pondelok, 29. marca 2010

Bratislavský polmaratón 28.03.2010

Na záver prvého objemového bloku po Malajzii a Zélande som si bol prevetrať pľúca na Bratislavskom polmaratóne. Pôvodne som tam ani moc nechcel ísť, lebo bežať pretek v tréningovom tempe nie je to pravé. Ale minulý víkend som sa trošku testol a ešte tam zostala troška rýchlosti a tak som sa rozhodol predsa len prihlásiť. Cez týždeň som kvalitne "vyladil" počas 380km cyklistiky a 58km behun a 4-roch plaveckých tréningov. V sobotu som si dal už ale oddych v podobe 3km testovania nových botičiek na preteky a 1,5km plávania. A tak som plný očakávania vyrazil ráno o 6-tej do Brtatislavy (alebo o piatej starého času). Išli sme spolu s partákmi z našeho Trisport-u Demim a Lukášom s ich polovičkami. Ale k preteku. Plán som mal nasledovný. 4km rozklus, potom polmaratón a na záver 10km výklus. A predstavy o čase? Povedal som si, že pobežím 3:40/km a skúsim to vydržať celé :))))). A tak som vyrazil, po kľučkovaní na prvom asi pol kilometri sa konečne dostávam na nejakú pozíciu, kde by som približne mal patriť. To znamená rýchlici ďaleko vpredu a za seba so sa nepozeral :)))). A je tu prvé zvonenie garmina, ktoré oznamuje 1. kilometer. Bol za 3:25 aj s kľučkovaním - pekne si to bežím tep je v norme 166bpm. A tak nespomaľujem a idem ďalej. Tempo skoro rovnomerné, nasledujú ďalšie kilometríčky po 3:33, 3:36, 3:28 a 3:38. A to sa už ocitám na veternej Petržalskej štvorprúdovke. Zatiaľ je to stále pod 3:40 na každom kilometri a takže hurá ďalej. Aj ma to celkom baví, nič ma nebolí a tak si cupitám ďalej. Okolo 8. kilometra už trošku cítim, že nohy tvrdnú, ale to nevadí aj tak som sa chcel testnúť, koľko znesiem. 10-ku prebieham v čase 36:08 a horím si, super, za chvíľu sa to bude už skracovať. A to sa už ocitám na Dunajskej hrádzi v celkom slušnom protivetre. Cítim, že nastavené tempo už nie som schopný držať, ale aj tak to nie je najhoršie. Asi 4kilometre pred cieľom ma dobieha Maťo Bizik z Realizu. Bežíme tak 2 kilometre spolu a potom mi utečie. Skúšam sa ho držať, ale nemám na to. Ale to sa už dostávam na Starý most a do cieľa je to už iba asi kilometer. Hneď za mostom sa okolo mňa preženie Andrej Orlický. Neuveriteľné, ako ľahko beží. Hovorím mu prečo nepridá, keď ide tak zľahla. A on iba že nemôže, je to tréning a tepy nepustia. Aj ja by som chcel niekedy takto trénovať :))))). Ale už je tu cieľ a ja si to svištím cez bránu oficiálnom čase 1:19:42. Ten môj na garmine bol o 4 sekundy lepší. Som celkom v pohode, iba nohy mi tvrdnú ako štolverky. V cieli podebatíme s Maťom, Andrejom. Za chvíľu je tu ďalší Maťo (Šimkanin) a potom už aj Demi, Cyro z Triklubu ........... . Asi po 20-tich minútach sa dostávam k svojim handrám, s Demim sa rýchlo prezliekame a vyrážame na 10km výklus. No výklus. Prvých asi 500m to bolo ako pochod bionickov - ale postupne tvrdosť v nohách opadala a my sme sa vydali opäť na trať na Nový most, kde sme očakávali, že stretneme všetkých našich odvážnejších priateľov ktorí sa nebáli a dávajú si do tela celý maratón. A tak si tam po tej autostráde klusáme a každého povzbudzujeme a tlieskame. A už prichádzajú, Lukáš, Jožko Bezák, Vl001, Bahýlko ..... . S každým sa snažíme odbehnúť nejaký ten kúsok a potom sa prebehneme sadom Janka Kráľa ku Starému mostu a odbehmene si záverečné 2 kilometre ešte raz. Ale to už máme dosť a tak v priestore štartu a cieľa sadáme do tepla v Mekáči a tankujeme studenú Colu :)))))). Potom ešte odfandíme kamarátom na cieľovej rovinke a sadáme s nimi opäť v mekáči ku studenej Cole, teplej káve a nevyhnutným dvom cheese-zom. Pri odchode zbadám ešte Peťa Vabrouška, ktorý si prišiel odbehnúť celý maratón, chvíľu sa porozprávame a ja už valím domov.
Čo dodať na záver. Celkom pekný deň. Bratislavský maratón a polmaratón je podľa mňa výborne zorganizovaný, naozaj nemá dôvod po organizačnej stránke vytknúť jedinú vec. Ale jedna by sa predsa len našla. Síce iba jedna, ale podľa mňa dosť podstatná a to je presná dĺžka trate. Myslím si, že takéto podujatie by si zaslúžilo certifikovanú trať, kde sa človek môže spoľahnúť na to, že beží 21,1km a nie o 250 až 300m viac. Ale možno bola trať vymeraná presne, to iba môj garmin ukázal 21,41km, Demiho 21,36km, Maťov 21,34, Andrejov foodpod 21,6km ........... . To sú moc veľké odchylky na trati, zloženej prakticky iba z dlhých priamych úsekov. Dosť ma to štve, lebo som bežal tempo 3:43/km a keby som mal na garmine v cieli 21,1km tak by bol môj čas o viac ako minútu lepší. A 1:18:35 je lepšie ako 1:19:42 :))))). Tak snáď nabudúce.
Inak i presnosti garminu. V Malajzii aj na Novom Zélande mi nameral na oboch maratónoch 42,2km.
Ešte nejaké tie údaje do štatistiky:
Medzičasy :
5km: 17:43
10km: 36:08
15km: 54:59
hodina : 16,30km
Celkový čas (oficiálny): 1:19:42
priemerný tep 166bpm - v podstate rovnomerný počas celého preteku
Umiestnenie 35.miesto celkovo, 32. miesto M18-39, 18. miesto Majstrovstvá SR v polmaratóne.
A môj pocit z behu? Nedostatky sú stále obrovské, ale pozitívne je, že sa dajú systematicky vylepšovať, aj keď už asi nie počas tejto sezóny. Takže zase až niekedy inokedy, keď bude čas na systematický bežecký tréning. Od teraz to bude asi iba o období tesne pred ironmanom, ironman a tesne po ironmanovi a tam ssa toho moc nenatrénuje :)))))). Tak nabudúce, snáď to bude už aj o plávaní a bicyklovaní :)))))).

štvrtok, 18. marca 2010

IM New Zealand 2010 - TAUPO - 5. časť


A je tu odchod. Ráno si dáme ešte spoločné raňajky s Janice a okolo 9-tej vyrážame do Aucklandu. Máme čas, veď lietadlo nám letí až okolo 19:00. A tak sme si naplánovali cestu po pobreží Tichého oceána. Mierne prší. To je po prvý krát, čo vidíme počas našej cesty dážď. Janice hovorí, že to za nami plače Nový Zéland. Nič to, lúčime sa a vyrážame. Trvá nám to aspoň 3 hodiny, kým sa dostaneme k oceánu. Medzi tým samozrejme niečo pojeme.




Čakal som, že Tichý oceán bude niečo veľké. Ale pohľad naň predčil moje očakávania. V podstate pokojný, ale aj tak vydával neskutočne pôsobivý silný hluk. Pokojný znamená 2-3 metrové vlny, ktoré sa lámali tak 200metrov od brehu. Hneď sme nahodili plavky a išli sme ho vyskúšať. Ale iba tak opatrne, keď sme videli tú nenormálnu silu vĺn. Ale aj tak úžasný zážitok. Potom sme sa spokojní vybrali do miestneho KFC-čka, niečo pojesť. Tam nám dokonale zmenili náladu, keď sme po dlhom čakaní dostali najnechutnejšie jedlo aké sme počas našej cesty jedli. Nevadí, aj tak sme všetko zošrotovali a vyrazili sme Auckland. Prechádzali sme naozaj zaujímavou krajinou, meniacou sa snáď každých 5 kilometrov. Miestami sme si pripadali ako v Chorvátsku, potom medzi Nitrou a Zlatými Moravcami, za chvíľu sme išli okolo Prešova. Ale to už sme boli v Aucklande. Vrátili sme auto, našťastie nepoškodené, až mi je to divné po tom, čo som ho mal ja v rukách počas posledného týždňa. Odbavili sme sa a vyrazili vymiesť Duty-free shopy. Nenašli sme tam nič dobré iba pivo. A tak sme si kúpili 6 kúskov (2 ja a 4 pre Marečka), vypili sme ich pri pohľade na novú A380-ku v miestnom bare a utekali na poslednú chvíľu do lietadla, aby nás zaviezlo domov.


No a v lietadle sme po nejakom tom vínečku naštartovali notebook a začali písať začiatok nášho príbehu na Novom Zélande, práve vo chvíli, keď Zéland nenávratne mizol za oknami nášho oceľového vtáka. Ale to ste už všetko čítali - dúfam.

Cesta domov nekonečná. Ale s Marekom je nám veselo. Pijeme, spíme, vyjedáme palubné zásoby a tak dookola. Zase pristávame v Dubaji. Zaujímavé, keď som bol minulý rok niekoľko-krát v Dubaji, vždy som si myslel, že som niekde na konci sveta. Teraz mám pocit, že som už takmer doma. Aké je všetko relatívne. Po nasadnutí bol už veľký excitement a tajk som ani nespal. Kukol som nejaké filmy, pobehovali sme z Marečkom po palube, žobrali duplu na jedenie a tak. A boli sme doma vo Viedni. Batožina dorazila tiež v poriadku a v letiskovej hale nás čakal Cyro, ktorý pre nás prišiel z najväčšej Slovenskej dediny. Zvítali sme sa a odovzdal mi kľúče od môjho Galaxíka. To bol pocit, zase šoférovať auto :). A po správnej strane. Aj keď človek je tvor návykový. Samozrejme, že namiesto smeroviek som zase púšťal stierače a v Bratislave som neprávom vynadal protiidúcim šoférom, že idú v protismere. Až môj Mareček ma opravil, že oni idú správne, že už sme v Európe :). Kam sme išli najskôr v Bratislave. Asi si myslíte, že do Mc Donaldu. Omyl. Na úrad vlády. Takmer sa nám dostalo oficiálneho prijatia, ale skončilo to aj tak skvele, kávičkou, koláčikmi a 6-timi fľašami Tokajského. Na záver sme sa s Marečkom bratsky vyobjímali a ja som vyrazil domov na posledných 140 kilometrov. Ako to býva doma, keď tatík príde z dlhej cesty si asi viete predstaviť, takže to nechám na vašej fantázii.
Toto bol teda náš príbeh z prvej etapy nášho turné po svetových Ironmanoch. Samozrejme už počas cesty domov sme hútali, čo a ako ďalej a veru sme aj vyhútali. Ale to je zatiaľ iba v našich hlavách a keď to všetko nadobudne reálne kontúry, dáme vedieť.
Napíšem ešte epilóg, predsa takáto cesta vyžaduje poriadny záver a nie iba takýto jednoduchý.

utorok, 16. marca 2010

IM New Zealand 2010 - TAUPO - 4. časť

Na tento deň sme si naplánovali big trip na sopky. Teda lepšie povedané, na najvyššiu horu severného ostrova - stále činnú sopku Mt. Ruapehu. Po ceste sme fotili a fotili. Lávové polia, jazerá sopky, kamene .......... . Po poludní sme sa konečne dotrepali k spodnej stanici lanovky, vedúcej na sopku. Dali sme si tam malé pivko, lasagne a vyrazili sme smerom k vrcholu. Lanovkou sa ale dá dostať iba do cca. 1800metrov. ďalej iba peši po brutálnych kameňoch. Usúdili sme, že nemáme šancu, hore by to ešte ako-tak šlo ale dole s ironmanskými nohami - to radšej nie. A tak sme sa v tej výške slnili, fotili a debatovali s okoloidúcimi turistami, ktorí nechápali, prečo tam kde oni majú vindstoperové bundy sú dvaja divní chlapíci v triatlonových dresoch Kiwami :))))))))))).
Po ceste naspäť sme si ešte kúpili jedného celého mŕtveho pečeného vtáka (Marek chcel výhradne Kiwiho, ale nakoniec sa musel uspokojiť s kurčaťom) a zmastili sme ho na najbližšom možnom odpočívadle. Na záver dňa sme nasali slnečné lúce na pláži pri brehu Taupa a zašli domov.
Doma sme mali prezentáciu o Slovensku spojenú s púšťaním DVD o Slovensku. O desiatej večer ale začal ďalší program. V telke dávali hodinový zostrih z Havaja 2009 a potom hodinový z IM Arizona 2009 (Mareček tam pretekal a tak záznam doplňoval svojimi poznámkami (Mareček miluje Rudyho Garciu - to bolo s jeho verbálneho prejavu evidentné).
Načerpali veľa prírodných krás Nového Zélandu a tak sa s vami pokúsime o nejaké podeliť. Žiaľ nedá sa tá nádhera zachytiť jednoducho objektívom, treba sa tam ísť jednoducho poprechádzať, poprípade prechádzku spojiť s plávaním, cyklistikou a behom, tak ako sme to urobili my - a neľutovali sme.
Ale teraz už dosť kecov, ponúkam zopár záberov, ako prebiehal náš predposledný deň na opačnej strane zemegule :))))))))))))))

Taupo Panoráma - Mareček to vie :))))))))
Ešte raz
Blížime sa k sopkám
Táto bola dobrá, ale mi ideme na o 1000metrov vyššiu
Tá istá, ale pohľad už od tej "našej sopky"
Maco Shocker tiež gúľa očami a "naše" autíčko, ktoré nás vozilo po Zélande
Goliáš preskakuje sopky
Treba sa identifikovať :))))))))
Identifikoval ssa aj Mareček - teraz každý vedel, že je jediný finisher IMNZ z Udavského
Podlad na náš cieľ zospodu
Prichádzame na koniec cesty (asfaltovej) Paradoxne tu bol najhladší asfalt, aký sme na NZ videli.
Pred výstupom sa treba posilniť
Posilňoval aj Mareček
Cesta hore - lanovkou :)
Zobrať na cesty kameru je najväčšia blbosť. Kopa krámov a asni chvíľa kľudu.
Dva najlepšie stroje na sopke :)
Skokan Tatranský-Udavský
Kraulovú techniku je treba pilovať neustále a každodenne - aj na sopke :)
Maťo Holečkom odviedol dobrú prácu - deň po IM si Mareček poskakuje po skalách
Na sopke sme stretli bratov z Moravy
Zaslúžený šlofík večer pri jazere :)

pondelok, 15. marca 2010

IM New Zealand 2010 - TAUPO - 3. časť

David and Janice our "parents" in Taupo, New Zealand

A po preteku? Už musím trošku loviť v pamäti. Za tie necelé tri týždne sme toho s Marekom zažili celú hromadu. A udialo sa toto. Doobedie sme prespali. Boli sme v tom, že bicykle si môžeme z depa vyzdvihnúť do 12-tej, ale pravda bola, že do desiatej. A tak sme sa v pohodičke vybrali do depa okolo pol dvanástej a tam na nás čakalo úplne prázdne depo, ktorom boli asi iba 4 bicykle. Ale ujo strážnik bol zlatý, vôbec mu to nevadilo.



Potom sme ukojili našu nenormálnu žravosť, Marek si zamaškrtil na suchi a ja som si dal all You can eat v Pizza Hut :)))))). Po Irone dávam jasne prednosť pred kvalitou kvantite, ale vlastne to ja stále :))))).

Takto sme jazdili po Tapo
Potom sme zase prišli "domov". Už nás čakala naša milá Janice s Fionou, že nás prevezú autom po zaujímavých miestach v blízkosti Taupa. My, obaja uťahaný, sme samozrejme súhlasili, Marek ovšem iba pod podmienkou, že ho zavezú na najgulervúcejšiu pláž na jazere Taupo, kde si bude môcť zaplávať tak, ako ho príroda stvorila. Mareček dostal sľúbené a tak sme mohli vyraziť. Najskôr sme sa vyviezli na kopeček nad mestom, odkliaľ bol krásny výhľad na jazero. Potom nasledovali Huka falls. Krásne vodopády na rieke, vytekajúcej z jazera. Hromový hukot. Mareček opäť prejavil svoju, ako on hovorí, gulervúcu odvahu a takmer sa stal súčasťou toho hukotu. Odtiaľ sme sa vybrali na "farmu", kde chovajú rakov. Potom zase do údolia, kde je onožstvo geotermálnych vrtov a z tých vedú rôzne parovody a horúcovody do geotermálnej elektrárne. A skončili sme samorrejme na Marečkovej najgulervúcejšej pláži. Bola naozaj bombová, krásny záliv, nikde ani nohy, iba jazero. Matka s dcérou najskôr chceli újsť, ale potom v nich evidentne prerástla zvedavosť nad opatrnosťou, ako to u žien býva ........ :)))))))))))
Pohľad na Taupo
Ešte raz
Huka falls - aj Macovi Shockerovi sa to páčilo
S Janice
Hovorím, že Macovi sa páčilo.
JUMP!
Ja iba zpoza búčku - mám rodinu.
Ešte raz Hula Falls, teraz z vyhliadky o niečo vyššie.
Predstavujeme mám Fionu - najmladšiu dcéru Braddock-ovcov
Geotermálna elektráreň - na papieri
Geotermálna elektráreň - realita
Krásni chlapci na druhej strane zemegule
Typická vzorka Novozélandského asfaltu
Marekova vysnívaná pláž a jeho bliskáč
Po návrate som hlavne ja javil známky totálneho zdevastovania a tak som na hodinu zalomil. Potreboval som nabrať nejaké sily na záverečnú award ceremony. Tá bola dosť chladná. Kopa rečníkov, mizerná hudba s ešte horším ozvučením. A vôbec, všetci boli akýsi odmeraní. Vôbec sme sa nebavili. Ako program nám ukázali trápnu tanečnú transvestickú show a baby pomaľované na holé telo, ktoré nemali ani cici ani rici. Pojedli a vypili sme všetko, čo sme mohli a po 3a pol hodinách nudy spojenej so žraním sme sa dostali domov.
A tu sme na vyhlasovaní výsledkov s ďaľšou dobrou Novozélandskou dušou Janette Blyth.
Moc nám pomohla.

sobota, 13. marca 2010

IM New Zealand 2010 - TAUPO - 2. časť



Budí ma budík o 4:30 a nevyspatý sa suniem z postele. Budím Mareka, ale ten sníva ďalej. Janice mi uvarila ryžu, pridávam do nej banány a napchávam sa až mám bulvy za ušami. Prichádza aj Mareček, neviem či niečo jedol - maximálne tak 2 banány. Baby,Janice s Fionou nás zavezú na štart. Tam už je poriadny frmol a tak narýchlo kontrolujeme bicykle a prichádza na mňa poriadna predštartovná megasračka. Ale pred kadibúdkami sú hrozné rady a tak tam stojím asi 20 minút. Potom konečne vykovám to, na čo som tam stál a vykonal som toho veľa :)))) . Lenže čas beží a ja vidím, že štart je za 15 minút. To by bolo OK, keby štart nebol asi tak pol kilometra od depa. A tak letím na štart a predieram sa medzi stovkami pomaly sa pohybujúcich AG pretekárov, ktorí majú o 15 minút viac času. K vode sa dostávam 5 minút pred štartom, ale vôbec nechápem, skade sa štartuje. Profíkov nikde nevidím, a až potom mi nirekto vysvetľuje , že štart je asi 100m od brehu. A tak sa pomalým plávaním vydávam za málo-početnou skupinkou profíkov, čakajúcich vo vode. Je ich tam asi 30. Ja prichádzam úplne posledný a do štartu sú 2 minúty. Marek sa pýta, že kde som. No bol som predsa v rade na kadibúdu, nie? O namazaní sa bodyglidom, sa mi ani nesnívalo a tak potom dopadol môj krk, keď som sa vyzliekol z neoprénu. Ale je tu rana z kanóna a je odštartované. Výhoda profi-štartov je v tom, že máte pokoj, nikto vás nekope, nebúcha, každý v pohode odštartuje a postupne pridáva. Nikto, kto na to nemá sa netlačí dopredu. A tak si aj ja nachádzam svoje miesto v trojčlennej skupinke, niekde v 2/3 štartového poľa.Rýchlici sa postupne vzďaľujú a tí pomalší tiež, len opačným smerom. Ocitám sa v 3 člennej skupinke s dvoma babami a tak plávane celých 3,8km. V závere ich púšťam veľkoryso pred seba, nebudem sa tam s nimi mlátiť o sekundy. Plávalo sa mi s nimi výborne. Primerané tempo, výborná 19 stupňová pokojná a čistá voda. Proste presne také plávanie, aké som chcel. Plávať primerane rýchlo, ale stratiť čo najmenej síl. Nakoniec som vyšiel z vody za niečo menej ako 55 minút. Po výbehu z vody na pretekárov čaká pomerne dlhý výbeh do depa. Jeto viac ako pol kilometra a okorenené výbehom schodov v závere. Samotné depo vybavujem veľmi rýchlo a naskakujem na bicykel.
Na cyklistiku som si vymyslel plán, že nesmiem od začiatku tlačiť na pílu. Pekne opatrne, niekde medzi 140 -145tepami. To je o 15 menej ako jazdím obyčajne, lenže aj chcem, aby som mal nejakú silu aj na beh, nemám na výber. Jednoducho cítim, že nie som oddýchnutý a nerád by som tento pretek zbabral. Proste idem tak, aby som v konečnom účtovaní dosiahol čo najlepší výsledok. Lenže. Cyklistika v Taupo začína nepríjemným prejazdom mesta a stúpaním. Mám pocit, že sa úplne vlečiem, predbieham moje dve kamarátky z vody, ale tepy nepusia. Nechcem pridať - v úvodnom kopci je to zradné. Potom sa trať vyrovnáva a ja naberám rýchlosť. Idem absolútnu sólo jazdu. Nevidím nikoho pred sebou, ani za sebou. Iba nejaký ten kilometrík pred otočkou zisťujem, že na trati nie som sám. Oproti sa rúti Terenzo Bozzone a za ním s odstupom asi dvoch minút balík prenasledovateľov. Bola to skupina, ale musím povedať, že jazdili úplne ukážkovo čiste. A tak otáčam aj ja, celkovo na 10. pozícii a vydávam sa smerom späť. Po nejakých troch-štyroch kilometroch vidím oproti prvý balík najrýchlejších AG-pretekárov. Tí už čisto nejazdia. Nejazdia síce galusku na galuske, ale odstupy typujem tak na 4 metre.
To im to ale svišťí. Po nejakej minútke stretávam podobný, asi 20 členný balík, po ďalšej minúte tretí a takto to ide ďalej. Niekde medzi balíkmi sa vyskytne osamelý časovkár :))). Snažím sa jazdiť ťažšie prevody s kadenciou okolo 73-75, aby rýchlosť bola ako-taká a pritom tepy zostali čo najnižšie. Vôbec nesledujem priemernú rýchlosť. Nebudem to tu ani rozpisovať, na ďalších 90km sa vôbec nič nestalo. Išiel som úplne sám, nikde okolo mňa ani duše. Otáčam na 135. kilometri a už minútu po tom ako som otočil vidím oproti spomínané balíky, jeden po druhom. A tak je mi jasné, že je iba otázka času, kedy ma dobehnú. Vzdorujem asi ešte 15 kilometrov a potom ide cez mňa prvý balík. Skúšam zachytiť tempo za nimi s normálnom odstupe, chvíľku to zvládam, ale potom rezignujem. Idú príliš rýchlo. Bodaj by aj nie, veď štartovali 15 minút po mne, takže moja strata je už obrovská.
O 10 kilometrov sa situácia opakuje a o ďalších 10 znovu. Takto ma predbehlo asi 30 borcov a ja mám pred sebou už iba jeden cieľ - nejako to dotočiť do cieľa. Aj napriek tomu, že som zvolil miernejšie tempo, mám toho plné zuby. Predsa len 180km na bicykli nie je sranda. Ešte niečo napíšem k trati. IM New Zealand ná pomerne rovinatú cyklistiku. Jazdí sa v dvoch kolách tam a späť. V každom kole sú dve tiahle stúpania, dosť dlhé a nepríjemné. Čo robí ale cyklistiku náročnejšou, je silný vietor. V deň preteku fúkal naozaj extrémne silný a zobral mnoho síl. A potom je tu ešte jedna vec - asfalt (alebo ako to kamenie na ceste nazvať). Povrch ciest je veľmi hrubý, drncá to strašne - hrôza. Máte potit, ako keby sa vám išiel pod nohami rozmontovať bicykel do šrôbku. Takže presne trať, ktorá mi nesedí. Pre krpcov a ľahké váhy ako som ja sú veterné roviny utrpením, ja potrebujem kopce. Cyklistiku zvládam za 5hodín a 16 minút. Môže byť. Depo je v pohode, rýchle a vybieham.
Na trati behu je už asi 40 ľudí. Beží sa v dvoch kolách. V každom kole sa najskôr prebehne okolo centra mesta a potom sa beží von z mesta a oráča sa okolo kuželu. Beh v Taupo je čo sa týka profilu trate ťažký. Skoro žiadna rovina, stále hore a dole. Miestami sú kopce naozaj nepríjemné. Ak tomu neskutočne silný vietor. Logické, beží sa popri jazere. Aspoň že počasie bolo milostivé. Je polojasno, väčšinou svieti slnko, ale teplota vzduchu je tak okolo 24 stupňov. V tom sa dá bežať. Na behu fakt cítim sily ušetrené v prvých dvoch disciplínach. Ale maratón je dlhý a preto sa snažím neprepáliť a držím sa na optimálnych 140 tepoch.
Prvé kilometre bežím priemerne 4:37/km. Cítim sa dobre, len kopce a protivietor berú sily. Ale veď po otočke mi bude fúkať do chrbta. Asi na 14. kilometri zastavujem na minútu na cikpauzu a tak si dosť výrazne kazím rýchlostný priemer. Ale už som fakt musel. Fúka mi do chrbta, ale cítim že aj z vetrom v chrbte nie som schopný bežať rýchlejšie. Asi vädnem. Prvé kolo dávam za 1:41 aj nejaké drobné a vyrážam do druhého. Stúpania sú čoraz ťažšie, ale nikde nezastavujem, snažím sa bežať. Okolo 25. kilometra bežím tempo 5:10 - 5:20/km a začínam toho mať tak akurát plné kecky.
Ale to už je cieľ blízko. Záverečné 4 kilometre borím zase 5-kovým tempom a asi 400m pred cieľom mi Fiona, jedna z dcér našich domácich dáva do rúk slovenskú zástavu a je si môžem užiť cieľovú rovinku. So v cieli a nohy mám tvrdé ako štolverky. Maratón som odbehol za 3:32hod a celkový čas je 9:50hod. Veľa ľudí v cieli ešte nie je, ale ja som štartoval s 15 minútovým náskokom na AG a tak všetci, ktorí prídu do cieľa v najbližších 15-tich minútach budú predo mnou. Je mi to ale jedno, ja som to chcel dokončiť a dokončiť s dobrým pocitom. A tom sa mi podarilo. Som spokojný.

Na trati behu som stretol Mareka, povzbudili sme sa a dohodli sme sa, že ho počkám v cieli. Nechávam sa teda vymasírovať. Dostal som sa do dúk ozajstnému maurskému drevorubačovi. Ak som mal po preteku ešte nejaký sval fnčný, tak po masáži určite nie. Ale prežil som aj toto, a tak hodinu iba pijem a žeriem. Porom vidím do cieľa priblehať Mira Vraštila a tak idem za ním a zase spolu jeme a pijeme. Porom už pribieha do cieľa vysmiaty Mareček.

Zdá sa, že si to parádne užil. Ale prvý dojem klamal. Marek je na šrot a je mu hrozná zima. A tak ideme čo najrýchlejšie do auta a domov. Tam Mareček pod perinu a ja asi po hodinke ležania na najväčšiu pizzu, akú v Taupo majú a sa idem baviť a tancovať na tribúnu na cieľovej rovinke. Užívam si to a nasávam atmosféru, počkám až do polnoci a po dobehnutí posledného pretekára sa aj ja vydávam na cestu domov. Takže takýto bol pretek IM NEW ZEALAND.