4.6.2009
Dnes iba také ľahké trénovanie. Ráno beh na 10km, pomaly, ale mal som vyšší tep, lebo som v noci zle spal a k tomu málo. Takže bolo to v tempe 4:35 na 144 tepoch. Poobede som si ešte vytočil nohy na Transitione. Trošku som ešte upravil posed do pretekárskej polohy, predsa len v takej agresívnej netrénujem. Nedal som si ani tepák, lebo som sa chcel len-tak povoziť. Dal som 40km priemerkou 36,0km/h s kadenciou 87rpm - tep typujem asi na 132. Zajtra už iba ranný výklus, masáž a cesta do Mělic.
5.6.2009
Ráno beh na 3km v tempe 4:17/km na 144 tepoch. Potom nekonečná cesta do Mělic - 300km = 5 hodín. Ale v zdraví sme dorazili a ubytovali sa. Potom ešte dvacka na kole.
6.6.2009
Czechman Mělice - posledný poriadny rýchlostný tréning pred Moraviamanom. Snáď budem mať čas a napíšem o závode samostatný príspevok, takže teraz iba holé fakty 1,9 + 94 + 20.
Domov sme dorazili v pohode tesne pred polnocou.
7.6.2009
Dnes netrénujem, dnes to je horšie. Našťastie pošprinte v Mělicích necítim žiadnu únavu, a tak ráno rýchlo balíme caky-paky o jednej poobede naberáme smer Sv. Filip i Jakov pri Zadare v Chorvátsku a uberám prvý z 822 kilometrov. Cestav pohode a pred jedenástou sme už na mieste. Vybaľovanie a podobne, takže do postele zase až o jednej.
8.6.2009

Je tu krásne. Obloha modrá, voda tiež. Deti hneď skáču do mora. Ja radšej nie. S obavami vkladám tester do vody a nameriam 20 stupňov. A tak idem naspäť do apartmánu pre neoprén. Odkraulujem 52 minút v gume - kombinávia moská voda a guma nemajú chybu.
Namiesto poobedného spánku si ordinujem vymeriavanie bežeckej trasy a malý cyklovýlet po okolí. Takže na kole 20km priemerom 27,5km/h na 121 tepoch. Večer ešte klusík na 6km. Tempo 4:28 na 143 tepoch. To by mohlo stačiť. Mal by som byť zregenerovaný, od zajtra začínam trénovať :-).
9.6.2009
Ráno som si bol zabehať. Rozklusal som to prvé 4km v tempe 4:16/km, potom som pridal 6km v tempe 4:06/km a ešte výklus 2km v tempe 5:00/km.
Doobedu ešte plávanie cca. 40minút - v gume.
Večer krátke kolo 40km priemerkou 34km/h na 129 tepoch.
10.6.2009
Ráno dlhšie kolo 90km - zvlnený profil s prevýšemím 714m a slušným vetrom. Išiel som po magistrále cca. 30km za Pirovac, tam som odbočil na ostrov Murter, odjazdil som tam jedno kopcovité kolo a po tej istej ceste späť. Magistrála je teraz celkom v pohode - minimálna premávka. Priemer bol 31,7km/h na 133 tepoch.
Následne som si ešte zabehol desinku v tempe 4:40/km s tým, že posledný kilometer bol za 4:20/km na priemernom tepe 142bpm.
Večer ešte plávanie cca. 40min.
11.6.2009
Iba plávanie s deťmi a tak. Normálne som odplával cca. 500 metrov - bez gumy. Bol to rege-deň. 12.6.2009
Ráno krátke kolo 20km, priemerkou 31,5km/h na 134 tepoch. Následne posledný dlhší beh pred Moraviamanom. Dal som si 16km v tempe 4:14/km na 148 tepoch. Posledné 2 km som bežal 4:00/km.
Poobede ešte plávanie v neopréne 40 minút.
13.6.2009
Keďže máme týždeň pred prvými pretekmi sezóny, tak sa akože patrí dať si dlhé kolo. Tak som tada vyrazil, aj keď sa mi strašne nechcelo. Povedal som si nech to teda stojí za to a vyrazil so na pravé poludnie. Keďže sa nachádzam v zemepisných šírkach s vyššou teplotou ako ja normálne zvykom tak to bol takmer samovražedný nápad. Ale v tiemi bolo iba 27 stupňov a teplomer na bicykli mi tiež neukazoval viac ako 33 stupňov - takže vlastne pohoda a zároveň adaptácia na prípadné horúčavy v Otrokoviciach. Vybral som si zase cestu na ostrov Murter, kde sú slušné kopečky. Tento krát som ale nešiel po magistrále, ale okolo Vranského jazera po všeliakých bočných cestičnách. Bolo to síce hodne "zvlnené" a po horšom asfalte, ale za to takmer úplne bez premávky - proste pohoda. Nakoniec z toho bolo 120km priemerkou 30,3km/h. Priemerný tep bol 127bpm a prevýšenie 975 metrov. Slnko mi pieklo celý čas poriadne na hlavu, ale hlavne stále fúkal poriadny vietor, ktorý sa sviňa jedna hnusná otočil a v protivetre som išel tam aj späť. Celé som to prešiel na jeden banán, dve fľaše jonťáku a pollitrovku koly. Potom som rýchlo prezul moje nové Mizuna a išiel som to vyklusať. Zase pekne na slnku, ale našťastie iba 4km. Bežalo sa mi neskutočne ľahko, ako v podstate stále v poslednej dobe. Tie 4km so dal v tempe 4:25/km na 142 tepoch. Prvý kiláčil som bežal za 4:30, potom dva po 4:25 a posledný za 4:20. Že by náznak bežeckej formy? V každom prípade to bol posledný dlhý tréning pred Moraviamanom, od teraz to bude iba také poflakovanie sa. Nakoniec som dnes ani nešiel normálne plávať, iba som sda čaboril vo vode s deťmi - testovali sme nové detské surfy. A keďže moje rozmery sú tiež vlastne detské, tak detský surf ma v pohode udržal, takže bolo srandy kopec.
14.6.2009
Dnes plávanie v neoprene 50minút. Poobede ešte beh na 10km v tempe 4:12/km na 148 tepoch. 15.6.2009
Začínam regeneračný týždeň pred prvým vrcholom sezóny. Asi budem musieť fakt trošku viac oddychovať, lebo za posledný (Chorvátsky) týždeň som toho natrénoval sai viac ako by bolo treba (P=13,5km, C=290km, B=58km za 17hod 45min). Takže dnes iba 40km na kole priemerkou 32km/h na 122 tepoch - skoro po rovine. Poobede plávanie bez neoprénu a večer v neopréne - dokopy asi 35minút. Blbnutie s deťmi nepočítam. Zajtra na obed to tu balíme, takže zajtra iba ranný klusík a nejaké to krátke plavčo - bez gumy a hajdy domov.
16.6.2009
Ranný klusík som si fakt vychutnal v slimačom tempe 4:50/km som odbehol 6 kilometrov. Potom som lietal z apartmánu do auta, asi 10x a balil a balil, kým sa deti a polovička kúpali. Tesne pred obedom som si ešte zaplával asi kilometrík, zožral na obed jeden a pól obrovskej pizze a mastili sme domov. Cesta domov bola v pohode, Chorvátsko som preletel za chvílu, horšie to bolo v Maďarsku. Celé Maďarsko pršalo, fučalo, na ceste hoci-kde polámané konáre, srnky po okraji cesty a v protismere sa akoby roztrhlo vrece z kamiónmi. Ale aj Maďarsko sme prešli v štandardnom čase, takže celú cestu sme zvládli za 10 aj pól hodiny aj s dvoma prestávkami (nákup v maďarskom Tescu), a 15 minutovým čakaním pri vstupe do Schengenu.
17.6.2009
Nič, iba nákup gelov, Šleh a prestavba bicykla na galuskové zippy. Galusky som doplnil Tufo-tmelom a nabomboval na 160 PSI. To by asi mohlo stačiť, dajú sa síce fúkať do 220, ale na to by som potreboval minimálne Ječmínka. Vzhľadom na to, že u nás na záhrade dozreli čerešne, tak večera bola asi tak 2kg čerešní.
18.6.2009
Posledný tréningový deň pred Moraviamanom.
Dal som si 30km na kole, 2km voľne, 8 rýchlo a 20 na pohodu, ale v tempe. Celkovo bol priemer 36,8km/h na 141tepoch s kadenciou 87rpm. Fakt transition na nabombovaných galuskách jazdí oveľa lepšie, alo na plášťoch. Následne som vybehol na výklus 7,2km v tempe 4:09/km na 149 tepoch. Večer ešte krátke plávanie a bude vymaľované.
Ešte poznámka: Som rád, že ma RK presvedčil jazdiť závody na galuskách, malo by to byť lepšie. V Mělicích som bol z cyklistiky dosť sklamaný, ale po závode som zistil, že mi praskol kord na zadnom plášti, bol vybúlený tak, že s ním hádzalo o sto šesť a v podstate môžem byť rád, že som došiel do cieľa.
Do kelu, ale som tu už dlho nič nenapísal. Takže je koniec mesuiaca, tak sa to pokúsim napraviť a dopíšm to. Som stále na služobke a tak mám minimum času, hlavne na písanie tréningu on-line. Ale aby sa nepovedalo, že som vôbec nič neodtrénoval, tak sem predsa len niečo hodím.
19.6.2008
NIČ. Iba cesta do Otrokovíc.
20.6.2009
MORAVIAMAN. Celkom sa mi to vydarilo, fakt som si to užil.
21.6.2009
NIČ. Iba cesta z Okrokovíc domov, následne rýchle vybalenie a zbalenie, trošku spánku a cesta do Viedne, odtiaľ do Dubaja a nakoniec do Kuwaitu.

V Kuwaite nič nového.

Iba teplo tu je ako v saune.

Prvé jedlo - čo je rýchle sa počíta - pri mojom bezodnom žalúdku.

Zato druhé jedlo už stálo za to - ministerská večera - to som ale dopadol :-).

22.6.2009
Som v teplých krajinách. A teplo tu naozaj je. Som po ceste a troch dňoch bez normálneho spánku poriadne rozbitý, ale po únave z Moraviamana ani stopy. Proste som sa asi flákal. Po Krušnomanovi som bol 10x rozbitejší a tak sa hneď púšťam do tréningu. Bude to asi všetklo indoor, lebo vonku je cez deň okolo 50 stupňov v tieni a večer po tme je aspoň 37, ale vzduch je taký suchý, ako keby človek dýchal z pahreby, hnus.
Dal som si taký mikrotriatlon. Plávanie 1km, cyklotrenažér 15km (30min) a beh 4km. Na pohodu. Bývame v hoteli Holiday Inn Downtown Kuwait city a ten má na najvyššom poschodí celkom slušnú posilovňu s tromi behátkami, elipticalom, cyklotrenažérmi a množstvom tých zázračných strojov pre svalovcov. Hneď vedľa je 12 metrový bazén, v jednej jeho časti je vírivka. Celkom solídne podmienky. Ešte som zabudol. Ešte tam máme parnú saunu, ale tam som ešte nebol, a asi ani nepôjdem, parím sa tu cez deň dostatočne. Inak voda v bazéne mala 34 stupňov, tak si viete to plávanie predstaviť.
23.6.2009
Večer beh na behátku 10km v tempe 4:25/km (144bpm) + 1km výklus. Následne plávanie 1km. 24.6.2009
Poobede plávanie v hoteli 1km.
Večer som skúsil beh vonku. Jedno je isté, viac krát to už neurobím. Proste to sa fakt nedá, kto neskúsil neuverí. Večer okolo 20:00 som vyrazil, samozrejme po tme. Teplota 37 stupňov, ale ono to teplo sála zo všetkého. Zo začiatku to ešte šlo, ale postupne som sa poriadne prehrieval a môžem povedať, že tpo bolo mojich najťažších 12km v živote. Tempo 5:00/km. Len piť a piť, ale teplota vody vo fuel belte bola po 10-tich minútach taká, že to bol proste hnus.
25.6.2009
Večer 1 hodina intenzity na cyklotrenažéri. Fakt som si dal poriadne do tela. Píšem 30km. Následne plávanie 1km.
26.6.2009
Máme tu víkend. (Piatok a Sobota). Dnes sme sa s kolegami dohodli, že si urobíme výlet na ostrov Failaka, vzdialený asi 20km od pobrežia. Mali tam byť nejaké antické pamiatky, pamiatky po Sadámovi, nejaké ľudové remeslá a ešte kadečo. Cesta loďou - paráda. Na ostrove - katastrofa. Nebolo to nič - moc. Ešte že sme si zaplatili aj za pobyt na pláži, tak sme sa tam bahnili asi 4 hodiny. Aspoň môžem povedať, že som plával v Perzskom zálive. Teplota vody v mori je teraz 31 stupňov a v kombinácií s 50 timi stupňami vonku je to sila. Ale odplával som asi tak 3km.
Večer som ešte išiel na behátko a dal som si 15km v tempe 4:22/km na 142 tepoch - krásne sa mi bežalo.
27.6.2009
Poobede behátko a 16km. Dal som si takú pyramídu 3x(1km(5:00/km)+2km(4:30/km)+1km(4:00/km)+1km(3:45/km))+1km(5:00/km). Čiže taký riadený fartlek. Behať rovnomerné tempo na behátku je nuda, takto je to zaujímavejšie. Následne som odplával 1km a večer ešte jeden. Zabudol som povedať, že som sa skamarátil so zamestnancami fitka a urobili mi tú láskavosť, že znížili teplotu vody v bazéne počas celého môjho pobytu na 29 stupňov. Chbudáci domáci - určite trpia, ale ja si to užívam. Poznám sa už takmer so všetkými pravidelnými návštevníkmi fitka - oni tu majú taký klub Fitness Inn - takže to sú domáci, ktorí tu chodia trénovať.
28.6.2009
Dnes iba rege na cyklotrenažéri. 1 hodinka na tepe 125bm. Následne plávanie 1,5km.
29.6.2009
Beh na behátku. Celkovo 19km na priemernom tepe 150bpm. Vymyslel som si to nasledovne :
3x(1km(12,5km/h)+1km(13km/h)+1km(13,5km/h)+1km(14,0km/h+1km(14,5km/h)+1km(15km/h))+1km(5:30/km). Dosť nechutný tréning, fakt to celkom ku koncu bolelo. Ale prežil som a tak som ešte odplával 500m.
30.6.2009
Plávanie 1,5km.
Následne regeneračný beh na behátku v tempe 4:30/km - 13km. Potom ešte kúpanie 500m.
A je tu koniec mesiaca a tým aj koniec tohoto príspevku. Z kuwaitu skusim napísať aj niečo osobitné, ak sa mi bude chcieť :-).