Ironman Malajzia na pokračovanie - 6.časť

Ospravedlňujem sa za nepísanie, ale mali sme spolu s Marekom naozaj hard time. Po pretekoch, sme mali jeden deň na pobalenie, absolvovanie záverečnej párty a po 3 hodinách spánku sme sa vydali na južnú pologuľu. Bola to naozaj hrozná cesta. Obaja rozbití, ale prežili sme to a v útorok večer sme dorazili autom z Aucklandu do Taupo na Novom Zélande. Teraz sme úplne na franforce, ale snáď sa dáme aspoň trošku dokopy a predvedieme nejaký výkon. Zatiaľ iba toľko. Ako predkrm na ďalšie príspevky vám ponúkam niekoľko fotiek z geologického parku na Langkawi, kde sme s Davidom a Šárkou ukončili putovanie po ostrove.

Skúsim sa polepšiť .... :)))))))))))))))))))

Ironman Malajzia na pokračovanie - 5.časť

Ak niekto čaká report z pretekov, tak zatiaľ sa nedočká, ešte som ho nezačal ani písať a tak ponúkam zatiaľ pokračovanie našeho denníčka z cesty.
Dnes bol na programe výletný deň. Ale ako začina správny ironman výletné dni? No predsa oficiálnym plaveckým tréningom. Dnes bola oficiálne otvorená plavecká trať a tak som ju išiel vyskúšať.

Nazbieralo sa nás tam zopár. Mirkovi Vraštilovi som pomohol zapnúť jeho Point Zero a šli sme na to. Ešte ma stihol varovať pred hnusnými pŕhlivými medúzami. Našťastie ma žiadna nechytila. Ale nie všetci mali to šťastie. Odťahal som si polovicu trate za približne 26 minút a išiel som na raňajky. Po raňajkách sa otváral race registrarion a medical check-out. Takže som využil príležitosť, že je to všetko v našom hoteli a tal som všetko vybavil za 15 minút. Marek sa pridal. Máme čísla 11-Marek a 17-Ja. O desiatej sme boli dohodnutý s Davidom Sajnerom a Šárkou, že pôjdeme na výlet autom po ostrove a skúsime za jeden deň obísť čo najviac atrakcií, ktoré ostrov ponúka. David sa tiež ešte stihol zaregistrovať a vyrazili sme. Mali sme asi najmenšie auto na ostrove. Obsah motora 600ccm, 70km/h bola už nebezpečná rýchlosť, ale mali sme kopu srandy.

Najskôr sme zamierili na prehliadku mangrovového pralesa na lodi. Celá prehliadka trvala asi 2 hodiny. Lietali sme na rýchlom člne meandrujúcimi ramenami a pozerali prales, skaly atď. V rámci cesty bola aj prehliadka netopierej jaskyne, rybej farmy a kŕmenie orlov. Potom sme ešte s člnom vyplávali na otvorené more a to bolo všetko.

Presunuli sme sa asi 20 kilometrov na najkrajšiu pláž na ostrove a dali nejaký ten swimming. Pokračovali sme na krokodíliu farmu. Predviedli nám, všeliaké blbosti s krokodílmi ako vkladanie ruky krokodílovi do papule a podobne.

Potom ešte kŕmenie a išli sme ďalej. Zastavili sme sa v pralese s vodopádom. Pokukali sme tam opice, ako kradli turistom jedlo a fičali sme do geologického parku. To bola naozaj bomba. Do parku sa ide lanovkou z 0m nad morom do 650metrov - nádhera. Potom ešte jednou do 750metrov. To sú ale panoramata - nádherný výhľad. Ale najväčšia bomba bola zavesená lávka medzi dvoma kopcami a priepasť pod ňou. Škoda písať - lepšie je vidieť. Potom už som stihol iba večeru s nemeckým a rakúskym profíkom a bola noc. Konečne som na izbe. Takýto deň je horší ako ironman - možno - to sa ešte uvidí..... .

Ironman Malajzia na pokračovanie - 4.časť

David predstavuje "svoj rezort" Holiday Villa

Na dnes som sa dohodol s Davidom Sajnerom, že sa pôjdeme spolu previesť potrase veľkého cyklistického okruhu. Je to asi 70kilákov, to by som ešte mohol zvládnuť. David si ma vyzdvihol pri našom hoteli a vyrazili sme. Cesta krásne odbúdala, pekne sme si pokecali a miestami sme tomu poriadne pribombovali a leteli ako blázni. Po 50-tich kilákoch sme dorazili k Davidovmu rezortu, kde je ubytovaný aj so priateľkou Šárkou.

Majú to tam krásne, pláž, bazén - všetko. A tak som využil Davidivo pozvanie a dva krát som si poriadne zaplával v hotelovom bazéne. Jediná škoda je to, že do bazénu lejú "kafe" a nie vodu. Je to síce čisté a priezračné, ale teplotou to skôr pripomína kávu. Potom som už pokračoval posledných 22 kilákov sám. Teda celkovo to dalo 72 kilometrov priemerom 30km/h a v tom sú aj presuny po rezortoch a tlačenie bicykla po chodbách. Takže normálna priemerka by bola aspoň 33 a viac. Na dnes už mám dotrénované a tak sme s Marekom vyrazili do mesta na obed a nákup.

Po obede k nám dorazila Marekova kamarátka, profíčka Miranda Alldritt. Miranda je super baba z Vancouveru a do Malajzie ušla pred olympiádou. A aby sa vyhla olympijskému šialenstvu, tak pre istotu odcestovala už o nejaký ten týždeň skôr a čas strávila tréningom v Thajsku. Inak Miranda je tiež blogerka. Jej blog je tu: http://miranda-alldritt.blogspot.com/

Ironman Malajzia na pokračovanie - 3.časť

Čo sa dialo potom. Boli sme na raňajkách :)))). Ja som sa nažral normálne, to znamená že Marek ma volá trash can (teda odpadkový kôš, aby tomu rozumeli aj moje deti, keď im to bude maminka čítať). Potom sme si vládali iba ľahnúť :))). Ale po 15 minútach ma napadlo, že som chcel ísť behať. Pôvodne teda ráno, ale akosi sa nepodarilo a tak som musel vyraziť okolo jedenástej a s plným bruchom :). Slnko svietilo ako šialené, brutál - ak v tomto budem musieť bežať 42kilákov tak ma asi drb.. . Odbehol som 8 kiláčikov, teda jeden bežecký okruh a dal som si ho priamo po trati behu. Žiadny tieň, iba pálivé slnko a k tomu ešte toto: Každý s piatich okruhov sa beží tak, že 4km do mierneho kopca a 4km dole kopcom. V podstate žiadna rovina. Prečo som sem liezol :))). Ale odbehol som to so cťou. Iba ruky mám spálené a slnko počas behu pálilo a pálilo a pichalo na zasolené ruky. Keď som prišiel na izbu a hodil sprchu až potom ma dokonale zalial pot. Potom sme iba vegetili a na cyklistický tréning sme vyrazili až o 4 po obede.

Krásne sa zamračilo a tak to bolo viac ako príjemné. Zastavili sme sa po ceste u doktora, ku ktorému sa Marek pôjde vytuningovať akupnktúrou :))). Potom sme pokračovali po trase cyklistiky až do časti ostrova s peknými plážami a rezortami. Chvíľu sme sa tam pokukali a išli naspäť. Celkovo to dalo 55kilákov a miestami sme si to fakt poriadne dávali. Večer už nič, iba som sa bol najesť v meste a odfotil som orla na móle, kde sa bude pretekať.

Takže tak a nič viac. Teda z mojej strany, Marek mal pred sebou ešte dlhý deň. Večer si dal kofeínové tablety a zaspal až o piatej ráno. Dovtedy tu klikal na klávesnici a facebookoval.

Ironman Malajzia na pokračovanie - 2.časť

Ešte nejaké fotky z cesty:

Strava hodná Ironmana

Bolo to fakt hnusné - Big Mac v Dubaji stojí zaprd

Turistika

Predsa som si ľahol pod Petronas Towers

Takto sa cestuje v business

Etno v Dubaji

Hulič Marek

Ironman Malajzia na pokračovanie 1.časť

A tak prišiel deň D, hodina H a vyrazil som zo zasneženej Novej Dubnice smer slnkom rozpálené Langkawi v Malajzii. S Marekom sme sa stretli v Bratislave, prehádzali bagáž do jedného auta a vyrazili spoločne za dobrodružstvom nazvaným Supernova Ironman world serie tour 2010.

Naša cesta sa reálne teda začala na letisku vo Viedni. A hneď zaujímavo. Ja som mal batožinu naváženú na gram presne 30kg, takže žiadny problém, ale Marek ho mal so svojimi 42kilami, lebo sme sa dozvedeli, že každý kilogram je 50Eur naviac. A tak sa začala selekcia a tých 12 kg sme fakt ušetrili. Mal kufor na bike a ešte jeden poriadny bágel, ale nakoniec po dlhšom presviedčaní zistil, že najviac váhy ušetrí, keď všetko nahádže do bikovej tašky. A v pohode sa to tam vliezlo.

Potom už celkom pohoda, až kým si k nám v lietadle neprisadla zombica. Strašne škaredá baba a Marek vedľa nej odmietol sedieť a tak som musel ja. A stále mi pripomínal, nech nespím, lebo ma vycucá. V Dubaji sme mali kopec času, ale prvú hodinu sme strávili zháňaním učebnice španielčiny, ktorú Mareček nechal na sedadle v lietadle. Personál na letisku mu nasľuboval hory-doly, že to stihnú doniesť, ale samozrejme nestihli. Ale v Dubaji sme zažili aj príjemné prekvapenie. Pri vstupe do lietadla nám oznámili, že sme upgadovali na business class. A tak sme leteli do Kuala Lumpur v business class, so šampanským v ruke, medzi snobmi a aj sme sa super vyspali, lebo sme si mohli normálne ľahnúť. Zrejme sa moje nalietané míle z minulého roku s Emirates pekne spočítali dokopy a bolo s toho toto - paráda. Let do Kualy sme skoro celý prespali - teda keď sme práve nejedli.

Plán sme mali jasný, prileteli sme na obed a lokálny let na Langkawi sme mali až večer o deviatej. Chceli sme sa ísť pozrieť na Petronas towers do mesta. Lenže kým sme sa presunuli na druhý terminál, dali batožinu do úschovne a vystáli si radu na taxík, zistili sme, že už máme iba 5 hodín do odletu a to by sme už nemuseli stihnúť, lebo len cesta k vežiam a soäť trvá cca. dve a pól hodiny. a tak sme sa motali po letisku a jedli zmrzliny. Večer sme konečne zase nasadli do oceľového vtáka a v momente sme obaja zaspali spánkom spravodlivých. Zobudil nás až hukot pri pristávaní. A to už sme boli tu!!!!! Konečne. O pol jedenástej večer miestneho času.

Už iba krátky presun taxíkom do hotela, kde sme rýchlo nahádzali veci na izbu a vyrazili niečo pojesť. Večer sa nám ešte nechcelo spať, hoci už bola pol noc preč. Ale Veď mi sme boli asi ešte v stredoeurópskom čase a tam je o 7 hodín menej. A tak sme začali montovať bicykle - to sme za chvíľu zmákli a tak sme ešte kecali asi do druhej.

Na nedeľu ráno som pre istotu radšej nastavil budík aby sme o deviatej ešte stihli raňajky. Ale ono to bolo ako vstávať o druhej v noci. Ale nejako sme to rozchodili a zvládli sme aj ranné napchávanie. Na raňajkách sme stretli už aj nejakých borcov, strašne škaredú nemeckú chlapo-babu-pretekárku. Zoznámili sme sa s Mathiasom, príjemným nemcom, ktorý to tu pomáha organizovať a aj preteká. A potom nastal čas na prvý cyklistický tréning, alebo skôr vytočenie nôh spojené s poznávacím výletom. Odviezli sme sa 30kilákov po trase cyklistiky do nejakého rezortíku a tam sme si dali pohov na pláži. Nejakú hodinku sme tam mrožili vo vode, Marek sa zoznámil s ruskou Natašou (tá keby tam nemala manžela tak ho tam aj zožerie). Pokecali sme tam z miestnymi člnkármi a pomali sme sa vybrali naspäť, zase 30 piánko kiláčikov. Aké bolo počasie. Kúrili poriadne. Zabudol som si natrieť iba dve malé niesta, ale keď som prišiel, hneď som vedel, ktoré to boli. Ruky hneď za prstami zhora a tenký pásik chrbta na krížoch medzi nohavicami a hornou časťou dresu. Teraz tam mám špeciálne červené tetovanie. Potom sa už vlastne nič nedialo. Večer po tme som si bol zabehať 5 kiláčikov po námestiach v meste, prišiel nás navštíviť Mirek Vraštil a o pol noci sme išli na večeru. To by bolo všetko, viac na budúce. Marek a Jozef.

My road to Langkawi (Malaysia 2010) 6. časť

Dnes len veľmi krátko. Je poiatok ráno, pozerám hokej s Rusmi a za hodinku vyrážam na letisko. Ako sa tento týždeň zomlel. Zdá sa, že nakoniec lepšie, ako som čakal. V pondelok ráno som sa zobudil už so slušnou bolesťou hrdla a začínal som mierne kašlať. Čo teraz do kelu!

Vírusovej invázii od celej rodiny to napokon doľahlo aj na mňa. Ale nebolo to až také hrozné a tak som išiel do fitka na bežecký pás. Nabušil som tam iba 12kilometrov, nechcel som to presoliť. V utorok som si naordinoval radšej voľno. Vydržal som to až do večera, keď som si povedal, že si pôjdem aspoň trochu zaplávať. Nebol to až taký dobrý nápad - rozkašlal som sa ešte viac. Ale nevadí, počas cesty a prvé dni na Langkawi budú voľné, tam sa to dolieči a tak som v stredu bol opäť v plnom tempe. Doobedu 17km na behátku - pekne ostrých a poobede 40km na časovkárskej koze - na plné gule, dal som to za hodinu a zatopil som pri tom celú pracovňu. Keďže ma toto nezabilo, tak vo štvrtok som si to sal trojfázovo. Ráno 50km na bicykli, nie moc rýchlo 32km/h, poobede 12 kilákov na behátku (2x zrýchľovaná pyramída od 12 - 16km/h) a večer ešte plávanie. Dobré bolo to, že už v stredu mi bolo lepšie a vo štvrtok už som bol úplne v pohode - hrdlo čisté, kašeľ takmer žiadny. Super. Asi som prišiel ako vyzrieť na takéto zdravotné problémy. Poradil mi môj americký priateľ Robin Rushing. Povedal mi, že ak sú premnožené baktérie v hrdle, najlepší spôsob ako ich poraziť, je ich vlastnými zbraňami. Nadávkovať sa poriadne probiotikami, lenže tie sú v kapsuliach z dôvodu, aby sa uvolnili až v črevách a nepodľahli žalúdočným šťavám. Takže Robinov spôsob je taký, že baktérie je treba nejako dostať do hrdla. Treba užívať probiotiká aj tradične, ale k tomu, tie čo sa dajú z kapsulí vysypať treba nasypať do úst, rozmiešať v ústnej dutine s kefírom a pomaly prehltnúť. Oni sa už nejako prichytia do toho hrdla.

Ale už nemám čas na písanie. Musím už letieť. Tak sa majte a držte palce. Nabudúce sa prihlásim z Malajzie.