Czechman 2011 ... pred pretekom

Keďže už je zo mňa "bloger" tak sa asi patrí niečo napísať.


Napíšem to asi trošku inak ako som písal doteraz, možno práve aj preto, že sa aj môj pohľad na triatlon mierne zmenil.

A napíšem toho aj trošku viac, lebo také skvelé podujatie ako bol Czechman 2011 si to zaslúži.

Na Czechmana sme sa vybrali celá rodina a pojali sme ho ako rodinný výlet. Už týždeň pred štartom som intenzívne zbieral informácie o nafukovacích kajakoch a všetkom okolo toho. Proste som chcel splniť synov sen, voziť sa na kajaku, samozrejme semienko jeho vzťahu ku kajakom som mu zasial ja už dávnejšie. Ale on bol tou hnacou silou, ktorý nasmeroval celú rodinu, aby sme sa začali venovať aj tejto aktivite. Týmto ďakujem Vláďovi Diatkovi za zodpovedanie mojich dotieravých otázok ohľadom kajakov a vesiel :).

Takže, po ceste sme sa stavili v Gumotex-e v Břeclavi a tam nás už čakali dva krásne kajaky (jeden dvojmiestny a jeden jednomiestny), veslá, pumpa ... . Všetko sme to pribalili do už aj tak plného auta a nabrali sme smer Czechman.

Deti strašne radi bývajú v kempe a ja som si jeden dobrý pamätal z pred dvoch rokov a tak som objednal miesto v obytnom prívese v Autokempe Buňkov pri Přelouči. Vedel som, že sa im tam bude páčiť, príves 10 metrov od jazera, ohnisko ... proste pre nich dokonalé prostredie. Pre nás s Dankou zase kopa starostí, ale to už jednoducho tak chodí ... :)

Po príchode do kempu sme iba rýchlo vyhádzali " nepotrebný staf" a mazali sme na miesto pretekov, lebo o hodinu sa mala začať Triatlonová školička" pre mojich dvoch malých pretekárov. S malými problémami sme miesto pretekov našli a už sme sa tešili na to ako Jožko s Margarétkou pôjdu do školičky. V podstate sú to ostrieľaní borci, o triatlone toho na ich vek vedia naozaj veľa, ale školička im neuškodí ... aspoň si prejdú trate atď ... :)
Takže rýchlo vyhádzať všetko z kufru, zmontovať bicykle, zobrať všetky potrebné veci a deti a hurá do školičky. Deti dostali podrobne vysvetlené trate a potom si ich aj vyskúšali. Vrhli sa do vody, skúsili si depo, odbikovali aj odbehli. Organizátori preložili trať cyklistiky z asfaltu do terénu, ale keby na spevnený povrch ... oni to preložili rovno do poriadne hrbolatej trávy. Z tohto som mal naozaj obrovské obavy. Ako to tá moja Margarétka prejde. Je hrozne maličká a na bicykli má iba 16" kolesá, čo je obrovský hendikep... ale ona si s tým poradí.

Po školičke zase všetko zbaliť a premiestniť do kempu a vybaliť :)

Sobota pre nás začínala skoro. Budíček o siedmej, rýchle raňajky, balenie a presun na štart. Deti mali prezentáciu už o 8:00, takže to boli pomerne veľké fofry. Všetko zase zmontovať, zaregistrovať deti, prichystať im štartové čísla, uložiť veci do depa a ešte raz im všetko vysvetliť. Medzi tým som sa odbehol zaregistrovať aj ja :).

A máme tu štart najmladšej kategórie 8 ročných a mladších, kde štartuje aj Margarétka. Má iba 6 rokov a je ešte iba škôlkárka.



Deti čaká 50metrov vo vode, kilometer na biku v ťažkom teréne a 300metrov behu. Vrhá sa do vody a začína kraulom a presne tak ako som jej povedal, keď bude cítiť, že už nevládze prechádza na prsia. Z vody vybieha v pohode, veď 50-ku pláva pravidelne na tréningoch. Keďže ešte nechodí do školy, môžem jej v depe pomôcť, ale nerobím to, lebo fakt všetko zvláda perfektne. Nahadzuje prezadzovačku s číslom, obúva tenisky, pripína si prilbu. Akurát jej podávam bicykel, lebo ho má na stojane a ten jej zaklapujem ja. S obavami sledujem, ako jej to pôjde po tých hrboloch. Ale ide ako guľa. Síce raz padá, ale hneď sa zdvíha a trieli ďalej. Prichádza s veľkým náskokom do depa. Odkladá bicykel a prilbu a už je na trati behu. Bežím popri nej a s úžasom sledujem ako sústredene ukrajuje metre z trate. Volám na ňu: "Margarétka nemusíš na ponáhľať, si prvá a máš veľký náskok."



Ale ona akoby tomu nechcela veriť, mastí ďalej a pribieha do cieľa. Vlado Baron hlási, že tu máme v cieli prvú pretekárku a Margarétke dochádza že naozaj vyhrala. Bolo úžasné sledovať, ako toto malé dievčatko všetko perfektne zvláda a pripravila mi obrovskú radosť.

Ale v podstate sa ani nemáme kedy vytešovať, lebo už je pripravený štart staršej kategórie a tam štartuje Jožko. Poprajem mu veľa šťastia a už sú aj vo vode. Čaká ich 100m vo vode, 2km terénnej cyklistiky a 600m behu. Jožko z vody vybieha na celkom peknej pozícii, depo zvláda skvele a už je na kole. Tu ale strašne stráca.



Má iba 20"kolesá a všetci jeho súperi majú 24", alebo 26", čo je pri prejazde trávou a jamami obrovská výhoda. Takže na cyklistike sa prepadol dozadu. Depo zvládol výborne a na behu sa strašne snažil, ale stratu už nedohnal. Dobehol na štvrtom mieste.

Bezprostredne po preteku sa malo konať vyhlasovanie víťazov ale nejako sa to naťahovalo. Nakoniec sa konalo asi s pol hodinovým oneskorením. To už som bol poriadne nervózny, lebo ma v aute čakalo rozmontovaný bicykel, nahádzané veci v ruksaku a igelitka z prezentácie. Do uzavretia depa bolo asi 15 minút. Všetko som to rýchlo zmontoval, pobalil a na bicykli odšprintoval do depa. Po ceste som ešte stihol deti na stupňoch víťazov, urobil nejaké fotky :).



Z Vabrouchom sme išli poslední do depa ... On s rozbitou hlavou a ja s hlavou v smútku, že som si zabudol anticrampy a nemám ani len čistú vodu vo fľašiach. Nebolo nikoho, čo by mi dal čo i len čistej vody ... Našťastie som stretol Bezákovcov a Štefka mi doniesla naplnené bidony čistou vodou. Anticrampy sa mi tiež podarilo zohnať od Pavla Davida. Už odchádzam z depa a stretávam Richarda Malinu. Už z úplného zúfalstva sa ho pýtam, či nemá niekde po ruke jonťák ... a on že áno. A tak rýchlo šprintujem do depa po moje fľaše z čistou vodou, pribieham k Richardovmu autu a pridávam tam ten zázračný prášok. Je skvelé mať toľko kamarátov, ešte raz vám ďakujem. V tom zisťujem, že som sa v tom zhone nestihol ani najesť. Našťastie je Danka nablízku a tak sa dostávam do auta a môžem doslova do seba nahádzať ryžu s ananásom. Keď odkladám jedlo a zatváram auto je presne 40 minút do štartu. Už úplne hotový ešte mažem do depa a pripevňujem tam na bicykel fľaše s jonťákom. Do štartu je 30 minút a ja si konečne od siedmej ráno sadám a zisťujem, aký som uťahaný. Kto toto neabsolvoval, tak nevie. Fakt poslednú hodinu som prežil v strese a až teraz mi dochádza, že vlastne aj ja budem pretekať. Ale po takejto šichte?

Nič-to, už s tým nič nenarobím, nezostáva mi nič iného, iba sa ukľudniť a skúsiť sa skoncentrovať na to, čo ma čaká. Vypočujem si rozpravu ... až tam sa dozvedám, aké sú trate :) a súkam sa do neoprénu. Pomaly sa idem rozplávať a postaviť sa na štart :) ...

Ale to už bude iný príbeh a o ňom zajtra :)

Triatlon Senec :)

Konečne to bolo tu. Blíži sa prvý pretek sezóny a ja sa chystám predať všetko to, čo som natrénoval :). Ale po poriadku. Tento pretek som si vybral len ako zábavu a rýchlejší tréning pre naozajstné preteky. Javilo sa mi to ako dobrý nápad, odtestovať po polroku neoprén, znovu si vyskúšať atmosféru pretekov a proste niekde vypadnúť.


Neočakávane ma však od štvrtka začala lámať nejaká viróza. Hrdlo bolelo, začal som kašľať a vo štvrtok večer tam už bola aj teplota. V piatok ešte horšie, slabosť a od obeda znova aj tá blbá teplota - ale iba taká malá (to sa nepočíta). No nič nahodil som dva Paraleny a išiel som na stretávku spolužiakov zo strednej školy po 20-tich rokoch :))) . Atmosféra dobrá, len mne nebolo najlepšie a tak som to tam zabalil okolo polnoci a išiel som sa radšej vyspať, veď predsa zajtra sú preteky :)))

A je tu nedeľa. Preteky sú až poobede a tak mám na všetko kopu času. Ráno mi volá Mareček z miesta činu, že nech radšej ani nechodím, že je tam apokalyptické počasie. Zima, fučí, leje ... všetko zlé. Ale ja keď sa už raz rozhodnem. A tak som zbalil pretekové serepetičky, kompletnú rodinku a vybrali sme sa do Senca na Slnečné jazerá :)))))

Sme na mieste, konečne vidím kopu triatlonistov, som medzi svojimi ... to je paráda. Rozhovory s kamarátmi sa snažím obmedziť na minimum, keďže som tu s rodinou a nerád by som im to tu znechutil, hlavne keď počasie je také hnusné ... veď komu by sa chcelo pretekať pri 12 tich stupňoch, ale hlavne komu by sa chcelo postávať pri trati dve hodiny .... :)))

Ale aby som to skrátil ... presuniem sa rovno na štart.

Veci uložené v depe, oblečený neoprén a dokonca sa idem rozplávať. Normálne to nerobím, predsa len "normálne dlhé preteky" sú o niečom inom, ale tu sa predsa len bude plávať iná palba, tak radšej, aby ma niekde neseklo, predsa už nie som najmladší :))). Okrem toho mám na sebe neoprén po prvý krát v tomto roku.



Odštartované. Od prvých záberov cítim , že nie je sila, ale posúvam sa smerom k prvej bójke. Som pri nej v prvom velikánskom balíku a celé sa to tam zastavuje ... toľko sa nás tam tlačí. Porom sa to už naťahuje a ja sa postupne dostávam na chvost a mňa úplne odpoja a plávam sám. Diera predomnou sa neustále zväčšuje a ja sa borím úplne v území nikoho. A takto to ide až do konca plávania. Normálne by to až taký prúser nebol, ale v krátkom triatlone s povoleným draftingom je to priam zúfalá situácia. No nič, nasadám na bicykel a vydávam sa na sólo jazdu v preteku s povodeným hákovaním ... a tak som sa tešil, že si to vyskúšam. Za mnou je iba Lenka Fanturová ... asi tak 50metrov, počkať ju, alebo nie, predpokladám, že aj tak by som išiel stále vpredu a tak si idem svoje ... v hnusnej zime a hlavne v neskutočnom protivetre, kde točiť nad 33km/h je vlastne nemožné. Nič sa nedeje až po obrátku na 10.km, tam iba zisťujem, že ma dobieha balík asi 7 pretekárov a sú tak 400m za mnou. Stále idem sám, balík ma dobehne na15. kilometri a ja sa konečne veziem. Kombinácia jazdy v balíku a vetra v chrbte spôsobuje, že mám pocit akoby som sa vlastne iba viezol na motorke, vlastne iba karujem. Snažím sa balík zrýchľovať, vždy keď som na špici. Som tam vždy aspoň dvojnásobok ako ostatní, ale ako náhle zaleziem vystriedať rýchlosť úplne upadá.



Sme na otočke v polovici, zásek na balík pred nami je asi minúta a tak hovorím kolegom "Šlapnime do toho trošku, a za 5 minút ich máme". Ale kdeže, ide to zase iba keď som vpredu. Nakoniec to trvá asi 5 kilákov a balík dobiehame. Hneď sa snažím nastúpiť a roztrhať to, ale zase nikto ... zbabelci, čo sa radšej iba vezú. Skúšam to ešte zo 3 krát, ale nemá to cenu .... nikto, začnú šlapať iba keď som 50metrov pred nimi, aby ma docvakli ... :))). Nemá to cenu a tak sa zmierujem s tým, že dôjdeme spolu. Tak sa aj stáva. Depá sú stále mojou slabinou, neviem to tak rýchlo ako klasický krátkotratiari ... ale to, čo sa im podarilo vymyslieť v Senci nemá obdoby. Totálne neregulérne depo. Keď som si dával kolo do zadného radu, vôbec by ma nenapadlo, že si dva krát navyše obehnem celé depo narozdiel od borcov, ktorí mali bicykle v prvom rade. Toto je naozaj obrovská hanba pre usporiadateľov, že nezvládajú takéto elementárne veci pri poriadaní 25. ročníka. Takže z balíka samozrejme vybieham posledný a to so slušným zásekom. Ale už na prvých 500metroch väčšinu predbieham a ostatní sú iba otázkou krátkeho času. Nebeží mi to. Tepy sú nízke, v podstate bežím tempo ako na polovičnom irone a tepy ako na tréningu pri stredne rýchlom behu. A ešte k tomu ma pichá v boku. Zmierujem sa s tým, že dnes to žiadny zázrak nebude a vyklusávam rovnomerným tempom až do konca. Sledujem ako si to na špici rozdáva Pali Šimko s Ukrajincami a bratmi Čechmi a ako Karči Ďalaj ľahúčko ukrajuje z bežeckej trate. Nehovoriac o elegantnom behu Orličáka ... tak keby som to vedel ... :)))). Dobieham do cieľa ako 22. Aspoň že ma nepredbehla žiadna baba a veterán. V cieli som v stave, ako keby som nič nerobil ... žiadna bolesť, žiadna tuhosť, proste mám pocit ako keby som ani nič nerobil ... ale rýchlejšie to nešlo.



Mám z toho také zmiešané pocity ... v hlave sa mi víri myšlienka, že tomuto druhu športu s povoleným draftingom vôbec nerozumiem ... je to o vychcanosti a "taktizovaní" nie o pretekaní ... ale zároveň je to o plávaní, myslím, že by som si aj dobre zabicykloval, keby som vedel lepšie plávať ... takže je to moja chyba.

Ale aby som to zhrnul : dokončil som na celkovo 22. mieste za (swim 19:04,3 bike 1:09:32,0 run 38:55 ) 2:07:31,4.

A čo bolo po preteku? Zima. Asi tak 20 minút po preteku ma začala brať poriadna zimnica, triaslo ma ako osiku a tak sme sa rýchlo zbalili a mazali domov. V aute kúrenie naplno ale ja nie a nie sa zohriať. Doma hneď horúci čaj, teplota 38,5 a takto to bolo aj celú nedeľu. Len sa pridal oveľa intenzívnejší kašeľ. Nevadí, aspoň si poriadne oddýchnem pred Czechmanom :))).

Tak v sobotu opäť na štarte!!!

Zase niečo po dlhom čase :)

Strašne dlho som nič nenapísal. A keďže sezóna sa blíži tak by sa asi niečo patrilo.


Pokúsim sa chronologicky popísať moje počiny od doby, kedy som uverejnil posledný príspevok ... a to bolo koncom marca po Bratislavskom maratóne :)

Po maratóne ma pomerne dosť boleli nožičky a tak som v týždni po ňom po prvý krát v roku 2011 nasadol na bicykel a natočil nejaké kilometríky. S hrôzou som zistil, že už to nie je to, čo to bývalo. Doslova som sa na kole vliekol a mal som problém na prvom "tréningu" odtiahnuť 60kilákov priemerkou 25km/h po rovine :). Na prekvapenie ma nebolel zadok ... ale to bolo jediné pozitívum :)))) keď nehovorím o tom, že som si zase vyskúšal tretry ... a zistil som, že nohy mi opäť nenarástli.

V duchu, že všetkého moc škodí som strávil, ja ani neviem, asi tri týždne. Započul som fámy o sebe, že všade rozširujem ako netrénujem a pritom buším a v tajnosti sa chystám rozbiť celý svet :))) Je to fakt na zasmiatie, popri 15-tich hodinách priemerne strávených v robote som toho naozaj veľa nenabušil ... takže svet sorry ... zase ťa nerozbijem. Vrchol všetkého bol týždeň pred AKCIOU ROKA - sústredením v Chorvátskom Pakoštane. Od pondelka do piatku som odtrénoval presne 40 minút a to vo vode. Pozitívum je to, že som si od 1.apríla zase po štyroch mesiacom začal písať tréningový denník. Nie preto, že by to mal byť aprílový žart, ale dúfal som, že keď ho znovu začnem písať tak bude mať aj nejaký obsah. Za tie posledné 4 mesiace by to bola iba kopa nepopísaných listov. A potom to prišlo. Tri dni pred odchodom do Chorvátska sa v robote predsa len rozhodlo, že tie 4 pracovné dni bezo mňa vydržia a ja som si mohol spolu s Marečkom zabookovať posledné miesta v autobuse. A tak som v piatok večer totálne zmagorený z roboty nasadol do autobusu s cieľom za týždeň si poriadne vyčistiť hlavu od všetkých tých sračiek, ktoré sa mi tam nahromadili počas zimy. A ak sa podarí aj niečo potrénovať.

Už pri vstupe do autobusu na mňa dýchol ten správny spitit, ešte som sa snažil krotiť emócie, ale keď sme v Blave nakladali Triklubákov a zjavil sa tam aj môj mladší, ale o to väčší teamový parťák, kráľ Udavského a najzáslúžilejší v strednej a východnej Európe a priľahlých Ázijských destináciách, postupne som sa dostával do varu. V buse po odsledovaní geniálneho počinu amerických filmových tvorcov s názvom "Smrtiace skaly" (alebo gule) ja už asi ani neviem ... v podstate jediné, čo mi utkvelo v pamäti bolo " tady je Evžen, ustředna" so tvrdo zaspal a zobudil som sa až pri Jadrane.

A čo nasledovalo ... vyhádzanie vecí, rýchle zmontovanie kola a prekvapenie z Francúzka, ktoré mi doručil sám kuriér z východného Slovenska :))) v podobe troch nových dresov Kiwami, šušťákov, šiltov, race beltu, fliaš, warmerov a ja neviem ešte čoho všetkého. Bola toho celá kopa ... takže bude v čom pretekať, len aby boli aj nejaké preteky ... rozhodne mám viac dresov ako je pretekov v roku :)))).



A potom nasledoval prvý "tréning" na kole ... Tréning sa odohrával v štýle "ukáž čo vieš" ... proste pointou tréningu bolo ukázať čo, kto a koľko doma natrénoval a roztrhať balík na franforce ... Tréning sa vydaril (uvisel som všetky nástupy) a tak som spolu s Paľom Heretíkom (s ktorým som v podstate odtrénoval celé sústredko až na ranné behy) mohol spokojne vyklusať moje kamenné nohy. Našťastie sa po tomto tréningu väčšina ľudí umravnila, každý sme už vedeli, kto je boss a kto je domestik a tak sa zvyšok sústredenia odohrával v pokojnej už naozaj tréningovej atmosfére.



Nebudem nikoho unavovať detailami, veď každý vie ako sa trénuje.

Takže iba holé fakty :
8 dní pobytu aj s cestou
tréning 3 dni stupňovane + deň voľna + 4dni stupňovane
objem : 922km cyklistika a 107km beh ... odtrénované 39 hodín

sám neviem ako som to zvládol v podstate z ničoho, ale ku koncu som sa cítil na kole stále lepšie a na behu horšie :))))
Sústreďko bolo naozaj super vydarené, proste geniálnych 8 dní .... niet čo dodať fakt som si neskutočne psychicky oddýchol a poriadne sa fyzicky zhumploval...

Ešte raz veľká vďaka kamaráti bolo to viac ako skvelé.

A potom som bol Back in the reality.

Prišiel som celý navnadený, že predsa len niečo skúsim odpretekať, ale stále to akosi nejde zatriediť si čas a tak ma znovu chytil triatlonový pesimizmus a pocit, že aj keď chvíľku odtrénujem poriadne, zase to príde nazmar, lebo prídu dni, kedy sa nedá robiť vôbec nič ...
A k tomu, evidentne potrebujem oveľa viac času venovať sa deťom.

Koniec koncov práve tí moji dvaja nezmari + ctená manželka držia v ruke kľúče od izby kde je zamknutý môj pretekový equipment takže keď si budem chcieť zapretekať, a zbaviť svoju rodinu aspoň na pár dní mojej maličkosti, tak si to pekne vopred odpracujem – a vlastne nazberám dosť energie na závod :) a potom sa zase rozsekaný a pekne zo stianutým chvostom vrátim k žehliacej doske a k vareniu :))) haha.... aaaale tak zlé to hádam nebude :)

Ale aspoň už viem že všetko nie je len o triatlone....
Či?

... týchto zopár nesúrodých myšlienok sa zrodilo v mojej hlave po absolvovaní prvého seriózneho plaveckého tréningu po dlhej dobe (plával som od 6:30 ráno do 8:00 ... čo je úplne proti môjmu presvedčeniu, bez rannej kávy ... ) ... takže nie všetko možno bude tak ako som napísal hore :)))


... ale musím končiť, lebo ruky ma bolia jaxviňa a už nevládzem ani ťukať do klávesnice ...

pozn. toto sa zrodilo v mojej hlave :) v piatok 6.5 ale odvahu a čas na publikovanie som si našiel až v útorok ... ale zase stíham toto ...

takto nám bolo dobre v sobotu až na tú poslednú tretinu ...

Ako som si zabehal v Bratislave.

Mám taký divný rok ... zatiaľ :) Veľa roboty, a takmer žiadny čas na tréning. Koľko trénujem? Neviem ani si nepíšem denník, nemá to ani cenu. Ale pred 4 týždňami na Miško Varga prehovoril, nech sa prídem pozrieť do Bratislavy na Maratón a ja v ošiali som mu povedal že OK a pôjdem sa aj prebehnúť. Z odtrénovaných cca. 4 hodín týždenne (z toho 2 hodiny plávania) by sa to asi bežať nedalo a tak som počas 3 týždňov nabehal týždenne v priemere 80km a dúfal, že to k niečomu bude. Posledný týždeň som sa už iba 2x rýchlejšie, ale zato krátko prebehol a dúfal, že to nejako doklušem do cieľa. Išiel som do toho s tým že bude ako bude a beriem všetko pod 3:10 ... ak by to náhodou bolo pod 3 hodiny tak by to bolo pre mňa z ríše snov :)

A tak sme celá rodina vyrazili do Bratislavy a išli sme si užiť krásny deň. Samozrejme sme sa stretli s Marečkom aspol. Bol taký zlatý, že ma zaregistroval ešte v sobotu a tak som to mal všetko jednoduché.

Skrátim to. Proste sme sa dostavili na štart a vybehli. Dal som si taký malý plán ... a to že pobežím tak, aby som polku točil za 1:28. Samozrejme, že som to vôbec nedodržal a bežal som si v zmysle Foresta Gumpa "Run Jožko run" s tým že fakt neviem čo od toho čakať, ale veď nejako bude, veď o nič nejde. Z toho jedného hladkého maratónu, čo som v živote bežal som zhruba vedel, kde sa môžem tepovo nachádzať som sa ustálil na 158-160 a dúfal, že mi dôjde čo najneskôr ... najlepšie až v cieli :))).

Fakt som si to brutálne užíval, četoval som so spolubežcami :))) dokonca som sa počas behu aj s niektorými zoznámil, že Peťo. Fakt taký maratón je príjemná spoločenská udalosť ... A blížila sa polovička, stále frčím, všetko OK ... kukám na časomieru, celkom príjemné zistenie polmaratón točím za 1:23:40 a je mi fakt veselo a príjemne. Krátko po otočke pozdravím Miška Kulicha ... je tak necelé 2 minútky predo mnou a potom sa zase sústreďujem na "svoj výkon". Vybieham na Nový most a z prehadzovačky sa mi odmontováva číslo. Do ri.., snažím sa to pripnúť za behu, ale moc to nejde, a tak musím na chvíľku zastaviť. Pripnem to ale strácam kontakt s Bohušom (bežali sme spolu celé prvé kolo a niečo sme pokecali), s Jančim Rozjakom a ešte jedným borcom. Sú predo mnou 10 krokov, ale kto behá ten vie ... A tak si to točím sám za skupinkou ... sem tam niekoho predbehnem, pijem, papám gely a postupne ukrajujem kilometre. Tempo držím tak do 28. kilometra ... potom začínam cítiť nohy, mierne spomaľujem, ale som aj tak nadmieru spokojný, veď bežať po 30. kilometri kiláky po 4:04-4:10 nie je žiadna tragédia. Ale máme tu 36. kiláčik a ja musím vybehnúť po druhý krát na ten debilný most Apolo (most je to pekný, ale v ten moment ma iný prívlastok žiaľ nenapadá a ja fakt mosty mám rád a obdivujem). Som tvrdý ako štolverka, ale dávam to ... konečne som medzi ľuďmi v meste. Ale zase musím do kopca cez celé námestie SNP ... prečo??? Ale na vrchole stúpania je tu 40. kilometer s časomierou a to je pre mňa dôvod na vylepšenie si nálady. Čas je tam skvelý a tak viem že mi stačí posledné 2 kiláčiky doklusať a bude vymaľované. Klušem ich tak 4:15 - 4:20. Som pred cieľom. Cieľovú rovinku mám iba pre seba a tak si na cieľovej rampe krásne vyskočím, urobím opičku a je vymaľované. Som tam a som v klube tých, čo to dali pod 3 hodiny. Mám fakt dobrý pocit. Výsledný čas bol 2:52:51. Akurát mi je divné, že to bolo tak pomerne zadarmo ... v podstate s minimom tréningu (ale ako Marek tvrdí ... Tréning je pre ... ). Ešte pre milovníkov čísel ... priemerný tep bol 159bpm, kadenciu neviem, ale zo začiatku to bolo ra-ta-ta-ta a pri konci ako noty na bubon (pri hodne pomalom slaďáku).

Svoju fotku nemám ... tak tam dám veselého Marečka

Čo dodať ... bol to krásny deň, aj ten príjemný pokec v Triaxx-e a hlavne v Mekáči s Marečkom, Holečkovcami, Sumerlingovcami, Orlíčákmi a Vabrouchom. Samozrejme aj cieľový čísburger bol dobrý ... Moja drahá polovička to tiež nejako prežila a skrotila tie naše dva živly a tak sme mohli večer buchnúť šampanské ...

A ešte TRIAXX family s veľkým tatom Mišom

Tak zatiaľ toľko ... asi toho moc tento rok nenapíšem ... fakt nemám kedy a asi ani nebude o čom ... keďže tento rok na nejaké preteky pôjdem len ak budem mať čas, chuť a pôjdem sa tam len baviť ... ale o to väčšia sranda to môže byť ... nie?

Amerika - záver - pokračovanie

Ako som to skončil minule? Asi tu, ale posledné vety si je dobré zopakovať :)

Američania? Tak z tohoto som mal fakt obavu ... čo to budú zač. Mimozemšťania, nafúkaní patrioti, alebo úplný idioti, zadubení tučniaci, najinteligentnejší a najsofistikovanejší národ sveta, normálni ľudia ????


Fakt som nevedel, čo ma čaká. Marek povedal jednu múdru vetu, a pokiaľ podľa nej postupujete v Amerike, malo by to dopadnúť dobre. Povedal "Amerika je zmes všetkého možného, ale pokiaľ si vieš vybrať to správne, tak je tam super." Ani som nevedel, akú ťažkú pravdu vyslovil ... fakt je to výborná charakteristika Ameriky a dobrý návod, ako tam fungovať.

Celkovo, ľudia s ktorými sme prišli bližšie do kontaktu boli skvelí ...

Peťo Polakovič ... je vlastne tiež už Američan, ale zároveň je to bomba chalan z východného Slovenska. U Peťa nám bolo úplne skvele ...

Peťo s kolobežkou :)



Potom sme prišli k Paty. Paty je nenormálna baba. Ťažká manažérka, spinningová inštruktorka, baba zapálená pre triatlon ... Paty si zobrala kvôli nám dokonca aj dovolenku a to sa v Amerike nerobí, lebo jej tam veľa nemajú, vozila nás kde sme chceli, trénovali sme s jej klubom, boli na ich tlačovke a "besede s Mirindou". Proste Paty bola skvelá a pevne verím, že ju ešte niekedy stretneme, či už v Miami, keď si tam pôjdeme zatrénovať, alebo že by v Panama City Beach na IM Florida 2011? Áno Paty sme doslova prevrátili život a v deň pred štartom IM Florida sa objavila v Panama City Beach, aby nás povzbudila (veď to mala iba 1000kilákov) a okrem iného už je na štartovke pre rok 2011:))) Paty ďík za všetko.



Na Floride sme bývali u Davida a Lin DeMartinos spolu s Peťom Vabrouškom. Bolo to krátke ale dobré, Peťo je kopa srandy a DiMartinos sa o nás pekne postarali ...

David a Lin De Martinos

Vabrouch :)



Potom prišla Arizona.

Na letisku som vyslovil jednu vetu ... Marek vie ... Keby pre nás prišiel ... A v tom sa objavil Jeff - doslova skvost medzi Američanmi. Človek tak milý a v pohode, že sa to vlastne nedá ani slovami vyjadriť. Videli ste niekedy Yesmana? Myslím tú americkú komédiu s Jimom Carym. Ak nie, určite si ju pozrite. Okrem nového športu, fotojogingu, ktorý si ma mimochodom úplne získal, dostanete aspoň hmlistú predstavu o Jeffovi. Vyslovíte nejakú požiadavku? Jeff vám odpovie OK, no problem. Yes. Jeff nás zaviedol do ich nádherného domu v Carefree kde sme fakt zistili čo je to veľký dom :). Mali sme sa tam ako doma. Síce nám trvalo asi 2 dni, kým sme sa naučili ovládať všetky tie sofistikované kuchynské spotrebiče a naučili sa na prvý krát trafiť do našej izby ... ale inak sa o nás Jeff s Jodi starali priam skvostne. Nehovoriac o našej trojdňovej pánskej jazde s Jeffom na Grand Canyon. Tam s Jeffa spadli aj posledné zábrany a bolo. Jeff s celou jeho rodinou nás skvele povzbudzoval na preteku a samozrejme aj u Jeffa sme zanechali nezmazateľnú stopu. Jeff ešte nikdy nešiel dlhší triatlon ako olympijský a nikdy ešte neodbehol polmaratón, dokonca nikdy nebol na turistike dlhšej ako 3 hodiny. V kaňone si prekonal osobák v turistike o viac ako 4 hodiny (podľa toto aj vyzeral) a samozrejme už je prihlásený na Ironman Arizona 2011 :))). Jednoducho, kam prídeme, tam urobíme prievan ...

Jeff a Jodi



Jeff, Jodi ... big respect, thank You our Friends I hope we meet us in Europe next summer and in Arizona in November ...

A ešte je tu Kevin. Majiteľ triatlonového obchodu Tribe Multisport. Pozrite si ho na facebooku. Toto je príklad človeka, úplne zanieteného pre správnu vec - pre multišport, triatlon, človek, ktorý doslova prežíva svoju prácu, úplne sa v nej našiel. Jeho "práca" nespočíva iba v predávaní, ale organizuje tréningy, preteky, na veľkých pretekov organizuje dobrovoľníkov ... A hlavne všetko to robí úplne skvele ... takto to chodí, keď vás práca baví.

Vďaka Kevinovi sme dostali kontakt ja Jeffa, takže vidieť ako je všetko prepletené ...

Veľmi radi sme s Marekom prijali ponuku štartovať za Tribe Mukltisport na IM Arizona. Bodaj by nie, dostali sme nové dresy, visory ... a veľkú zľavu na všetko, čo sme len chceli ... ale my sme chceli iba pretekať a to vo farbách TRIBE - Kevin, bolo to skvelé veľká vďaka za všetko, ubytko, podporu a skvelú náladu ...

Kevin ma ženie do cieľa :)



Tak toto boli Amíci, s ktorými sme prišli do styku ... úplne prekonali moje očakávania, môžem to uzavrieť že s takouto ochotou a zanietením som sa fakt ešte nestretol. Začínam to tam mať naozaj rád a veľmi by mi chýbalo, keby som sa tam už nikdy nepozrel ...

Ale toto je už úplný záver. Musím si dať od triatlonu aj od blogovania nejakú dobu pohov. Odpretekal aj napísal som toho tento rok viac ako dosť a tak je na čase užívať si oddych ... veď ďalšia sezóna je v nedohľadne a ja ju určite bebudem začínať tak skoro ako tú v roku 2010 :). Ešte, ak sa mi bude chcieť napíšem v tomto ruku nejaké celkové zhodnotenie ... ale to až medzi sviatkami.
 
Takže dúfam, že tento blog z World Ironman Tour 2010 bol aspoň trošku zaujímavý a aspoň trošku vás pobavil. My sme sa s Marekom rozhodne nenudili a bavili sme sa v tom najlepšom duchu ... triatlonom!

Amerika - záver

Čo dodať, veď asi všetko som tu už pomerne rozsiahlo popísal, možno aj trošku viac ako by bolo zdravé ... ale ako klasik Nemčík hovorí ... svojim grafomanským úletom neutečieš :)

Takže po poriadku.



To, že vôbec nejaká Amerika bola je výsledkom veľkej tolerancie mojej rodine, v kombinácii s kvalitným presvedčovaním z mnohých strán a trošky mojej snahy ...

Som strašne rád, že som sa nechal presvedčiť, lebo naša Iron tour bez Ameriky by bola neúplná, nedokončená, v podstate by to znamenalo ako nedokončenie preteku bez vážneho dôvodu ...

Okrem toho, to čo nás s Marečkom stretalo počas celého roka bolo super, ale korunu tomu nasadila až Amerika. Všetko vyšlo dokonale, čo je až divné, lebo v podstate sme sa do toho vrhli po hlave bez akejkoľvek štipky plánovania ... Letenky na poslednú chvíľu, keď sme odchádzali, tak sme vôbec netušili, kde budeme bývať okrem prvých 4-5 dní, ktoré sme strávili u Peťa Polakoviča v Coconut creek. Postupne sa všetko kryštalizovalo, riešilo, akoby samo od seba ... samo od seba ... vlastne nie ... ono sa samo od seba nikdy nič nevyrieši, vždy tomu treba ísť naproti. Ja som bol v tomto prípade ten pasívnejší, ale Mareček je veľký organizátor. On bol ten, ktorý dokáže vykomunikovať nemožné a svojimi namaľovanými nechtami a svojim pubertálnym správaním v dospelom tele zlomí každú bariéru. To sa potom komunikuje ...

Proste, Ameriku sme si užívali ako nič pred tým ... celá cesta bol veľká pohoda ... určite mal Nemčík so mňa niekedy nervy. Ja v podstate z neho iba dva razy :

1. keď sa rozhodol prejsť Floridu bez mapy po vedľajších cestách, to som bol kľudný maximálne, on sa vyzná, a keď bol už aj on nervózny, tak som mu iba povedal, kľud, máme čas ... drž volant a jeď na juhovýchod :), ale on sviňa mi nechcel dovoliť kúpiť si tu blbú mapu a ja som ju tak veľmi chcel ... nakoniec som si ju aj tak kúpil, ale snáď tú najblbšiu akú som len mohol

2. keď po celodennom vláčení po obchodoch a expách a ja neviem kde ešte po ceste domov zrazu odbočil k TJ-maxx-ovi na ďalší nákup (alebo skôr prehliadku, lebo on si myslím nič nekúpil) Ja som už odmietol aj vystúpiť z auta a povedal som mu, že počkám v aute. A tak Mareček dostal priepustku na 10 minút. Nechápal som, keď asi po 8 minútach vybehol z predajne ... hovorím si, to asi nie je možné, Nemčík vyšiel z obchodu načas, dokonca ešte skôr??? .... ááále nie, on iba s miliónovým úsmevom pribehol k autu oznámiť mi, že v obchode majú bombové veci ako lyžiarske okuliare Oakley a kopu dobrého stafu a tak ma vyhnal aj z toho auta a v obchode sme strávili ešte ďalšiu hodinu a pol ... nehovoriac o tom, že som z neho vyšiel s igelitkou a v nej dve veci, ktoré by som si ani v tom najnenormálnejšom sne nevedel predstaviť, že si ich kúpim v Arizone ... lyžiarske Oakley s oranžovými sklami a bombové sandále s originál vibrsamovou podrážkou za 14USD :))))

Nehovorím o tom, že v posledný deň ma lámal na kompletné golfové vybavenie (použité, ale skvelé), ktoré by ma vyšlo možno 70 dolárov a mal by som tam asi 10 palíc, vozík a asi 100 loptičiek ... ja som taký blbec, že som to nekúpil, ako sa neskôr ukázalo, v pohode by som to domov dotrepal a na záhrade sme mohli hrať golf ... zase mal ten XXL??? pravdu ....

Pardon ... ešte som pri ňom zostarol asi o 10 rokov v posledný deň v Grand Kanyone. Ten blbec, lebo on fakt je, sa nemôže fotiť na normálnych miestach ... on totiž už všetky tie normálne fotky má, on musí liezť na tie najdebilnejšie a najkrkolomnejšie miesta a tam strašiť Japonských turistov ... a ja ho pri tom musím fotiť :)



Po tom, čo sme spolu strávili sa Mareček naučil ako zabezpečiť aby som bol dobrý ... chcelo to od neho síce veľké odriekanie, ale pochopil, že inak to so mnou nejde. A tak už vie, že pokiaľ mi dá dostatočne najesť a večer budem mať svoju normálnu posteľ, tak budem úplne pokojný ... je to dosť ťažko zlúčiteľné s jeho predstavami o živote (jesť veľa, ale stačí 1x za dva dni a vyspím sa úplne všade) ale naučil sa chlapec ako na mňa ísť ....

Za toto mu ešte raz ďakujem, že ma nechal u Peťa spať v izbe na veľkej posteli on spal na gauči v obývačke a u Jeffa v Arizone dokonca spal na zemi na koberci, len aby sa Jožinko vyspinkal ..... :)

To len tak pomimo, aby ste vedeli, ako to asi vyzerá, keď sa dvaja tak neskutočne odlišný ľudia vyberú spolu do Ameriky (a predtým ešte všade možne) na viac ako mesiac a nezavraždia sa ... dokonca zistia, že po príchode domov, vlastne ešte nemôžu ísť hneď domov, lebo ešte si všetko nepovedali ....

No ale dosť, aby si zase nemyslel ...

Američania? Tak z tohoto som mal fakt obavu ... čo to budú zač. Mimozemšťania, nafúkaní patrioti, alebo úplný idioti, zadubení tučniaci, najinteligentnejší a najsofistikovanejší národ sveta, normálni ľudia ????

Fakt som nevedel, čo ma čaká. Marek povedal jednu múdru vetu, a pokiaľ podľa nej postupujete v Amerike, malo by to dopadnúť dobre. Povedal "Amerika je zmes všetkého možného, ale pokiaľ si vieš vybrať to správne, tak je tam super." Ani som nevedel, akú ťažkú pravdu vyslovil ... fakt je to výborná charakteristika Ameriky a dobrý návod, ako tam fungovať.

Ako som to písal, zistil som, že som toho napísal až priveľa na jeden článok a tak to musím rozdeliť, takže druhú časť uverrejním až neskôr ....

Ako to bolo po preteku?

Chrissie Wellington

Zima :) Dobehol som úplne premočený, jediné čo som mal suché boli tenisky ... na to si dávam obzvlášť pozor. Asi som nevyzeral moc OK, lebo tety a ujovia za finishlinou sa o mňa moc zaujímali ... . Povedal som im, že som OK, len potrebujem minútku a poberiem sa najesť a napiť. Hodil som do seba studenú colu a nejaké 2 pizze ... a pobral som sa smerom na masáž ... zobrala ma taká zima, že ma museli masírovať pod dekou. Najhoršie bolo spod tej deky vyliesť, síce mi dali alumíniovú prikrývku, ale teplo rýchlo unikalo ... . Z lehátka som vstával asi 5 minút, taký som bol drevený a potom celý roztrasený a totálne tvrdými nohami som sa vybral na nekonečnú cestu cez celé depo po suché veci a do prezliekacieho stanu. Keď ma videl jeden dobrovoľník, za čo mu ešte raz ďakujem, pribehol ku mne a odšprintoval po moje veci, priniesol mi ich a odviedol ma do stanu. Tam už to bolo v pohode ... bolo tam teplo a tak som sa pustil do prezliekania. V niektorých okamihoch života človek bojuje s úplne elementárnymi problémami ... napríklad ako sa zohnúť k teniske a rozviazať, ju .. ako ju vyzuť ... fuj, vôbec sa neteším keď budem mať 90+, teraz je to len na okamih ale aj to ma deprimuje :), ale posilňuje ma vedomie, že v stane nie som sám ... stále tam prichádzajú nové tváre a snažia sa vyzliecť, ale oni ešte nie do civilného ... ich ešte čaká prechádzka na 42 kilometrov :) ... oni to akosi nechápu prečo ja sa obliekam do normálneho ... v prvom momente si myslia že to balím, ale potom im ukážem finisherskú medailu a tričko a povzbudím ich You can do it!!! a im zmrzne úsmev na tvári (asi, že ako sa hlboko mýlili), ale zároveň sú radi za tú trochu motivácie. Je mi už príjemne, nahadzujem 4 vrstvy oblečenia a čo teraz? No nič, viem, že na Mareka mám aspoň 2 hodiny a tak sa vyberám znovu najesť ... . Prichádzam do žracieho stanu, pri vstupe sedí usmievavá Wellingtonka sa stále kecá do mobilu ... , v stane stretám rozšrotovanú Jocelyne Wong, ale šťastnú ... spravila si osobák. Dávam si dve polievky a 4 pizze a idem na občerstvovačku Tibu, poďakovať za povzbudzovanie a poprípade pomôcť, ak bude treba. Kevin, šéf Tribu ma vystískal a zagratuloval, konečne som našiel Jeffa s Jodi a tak som sa pridal a povzbudzoval. Čakal som kedy uvidím Mareka ... ale stále nič. Nakoniec sme sa pripojili na internet a zistili sme, že jeho posledný split bol niekde na 3,7 míle ... ej ha tu asi niečo nebude v poriadku, keď som ho videl, vyzeral celkom dobre ... neviem, uvidím. Práve sa okolo mňa prehnal Mirek Vraštil a má to asi kilometer do cieľa ... je totálne apatický a úplne ma ignoruje, hoci na neho kričím asi z 10-tich centimetrov a chvíľu pobehnem s ním ... nevadí, veď on sa zpacifikuje, asi má toho dosť :) veď práve vyrovnáva svetový rekord v počte dokončených Ironmanov v jednom roku ...

Timo Bracht



Stále hľadám Mareka, ale nedarí sa mi. Idem sa znovu najesť, nie je ani tam a tak si poberiem veci a idem ich zaniesť do auta. Vrátim sa naspäť (na bicykli), zaparkujem ho vedľa Marekovho znovu v depe a potom ho konečne nachádzam. Je usmievavý, dozvedám sa, že niekde na behu začal vidieť miesto jednej cesty aspoň tri a to už bolo zle ... Obaja ideme ešte na trať na občerstovovačku a potom už konečne domov ... teda k Jeffovi. Cesta domov je napínavá ... zisťujeme, že nám už dávno svieti rezerva. Lenže mi nemáme ani dolár, ani doklady, ani kreditku ... veď načo na preteky :) K Jeffovi je to hodina cesty a pri spotrebe amerických áut by to mohlo byť ešte zaujímavé. A tak ideme po dialnici ako slimák ale nakoniec nejako na výpary sa dostávame do cieľa. Tam si dám konečne pivko a kecáme ešte dve hodiny aj spolu s Jeffom.

V pondelok tvrdo ignorujeme záverečné vyhlásenie, ktoré je o 9-tej ráno ... vstávať o siedmej a trepať sa zase hodinu do mesta, to teda nie. My sa radšej pobalíme, oddýchneme si celé doobedie a po dvanástej odchádzame s Jeffom. Ešte posledný pohľad na superdom a okolie a my už trielime voči ďalším výzvam v podobe poobedných nákupov v Rossoch, TJ maxoch ... a u Kevina. Prekladáme to dobrým Taco-belom a Stabucksom a už je čas pobrať sa na letisko. Tam sa rozlúčime s Jeffom a ideme v ústrety oceľovému vtákovi s názvom Jumbo Jet British Airways :)



Dostatočne sme sa zdeštruovali a tak cestou domov sa v podstate nič zvláštneho neprihodilo, proste sme to prespali :)
A zhrnutie celej Americkej cesty? To si vyžaduje zvlášť príspevok a tak si to nechám na budúce...