sobota, 13. marca 2010

IM New Zealand 2010 - TAUPO - 2. časť



Budí ma budík o 4:30 a nevyspatý sa suniem z postele. Budím Mareka, ale ten sníva ďalej. Janice mi uvarila ryžu, pridávam do nej banány a napchávam sa až mám bulvy za ušami. Prichádza aj Mareček, neviem či niečo jedol - maximálne tak 2 banány. Baby,Janice s Fionou nás zavezú na štart. Tam už je poriadny frmol a tak narýchlo kontrolujeme bicykle a prichádza na mňa poriadna predštartovná megasračka. Ale pred kadibúdkami sú hrozné rady a tak tam stojím asi 20 minút. Potom konečne vykovám to, na čo som tam stál a vykonal som toho veľa :)))) . Lenže čas beží a ja vidím, že štart je za 15 minút. To by bolo OK, keby štart nebol asi tak pol kilometra od depa. A tak letím na štart a predieram sa medzi stovkami pomaly sa pohybujúcich AG pretekárov, ktorí majú o 15 minút viac času. K vode sa dostávam 5 minút pred štartom, ale vôbec nechápem, skade sa štartuje. Profíkov nikde nevidím, a až potom mi nirekto vysvetľuje , že štart je asi 100m od brehu. A tak sa pomalým plávaním vydávam za málo-početnou skupinkou profíkov, čakajúcich vo vode. Je ich tam asi 30. Ja prichádzam úplne posledný a do štartu sú 2 minúty. Marek sa pýta, že kde som. No bol som predsa v rade na kadibúdu, nie? O namazaní sa bodyglidom, sa mi ani nesnívalo a tak potom dopadol môj krk, keď som sa vyzliekol z neoprénu. Ale je tu rana z kanóna a je odštartované. Výhoda profi-štartov je v tom, že máte pokoj, nikto vás nekope, nebúcha, každý v pohode odštartuje a postupne pridáva. Nikto, kto na to nemá sa netlačí dopredu. A tak si aj ja nachádzam svoje miesto v trojčlennej skupinke, niekde v 2/3 štartového poľa.Rýchlici sa postupne vzďaľujú a tí pomalší tiež, len opačným smerom. Ocitám sa v 3 člennej skupinke s dvoma babami a tak plávane celých 3,8km. V závere ich púšťam veľkoryso pred seba, nebudem sa tam s nimi mlátiť o sekundy. Plávalo sa mi s nimi výborne. Primerané tempo, výborná 19 stupňová pokojná a čistá voda. Proste presne také plávanie, aké som chcel. Plávať primerane rýchlo, ale stratiť čo najmenej síl. Nakoniec som vyšiel z vody za niečo menej ako 55 minút. Po výbehu z vody na pretekárov čaká pomerne dlhý výbeh do depa. Jeto viac ako pol kilometra a okorenené výbehom schodov v závere. Samotné depo vybavujem veľmi rýchlo a naskakujem na bicykel.
Na cyklistiku som si vymyslel plán, že nesmiem od začiatku tlačiť na pílu. Pekne opatrne, niekde medzi 140 -145tepami. To je o 15 menej ako jazdím obyčajne, lenže aj chcem, aby som mal nejakú silu aj na beh, nemám na výber. Jednoducho cítim, že nie som oddýchnutý a nerád by som tento pretek zbabral. Proste idem tak, aby som v konečnom účtovaní dosiahol čo najlepší výsledok. Lenže. Cyklistika v Taupo začína nepríjemným prejazdom mesta a stúpaním. Mám pocit, že sa úplne vlečiem, predbieham moje dve kamarátky z vody, ale tepy nepusia. Nechcem pridať - v úvodnom kopci je to zradné. Potom sa trať vyrovnáva a ja naberám rýchlosť. Idem absolútnu sólo jazdu. Nevidím nikoho pred sebou, ani za sebou. Iba nejaký ten kilometrík pred otočkou zisťujem, že na trati nie som sám. Oproti sa rúti Terenzo Bozzone a za ním s odstupom asi dvoch minút balík prenasledovateľov. Bola to skupina, ale musím povedať, že jazdili úplne ukážkovo čiste. A tak otáčam aj ja, celkovo na 10. pozícii a vydávam sa smerom späť. Po nejakých troch-štyroch kilometroch vidím oproti prvý balík najrýchlejších AG-pretekárov. Tí už čisto nejazdia. Nejazdia síce galusku na galuske, ale odstupy typujem tak na 4 metre.
To im to ale svišťí. Po nejakej minútke stretávam podobný, asi 20 členný balík, po ďalšej minúte tretí a takto to ide ďalej. Niekde medzi balíkmi sa vyskytne osamelý časovkár :))). Snažím sa jazdiť ťažšie prevody s kadenciou okolo 73-75, aby rýchlosť bola ako-taká a pritom tepy zostali čo najnižšie. Vôbec nesledujem priemernú rýchlosť. Nebudem to tu ani rozpisovať, na ďalších 90km sa vôbec nič nestalo. Išiel som úplne sám, nikde okolo mňa ani duše. Otáčam na 135. kilometri a už minútu po tom ako som otočil vidím oproti spomínané balíky, jeden po druhom. A tak je mi jasné, že je iba otázka času, kedy ma dobehnú. Vzdorujem asi ešte 15 kilometrov a potom ide cez mňa prvý balík. Skúšam zachytiť tempo za nimi s normálnom odstupe, chvíľku to zvládam, ale potom rezignujem. Idú príliš rýchlo. Bodaj by aj nie, veď štartovali 15 minút po mne, takže moja strata je už obrovská.
O 10 kilometrov sa situácia opakuje a o ďalších 10 znovu. Takto ma predbehlo asi 30 borcov a ja mám pred sebou už iba jeden cieľ - nejako to dotočiť do cieľa. Aj napriek tomu, že som zvolil miernejšie tempo, mám toho plné zuby. Predsa len 180km na bicykli nie je sranda. Ešte niečo napíšem k trati. IM New Zealand ná pomerne rovinatú cyklistiku. Jazdí sa v dvoch kolách tam a späť. V každom kole sú dve tiahle stúpania, dosť dlhé a nepríjemné. Čo robí ale cyklistiku náročnejšou, je silný vietor. V deň preteku fúkal naozaj extrémne silný a zobral mnoho síl. A potom je tu ešte jedna vec - asfalt (alebo ako to kamenie na ceste nazvať). Povrch ciest je veľmi hrubý, drncá to strašne - hrôza. Máte potit, ako keby sa vám išiel pod nohami rozmontovať bicykel do šrôbku. Takže presne trať, ktorá mi nesedí. Pre krpcov a ľahké váhy ako som ja sú veterné roviny utrpením, ja potrebujem kopce. Cyklistiku zvládam za 5hodín a 16 minút. Môže byť. Depo je v pohode, rýchle a vybieham.
Na trati behu je už asi 40 ľudí. Beží sa v dvoch kolách. V každom kole sa najskôr prebehne okolo centra mesta a potom sa beží von z mesta a oráča sa okolo kuželu. Beh v Taupo je čo sa týka profilu trate ťažký. Skoro žiadna rovina, stále hore a dole. Miestami sú kopce naozaj nepríjemné. Ak tomu neskutočne silný vietor. Logické, beží sa popri jazere. Aspoň že počasie bolo milostivé. Je polojasno, väčšinou svieti slnko, ale teplota vzduchu je tak okolo 24 stupňov. V tom sa dá bežať. Na behu fakt cítim sily ušetrené v prvých dvoch disciplínach. Ale maratón je dlhý a preto sa snažím neprepáliť a držím sa na optimálnych 140 tepoch.
Prvé kilometre bežím priemerne 4:37/km. Cítim sa dobre, len kopce a protivietor berú sily. Ale veď po otočke mi bude fúkať do chrbta. Asi na 14. kilometri zastavujem na minútu na cikpauzu a tak si dosť výrazne kazím rýchlostný priemer. Ale už som fakt musel. Fúka mi do chrbta, ale cítim že aj z vetrom v chrbte nie som schopný bežať rýchlejšie. Asi vädnem. Prvé kolo dávam za 1:41 aj nejaké drobné a vyrážam do druhého. Stúpania sú čoraz ťažšie, ale nikde nezastavujem, snažím sa bežať. Okolo 25. kilometra bežím tempo 5:10 - 5:20/km a začínam toho mať tak akurát plné kecky.
Ale to už je cieľ blízko. Záverečné 4 kilometre borím zase 5-kovým tempom a asi 400m pred cieľom mi Fiona, jedna z dcér našich domácich dáva do rúk slovenskú zástavu a je si môžem užiť cieľovú rovinku. So v cieli a nohy mám tvrdé ako štolverky. Maratón som odbehol za 3:32hod a celkový čas je 9:50hod. Veľa ľudí v cieli ešte nie je, ale ja som štartoval s 15 minútovým náskokom na AG a tak všetci, ktorí prídu do cieľa v najbližších 15-tich minútach budú predo mnou. Je mi to ale jedno, ja som to chcel dokončiť a dokončiť s dobrým pocitom. A tom sa mi podarilo. Som spokojný.

Na trati behu som stretol Mareka, povzbudili sme sa a dohodli sme sa, že ho počkám v cieli. Nechávam sa teda vymasírovať. Dostal som sa do dúk ozajstnému maurskému drevorubačovi. Ak som mal po preteku ešte nejaký sval fnčný, tak po masáži určite nie. Ale prežil som aj toto, a tak hodinu iba pijem a žeriem. Porom vidím do cieľa priblehať Mira Vraštila a tak idem za ním a zase spolu jeme a pijeme. Porom už pribieha do cieľa vysmiaty Mareček.

Zdá sa, že si to parádne užil. Ale prvý dojem klamal. Marek je na šrot a je mu hrozná zima. A tak ideme čo najrýchlejšie do auta a domov. Tam Mareček pod perinu a ja asi po hodinke ležania na najväčšiu pizzu, akú v Taupo majú a sa idem baviť a tancovať na tribúnu na cieľovej rovinke. Užívam si to a nasávam atmosféru, počkám až do polnoci a po dobehnutí posledného pretekára sa aj ja vydávam na cestu domov. Takže takýto bol pretek IM NEW ZEALAND.

3 komentáre:

Anonymný povedal(a)...

Pepo jsi borec. Závodil jsi takticky a po kopcovitém maratonu těsně nad 3:30 Ti nemůže nikdo říct, že nejsi běžec. Stejně nechápu jak se dá uběhnout maraton po 180 km na kole. Mně stačí jen ten samotný maraton. Hodně zdaru do dalším IM přeje Tom.

Anonymný povedal(a)...

Ještě jednou gratuluju, šel si na to moc dobře-hlavou :-)) a díky za pěkné čtení.
mapo

rk povedal(a)...

Pěkné čtení.
Pěkný závod.