Ironman Florida - race report

Len pre informáciu píšem to v lietadle, systémom "do kedy vydržia baterky", takže asi to nebude moc na čítanie, ale je to tu :) :

Friday's staff drop off

Our Florida Angel - Paty

Beautiful guys - The only professional Slovak triathlon team SUPERNOVA FOREVER :)))



A je tu race day. Deň začína pomerne skoro ráno, asi tak o tretej :). Peťo Vabroušek nemôže spať a tak šramotí dole v kuchyni a tak sa pomaly prebúdzam, ale z postele vychádzam až o 4-tej. Rýchlo sa najesť a zase zaľahnúť aspoň na polhodinku. Mareček ešte sladko spí .... Nemáme sa kam ponáhľať, všetko už v depe máme a vonku je hrozná zima, čím kratšie tam budeme, tým máme väčšiu šancu, že to prežijeme. Hlavne Marek je poriadne prechladnutý, bolí ho hrdlo a kašle. Zvažoval, či vôbec nastúpiť, hlavne za takýchto podmienok, ale teplotu nemal a tak si povedal, že to skúsi.

O pol šiestej predsa len vyrážame, máme to asi 10 kilometrov. Posádka troch profesionálov v našom aute to zvláda perfektne a dokonca sa nám podarí zaparkovať takmer pri depe.

Vychádzame z auta, na sebe všetko čo máme, zimnú čiapku na uši, rukavice ... je zima , vonku sú 2 stupne a pofukuje vetrík - zatiaľ :) Už nemáme moc času, štartujeme o 6:50 a musíme sa predrať cez 2400 agegroupákov do prvej rady na pláž a tak iba rýchla kontrola bicykla, doplnenie niektorých teplých vecí do cyklistického bagu a prichádza chvíľa pravdy. Vyzliecť sa a nahodiť neoprén .... robím to rýchlo, normálne si neoprén zapínam až na poslednú chvíľu tesne pred štartom, ale dnes som vďačný za okamžité zapnutie. Rozhodol som sa obetovať jedny ponožky, nechávam si ich na nohách, lebo stáť na studenom betóne nie moc príjemné, je mi jasné, že ich už nikdy neuvidím, lebo ich musím odhodiť v momente, keď sa dostávam do vody. Tá je príjemná, konečne ma niečo zahrieva :). Ako vidím, vlny sa od včera utíšili iba minimálne, to zase bude ... ja to tak neznášam, plávať v hnusných vlnách, ale čo narobím, skúsim to nejako prežiť, hlavne, aby som sa aspoň niekoho chytil, nech v tom nie som úplne sám ... vo vlnách kilometer od brehu ... asi vyznievam ako posero, ale ja mám pred tým fakt rešpekt a do takejto vody idem vždy s malou dušou.

Je nás na štarte asi do 60 - profíkov, mužov aj žien. Sú to takmer z pravidla výborný plavci a tak obavy, že mi všetci zdrhnú sú viac ako na mieste. Ale dosť bolo fňukania, je zima a tak sa treba trošku zahriať pri športe. Dávame Americkú hymnu a ide sa na vec.



Štart. Voda je plytká a tak prvé metre sa beží, no beží, kým mi nejaká tá vlna nevrazí do brucha. Potom radšej líham na vodu a plávam. Zdá sa, že bude s kým. Najradšej by som za Peťom Vabrouškom, čo by bola záruja výborného plaveckého času, lebo mu to celkom ide, ale je takmer tma a jeho Helix sa nedá identirikovať. A tak si nachádzam svoje miesto v nejakej tretej, alebo štvrtej skupinke a plávam. Kilometer smerom do mora proti vlnám, zdá sa že to celkom ide, síce je to boj, ale som tam. Potom sa točíme a pláva sa krásne, potom zase otočka a kilometer naspäť. Naspäť to ide ľahšie. Stále sa držím v skupinke, sme štyria. Je tu prebeh do druhého kola, pozerám na hodinky 27:30 - môže byť, kalkulujem, že by sa mi mohlo podariť zaplávať nejakú tú minútku pod hodinu. Ale musím sa sústrediť, aby ma spoluplavci, ktorí sú o hlavu väčší neodpojili. Prebeh je pomerne dlhý v hlbokom piesku a potom zase v plytčine. Musím začať plávať ako prvý, lebo už sa mi nedá vo vode bežať. Som tam. Super, zvládol som to. Druhé kolo je identické z prvým, nič sa vlastne nedeje, len mám jednu kolíziu s medúzou a v závere už predbieham posledných borcov o jedno kolo.

Som z vody, prežil som a som na pevnine, ale teraz príde chvíľa pravdy. Plával som za 57:17 s čím som viac ako spokojný. Rozopínam neoprén a cítim to. Chlad. Ale človek si to v tejto chvíli moc nepripúšťa. Z pláže je to k bike-bagu pomerne ďaleko, beriem ho a bežím do budovy, kde sa dá v teple prezliecť. Asi nikdy som nemal toľko vecí v bagu :). Zhadzujem neoprén, aj spodnú časť dresu ... musím úplne dohola, nechsať si niečo mokré by bola sebevražda. Poriadne sa utieram a zase kopu vecí na seba. Dres, na dres dlhý cyklistický dres, ponožky a môj vynález. Na brucho pod dres, fleecové rukavice a igelitku ako windstoper :). Ešte beriem prilbu, okuliare, do dresu nejaké tie gely a vybieham. Trvalo mi to neskutočne dlho, celé depo bolo za 5:21. Peťo Vabroušek je dve minúty predomnou, stretli sme sa, keď on vybiehal zo šatne a ja som do nej prichádzal. Zdraví ma Jirka Chaloupka a ja už beriem bicykel a vyrážam. Naskakujem, a roztáčam to. Na nohy, ktoré, sú iba položené na tretrách, cítim brutálny chlad. A tak čo najrýchlejšie šup s nimi do tretier. Na tretrách mám neoprénové mininávleky na špičky - to bol nápad za milión. A ide sa konečne na to.



Pridávam, predomnou v diaľke vidím pretekára, asi tak pol kilometra. Fúka a ja samozrejme idem v protivetre. A to ešte netuším aké samozrejmé sa mi to stane v priebehu dňa. Vôbec sa nepribližujem a nejde mi to rýchlejšie ako 38km/h. Aj napriek dlhému cyklodresu cítim ako ma prefukuje, o kolenách, ktoré mám holé, radšej nič nehovorím ...

Ale postupne sa dostávam do tempa, začínam sa približovať k borcovi predomnou a predbieham ho asi po 10-tich kilometroch. Potom predbieham ešte asi 5-6 pretekárov, z toho asi 4 baby. A som tu - čo som mohol predbehnúť, to som predbehol a som tam , kde sa dostávam pomerne často - do územia nikoho ... predomnou nevidím nikoho ani na kilometer, za mnou je tiež obrovská diera. Ale predsa len, na asi 30-tom kiláku na dobieha Markus Strini a ja si hovorím, musím ísť s ním, lebo byť celú cyklistiku totálne sám. A tak aj keď cítim , že idem asi trochu nad svoje možnosti chytám sa idem s ním. Nestriedam, na to nemám, som rád že visím, asi tak 12 metrov za ním. Občas je pri nás motorka, inak ideme úplne opustení. Asi na 60-tom kiláku dobiehame Maxa Longreeho a nestačí. Ale prichádza asi 80-ty kilometer a zase obrat do protivetra a ja už neviem držať Markusove tempo. A tak zostávam sám. Na 90-tom km je otočka a tak si môžem skontrolovať odstupy. Vedúca skupina je asi 15 minút predomnou, Peťo Vabroušek, idúci úplne sám je asi 9 minút a naopak, za mnou je ešte zopár osamotených jednotlivcov a porom prichádza šok. Asi 10 minút za mnou sa valí obrovský balík, normálny pelotón, žiadny rozhodca ... chlapci si robia čo chcú ... porom chvíľu nič a ďaľší balík, ďaľší ... potom našťastie odbočujem. A zase sám, mám pocit, že stále v protivetre, je to zúfalstvo, priemer mi klesá ... nejde to strašne sa trápim a k tomu, viem, že balí, za mnou ma dobehne, je to iba otázka času. Nebudem to ďalej rozpisovať, nič sa nedialo, počas zvyšku cyklistiky som iba jedol a pil, točil nohami a občas na predbehol nejaký osamotený namakaný agegroupák.

Ku koncu už mi bolo fakt takmer do plaču, tak som bol vysilený, ledva som plietol nohami a pri predstave, že ma čaká ešte maratón som nemal chuť vôbec na nič. Najradšej by som to zabalil, tak mi bolo .. prišiel som sám, balík ma nedobehol. Zosadám z kola a mastím do depa. Cyklistiku som dal za 5:00:14, čo je veľmi zlý čas. Ale kto tam nebol nevie ... V hnusnej zime a vetre som proste na viac nemal. Mal som pocit, že 130kilákov som išiel proti vetru a 50 s vetrom. Keď sa tak na to pozerám s odstupom, bola to asi moja najťažšia cyklistika v živote. Proste veterné roviny nie sú pre 62 kilového pavúka. Na takejto trati sa nedajú nohy zvesiť ani na moment, je to hnusné .... . V depe predsa len zberám nejaké sily a vyrážam na beh. Depo bolo pomerne rýchle za 3:09. V okamihu, keď vybieham, vbieha do prezliekacej budovy smečka borcov. Balík teda dorazil ... asi 2 minúty po mne :).

 Beží sa mi pomerne ľahko, len neprepáliť, už som tých ironmanských maratónov odbehal dosť aby som vedel, aké sú zradné. Viem, že bežím po vetre ale naspäť to bude o to ťažšie. Po prvom kilometri sa zastavujem na kadibúde, ale aj napriek tomu dávam aj druhý kilák za 4:58. A porom sa už rozbieham do strojového tempa, niekde teste nad 4:30/km. Trať behu je úplne prázdna ... špica preteku ešte nejde v protismere a okolo mňa je prázdno. Maratón je rutina, bežať, kontrolovať tempo a tep, jesť gely a piť. Je slnečno, prijemne slnko hreje ale nie je horúco. Výborné podmienky na beh, čo keby to predsa len vyšlo ... . Už vidím špicu preteku ako ide oproti, ide ich po kope asi 10 doslova sa na trati rozbíjajú, potom chvíľu nikto a už vidím Peťa Vabrouška. Beží so zaťatými zubami, ale nie od bolesti, doslova v ňom vidieť odhodlanie a silu a chuť urobiť na behu čo sa dá. Ide veľmi rýchlo.



Som v polovici prvého okruhu, tu sa trať točí a ja bežím proti vetru, je to pomerne dosť cítiť, idem pomalšie, ale stále je to dobré. Postupne vidím, ako sa trať zahusťuje .... stretávam Davida Sajnera, Mirka Vraštila a asi tak 2 kiláky pred koncom prvého kola aj Marečka. Vyzerá výborne. Točím do druhého kola a zase zrýchľujem - idem s vetrom. Nepredbieha ma nikto, v prvom kole ma zopár ľudí predbehlo ale ja ich v druhom zbieham späť, nepredbieha ma nikto ani z čerstvých borcov, čo práve vybehli - neustále predbieham ľudí po desiatkach. A takto to ide až do cieľa.



Asi tak 3 kiláky pred koncom predbieham Marečka, ktorý stále beží .... Už mám nohy tvrdé ... už to drtím silou, ale snažím sa bežať kiláky aspoň na úrovni 4:50/km. Garmin mi ukazuje 42. kilákov a ja viem, že do cieľa to je ešte aspoň 800metrov. Do riti. Prečo???? Nič to, to už je jedno, nohy fungujú a tak nejaké 3 minúty navyše nejako vydržím. Som tu!!!! Za mnou nikto a tak si môžem cieľovú rovinku vychutnať, mám ju iba pre seba. Dobieham v čase 9:25:34 a maratón dávam za 3:19:33. Teda prvý krát pod 3:20. Som spokojný, dal som do tohon všetko a na viac som dnes proste nemal. Nakoniec to vydalo na 24. miesto medzi profesionálmi a na 60. miesto celkovo.



Aj keď minimálne 15 borcov ma na trati nepredbehlo, prišli až po mne ... po odhákovanej cyklistike, kde na mňa stiahli 8 minút to už niektorí z nich udržali až do cieľa.

Celkovo by som to zhrnul, bol to pretrápený pretek hlavne na kole, kde som si siahol až na úplné dno, ale za odmenu som si krásne zabehal.

Ironman Florida nie je férový pretek, profíci sú tvrdo strážení a jazdia čisto, ale na ostatných sa úplne kašle, nech si robia čo chcú, oni si naozaj robia čo chcú ... je to smutné, ale je to tak.

Takže toto bol môj desiaty ironman sezóny a jubilejný dvadsiaty celkovo :)))