nedeľa, 19. júla 2009

SLOVAKMAN 2009

Najvýstižnejšie to povedal v cieli Martin Lipenský. Bol to parádny pretek, mali sme tam všetko. Slnko, poriadne teplo, poriadny vietor, búrky, hromy, blesky, poriadny dážď a lejak. Jediné, čo chýbalo bol sneh.
Ale po poriadku. S Demim sme sa vybrali na miesto činu v piatok poobede. Po bezproblémovej prezentácií sme na štadióne strávili ešte nejaké dve hodinky a pokecali so známymi a bolo ich tam kopu.
Potom sme sa vybrali ku kamarátovi Ľubovi, ktorý nás prichýlil na noc. Heslo znelo, čím skôr do postele a tak sme rýchlo zaľahli, veď nás čakal na druhý deň poriadny nárez. A teraz prichádza asi kľúčová situácia. Zhasli sme svetlo a ešte na chvíľu sme sa zarozprávali a debata sa zvrtla na vzdávanie a nedokončovanie ironmanov. Zhodli sme sa na tom, že preteky by sa mali dokončovať, pokiaľ je prekážkou to, že sa človeku nedarí, alebo má nejaké tie problémy. A dohodli sme sa na tom, že dôvod na vzdanie je vlastne iba úraz, alebo zranenie. Samozrejme ťažko nájsť citlivo hranicu, kde je pretekanie ešte únosné a kde nie. Ani sme netušili, že obaja budeme nad týmto rozhovorom počas preteku myslieť niekoľkokrát.
Ráno, tradične presun z Nitry do Šurian, kde sa koná plavecká časť. Po ceste sme pribalili Vl001 aby nám bolo po ceste veselšie. Na štarte sme mali spoločnosť, mali tam festival pankáči, a zabrali jediné funkčné záchody. Takže divočina. No ale k preteku. Štartová listina sľubovala, vynikajúcu športovú úroveň a to sa aj naplnilo. Zo slovenskej špičky nechýbal nikto a z Čiech prišli poriadne kvalitný borci.
Takže ráno sme sa navliekli do neoprénov a vyrazili do asi tak 25 stupňovej vody. Potom už len štart a išlo sa na to. Neviem prečo, ale na Slovakmane je vždy najväčšia strkanica na štarte a mlátenie. Oveľa lepšie by bolo, keby premotivovaní štafetári štartovali oddelene. Totálne ma na začiatku odrezali od borcov, za ktorými som chcel plávať. Potom som schital lakťom 2-3 od Gábiny Loskotovej, ktorá poriadne napálila začiatok a keď som sa konečne dostal cez ňu, všetci boli preč. A tak som bol odsúdený na samostaný boj takmer v troch zo štyroch kôl. Borci vpredu mi stále utekali a na konci tretieho kola sa na mňa dotiahli zozadu Michal Urbánek s Martinom Šimkanonom a ešte asi dvaja. Vôbec som nemal silu pri plávaní a strašne som sa vo vode trápil a tak som bol vďačný, že som sa mohol za nich zavesiť a odviesť sa v štvrtom kole do cieľa. Ale to už bola kopa pretekárov dávno na cyklistike. Tak strašne zle som už dávno nezaplával. Oficiálne výsledky ešte nemám, tak budem uvádzať časy podľa mojich stopiek. Takže plával som za 56:24 na tepe 155 a doslova som sa v neopréne uvaril. Depo štandardne za primeraných 1:53 a vyrazil som na cyklistiku. Za zmienku ešte stojí priemerný tep v depe – 166bpm. Fakt som sa cítil zle a vedel som, že bude horšie. Prvé kilometre človek ešte nevie na čom je, ale po takých piatich – šiestich kilometroch som vedel, že dnes to nepôjde. Tepy strašne vysoko a celková slabosť. Skúšal som to ignorovať a bojoval som s tým. Prvých 30km som preletel priemernou rýchlosťou 40km/h a predbehol som niekoľko štafeťákov a dvoch pretekárov, Michala Urbánka a Martina Šimkanina. Michal začínal rozvážne a Martin išiel rovnako ako ja tak 200-300metrov za mnou. Zároveň ma predbehol Standa Cibulka, ktorého tempo bolo pre mňa neakceptovateľné, tak som ho nechal ísť. Na otočke som zistil, kde sa zhruba nachádzam. Vpredu Andrej Orlický, za ním Filip Kristl, Karol Džalaj, Tomáš Bednář a Pavel Kašpárek. Na Andreja som mal zásek na 30.km asi 7minút a na Pavla Kašpárka asi 3. A tak som bušil ďalej, po otočke tentokrát v protivetre. Nikto nadohľad, takže úplne samostatná jazda. Stále som cítil, že nemám šťavu a začínalo ma bolieť brucho a začínal som cítiť celkovú slabosť. Ale slabosti sú na to, aby sa prekonávali. Takto som dobojoval druhý okruh, priemer dramaticky neklesal, len mi bolo proste naprd. Čelo sa nijako dramaticky nevzďaľovalo a k Pavlovi Kašpárkovi som sa priblížil. A začalo tretie kolo. V protivetre zase 12 kilometrov trápenia, ale tento raz poriadneho. Už mi bolo zle ako hrom a čakal som kedy hodím šablu. Nepridala k tomu ani doslova horúca voda v čiernom bidóne , ktorú som dostal na občerstvovačke na 60-tom kilometri. Jonťák som v tej chvíli vôbec nemohol. Ale horúca voda bola ešte horšia. Tak som musel jonťák a tešíl sa na ďalšiu občerstvovačku o 12 kilometrov. Tam som dostal konečne vodu normálnej teploty, ale iba asi tak 3 deci. To som do seba len tak prekotil a fičal ďalej. Tak na 80-tom kilometri sa k bolestiam žalúdka pridala ešte zimnica, doslova som sa triasom, pritom vonku bolo horúco, slnko pražilo a ja som mal husaciu kožu. Tu ma už po niekoľký krát napadali myšlienky o zabalení, ale čo ten rozhovor večer s Demim? Tak som prehodnocoval priority a povedal som si, že to ešte na chvíľu skúsim. Napadol ma takýto plán. Skúsim ubrať, nechám spadnúť tepy a prepnem na núdzový režim. Núdzový režim mal byť dobojovať cyklistiku vo voľnom tempe, a skúsiť sa dať dokopy a skúsiť bežať. Duševne som sa pripravoval na 13 hodinový pretek. Počas týchto úvah a zvoľnenia doslova sa okolo mňa prehnali Daniel Palko a o chvíľu Skupinka vedená Robertom Fojtom so Michalom Urbánkom a Mišom Kulichom. Nebolo ani len pomyslenia pridať sa a to sme išli po vetre. Pred otočkou na 90 kilometri ma predbehol ešte Marek Parikrupa. To ma možno zachránilo. Po otočke zase nasledoval protivietor a v protivetre išiel Marek akceptovatelné tempo, zodpovedajúce mojim padnutým tepom a tak som sa zavesil do háku. Podotýkam podľa pravidiel. Na nízkych tepoch mi bolo lepšie, zimnica prešla a žalúdok sa ukľudňoval. Takto som zvládol celý protivietor vo štvrtom kole, v stúpaní mi ovšem Marek ušiel, tak som musel ísť úplne na voľno a na najľahší prevod. Nejako sa mi ho podarilo dobehnúť v zjazde, tam som ho predbehol a viac som ho už nevidel. To už som ovšem v protismere nevidel ani Filipa Kristla, ani Tomáša Bednářa. Zistil som, že mali tiež žalúdočné problémy a vzdali. Vymyslel som si takú stratégiu. Dole kopcom vôbec nešliapať, po vetre jazdiť najťažší prevod hoci aj na kadencií 65 a v protivetre, nečumieť na tacháč a nejako prežiť. V tomto duchu som sa doslova domotal na štadión, kde bol koniec cyklistickej časti. Cyklistiku som išiel katastrofálne. Preflákal som sa za 5:08 hod na priemerných 147 tepoch. Vysoké sú hlavne pre ten úvod. Takže priemerná rýchlosť cca. 35km/h, kadencia 80rpm. Musím podotknúť, že aj na Nitru vietor bol extrémne silný a dával tušiť, že sa niečo chystá. V depe mi bolo všetko jedno, hlavne, že som si mohol sadnúť na lavičku. Depo som vybavil za 52 sekúnd, takže som si vlastne ani moc nepodesel. A pustil som sa do záverečnej fázy môjho experimentu. Nalial som na seba kopu vody, do rúk zobral hubky a utekal. To som ešte netušil, koľko si tej vody ešte užijem. Obloha stále jasná, teplo šialené, kopa ľudí na blízkom kúpalisku. Zrazu mi to tepalo pomerne vysoko, ale bežalo sa mi ľahko. Tepal som tak od 146-148. Viem, že je to moc, ale nijako nešlo dole. Tak som to nechal tak a utekal. Slnko pieklo a vietor sa zdvíhal. Postupne sa začínalo mračiť a mračiť. Nič zvláštne sa nedialo, nikto sa v mojej blízkosti nenachádzal. Najbližšie predomnou bol Pavel Kašpárek, ktorý sa mi ovšem vzďaľoval tak minútku na kolo a Robert Fojt, ktorého som zase ja sťahoval, tiež tak minútku na kolo. Náskok mal ale dostatočný, takže nehrozilo, aby som ho predbehol. Tak som sa bavil povzbudzovaním ostatných pretekárov. Ale bežalo sa mi stále pekne. Asi na 15-tom kilometri už nefúkalo, ale šialene fučalo. Vietor lomcoval konármi a objavili sa prvé blesky. Búrka na seba nedala dlho čakať a spustil sa lejak ako sa patrí. V takom som ešte nebežal, ale všetko je raz po prvý krát. Každopádne nová skúsenosť. Asi tak 2-3 kilometre som obchádzal kaluže, potom to už nemalo cenu. Všade potoky vody a najzaujímavejší bol beh po hlinenej ceste na hrádzi. Cestička sa najskôr poriadne rozbahnila a potom zatopila vodou. Proste paráda. Počas behu som mal iba malú krízu v predposlednom kole, kde mi trošku padli tepy. Ale záverečné kolo bolo opäť dobré. Radšej som už ani nič nejedol, pil iba občas jonťák a kolu a fičal do cieľa. Na otočke posledného kola to začalo vyzerať, že by som to dokonca mohol stihnúť pod 9:30 a tak som trošku pridal. Do cieľa som dobehol v čase 9:29:12 hod. Maratón som napokon zabehol za 3:20:32, čo je osobák. Priemerný tep bol 142. Krásne mi pomáhali na behu priatelia z Omil Teamu, keď mi podávali pitie a fandili. Nakoniec pocit z behu vylepšil aspoň trošku celkový dojem z môjho biedneho výkonu. Keď som dobiehal do cieľa, nikto pri cieľovej bráne nebol, ani sa nedivím. V tej chvíli bol dážď asi najsilnejší a tak ma zavolali dovnútra štadióna, kde som dostal medailu, pekné tričko a uterák. Hádajte, čomu som sa najviac potešil. Celkovo mi to vydalo na 10-te miesto celkovo a druhé v kategórii M35. A keďže z Moraviamana som mal slušný náskok pred Janom Štrangmulerom, stačilo to aj na druhé miesto v celkovom hodnotení Česko-Slovenského pohára. Zatiaľ čo ja som bol v cieli, mnoho ostatných pretekárov stále zápolilo na premočenej trati v hustom daždi. Tomu sa hovorí Ironman. Proste zážitok ako sa patrí. Organizátori chceli závod ukončiť, ale dobre, že sa rozhodli nechať pretekárov pretekať. Takto si mohlo kopa ľudí zase dokázať, že na to majú. Aj Demi mal svoje krízy, ale dokončil a nakoniec v krásnom osobáku. Víťazom sa stal fantasticky bežiaci Michal Kulich, pred večne druhým Karolom Džalajom a Andrejom Orlickým. A večer? V tomto počasí by bolo vyhlásenie výsledkov a pasta-párty nemožná vonku a tak sa Vladovi Barónovi a Paľovi Peciarovi s ich teamom podarilo narýchlo vybaviť pre nás športovú halu a tak sme si mohli aj túto časť preteku vychutnať so všetkou parádou a v teple a suchu.
A čo na záver? Závery budú dva. Ten prvý osobný. Som fakt strašne rád, že som ten pretek nezabalil a našiel cestu, akou sa dal dokončiť. Nie vždy človek musí zaletieť a spraviť si osobák, niekedy je treba aj takýto závod, aby sa človek vytrápil, poučil a vyšiel z toho silnejší.Druhý je pre organizátorov a dobrovoľníkov, ak si to prečítajú. Majú môj neopísateľný obdiv, že to aj za týchto podmienok zvládli. Stáť hodiny na tom daždi a zime na občerstvovačkách a obsluhovať tých bežiacich bláznov, alebo regulovať dopravu na daždi? Šialené. A potom na záver presťahovať celé vyhodnotenie narýchlo do športovej haly, všetko tam nachytať, nenormálne. Ešte raz obrovské Ďík.

streda, 15. júla 2009

Špeciálne pre Advida

Takto vyrezal budúci ironman dňa 18.5.2002.

pondelok, 13. júla 2009

GRAFIMAN – LITOVEL 11.7.2009 - HALFIRONMAN

Čo napísať, aby to bolo krátke a výstižné. Takže takto. Štartovať v Litovli som pôvodne vôbec nechcel. Plány som zmenil až po tom, čo som sa dozvedel, že musím po Moraviamanovi do Kuvajtu a mal by som pred Slovakmanom poriadny deficit cyklistického tréningu. Zatiaľ rozhodne neľutujem, pretek v Litovli bol perfektný, po organizačnej aj športovej stránke. Absolútne niet čo vytknúť. Ale po poriadku. Pretek som chcel absolvovať iba v tréningovom tempe a tak aj vyzeral posledná tréningový týždeň. Aby som náhodou nemal priveľa síl tak som za posledných 6 dní pred pretekom nabušil 7,5km vo vode, 342km na kole a nabehal so 46km. Pomerne dosť pred pretekom. To mala byť záruka neprepálenia. V piatok som dal úplné voľno a venoval som sa práci a Tour de France. Medzi tým som dostal mail od Tomáša Vojtechovského z Chomutova, že kedy a ako idem do Litovle. Chcel som ísť až v sobotu ráno, ale Tomáš mal jedno miesto na izbe voľné, dokonca v penzióne priamo na štarte. No nevyužite to. Tak som si rýchlo zbalil caky-paky a frčal som do Litovle. Dorazil som až niekedy okolo deviatej večer, Tomáš chvíľu po mne. Vybrali sme sa ešte na večeru do Litovle a potom už iba do postele. Ráno paráda, môcť sa poriadne vyspať a z okna pozorovať, ako sa to všetko zbieha na štarte. Ne všetko som mal kopu času, proste pohodička pred rýchlejším tréningom. Prišlo kopa ľudí – okolo 180. Medzi nimi samozrejme kopa známych. Je to zvláštne, ale tých známych je stále viac a viac. Proste paráda. Ale k preteku. Dušan Kyjanka na mňa ušil búdu, keďže mi pridelil žltú čapičku so štartovým číslom 6 – to malo znamenať, že ak pôjdem podľa papierových predpokladov, mal by som byť v cieli šiesty. Toľká dôvera, po jednom vydarenom železňákovi. Lenže toto je polovička a tú ja ešte jazdiť neviem, a navyše sa nechcem vybušiť týždeň pred Slovakmanom. Tak, čo teraz. No nič, pôjdem tak akurát, ani pomaly, ani rýchlo. Plán som mal nasledovný. Plávať naplno, na kole ísť železňácke tempo a na záver vyklusať v tempe cca. 4:30/km. A ako sa mi darilo? Plával som čo to dalo, ale zase nie tak aby som pri tom odkvacol. Bol to taký môj štandard za 24:06 na 151 tepoch. Potom šialený výbeh do depa a tradičné zdržanie sa pri navliekaní vabronožiek. Navyše som pri výbehu z depa nabral do kufru na tretre nejaký kamienok a tak som zápasil so zapnutím asi tak 3 kilometre. Ale podarilo sa. Prvé dva kilometríky to odsýpalo, potom prišiel kruháč a protivietor. Čo protivietor, protiuragán. Neveriacky čumím na tachometer a tam nejakých 33 – 34 km /h na rovine. To snáď nie! Pozriem na tepák a tam 160bpm. Pozriem na trávu, ty vole vždy som si myslel že rastie zvislo, ale teraz bola vodorovne. Buď mám halucinácie, alebo neviem. Navyše všetci oproti nešli, ale leteli. Až po chvíli mi došlo, že to preto, lebo išli s vetrom. No nič hovorím si. Tak ma všetci predbehnú, no a čo. Nie každý deň sa darí. Nechávam ukludniť tepy a čakám, čo príde. Ako tak ukludňujem, postupne sa začínam približovať k borcom predomnou. Aj oni majú ťažký deň? A takto to ide až do otočky. Dovtedy som predbehol asi dvoch. Po otočke nastáva úplne iná situácia. Letí to samé od seba a rýchlosť okolo 45km/h je štandard. Na konci prvého kola už lepší pocit, na tacháči priemerka okolo 38km/h, takže dobré. A tak pokračujem ďalej, vo svojom tempe a polaličky zbieram asi ešte dvoch borcov. Na konci druhého kola sa priemerka nemení, ale vidím, že sa na mňa zo zadu tlačí Standa Cibulka. Docvakne ma tak po troch- štyroch kilákoch posledného kola. Púšťam ho a zaraďujem sa slušných 10 metrov za neho – skôr viac, aby nebo pochýb o čistej jazde. Testujem, aké to je, keď niekto ide v regulérnej vzdialenosti. Poviem vám, je to hodne poznať, nerobilo mi problém udržať sa a to pri minimálnej námahe. Proste takticky som šetril sily. Takto sme išli asi 10km a docvakli sme ďalších dvoch borcov. Vytvorili sme na 2-3km štvorčlennú skupinu, ale podľa pravidiel. Potom sme im trošku so Standom ušli. A tak sme došli do depa. Bol som štastný, že mám Standu nadohľad, aspoň som nemal strach, či trafím na námestie. Ešte stále som si pamätal minuloročné blúdenie. Takže do depa som dorazil na piatom mieste, spolu s Lukášom Slatinským. Teda on ma predbehol už v behu vedľa bicykla. Kolo som dal za 2:25 hod priemerkou okolo 37,5km/h na 152 tepoch. Išiel som ho tak na 85%. Depo bolo rýchle, konečne sa mi podarilo vyzuť sa z tretier za jazdy. A beh, bolo mi jasné, že dnes predbiehať nebudem, nebolo koho. A to, že budem predbehnutý mi bolo viac ako jasné. A tak som klusal. Tak aby som sa cítil v pohode. Nebolo to asi až také pomalé. Pred otočkou v prvom kole ma predbehol Tomáš Kořínek a pred otočkou v druhom Martin Berka. Odmeral som si odstup od Ruda Cogana, a čuduj sa svete, 5km pred cieľom som mal náskok niečo málo cez tri minúty. Tak som si povedal, že to by bol predsa len cenný skalp a tak som trošku pridal. Veď 5 kilákov môžem bežať aj rýchlejšie, to by mi nemalo uškodiť. A tak pridávam. Už pri tom trošku funím, tepy sa blížia k 160 ale stále je to celkom v pohode. Tak 2 km pred cieľom sa pozerám dozadu a nikde nikto. Super, nemusím sa ďalej trápiť a upravujem tempo. A takto dobieham do cieľa. Polmaratón som vyklusal za 1:27:22. To je tempo 4:10/km na 154 tepoch. Tak s tým som celkom spokojný. Celkový čas preteku bol 4:20:46 a to je osobák! Navyše na trati, ktorá naozaj nie je rýchla. Cyklistika má 6x slušný kopec, slušne fúkalo a bola minimálne o kilometer dlhšia. A výsledok. Celkovo som po prvý krát nakukol na stredných tratiach do prvej desiatky. Bolo z toho 8. miesto. Kategóriu M35-39 som vyhral. Či som spokojný. Jasné, počítal som tak s 30. miestom a tak 4-5 v kategórií. Ale najviac spokojný budem až potom, keď zistím, že mi pretek neuškodil pred Slovakmanom. Takže na definitívne hodnotenie si budem musieť počkať až do soboty. A po preteku. Atmosféra v cieli bola NESKUTOČNÁ. Všetko dokonalé. Veľkorozmerové finišerské medaile, masáž, jedlo, pitie, cimbálovka, krojované devy a kopa spokojných triatlonistov. Zoznámil som sa z Marekom Nemčíkom, aj keď sme sa už poznali – ale oficiálne, s Filipom Kristlom (teda ja som ho poznal, on mňa určite nie), s triklubákmi z Blavy. Chalani z fóra běhej.com všetci krásne dokončili a tak sa bolo o čom rozprávať. Proste paráda. Na záver ešte malá poznámka. Pred štartom za mnou prišiel Milda Bayer a podal mi ruku so slovami : „Ahoj Jožko, ja so Milda Bayer ...“. Ty brďo, koľká česť. Milda je borec a to bola pre mňa obrovská pocta. Potom si so mňa vždy uťahoval na behu, keď sme sa stretali. Stále mal poznámky na moju veľkorozmernú prdel. Ja viem, že má pravdu, ale keď mne tak chutí.Úplne na záver by som chcel ešte raz úprimne poďakovať Dušanovi Kyjankovi na prekrásny pretek, v neobyčajne ľudskom prevedení, kde naozaj platilo – všetko pre pretekárov.