Pre mňa je to ovšem v Otrokoviciach premiéra.
Moraviaman 2008 bola super vydarená akcia. Na rozdiel od ostatných triatlonov Ironman sa vyznačuje úplne inou atmosférou. Perfektné je, že všetko prebieha viac v pohode. Prezentácia v piatok, na všetko je dosť času, hlavne na stretnutie a pokecanie so známymi. V podstate som rozmýšľal, prečo vlastne na ten triatlon chodím, či kvôli pretekaniu, alebo tej super-atmosfére.
Ale k pretekom.
Po týždni zúfalstva a dúfania, aby ma prešla bolesť v kolene, sa zdalo, že by to mohlo ísť, tak som šiel do toho.
Plávanie mi vôbec nešlo. Začalo to zvláštne – začal som „normálne“ a na prvej bójke som bol prvý, no a tu si hovorím tak bacha kamaráde, kroť sa. Tak som spomalil, a postupne sa začali predo mňa hrnúť lepší plavci. Asi jeden a pól okruhu som si plával v bublinkách za niekoho nohami – boli so samí „nasadení“ – so žltými čapičkami – pripadal som si tam ako parazit. Potom mi uplávali a ja som plával až do ciela sám. Pri dýchaní len na pravú stranu ma začalo ťahať v tom nešťastnom kolene, tak som musel zvoľniť a dýchať sem-tam na obe strany. S obavami som myslel na to, čo bude keď poriadne šliapnem do pedálov. Takže plávanie – zadržane a horšie ako som plánoval – ale to v podstate nehrá žiadnu rolu – minúta hore-dole je nič a plávať o minútu rýchlejšie by vyžadovalo oveľa viac úsilia.
Depo štandard – veľmi pomalé – aj vďaka podkolienkam. Nasadám na kolo a až po prvú otočku idem na najľahší prevod, pekne pomaličky – bez hrazdy. Potom otočka, cvak, cvak, cvak – začínam to drtiť. Úloha bola neprepáliť a v priebehu 1. kola skrotiť tepy na normálnu úroveň – čo malo byť 150. To sa aj podarilo, navyše koleno vôbec nebolelo a vydržalo v pohode až do cieľa. 
Prvé dve kolá som išiel spolu s Michalom Urbánkom, lepšie povedané, išiel stále za mnou. Na 60 km nás dorazil Robert Fojt a išiel pred nás. Pustil som pred seba aj Michala a ak sme jazdili jeden okruh. Na 89km sme docvakli Evu Novákovú a tá sa nás chytila. Takto sme išli asi do 130km kde v stúpaní Robertovi došlo a odpadol, Michal nastúpil a ušiel. Ja s Evou sme spolu došli až do cieľa. Do 120km sa mi darilo držať priemer nad 36, potom sa značne zdvihol vietor a priemer začal pomaličky klesať. Na 150km to bolo 35,6 a na 180km 35,0km/h a čistý čas kola 5:09. S tým som bol nadmieru spokojný. 
Cítil som sa v pohode, posledných 15km som zvoľnil, aby som uvoľnil nohy a fakt som sa tešil na beh. Tepy som perfektne ustrážil – 150 – presne podľa plánu. Keď som počul, že som po kole na siedmom mieste, tak som myslel, že asi snívam. Vybiehal som v čase 6:11 a bola tu šanca na zlomenie magickej hranice 10-tich hodín. Lenže to by musel byť so mňa iný bežec. Ale po poriadku, prvé kolo behu super – tesne pod 55 minút. Už stačilo iba jedno takéto a potom držať v „pohode“ polmaratón za 2 hodiny a je to tam. Ale to bola teória, slnko nemilosrdne pálilo a ja som začal spomaľovať a už v úvode druhého kola som vedel, že to dnes nepôjde. Zmieril som sa s tým 
úplne v pohode, „nechal“ som klesnúť tepy trošku nižšie a povedal som si, že vždy pobežím od občerstvovačky k občerstvovačke, tam si oddýchnem minútkou chôdze a v kľude sa napijem. Takto som to robil až do cieľa. Posledný okruh som bežal nakoniec za 59min – asi vidina cieľa aj tepy išli trošku hore, musel som sa krotiť, aby to so mnou neseklo náhodou v poslednom kole. Celý beh bol za 3:56. Nakoniec z toho bolo 11. miesto a čas 10:08:07.
Celkové hodnotenie : maximálna spokojnosť v danom počasí sa mi rýchlejšie jednoducho bežať nedalo.
Po preteku zase perfektná pohoda, super muzika Réva, pivko, langoše, smažák, hranolky, tatarka, cestoviny .... . A nakoniec ako bonus, v tombole som „vyhral“ polovičný slot na Elbamana, takže je rozhodnuté, že tohtoročná sezóna končí „dýchankom“ 5.10 na Elbe.
Na záver veľká gratulácia všetkým, hlavne premierantom.
Ale k pretekom.Po týždni zúfalstva a dúfania, aby ma prešla bolesť v kolene, sa zdalo, že by to mohlo ísť, tak som šiel do toho.
Plávanie mi vôbec nešlo. Začalo to zvláštne – začal som „normálne“ a na prvej bójke som bol prvý, no a tu si hovorím tak bacha kamaráde, kroť sa. Tak som spomalil, a postupne sa začali predo mňa hrnúť lepší plavci. Asi jeden a pól okruhu som si plával v bublinkách za niekoho nohami – boli so samí „nasadení“ – so žltými čapičkami – pripadal som si tam ako parazit. Potom mi uplávali a ja som plával až do ciela sám. Pri dýchaní len na pravú stranu ma začalo ťahať v tom nešťastnom kolene, tak som musel zvoľniť a dýchať sem-tam na obe strany. S obavami som myslel na to, čo bude keď poriadne šliapnem do pedálov. Takže plávanie – zadržane a horšie ako som plánoval – ale to v podstate nehrá žiadnu rolu – minúta hore-dole je nič a plávať o minútu rýchlejšie by vyžadovalo oveľa viac úsilia.
Depo štandard – veľmi pomalé – aj vďaka podkolienkam. Nasadám na kolo a až po prvú otočku idem na najľahší prevod, pekne pomaličky – bez hrazdy. Potom otočka, cvak, cvak, cvak – začínam to drtiť. Úloha bola neprepáliť a v priebehu 1. kola skrotiť tepy na normálnu úroveň – čo malo byť 150. To sa aj podarilo, navyše koleno vôbec nebolelo a vydržalo v pohode až do cieľa. 
Prvé dve kolá som išiel spolu s Michalom Urbánkom, lepšie povedané, išiel stále za mnou. Na 60 km nás dorazil Robert Fojt a išiel pred nás. Pustil som pred seba aj Michala a ak sme jazdili jeden okruh. Na 89km sme docvakli Evu Novákovú a tá sa nás chytila. Takto sme išli asi do 130km kde v stúpaní Robertovi došlo a odpadol, Michal nastúpil a ušiel. Ja s Evou sme spolu došli až do cieľa. Do 120km sa mi darilo držať priemer nad 36, potom sa značne zdvihol vietor a priemer začal pomaličky klesať. Na 150km to bolo 35,6 a na 180km 35,0km/h a čistý čas kola 5:09. S tým som bol nadmieru spokojný. 
Cítil som sa v pohode, posledných 15km som zvoľnil, aby som uvoľnil nohy a fakt som sa tešil na beh. Tepy som perfektne ustrážil – 150 – presne podľa plánu. Keď som počul, že som po kole na siedmom mieste, tak som myslel, že asi snívam. Vybiehal som v čase 6:11 a bola tu šanca na zlomenie magickej hranice 10-tich hodín. Lenže to by musel byť so mňa iný bežec. Ale po poriadku, prvé kolo behu super – tesne pod 55 minút. Už stačilo iba jedno takéto a potom držať v „pohode“ polmaratón za 2 hodiny a je to tam. Ale to bola teória, slnko nemilosrdne pálilo a ja som začal spomaľovať a už v úvode druhého kola som vedel, že to dnes nepôjde. Zmieril som sa s tým 
úplne v pohode, „nechal“ som klesnúť tepy trošku nižšie a povedal som si, že vždy pobežím od občerstvovačky k občerstvovačke, tam si oddýchnem minútkou chôdze a v kľude sa napijem. Takto som to robil až do cieľa. Posledný okruh som bežal nakoniec za 59min – asi vidina cieľa aj tepy išli trošku hore, musel som sa krotiť, aby to so mnou neseklo náhodou v poslednom kole. Celý beh bol za 3:56. Nakoniec z toho bolo 11. miesto a čas 10:08:07.Celkové hodnotenie : maximálna spokojnosť v danom počasí sa mi rýchlejšie jednoducho bežať nedalo.
Po preteku zase perfektná pohoda, super muzika Réva, pivko, langoše, smažák, hranolky, tatarka, cestoviny .... . A nakoniec ako bonus, v tombole som „vyhral“ polovičný slot na Elbamana, takže je rozhodnuté, že tohtoročná sezóna končí „dýchankom“ 5.10 na Elbe.
Na záver veľká gratulácia všetkým, hlavne premierantom.
Svojho prvého Ironmana absolvoval DEMI - môj tréningový parťák - takže veľká gratulácia:
Demi v Akcii:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára