Celé sa to začalo minulý týždeň v Tatrách – bol som uťahaný ako blázon a Danka, moja manželka mi hovorí, že na toho Pilmana ma nepustí, že ma ešte bude potrebovať. A keď vám žena hovorí nechoď, asi je lepšie poslúchnuť. Druhé varovanie prišlo minulý víkend, keď sme celá rodina nafasovali nejaký vírus a v teplotách ho presr.... a pregr... . Ale v útorok bolo lepšie a ja som začal spriadať plány. V stredu som sa preklusol, vo štrvrtok previezol a vykúpal a samozrejme prehovoril kamaráta Demiho aby sme vyrazili. Pre istotu som nás hneď prihlásil a potom som to vysvetlil aj manželke. Keďže je to stvorenie chápavé, dostal som povolenie aj keď som jej na očiach videl, že s tým bojuje.
A tak sme teda v piatok vyrazili.
Cesta prebiehala super, rýchla registrácia a keďže bolo tak hodinku do stmievania – rýchlo nájsť kemp a postaviť stan ešte za svetla. Kemp sme našli, na vrátnici nikto, takže sme ani neplatili. Stan sme postavili za 10 minút, rozložili stoličky a vytiahli z prezentačnej igelitky prechovku piva. Hovoríme si, paráda všetko ide ako po masle, žiadny stres – proste paráda.
Tak, prečo to nevyužiť a pripraviť si veci na pretek už večer. Nafúkami sme Demiho kola, potom moje predné a potom prišlo na rad moje zadné. Lenže vzduch nie a a nie dnu. Vymontujem ventíl a bol nejaký zasr... . Očistím a nič. Medzi tým vyšiel z galdy aj posledný vzduch, čo tam bol. Len pre informáciu, vždy vozím so sebou náhradnú klasickú 23mm a na sedlovke namontovanú 19mm dojazdovku, lebo sa lepšie balí. Ale tento krát som na tú 23-ku akosi zabudol a zostala doma. Medzi tým sa zotmelo a ja som sa chystal na to, čo som ešte nikdy nerobil. Výmena galusky. Vabrouch hovorí, že to trvá tak 4min a že sa s tým nič nestratí. No možno on má zlaté ručičky, ja mám za to obě ruce levé. Odlepenie trvalo tak 10min a aj to sa divím, že to ten zipp vlastne prežil. Mal som podozrenie, že je v tom ventíle niečo ucpané a tak som vyskrutkoval nadstavec a nahodil len ventíl – a galda sa dala nafúkať. Takže chyba bola jasná – zapchatý nadstavec. Hovorím si – to mám ale šťastie v mojej všeho- kapsičke mám dva náhradné zippácke nadstavce, tak ich nahodím a je to. Ale skúste namontovať zipp nadstavec na Tufo galdu – proste to nejde. Ale, aj už od pionierskych čias, vždy pripravený som mal aj na dojazdovej galde tufo nadstavec, takže som to proste prehodil a hotovo. Už iba nahodiť galusku. Vtedy som si spomenul ako ma to Vabrouch učil a ako mi to nešlo – proste som ju tam nevládal natiahnuť. Ale tá stará už bola vyťahaná – takže aj to som zvládol. Ale teraz čo keď pichnem, nemám rezervu. Takže zostávajú dve možnosti, vyčistiť nadstavec, alebo si do dresu pribaliť kombinačky na prehadzovanie nadstavca – a tie som mal fakt dosť veľké. Takže čistiť. Ale s čím. Ihly a drôty so sebou bežne nenosím – ale to sa asi zmení a tak ma napadla spásonosná myšlienka, použiť drevená miešadlo na kávu s mekáča. A tak so precízne vystružlikal ostrú špajdlu a vyšpáral ten debilný tmel. A bolo – nahodený nadstavec, pekne zbalená dojazdová galda, cca. 22 hod. Jediné v čom bol problém, bolo to, že ma bolela huba, lebo som v nej asi hodinu držal baterku, aby som si prisvietil. Keď si predstavím, že by som toto mal robiť na preteku, koľko by mi to trvalo? Potom už iba vicikať a spať. Detaily noci v kempe nemá zmysel komentovať – asi 5metrov od našeho stanu bolo opustené ohnisko a tak si jedna rodinka zmyslela, že strávia večer a asi aj noc pri ohníku. Takže sedeli, kecali – to že vedľa „spia“ dvaja nádejný triatleti asi netušili. A tak som cez stenu stanu čumel do ohňa a snažil som sa zaspať. Nakoniec sa podarilo. Ráno pohoda – raňajky, zabaliť a na štart. Tam paráda, zvítal som sa s Jindrom a Dádou, Alexom, Šewym a Vláďom- Moratkou z Loreta, z ktorého sa vyklubal Serža. Takže som zistil, že hoci som si myslel, že Seržu nepoznám, tak som ho vlastne poznal, ale nevedel som, že je to Serža.
Ráno bolo úžasné, toľko času som ešte niky pred štartom nemal – veci v depe hodinu pred štartom, stihli sme sa aj rozklusať aj vypočuť celú rozpravu. Potom na záchod. A naspäť do auta vybrať neoprény, obliecť rozplávať a odštartovať. Ale čo sa nestalo, keď sme prišli k autu. Niečo mi chýbalo, áno hádate správne, boli to kľúče. Do štartu menej ako 20min a čo teraz. Rýchlo som prešiel miesta, kadiaľ som sa pohyboval, ale kľúče nikde. Tak padlo rozhodnutie a po ceste k autu som zobral najväčší kameň, aký som našiel, že proste rozmlátim nejaké sklo, otvorím auto vyberieme neoprény a pôjdeme triatlonovať. Bol som presnedčený, že kľúče sú v mikine v kufri. Do štartu tak 17 minúť a ja sa blížim s kameňom k autu. Všetci idú v neoprénoch k jazeru, alebo sa obliekajú autách. Ale im závidím. Prídem k autu a hovorím – ktoré? Na to Dáda, že najmenšie sú najdrahšie, že nech rozbijem nejaké väčšie. Táto teória sa mi moc nepáčila a tak som si vybral malé zadné. Nameral som, či rukou dočiahnem na odisťovaciu páčku a ide sa na to. Praštím do okienka a nič. Praštím druhý krát, tretí- Nič. No kórejskí pracovníci si dali záležať. Ľudia na mňa čumeli a nechápali. Odhodil som kameň a v mozgu spriadal ďaľšie alternatívy. Prevážil pragmatizmus a vybral som sa za staviteľmi cieľovej brány, ktorú museli prikotviť. Takže museli mať kladivo. A veru aj mali a veľké. Tak som si ho požičal. Medzi tým Šewy tiež uvažoval a prišiel s veľkým klúčom – tak 22-kou, že aj s tým by sa to dalo. Ale kladivo bola tutovka. Podarilo sa to hneď na prvý krát. Ako náhle som vložil ruku do auta – čo sa to asi stalo- spustil sa alarm. To už bola šou ako sa patrí. Otvoril som auto a rozmýšlal, ako a s čím odmontujem baterku aby so prestalo. Ale prestalo to samo od seba. A tak sme otvorili kufor, vybrali neoprény a ja som vytiahol aj tú osudnú mikinu. Lenže v nej nič nebolo. Takže sme mali auto s rozbitým oknom , stratené kľúče, ale mali sme neoprény, brejličky a asi 5min do štartu. Nahodili sme neoprény, zabuchol som auto, zobral do jednej ruky kladivo a do druhej Enduro snack od Nutrendu a behom na štart. Cestou na štart som prebiehal depom okolo môjho kola s vecami a tam som zbadal pekne položené kľúče od auta, rovno vedľa tretier. V podstate som bol šťastný, že som ich našiel, lebo dostať z domu náhradné kľúče do Žďáru nad Sázavou by nebola sranda. Takže ešte rýchlo vrátiť kladivo a rýchlo na štart. Stihol som to tak 1min pred štartom. Takže ešte tu bola nejaká rezerva. Postavil som sa do prvého radu a začal pretek.
Aha, vlastne kvôli tomu preteku sme sem vlastne išli. Začal som plávať len tak mimochodom a rozmýšľať o udalostiach posledných 20minút. Bola to celkom sila. Ale potom si hovorím, kašli na to a rob to na čo si sem prišiel.
Plával som si len tak na pohodu, ale plávalo sa mi super a cítil som, že to frčí. Prvá skupinka nám odplávala a zostali sme traja. Tých dvoch poznám už podľa štýlu plávania ako svoje boty – to sú asi tretie alebo štvrté preteky čo plávame takto spolu – boli to Chmelda – ten kope nohami ako parník a Mišo Urbánek s rukami ako žeriavmi. Tak sme došli aj do cieľa plávania, keďže sa mi dobre plávalo tak som ich tam dotiahol. Čas 25min. V depe mi samozrejme ušli, lebo ja mám čas. Mimochodom – viete na čo sú dobré kompresné podkolienky SL3S – dožičia vám v depe tak 1 minútku naviac na vydýchanie, kým ich navlečiete na mokré nohy a potom taký oddýchnutý nedostanete kŕče. 
Ďalej o preteku nemá cenu písať – prvé kolo na biku bolo spoznávacie, kopce ako prase – proste hnus – na toto som nebol psychicky pripravený. A potom to samé ešte 2x. Do cca 50km to ešte ako tak šlo, držal som si pozíciu z plávania a na tacháči priemer 34,8km/h.
Ale potom to už bol iba boj. Frčalo to cezo mňa len aký fukot. Proste kopce jazdiť neviem a v kombinácii moje ťažké kolo a moja nadváha sa nie je čomu diviť. Tak som sa prirútil do depa po 94,5km s priemerom 33,2km/h na 15 mieste. A teraz už iba beh – moja láska. Normálne behám strašne, ale teraz som bežal ešte strašnejšie. Pretrápil som sa v tempe asi 4:58min/km až do cieľa. 
Klasicky sa zopakoval scénar z úplne všetkých pretekov triexpertcupu – na otočke posledného kola ma obehol Henry III. Tekto krát som mu ale vynadal, že ma mal obehnúť už v druhom a že sa fláka. Asi si to zobral k srdcu a na posledných 4km obehol ešte ďaľších troch. Na otočke som zistil, že Míra Vraštil je za mnou asi už iba 1,5minúty a to bola motivácia do posledných kilometrov. To by ma fakt nasr.. , kedy ma dobehol a tak som pridal. Podarilo sa. Dobehol som asi na 24. mieste – výsledky ešte nemám, ale to je jedno, v čase katastrofálnych 5:03:20, nič na tom nemení ani fakt, že kolo malo 94,5km s prevýšením 960m a beh bol taktiež extrémne kopcovitý.
Potom už iba pohoda, odporný guláš, ktorý som iba ochutnal a vyplul, dobré pivo a tieskanie víťazom. Takže sezónu štvrtých miest zakončujem tradične štvrtým miestom v celkovom poradí Triexpertcupu samozrejme v katerórii 35-39. O celkovom poradí nemám páru.
Henry III a ja v cieli rozoberáme aký je ten triatlon hnusný
Tu ovšem už s Alexom kujeme plány na Elbu - veď sezóna sa musí skončiť happyend-om
Potom balenie a odchod. Rozhodli sme sa, že predsa len pôjdeme radšej domov ako prežiť ešte jednu noc v kempe – predsa len na vysočine je v noci už pekná zima. Na parkovisku sme všetko pekne zbalili a vybrali sme sa do kempu ešte zbaliť stan a zalepiť rozbité okno. Stan úspešne zbalený, okno zalepené, vicikať a ide sa domov. Prešli sme asi tak 100m a vidím Šewyho s kamoškou a so psom. V ruke majú dva objekty čiernej farby podobné lietajúcim tanierom. Ale na rozdiel od lietajúcich tanierov so tie objekty dôverne poznal. Boli to moje zipp-y. V tom mi došlo aký som bl.. , ja som ich nechal na parkovisku. Nebiť Šewyho, pravdepodobne by som ich už asi nikdy nevidel a nebyť cikania, tak by som si pre ne musel odskočiť do Prahy. Šewymu som STRAŠNE poďakoval a s obavami sme sa vydali na cestu domov. Demi hovorí, že zlé veci sa stávajú iba tri krát sme usúdili, že už sa nemáme čoho báť, lebo galda, okno a zipp-y sú dokopy 3. Znie to neuveriteľne, ale po ceste sme nezablúdili, nehavarovali a celí prišli domov. Ešte sme sa stavili pri Brne v mekáči, každý sme dali po šesť cheeseburgerov a kafe – čo keby som potreboval ďaľšie miešadlo na vyberanie tmelu.
Takže aj takýto môže byť triatlon, nie je to vždy iba o plávaní, kole a behu, ale aj o srande veselých príhodách a hlavne o priateľoch s ktorými sa vždy rád vidím.Ešte dovetok – padlo definitívne rozhodnutie o mojom novom kole – je to Specialized transition pro – je to nádhera na kolesách.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára