utorok, 28. júna 2011

Moraviaman 2011

Fakt neviem ako to mám napísať. Dlho, krátko ... úsmevne , vážne, alebo ako ...


Jednoducho, Moraviaman bola jedna veľká párty pre bandu kamarátov z Čiech a blízkeho okolia, ktorí sú postihnutý podobnou chorobou. Tých ľudí nie je veľa, ale asi to majú nafurt ...


Dúfam, že je vidieť to odhodlanie ....

A tak som znovu na štarte. Moraviaman je pre mňa špeciálny pretek, takmer domáci (mám to sem najbližšie zo všetkých pretekov) a tento rok štartujem navyše za domáci Moraviaman team. Takže obrovská zodpovednosť. Navyše Juro Daňek - sám najväčší Moraviamanský boss mi prizvukoval niečo o vážnosti situácie a o tom, že nakúpil medzinárodný tím a konečne chce bedňu ... . A tak sme vytvorili Moraviaman team Ja, Mareček (najväčší slovenský ironmanský Mekgajver a Jeff z Arizony. Áno tu je vidieť jeden z výsledkov nášho minuloročného ironmanského ťaženia po svete. Jeff nás zobral v Arizone bývať k sebe, tam sme ho úplne zblbli, donútili ho zošlapať Grand Canyon dole aj hore a skoro pri tom zomrel ..., o tri dni nato sa prihlásil na IM Arizona na ďalší rok .... A potom začal trénovať... niekedy pred dvoma mesiacmi sme ho zlomili, aby nás prišiel len tak pozrieť, že ho zoberieme do Klagenfurtu na ironmanskú stanovačku :))). Keď už mal zabookovanú letenku sme mu oznámili, že je prihlásený na Moraviamana a že bude štartovať :))) Bol z toho asi dosť mierne povedané prekvapený ... ale je tu a je na štarte :))))

Keď súperi videli náš a to doslova internacionálny team, tak sa nám pokúšali všemožne skomplikovať pretek :))) Omylom mi niekto zobral neoprén aj čiapku a dostal som ho naspäť až tesne pred štartom ..... . Škoda, možno by sa mi lepšie plávalo bez neho ...

S Michalom Urbánkom sme mali miesto vedľa seba ... asi to tak malo byť po celý pretek a bolo :)

Ale je tu sedem nula nula a párty môže začať. Vrháme sa do vody a to doslova po hlave, pádlujeme v tých gumách ako keby nám boli v pätách všetci otrokovickí žraloci, špeciálne nasadení do šterkáča Jurom a Silvou pre túto príležitosť ...

A tak makám ako blázon, ja fakt veľké zubaté ryby nemusím ... V jednu chvíľu, asi 10 sekúnd po štarte som dokonca aj pred Tomášom Martínkom a to asi nie je dobre ... A tak si radšej hľadám spoľahlivého vodiča. Rozhodol som sa pre Vabroucha. Je veľký, dobre rozráža vodu a tak to považujem za dobré riešenie. Dobré riešenie to bolo asi po druhú bójku, tam sa Vabrouch rozhodol, že ma odpojí ... :))) asi preto, že sa rozhodol, že on si zase zapláva za iným medveďom Tomom Bednářom. A tak je to v pr... Áááále je to jedno, nachádzam iné nohy a vešiam sa za ne. Tie nohy kopú ako bláznivé, pripadám si ako vo virpúle. Ale vďaka aj za to ... A takto to ide jeden a pol kola. Potom, neviem čo som vlastne robil, ale vľúdila sa mierna navigačná chyba ... a tak ma odpáral aj kopáč. Návrat na trať ma stál tak pol minútky a kopu sprostých slov. Týmto sa hlboko ospravedlňujem Jožkovi Bezákovi, z ktorého som si robil skoro rok srandu z toho ako blúdil v jazere v Regensburgu :)))). Ja som dokonca zablúdil v Otrokovickom šterkáči ... A tak sa prepadávam do ďalšej skupinky, tam už je mi hej, tempo je fakt rekreačné a tak sa len tak veziem. Ale je to tak dobre. V neopréne je mi horko a tak si tam stále púšťam vodu, nech sa úplne neuvarím. Ale som z vody, nechce sa mi ani pozrieť na hodinky, lebo viem že to bude úplne zlé, ale čo už, bývalo aj horšie .... veď ešte nie je koniec ...


Depo, to už viem rýchlo ako blesk, a tak už aj mastím na kolo. Cyklistika to je asi najsrandovnejšia disciplína ... konečne má človek čas poriadne sa poobzerať po okolí, okukať ako sa majú súperi (alebo kamoši), užiť si vrtochy počasia, zmoknúť, byť zbombardovaný krúpami, uschnúť keď niekto proti vám stále púšťa ventilátor ... potom znovu zmoknúť ... Zopár krát vyletieť z cesty, keď človeka idiot za volantom kamióna vytlačí až mimo cestu ... A samozrejme je tu konečne príležitosť poriadne sa najesť a napiť. Takže cyklistika je vlastne taká gurmánska vložka medzi plávaním a behom. Ja som osobne na tom kole točil tými mojimi mierne prerastenými koncovkami, až som to dotočil do cieľa čuduj sa svete na druhom mieste v tesnom závese 13-tich minút za motorkou Vabrouškom :)))

Luky Krpec sa za mnou držal asi 100 kilákov ... išiel naozaj parádne

Beh to je niečo úplne iné ako nejaká tá cyklistika. Hlavne pre takých ako som ja, čo im príroda nadelila baculatejšie nožičky ako by sa patrilo ....

To mi bolo hej ... svet bol farebný a krásny ...

Ale pokúsim sa s tým popasovať. Vybieham s rozvážnym krokom a len dúfam, že to nejako dobojujem. Viem, že náskok nemám veľký a tak Rudu Cogana vôbec neriešim (ako obyčajne), ale hneď za ním sa rúti Mišo Urbánek a ten mi pred tromi týždňamina behu tak naložil , že som z toho naozaj urobil hĺbkovú analýzu, dôsledkom čoho boli dosť nepríjemné dlhé bežecké seansy, ktoré mali jediný cieľ ... znova vysekať z hrubého neotesaného polena niečo, čo bude schopné sa v maratonkach pohybovať tak, aby to nevyzeralo, že iba ja nesiem v batohu tehlu a ostatní okolo mňa fičia.

Ale fičali, Vabrouch lietal svojimi vabroskokmi, Rudo svojimi nimikrokmi a Michal bol na každej otočke bližšie a bližšie ... .

Na takom maratóne má človek čas na všeličo, užíva si to (pokiaľ vládze), povzbudzuje (pokiaľ mu stačí dych), registruje povzbudzovanie ostatných (pokiaľ ešte vníma) a to mu umožňuje nejako sa domotať do cieľa ... A že toho povzbudzovania bolo poriadne veľa ... ďakujem vám priatelia, strašne mi to pomáhalo, Jirkove slová o nejakej zodpovednosti, alebo niečom takom :))), Pepínove vtípky .... perfektný servis (vždy som vedel koľko je kto za mnou) .... bohužiaľ vždy som sa dozvedel negatívnu informáciu :)))

Kto si myslí, že táto fotka je čiernobiela, tak sa mýli ... ja som to v týchto chvíľach naozaj takto videl, len kontúty boli menej ostré ...

Hlavne som mal kopu času porozprávať sa aj s najvyšším šéfom, všeličo mu nasľubovať, a keďže máme dlhoročne dobré vzťahy dúfať, že mi pomôže sa dotackať do cieľa na bedni ...

V poslednom kole to už vyzeralo všelijako, ale nejako som predsa len zabojoval a to spôsobom, že som sa úplne rozšrotoval, pred sebou videl iba hmlisto siluety nejakých postavičiek sa prirútil do cieľa. No, a to sa nakoniec podarilo ...

Ale v závere sa mi rozjasnilo ... a posledný 226000. meter som si aj podskočil ...

A potom som si už mohol konečne začať vychutnávať deň ... a že som si ho vychutával :)))

Nakoniec sa nášmu medzinárodnému Moraviaman tímu podaril krásny výsledok a finišovali sme na treťom mieste a tak sme si deň užili priam dokonale ... Jeff zvládol svojho prvého Irona a Mareček predviedol kvalitný profesorský výkon, ktorý história ocení až niekedy keď budú známe súvislosti a tí čo sa naháňali na trati tu už nebudú ale on stále áno :))))

Takto som vystískal Marečka v cieli ... keby ste však vedeli, čo mi na to povedal ...

A aký bol Moraviaman? Výborný. Je to môj srdcový pretek a bol naozaj skvelý ... nakoniec ako vždy.

Silva, Jirko ďík ...
Náš tím na pódiu ... nabili nás iba Vabrouškovci a Rakeťáci ...

... autorkou týchto super fotiek je Jitka Sečková, za čo jej veľmi pekne ďakujem ...

utorok, 7. júna 2011

Czechman 2011 pretek a po preteku

Tak teraz niečo o mojom preteku...


Priletel vrtulník a bolo odštartované. Stál som v prvej línii, takže žiadne predieranie sa, trošku som zabral a bolo vymaľované. Tieto, dovolím si to povedať, malé preteky majú jednu veľkú výhodu ... vo vode nie je žiadna bitka ... alebo aspoň nič podobného, čo sa odohráva v sérii Ironman. Hneď po prvých záberoch cítim, že je to ono. Konečne to, na čo som dlho čakal ... dobrý pocit z plávania. Po asi tak 300 rýchlych metroch sa to konečne ukľudňuje, nachádzam si miesto za plavcom, ktorý má už asi niečo odplávané ... pláva rovnomerne, nohami kope minimálne a ide úplne priamo. Doslova ideálny vodič. Za celý čas plávania sa ani nemusím pozerať, kde je bójka, proste sledujem nohy a to je všetko. Za 26minút a 58 sekúnd vyliezam z vody, cítim sa výborne ... Konečne spokojnosť s plávaním ... po dlhej, dlhej dobe (veď som pre to aj niečo urobil za posledné 3 týždne ... a malo by to byť v lete oveľa lepšie).



S vyzliekaním neoprénu mám už nejakú tú prax a tak kým borci predo mnou hľadajú zipsy ja už mám polovicu neoprénu dole. Depo vybavuje celkom rýchlo, len okuliare nie a nie zastrčiť do prilby, musím preto zastaviť, ale to je zdržanie na 3 sekundy, takže nič sa nedeje. A som na kole. Predpokladám, že po plávaní som tak okolo 30. miesta (v skutočnosti som bol 21.) a tak si hovorím trošku na to prišliapnem, pozbieram zopár borcov, nájdem si dobré miesto a tam to ukľudním.


Na prvých 15 kilometroch predbieham asi 6 tich, jediný, kto akceptuje moje tempo je Lukáš Slatinský. Asi na 20. kiláku som sa dostal za ďalšieho Lukáša, tento krát Vrobela. Idem za ním po otočku a ešte kúsok a potom ho predbieham v jedinom kopčeku na trati. Nejakú dobu idem vpredu a potom ide Lukáš Vrobel predo mňa.


Takto sa vymeníme ešte raz a asi od 35 kilometra je Lukáš stále vpredu. Jeho tempo mi vyhovuje a tak nemám čo riešiť, idem stále asi tak 15 metrov za ním, aby nebolo pochýb o tom že nehákujem. Takto je to až do konca prvého kola. V druhom ma predbieha aj Lukáš Slatinský, ale ideme stále spolu ako skupinka, vpredu dva Lukášovia a ja :))). Na otočkách si sledujem odstup od čela pretekov a som milo prekvapený, že to nie je nič dramatické ... po prvom kole asi 4 minúty. V priebehu druhého kola predbiehame ešte asi troch borcov, dokonca po otočke na krátkej vložke ala Paris Roubaix aj Andreja Orlického.


Na kockách doslova okolo neho preletíme. Nič mimoriadne sa na kole už nestalo, len točím pedálmi v intenzite ktorá je celkom primeraná (aspoň si myslím) a mám pocit, akoby som cyklistikou prešiel ako nôž maslom. Po dvoch hodinách a 17-tich minútach je dobojované. Sám som prekvapený, po tom čo jazdím 2 mesiace na kole a na kosačke mám najazdených iba 600 kilometrov to nie je najhoršie (dokonca je to 7-mi najrýchlejší cyklistický čas). Depo zase v pohode, celkom rýchlo ... ale cítim, že beh bude dnes bolieť.


Je naozaj horko, slnko praží a to ja nerád. Ako náhle bežím rýchlejšie začínam sa prehrievať a nie a nie to uchladiť. A k tomu som v podstate iba dva dni po chorobe ... takže si hovorím "Len to nejako prežiť, utekať, utekať a utekať ... nikde nezastavovať." Heslo dňa znie: "Čím rýchlejšie pobežíš, tým skôr to budeš mať za sebou". Kukám na hodinky a hovorím si: "No keď to pobežím aj pomaly za 1:30 aj tak to bude môj najrýchlejší poliron." Ako strašne sa dá mýliť som však zistil už niekde na treťom kilometri. Prvé dva boli v pohode ale ten tretí? O 4:15/km som si mohol nechať iba zdať.


Predbieha ma Orličák, ten zase letí, niet pochýb, že bude najrýchlejší na trati. Prvý krát vidím Vabroucha, je prvý, ale nebeží nič-moc. Za ním vidím Karla Zadáka a to je fakt pohľad, ktorý sa nevidí často. Zalomený v predklone sa potáca krokom po ceste. A to čo je? Karči Džalaj beží skvele a ide dopredu ... a takto nejako sa to odohráva, sranda to sledovať, ale nie je sranda bežať. Fakt som už prehriaty a čakanie na občestvovačku niekde na 8-mo kiláku je nekonečné. Na nej vylejem na seba snáď všetko, čo tam majú a vypijem toho tiež požahnane :). Tu prežívam najhoršie chvíle a bežím fakt pomaly ... kiláky tesne pod 5min/km. Je poriadne teplo, ale zdá sa, že sa začína mračiť. Mierne sa ochladzuje a tým sa aj ja mierne preberám.


Dokončujem prvé kolo, pozdravím sa s Dankou a deťmi a idem ešte na chvíľu do roboty :) ... V druhom kole je to veselšie, nikto ma už nepredbieha, v podstate som si to odsledoval ... nikto by ma ani nemal predbiehať. Stretám Kiku Lapinovú a je jasné, že to vyhrá ... má už iba minimálnu stratu. Sranda je sledovať aj čelo pretekov ... Karči Džalaj je už tesne za Vabrouchom, ale krásne sa rozbehol aj druhý Karel a Orličák je úplne iná liga. Ako to dopadne??? Uvidím asi až v cieli. Postupne teplota klesá a ja bežím už celkom v pohode kiláky po 4:25/km a viem, že cieľ je už blízko. Už iba posledná zátačka, viem že za mnou nikto tesne nie je a tak počkám na deti a spoločne prebehneme cieľom.



Krásny finiš. Dal som to. Čas behu úplne zúfalý 1:38:56, ale v kontexte okolností a ostatných bežeckých časov to snáď nebude až taká tragédia. Celkový čas preteku bol 4:25:38, celkové 13. miesto a 3 miesto v kategórii M35.

Na víťazného Vabroucha som stratil 15 minút. Spokojnosť? Asi by mala byť. Nič som od preteku nečakal a dopadol som z mojich troch štartov na Czechmanovi najlepšie ... a pritom konkurencia bola naozaj poriadna. Dokonca prvá bedňa v kategórii na Czechmanovi. Toto sa mi tiež vyhýbalo ... Niet čo dodať - Musím byť spokojný.


A ako to celé nakoniec dopadlo ... to už aj tak každý vie. Vabrouch udržal prvé miesto, Karel Zadák nakoniec prešprintoval Andreja a na Karola Džalaja zostalo 4. miesto. Skvele dopadol aj môj veľký kamarát Jožko Bezák, ktorý porazil všetkých svojich kamarátov/súperov a vyhral druhú najstaršiu kategóriu. Kika Lapinová s prehľadom zvíťazila a krásne išla aj Svetlanka Lipárová, ktorá skončila celkovo 4. a samozrejme vyhrala svoju AG. Baby bežali úplne skvele, len do kelu, keby sa naučili už konečne plávať :)

Po pretekoch sme sa mali tiež skvele. Nemá kedy to tu všetko rozpisovať tak iba heslovite.

Porozprával som sa z kamarátmi, ktorých som už dávno nevidel.

Dobre sme sa najedli :))) to je základ ... , zobrali cenu za 3. miesto, kúpili šampanské, zohnali drevo na oheň a prišli do nášho kempu. Nachystali sme si oheň, prípitok a oslávili sme krásny deň. Posedel sme pri ohni až do 11-tej a bolo nám fajn. Deti už boli úplne hotové a asi prvý krát v živote sa sami pýtali spať. Tak sme ich uložili a my s Dankou sme ešte zostali chvíľu sa pozerať na hviezdy ...

Druhý deň sme hneď ráno nafúkali kajaky a kajakovali sme až do poobedia a potom hurá domov.

Tak toto bol náš Czechman.

Ešte odkaz pre Toma Petra : Tome, bol to fakt perfektný pretek, bez pripomienky ... určite najskvelejší, na akom som bol v Českých končinách. Vďaka.

Vlado ... aj ty si bol priam GULERVÚCI :))) ... budem ťa za to povzbudzovať v Klagenfurte :)

Ešte jedno poďakovanie ... za naozaj poriadnu kopu krásnych fotiek, autora poznám iba jedného Jitko ďík.

pondelok, 6. júna 2011

Czechman 2011 ... pred pretekom

Keďže už je zo mňa "bloger" tak sa asi patrí niečo napísať.


Napíšem to asi trošku inak ako som písal doteraz, možno práve aj preto, že sa aj môj pohľad na triatlon mierne zmenil.

A napíšem toho aj trošku viac, lebo také skvelé podujatie ako bol Czechman 2011 si to zaslúži.

Na Czechmana sme sa vybrali celá rodina a pojali sme ho ako rodinný výlet. Už týždeň pred štartom som intenzívne zbieral informácie o nafukovacích kajakoch a všetkom okolo toho. Proste som chcel splniť synov sen, voziť sa na kajaku, samozrejme semienko jeho vzťahu ku kajakom som mu zasial ja už dávnejšie. Ale on bol tou hnacou silou, ktorý nasmeroval celú rodinu, aby sme sa začali venovať aj tejto aktivite. Týmto ďakujem Vláďovi Diatkovi za zodpovedanie mojich dotieravých otázok ohľadom kajakov a vesiel :).

Takže, po ceste sme sa stavili v Gumotex-e v Břeclavi a tam nás už čakali dva krásne kajaky (jeden dvojmiestny a jeden jednomiestny), veslá, pumpa ... . Všetko sme to pribalili do už aj tak plného auta a nabrali sme smer Czechman.

Deti strašne radi bývajú v kempe a ja som si jeden dobrý pamätal z pred dvoch rokov a tak som objednal miesto v obytnom prívese v Autokempe Buňkov pri Přelouči. Vedel som, že sa im tam bude páčiť, príves 10 metrov od jazera, ohnisko ... proste pre nich dokonalé prostredie. Pre nás s Dankou zase kopa starostí, ale to už jednoducho tak chodí ... :)

Po príchode do kempu sme iba rýchlo vyhádzali " nepotrebný staf" a mazali sme na miesto pretekov, lebo o hodinu sa mala začať Triatlonová školička" pre mojich dvoch malých pretekárov. S malými problémami sme miesto pretekov našli a už sme sa tešili na to ako Jožko s Margarétkou pôjdu do školičky. V podstate sú to ostrieľaní borci, o triatlone toho na ich vek vedia naozaj veľa, ale školička im neuškodí ... aspoň si prejdú trate atď ... :)
Takže rýchlo vyhádzať všetko z kufru, zmontovať bicykle, zobrať všetky potrebné veci a deti a hurá do školičky. Deti dostali podrobne vysvetlené trate a potom si ich aj vyskúšali. Vrhli sa do vody, skúsili si depo, odbikovali aj odbehli. Organizátori preložili trať cyklistiky z asfaltu do terénu, ale keby na spevnený povrch ... oni to preložili rovno do poriadne hrbolatej trávy. Z tohto som mal naozaj obrovské obavy. Ako to tá moja Margarétka prejde. Je hrozne maličká a na bicykli má iba 16" kolesá, čo je obrovský hendikep... ale ona si s tým poradí.

Po školičke zase všetko zbaliť a premiestniť do kempu a vybaliť :)

Sobota pre nás začínala skoro. Budíček o siedmej, rýchle raňajky, balenie a presun na štart. Deti mali prezentáciu už o 8:00, takže to boli pomerne veľké fofry. Všetko zase zmontovať, zaregistrovať deti, prichystať im štartové čísla, uložiť veci do depa a ešte raz im všetko vysvetliť. Medzi tým som sa odbehol zaregistrovať aj ja :).

A máme tu štart najmladšej kategórie 8 ročných a mladších, kde štartuje aj Margarétka. Má iba 6 rokov a je ešte iba škôlkárka.




Deti čaká 50metrov vo vode, kilometer na biku v ťažkom teréne a 300metrov behu. Vrhá sa do vody a začína kraulom a presne tak ako som jej povedal, keď bude cítiť, že už nevládze prechádza na prsia. Z vody vybieha v pohode, veď 50-ku pláva pravidelne na tréningoch. Keďže ešte nechodí do školy, môžem jej v depe pomôcť, ale nerobím to, lebo fakt všetko zvláda perfektne. Nahadzuje prezadzovačku s číslom, obúva tenisky, pripína si prilbu. Akurát jej podávam bicykel, lebo ho má na stojane a ten jej zaklapujem ja. S obavami sledujem, ako jej to pôjde po tých hrboloch. Ale ide ako guľa. Síce raz padá, ale hneď sa zdvíha a trieli ďalej. Prichádza s veľkým náskokom do depa. Odkladá bicykel a prilbu a už je na trati behu. Bežím popri nej a s úžasom sledujem ako sústredene ukrajuje metre z trate. Volám na ňu: "Margarétka nemusíš na ponáhľať, si prvá a máš veľký náskok."


Ale ona akoby tomu nechcela veriť, mastí ďalej a pribieha do cieľa. Vlado Baron hlási, že tu máme v cieli prvú pretekárku a Margarétke dochádza že naozaj vyhrala. Bolo úžasné sledovať, ako toto malé dievčatko všetko perfektne zvláda a pripravila mi obrovskú radosť.

Ale v podstate sa ani nemáme kedy vytešovať, lebo už je pripravený štart staršej kategórie a tam štartuje Jožko. Poprajem mu veľa šťastia a už sú aj vo vode. Čaká ich 100m vo vode, 2km terénnej cyklistiky a 600m behu. Jožko z vody vybieha na celkom peknej pozícii, depo zvláda skvele a už je na kole. Tu ale strašne stráca.




Má iba 20"kolesá a všetci jeho súperi majú 24", alebo 26", čo je pri prejazde trávou a jamami obrovská výhoda. Takže na cyklistike sa prepadol dozadu. Depo zvládol výborne a na behu sa strašne snažil, ale stratu už nedohnal. Dobehol na štvrtom mieste.

Bezprostredne po preteku sa malo konať vyhlasovanie víťazov ale nejako sa to naťahovalo. Nakoniec sa konalo asi s pol hodinovým oneskorením. To už som bol poriadne nervózny, lebo ma v aute čakalo rozmontovaný bicykel, nahádzané veci v ruksaku a igelitka z prezentácie. Do uzavretia depa bolo asi 15 minút. Všetko som to rýchlo zmontoval, pobalil a na bicykli odšprintoval do depa. Po ceste som ešte stihol deti na stupňoch víťazov, urobil nejaké fotky :).


Z Vabrouchom sme išli poslední do depa ... On s rozbitou hlavou a ja s hlavou v smútku, že som si zabudol anticrampy a nemám ani len čistú vodu vo fľašiach. Nebolo nikoho, čo by mi dal čo i len čistej vody ... Našťastie som stretol Bezákovcov a Štefka mi doniesla naplnené bidony čistou vodou. Anticrampy sa mi tiež podarilo zohnať od Pavla Davida. Už odchádzam z depa a stretávam Richarda Malinu. Už z úplného zúfalstva sa ho pýtam, či nemá niekde po ruke jonťák ... a on že áno. A tak rýchlo šprintujem do depa po moje fľaše z čistou vodou, pribieham k Richardovmu autu a pridávam tam ten zázračný prášok. Je skvelé mať toľko kamarátov, ešte raz vám ďakujem. V tom zisťujem, že som sa v tom zhone nestihol ani najesť. Našťastie je Danka nablízku a tak sa dostávam do auta a môžem doslova do seba nahádzať ryžu s ananásom. Keď odkladám jedlo a zatváram auto je presne 40 minút do štartu. Už úplne hotový ešte mažem do depa a pripevňujem tam na bicykel fľaše s jonťákom. Do štartu je 30 minút a ja si konečne od siedmej ráno sadám a zisťujem, aký som uťahaný. Kto toto neabsolvoval, tak nevie. Fakt poslednú hodinu som prežil v strese a až teraz mi dochádza, že vlastne aj ja budem pretekať. Ale po takejto šichte?

Nič-to, už s tým nič nenarobím, nezostáva mi nič iného, iba sa ukľudniť a skúsiť sa skoncentrovať na to, čo ma čaká. Vypočujem si rozpravu ... až tam sa dozvedám, aké sú trate :) a súkam sa do neoprénu. Pomaly sa idem rozplávať a postaviť sa na štart :) ...

Ale to už bude iný príbeh a o ňom zajtra :)