nedeľa, 29. apríla 2012

Slovakman 2011

Len veľmi ťažko sa odhodlávam dopísať report z posledného preteku sezóny 2011, lebo ten ma poznamenal na dlho .... Bol to ten najdepresívnejší pretek, aký som kedy išiel a hneď po ňom so ukončil sezónu ...
Ale je tu sezóna nová ... polroka som sa z toho dával dokopy a snáď sa to nejako podarilo aj vďaka Marekovemu neustálemu kibicovaniu ...
Je načase urobiť konečne za sezónou 2011 urobiť hrubú čiaru a snáď to urobím týmto článkom.
Takže ako to bolo.
Na pretek som sa veľmi tešil, možno až priveľmi ... ani som si v tom nevšimol, že stále viac a viac času trávim na cestách a v robote a trénujem menej a menej ... jednoducho nebolo času. Myslel som si, že to nejako ešte potlačím a výborná forma z Moraviamana a Bátoviec vydrží ...
Už deň pred pretekom Mareček poznamenal, že som ako bambulo ... áno váha išla hore a asi forma dole :)
Ale kašlať na to ... ide sa pretekať. Slovakman je po prvý krát preložený z Nitry do Piešťan ... pre mňa supervýhoda ... môžem na preteky pekne ráno z domu, mám to na štart necelých 40 minút.
Nebudem rozpisovať, čo bolo pred a tak začnem hneď pretekom. Nejako som sa nasúkal do nového Helixu 2, ktorý som mal na sebe iba 2x. Starý som totálne roztrhol a tak som musel pred pretekom riešiť aj túto nemilú vec. Zdalo sa mi, že starý Helix mi bol trošku veľký (SM) a tak som išiel do menšieho ... teda najmenšieho SX. Na to aby sa človek doňho narval, naozaj nesmie mať nadváhu ... asi aj preto som do toho išiel ... bude to každoročne taká motivácia ... dostať sa na pretekársku váhu ... a keď nie, tak dostanem pokutu v podobe nutnosti kúpiť väčší neoprén :))). Tak som sa nejako do tej gumy nasúkal a postavil na štart.
Odštartovali nás a začala tradičná mydlenica vo vode. Poriadne som to schytal, tak na prvých 200 metroch, okuliare plné vody, hlava dobitá ... ale žijem a aj priestoru už je viac. Naozaj zase to to musím napísať. Štafety NIKDY s hlavným pretekom ... sú nabudení a bijú tých ktorí potrebujú začať voľnejšie.
Ale OK ... plávam ďalej. Už je to v pohode, vylejem vodu z okuliarov a plávam si v kľude. Plávajú sa 4 okruhy a pri prebehu do druhého vidím, že som dosť vpredu ... možno až príliš, neprepálil som to? Teraz už je zbytočné nad tým rozmýšľať, plávam ďalej ... V priebehu ďalších kôl ma predbehnú asi dvaja ... neviem či štafeťáci a už vybieham z vody ... depo je plné pozriem na Garmina ... je tam 53 minút ... s tým som spokojný ... žiaľ je to to posledné, čo som na mojom Garmine v ten deň videl. Vyzliekam neoprén a s rukávom strhávam aj Garmin ... hnusne zanadávam a idem ďalej. Vlado Baron mi ho zdvíha a dáva mi vedieť, že bude uňho...

Beriem kosačku, už tam chýba asi 6 kôl ... Andrejovo, Karolove, Vabrouchove, Šimiho, Pavla Kašpárka a Štupiho ... Posledných troch menovaných ale vidím tesne pred sebou ... takže OK. Ale ako teraz ... neviem aký je čas preteku, tepy ... nič a tak proste pedálujem. Hneď na prvej zátačke predbieham Pavla Kašpárka ... tuším má defekt, po nejakých 2 kilákoch Štupiho a za chvíľu aj Šimiho. Ten začína pomalšie ... takže to nič neznamená ... pomerne rýchlo sa im vzďaľujem. Prichádza mi vhod, že som sa na trati stretol nejako s Palim Šimkom (už sa nepamätám, či som ho dobehol ja, alebo on mňa) ... ideme asi 10km spolu ... chvíľu ja chvíľu on ... potom mu unikám a som úplne sám. Do kelu ... nejdem moc rýchlo? Podozrivo im unikám, ale keď vidím Karčiho Džalaja a Vabroucha ako letia ... tak sa mi zdá, že sa iba tak knedlím ...

Na otočke zisťujem situáciu ... za mnou sa sformovala myslím trojica Šimi, Michal Urbánek a Luky Krpec. Za nimi asi 2 minúty Ivan Ježko a za ním zase tak 2 minútky Miško Kulich. Nič viac som nesledoval ... Takto to išlo celých 180km ... akurát to, že možno do 90-teho kiláku som im unikal a sťahoval Andreja Orlického a druhých 90 kilákov oni sťahovali mňa.


Nakoniec to dopadlo tak, že od skupiny sa oddelil Michal Urbánek na posledných cca. 20 kilákoch dobehol ma a predbehol ... ja som dobehol Andreja a predbehol ... on ma predbehol zase keď som si na príjazdovej ceste vyzúval tretry a tak som prišiel za ním. Šimi s Lukym si ma vychutnali a prišli tak 5 sekúnd za mnou.


Takže v depe sme sa stretli piati. Sedeli sme všetci vedľa seba na lavičke a obúvali sme maratónky ... fakt husté ... toto som ešte nezažil piati vybiehame naraz :)))
Pri vybiehaní ešte vidím, že práve prichádza Ivan Ježko ... takže je tak asi 2 minútky za nami ... na poslednej otočke bol Miško Kulich za mnou tak 5 minút a vzhľadom na jeho beh je jasné, že je iba otázkou času kedy sa zozadu prirúti :).

A tak bežíme ... zo začiatku dobré ... tak po prvom kilometri sa ukazuje ako kto pôjde ... Michal Urbánej vyštartoval najskôr, tak je vpredu, potom ide Andrej a Šimi. Za nimi ja a potom Lukáš. Vzdialenosti sa zväčšujú a tuším, že takto to asi na nejakú dobu bude ...
Oproti vidím Karola, má poriadny náskok a beží výborne. Po hodnej chvíli vidím Vabroucha, ten mi už z diaľky oznamuje, že zablúdil a nadbehol si asi tak kilometer ... ale v jeho očiach vidím to zabijácke odhodlanie a chladnú kalkuláciu ... určite mu už jeho kalkulačka v hlave vyrátala ako musí bežať a kedy Karola dorazí :)


Určite sa pýtate, kde je tá strašná depresia ... veď to vyzerá ako pohodový pretek ... určite už kopa z emócií vyprchala, ale verte mi, počas behu som si prešiel ozajstným očistcom, a snáď tisíc-krát som si položil otázku "Prečo to robíš?" a verte mi nenašiel som jedinú racionálnu odpoveď ... povedal som si vybodni sa na to ... keď si chceš zapretekať, je tu kopa kratších pretekov, kde sa nemusíš takto mordovať ... Fakt mi to nešlo, trpel som ako HOVADO a len som videl ako sa mi chalani vpredu vzďaľujú a tí čo sú za mnou sa približujú ...
Nemal som ani len blbé hodinky aby som aspoň tušil ako bežím ... v druhom kole mi podala Danka svoje digitálky (týmto sa jej chcem ospravedlniť ešte raz za to zvresknutie po nej, ale kľudne som jej aspoň 3x povedal, že potrebujem jej hodinky a ona mi stále iba podávala nejakú fľašu s vodou a absolútne nevnímala, čo jej hovorím ... naozaj zafungovalo až zúfalé zarevanie "Tvoje hodinky!!!"... trvalo asi pol okruhu, kým som sa naučil ktoré tlačítko je na čo :) ... potom som bol schopný aspoň odmerať čas na jedno polkolečko, a keďže malo 3,5km ... tak som nejako vykalkuloval tempo ... bolo stále pomalšie :).


Niekde vo štvrtom okruhu ma predbieha Lukáš v piatom Miško Kulich, hlava nefunguje a ja sa iba motám po trati ... vidím, že sa trápia všetci ... je horko, slnko pečie a fúka vietor ...
Je tu koniec piateho kola, musím ešte jedno, snáď sa teraz nezlomím, už je to iba 7 kilometrov do konca sezóny (áno počas behu som presvedčil sám seba, že sa už v tomto roku na štart nepostavím) ... tak nech tým posledných 7 kilákov stojí za to ...
Na otočke do posledného kola zisťujem, že Ivan je už za mnou do minúty ... hovorím si skúsim to udržať a tak z posledných síl sa snažím pridať ... aspoň ja to tak cítim, aj keď to tak asi nevyzerá ... Blížim sa k otočke vidím, že Lukáš je tak 3 minúty predo mnou, ale kde je Miško ... ten už predsa bol pred Lukášom ... Potom ho vidím, je tesne za ním a trápi sa ... v tom úplne prepínam a hovorím si "Tuje tvoja šanca, urobiť z katastrofy aspoň slušný záver", neváham ... v priebehu sekundy sa mením z teliatka určeného na porážku na Terminatora a letím ... teraz to už aj musí vyzerať ... Miška Kulicha predbehnem do  kilometra ... Ivan pridal, ale ja ešte viac, viem, že keď bežím v tomto tempe, nikto ma nemôže dobehnúť ... Poslednú občerstvovačku iba preletím a je tu posledných 1,5km po hrádzi ... dokonca už vidím pred sebou aj Lukáša ... rýchlo ho sťahujem ... ale už ho asi nedám ... nakoniec dobieham za ním tak necelých 100metrov ...

Pred cieľom ma už čakajú moje drahé deti, že si prebehnú cieľom so mnou  a tak ich beriem za ruky a cez cieľovú bránu prebiehame spoločne ... Našťastie tu boli tie posledné 4 kilometre, tie mi urobili z úplne strateného dňa aspoň niečo pozitívne ... bežal som ich v tempe 4min/km ... z toho vyplýva, všetko je v hlave a tá dnes nefungovala ...
Ako to celé dopadlo, pretek som išiel za 9:09:33 (plávanie za 53:31, depo 1:35, cyklistika 4:48:32, depo 1:06, maratón 3:24:47 ) ... je to môj druhý najrýchlejší čas ... tak prečo si zúfať :)


Celkovo som skončil na 7. mieste, druhý v AG tradične za Vabrouchom ... ale hlavne je tu placka z Majstrovstiev Slovenska v dlhom triatlone. 3 miesto za Karolom Džalajom a Andrejom Orlickým. Takže opakovanie z polovičky z Bátoviec, len chlapci predo mnou si prehodili poradie. Pre úplnosť musím poznamenať, že predo mnou bol aj vetrán Šimi ... ale on je už starší pán a tak bol hodnotený s nimi :)

Slovakman 2011 bol naozaj pre mňa ťažký pretek ... ale vytrápil sa asi každý ... hodne si to dal aj Marek, ktorý tak absolvoval svojho 30. Ironmana a jeho séria v roku 2011 ešte pokračovala a zastavila sa na čísle 33 ... zase mám čo dobiehať (to som bol už iba nejaké 2 kúsky za ním a zase je to desať ... a keďže on už písmenká DNF nepozná, tak ho asi nedám ... pri jeho apetíte :) )
A keďže som si povedal, že je koniec sezóny, tak je ... nikto ma nedostane na žiadny štart a tak robím hrubú čiaru za sezónou 2011, kde som odpretekal iba dva ironmany, dve polovičky a jeden olympijský triatlon a Oravaman. Zato som zašiel svoje dva najrýchlejšie časy a aj výsledkovo to bola určite najlepšia sezóna ... a tak mi nezostáva nič iné len si poriadne oddýchnuť a o rok to skúsiť znova, s čistou hlavou a pozitívne naladený ... Howk koniec :)

pondelok, 19. marca 2012

Keď sa šofér nepozrie do späťáku pred tým ako otvorí dvere :)

Myslel som si, že zase dlho nič na blog nenapíšem. Ale dnešný deň bol výnimočný.
O jedenástej sme vyrazili pomerne veľká skupina na prvú cyklistiku, nech si zadok trošku zvykne. Dokonalé počasie, dokonalá jazda ... proste super. Dali sme 125km priemerom nad 32 km/h a bolo mi pri tom ako keby som doma ležal v obývačke v kresle ... proste pohodová jazda ... až na posledných 100metrov pred domom.

Išiel som okolo susedovho auta, no a on sa zrazu rozhodol, že vystúpi :))). Otvoril dvere, samozrejme sa nepozrel do späťáku a v tom prásk... Ramenom som vpálil do dverí, preletel aj s bicyklom cez dvere a už som sa aj váľal na zemi ... Bicykel rozletený, zadné koleso mi vyletelo z upináku ... proste masaker. Okolo mňa 10 ľudí, chceli volať sanitku, a tak som ich musel ešte ja ukľudňovať, že nech neblbnú, že to iba strašne bolí ale že som celý a nech sú len chvíľu ticho a nechajú na ležať ...
Čo nasledovalo? Nejako mi pomohli na nohy, skúsil som opraviť bicykel, čo sa aj takmer podarilo ... iba korman som nevedel vyrovnať ... a odmotal som sa domov.
Tam mi deti pomohli vyzliecť, lebo narazené rameno bolí tak, že nezdvihnem ruku ...
Mám otlčené koleno, lakeť, bok na ramene hrča ako svet ... ale idem do toho, narýchlo povolávam Danku, nech sa prezlečie a ide to so mnou rozbehať (pre istotu) a tak za chvíľku už odkrivkávam prvé kilometre. Predsa len som bol energeticky na nule a tak som iba vyklusal 8 kiláčikov po 4:50/km. Ale Danka aj tak nestačila. Ku koncu už koleno slušne bolelo a rameno len tak viselo, zdvihnúť ruku bolo úplne neriešiteľné. A tak sa skončil krásny sobotný deň.
Dopisujem to až v pondelok ráno.
Koleno v sobotu do večera neskutočne zatuhlo a nedalo sa zohnúť a tak som si fakt ľahol s obavami, že ráno to bude poriadna tragédia.
Ale nebola. Napodiv, ráno som mohol kolenom hýbať, problém sa presunul na narazený bedrový kĺb. Chodiť hore schodmi skoro neriešiteľné ... a tak som usúdil, že z nedeľného behu nebude nič. Aspoň som to skúsil rozbicyklovať. Dal som si 62 kiláčikov a celkom to išlo. Cez dediny som jazdil ako posratý a autá a cyklistov som obchádzal pekne zoširoka ...
Čo z toho všetkého vyplýva? Asi nič moc, len dúfam, že som si pády vybral už na celú sezónu a som rád, že sa v podstate nič tak strašného nestalo. Ale inak preletieť cez dvere auta je poriadna šupa, aj keď idete iba 20-kou :)))
Veľa šťastných kilometrov ...

piatok, 16. marca 2012

Oravaman - záver

Záver Oravamana bo viac ako štýlový. Najskôr nasledovalo pohodové vyhlásenie vonku, pri výbornom guláši. Všetko výborne ozvučené na tribúne ... a ušiel sa mi aj pohár za 3. miesto v kategórii 30-39 rokov. Porazili ma tradične Vabrouch a Orličák.

Takto ma deti dotiahli do cieľa :)))

Potom sa celé osadenstvo pomaličky presťahovalo do kongresovej haly penziónu a tam sa začala afterparty. Tá naozaj stála zato. Videoprojekcia, obrovská kopa jedla a proste všetko čo by si človek mohol zaželať ...

Aj takto sa na Orave finišovalo - Ivan Ježko

Neviem, kde to chalani z Oravy videli, pokiaľ viem tak na žiadnom svetovom evente neboli ... ale aj tam by sa od nich mohli učiť. Tej oravskej afterparty sa vyrovnala snáď iba tá v Malajzii ... kto bol v Malajzii vie o čom hovorím...
Prečo som to zrovnal práve s Malajziou? Oba preteky boli organizačne dokonalé, asi preto, že ich robia srdciari (škoda že  Malajziu prevalcoval biznis, to sa dúfam na Orave nestane). Len mi bolo ľúto, že sme museli okolo 11-tej odísť, na afterparty sme boli s deťmi a tie boli po celom dni úplne out ...

Klobúk dole, zorganizovať to a ešte sa aj postaviť na štart ...
... bojovať
a zvíťaziť !!!

Aby som to celé zhrnul:
najskôr to negatívne
Takú svalovicu, akú som mal po Oravamane som nemal nikdy v živote ... určite mi nepridalo ranné mroženie sa v termálnych bazénoch v Oraviciach (toto bolo tiež súčasťou organizácie preteku), ale nabudúce by som navrhoval Peťovi usporiadať radšej 80 kilometrové cyklo-vyjazdenie  po všetkých Oravských krkahájoch ... teda niekto nech ide plávať (napríklad rodinný príslušníci), ale predstavte si, keby si išli na druhý deň Oravamani spolu zajazdiť pekne spolu v pelotóne ... navrhoval by som trasu Zuberec - Popradské Pleso - Zuberec , možno je to trošku viac, ale kto by to počítal :)))
Ale vážne ... tá svalovica bola s úplne atypického behu ... ale behať som nemohol ešte ďalšie 3 dni ...
pozitívne
všetko
Povedal by som to stručne takto. Manželku mám z Turian, niekde na pomedzí Turca a Oravy. Pár krát sa mi stalo, že keď si tam tunajší chlapci trošku viac na zábave vypili, tak som sa tam napočúval napríklad aj to, že "vy Bratislavčania (vtedy som tam ešte býval) chodíte drať v zime sneh z hôr ... odvtedy mám vždy taký divný pocit ... proste sa bojím, aby som im ten sneh nezodral ...
A tak som mal trošku obavy ... ale ukázalo sa že ľudia zo Zuberca dokázali urobiť event ktorý sa odvtedy stal v mojich očiach merítkom kvality.
Viem, že odteraz budem ďalšie preteky zrovnávať práve s týmto ...
Takže už iba toľko :

Vďaka, bolo to GULERVÚCE !!!

sobota, 3. marca 2012

Ovavaman - 2. časť

Je tu štart ... skáčeme do vody a valíme vpred. Pole sa strašne rýchlo roztrhá ... chýba taký zdravý plavecký priemer a tak plávam pomerne osamotene ... rýchlici Orol a Paľo Šurda sú hneď niekde vpredu, Mosný, Jurkovič a Vabrouch tiež ... a potom sa tam knedlím niekde ja ...Aby nebola nuda tak počas prebehu z druhého do tretieho plaveckého kola pridávam efektnú piruetu na mokrej tráve zakončenú kvalitným karate-výkopom ... Do kelu videl som to na fotke pri vyhlasovaní, ale neviem tú fotku nikde nájsť ... Peťo, ak ju nájdeš pošli mi ju prosím). Dobre som všetkých pobavil a tak skáčem do vody a pádlujem ďalej ... Z vody leziem pomerne osamotene, viem, že to nebolo najlepšie plávanie ... ale na tomto preteku by nehralo roľu, ani keby som zaplával svoj najlepší plavecký výkon. Ten si nechávam na ďalšie sezóny :)))
Sám sa v depe divím, aký som šuchtavý ale nakoniec sa nejako vyteperím na kolo a vyrážam. Moje ambície na tomto preteku sa odrážajú aj na vybavení bicykla. Idem na normálnej silničke, s krátkou hrazdičkou a tréningovými plášťovými Mavic-mi.
Najskôr je tu rovinka, potom sa začne trať mierne vlniť, potom viac a potom je tu prvé stúpanie na Huty.

Čakám od toho, že ma to nejako vyflusne, ale nedostávam to, čo som očakával ... je to stúpanie ale také tiahle ... v podstate 80% na veľkú placku. Jediné čo konštatujem je, že Tomáš Kubek mi to v kopci poriadne naložil .... :). Potom nasleduje rýchly ale nenáročný zjazd do Zuberca a potom by mal prísť záverečný masaker ... stúpanie na Tatliakovu chatu. Asi v tretine stúpania ma dobieha Ivan Ježko, ani sa nečudujem ... toto je trať stavaná presne na neho ... ľahký pavúk a skvelý cyklista.


Ivanove tempo je ale akceptovateľné a tak idem za ním. Toto sa už dá označiť za stúpanie. Definitívne zhadzujem na malú a ťahám ... vpredu sa mi zdá, že sa niekto motá po trati ... je stále bližšie a bližšie ... Ivan akosi spomaľuje a tak idem pred neho a hovorím, poď docvakneme toho pred nami ... je to Paľo Šurda ale dorazíme ho až v depe ... z depa prakticky vybiehame traja naraz a začína posledná disciplína ... neviem síce prečo sa volá beh, ale dajme tomu...
Asi po 200m metroch behu do vrchu začína cca. 2 kilometrová horolezecká pasáž, kde nastúpame ja presne neviem koľko ale možno 800metrov. Miestami to nie je beh, ani chôdza, je to štvornožkovanie medzi kameňmi. Z trojice mi to ide asi najrýchlejšie a tak v závere predsa len získavam malý náskok ... Som na vrchole, občerstvím sa a valím dole po kameniskom turistickom chodníku, aby som zase mohol bežať na ďalší kopec. Tento krát je to už beh ... beží sa po turistickom chodníku a je to celkom v pohode. Ďalší vrchol a zase dole kopcom ... medzi kosodrevinou a kameňmi ... hovorím si len zle nešliapnúť a fakt bežím úplne na istotu, lebo, kebyže mi noha uviazne medzi kameňmi to by vôbec nemuselo skončiť dobre. A zase hore ... tento krát naposledy, potom nás odkláňajú niekde dole do nejakej jamy, ktorá zdá sa nemá žiadne dno. Je to extrémne prudko dole koncom, miestami tak, že radšej chodím a zliezam ... nebežím.
Asi po kiláku sa to predsa len vylepšuje a už sa tam dá bežať ... síce medzi kameňmi ... Po nekonečnom zbehu v teréne sa dostávam na asfaltovú cestu a tam mi hlásia že predo mnou je niekto jednu minútu. Do cieľa sú to asi 4 kiláky, hovorím si, skúsim to a rozbieham to na tempo cca. 3:15/km. Toto tempo sa dá v pohode držať, lebo trať je pomerne slušne dole kopcom ... vidím ako sa približujem, ale nestačí to ... cieľ je blízko a stiahol som tak polovicu ... a tak dobieham do cieľa v trošku zvoľnenom tempe spolu s detičkami.

Do cieľa som prišiel na siedmom mieste a keďže predo mnou boli štyria mladíci do 30 rokov, tak som "obdržal" tretie miesto v M30-39 za Vabrouchom a Orličákom.

V cieli bola kopa melónov a tak som sa pustil do nich ... nasledovalo kopa mäsa, vybehanie s deťmi a nakoniec pozeranie v chate spolu s Vabrouchom časovku na Tour de France. Tak sme sa do toho zažrali, že sme ani nezbadali, že sme tam zostali poslední, Vabrouch, ja a zbytok mojej rodiny. A keby ste počuli, ako sme pri tom mudrovali ...


Ale mierne sme to prekoučovali, lebo už boli všetci preč, Peťo sa ešte zmestil niekomu do auta, ale kto by zobral celú rodinu ... nezostávalo nám nič iné, len sa pobrať naspäť peši ... je to nejakých 5 kilákov ... čo už. Ale nakoniec sa na nás usmialo šťastie a naložili nás dvaja organizátori do ich krásneho terénneho Subaru a razom sme boli na Pibisku.

Vyhlásenie a celkové zhodnotenie si nechám zase na neskôr ...

nedeľa, 26. februára 2012

Oravaman - 1. časť

Pokračujem v mapovaní sezóny 2011 :)
Viem, že to asi dostanem poriadne schytané od môjho oddielového kolegu, lebo on príspevky "tohto typa" nemusí, ale ja to chcem mať všetko popriadku, tak ako sa to udialo ...

Oravaman ...toto je vážna téma.


Už od jesene som vedel, že sa takéto niečo chystá a poviem to úprimne ... bol som pomerne skeprický ... triatlon na Orave, v horách, cyklistika samý kopec ... pre koho toto bude ... zase nejaký guláš pre bandu kamarátov a nie normálny pretek ...

Nedával som veľkú šancu tomu, že na takýto pretek príde veľa pretekárov a hlavne, triatlonistov ... nie dobrodruhov, ktorí si chcú prísť niečo vyskúšať. A patrične som to dal hlavnému organizátorovi Peťovi Paľovi aj najavo.

On sa však nevzdával, že to myslí vážne som patrične zaznamenal na prvom triatlone sezóny v Senci, kde som zaparkoval auto vedľa Fabie pologovalej Oravamanom. To už som vedel, že "chalanisko z Oravy" ide do toho naozaj po hlave a niet cesty späť ... Nasledovala stále kvalitnejšia verzia www stránky ...

Ale predsa len stále som to nevidel úplne ružovo ... termín týždeň po MSR v strednom triatlone a dva týždne pred Slovakmanom ... no kto sa príde rozbíjať niekde na oravské kamene dva týždne pred vrcholom sezóny :)))

Ale kampaň bola neúprosná ... termínovka zaplnená ... a keďže som prisľúbil, že ak budem doma, tak prídem ... prišiel som.

Organizátori prisľúbili neskutočne veľa ... hovorím si, ak toto splnia tak bude ako ešte nebolo ...


Zázemie preteku - penzión Pribiskô

A veru bolo tak ako ešte nebolo ...

Hoci som vekom stále ešte iba triatlonista junior, môžem povedať, že som už nejaké tie preteky prešiel :) ... zažil som kopu svetových podujatí ako aj veľa "triatlonových gulášov" ...

Tak ako teda bolo?

Počasie neveštilo nič dobré .. zima, vlhko, dážď ... ale ideme na Oravu. Penzión Pribiskô nachádzame ľahúčko ... je to tu krásne vyznačené a v čase nášho príchodu to tu už frčí na 110%. Bezproblémové vybavenie formalít ako je prezentácia ... deti sa majú kde hrať v okolí na ihriskách ... potom nasleduje už oficiálny program. Pretek začína úplne inak ako všetky preteky doteraz na našom území ... doslova slávnostným otvorením s kultúrnym programom, básňou, privítaním ako keby sme boli kto vie čo a hlavne kopou dobrého jedla v krásnom prostredí penziónu (alebo kongresovej miestnosti ...). Proste dokonalý úvod.

Kultúrny program :)

Odchádzame až neskoro večer, uložiť sa do postele, predsa sa len zajtra skoro vstáva. Je tu jedna z vecí, ktoré z ktorých som mal obavy ... a to je transport bicyklov zo Zuberca k Liptovskej Mare, kde sa pretek začína. Ale organizátori zvládli aj túto časť vynikajúco, o každé kolo sa postarali, zabalili a každý mal zabezpečený odvoz na miesto štartu. Dokonca sa na nás aj to slnko začínalo usmievať ...

Tesne pre štartom sa objavuje aj zahraničná hviezda Peťo Vabroušek. Z pomedzi Slovenských hviezd dorazili aj Orol Trnavský, Paľo Šurda, terénne hviezdy Tomáš Jurkovič, Peťo Mosný a Jožo Tomašovič, Triklubácky supercyklisti Ivan Ježko a Tomáš Kubek ... a samozrejme Kika Lapinová ... aspoň týchto som poznal ja :)

Moje ambície pred štartom boli veľmi prosté ... prísť do cieľa bez zranenia. Tomu som aj prispôsobil tréning počas týždňa, kde som odbehol dve tridsiatky a najazdil niečo aj na kole ... plávanie si nepamätám, predsa len to píšem po takmer pol roku :))) Predsa len mám týždeň po vydarenom preteku v Bátovciach a dva týždne pred vrcholom sezóny.

Inak na štarte sú aj dve zaujímavosti ... štartuje aj sám Peťo Paľa, organizátor, ktorý toho asi moc v posledných dňom nenaspal a štartuje aj majiteľ penziónu Pribiskô. Neverili by ste, taký zlatý pupkatý pánko, no hovorím si, keď tento ujo prijal výzvu s menom Oravaman, tak je frajer. Každopádne sa určite po prvý krát obliekal do požičaného neoprénu a som presvedčený, že ešte nikdy žiadny triatlon neabsolvolal. Tak takýto frajeri sú na Orave ...
Pokračovanie nabudúce ...

nedeľa, 12. februára 2012

Idem znova do toho ? :)))

Už týždeň rozmýšľam o tom , že to asi ešte predsa len skúsim. Teda myslím s triatlonom.


Po ťažkej depke po poslednom preteku som sa na to vybodol už na začiatku Augusta a naozaj som si poriadne oddýchol ... asi až trošku viac ako by bolo zdravé ... mal som síce také malé bežecké intermezzo v novembri ale odvtedy sa so mňa stal totálny leňoch.

Mám síce na to aspoň dve vážne ospravedlnenia ale predsa ...

Pracovne som vyťažený asi ako nikdy predtým, a fakt nezostávajú sily ... tak som sa na to cez zimu úplne vybodol ...

Možno to bolo aj na niečo dobré ... oddýchnuť si fyzicky aj psychicky ... nečítať triatlonové stránky ... ignorovať facebook ...

V podstate so to urobil už aj minulý rok, cez zimu som oddychoval, potom na jar niečo potrénoval a ... mal som čo sa týka výsledkov aj časov najlepšiu sezónu ... možno som našiel recept ako z minima vytrieskať maximum a tak prečo to neskúsiť ešte "vylepšiť" ... to znamená viac oddychovať a potom s o to väčšou chuťou sa do toho pustiť...

Druhé ospravedlnenie je to, že som si tak nejako rozdelil záujmy na letné a zimné. A tie zimné ma fakt cez zimu bavia viac ako behať a bicyklovať v hnusnom počasí ....

Už nejakú dobu sa venujem vláčikom a zdá sa, že tomu prepadám viac a viac ...

V podstate som cez zimu poriadne zapracoval a som vo finiši s prvým modulom môjho pomerne veľkého koľajiska vo veľkosti "N". Keď ho dostaviam, budem mať hotovú síce len 1/8 kompletného koľajiska, ale každý modul je robený tak aby sa na ňom samostatne jazdiť a to s pomerne slušnou premávkou ...

Teraz sa mi zdá, že je čas zase vláčiky na nejakého toho pol roka zakonzervovať, načerpať inšpiráciu, čo to naplánovať a naštudovať a potom zase cez zimu niečo vymodelovať ... , ak bude chuť a to viem že bude.

A teraz zase o športe. Bude to asi poriadne bolieť, začať takmer odznovu. Štartovacie parametre sú katastrofálne ... hmotnosť 70kg, kondícia neznáma, lebo vôbec neviem ako na tom som bežecky ani na bicykli. Za december, január a začiatok februára som nabehal dokopy možno 40 kilometrov, na bicykli od októbra 0. Zaplávať som si chodil max. 2x do týždňa, niekedy menej, alebo vôbec.

Ale je čas prebudiť sa. Začal som pred týždňom s plávaním. Tu v podstate nemám problémy. Za posledný týždeň som bol vo vode 6x, odbušil som vždy tak 3 kiláčiky a na posledných dvoch tréningoch som už vedel dať kilometer za 13 minút. V podstate z ničoho plávam lepšie ako kedykoľvek predtým. Asi je to mojim súčasným objemom, lepšie ma to drží na hladine :))).

V piatok som naštartoval trenažér a vydržal a dokonca som ho aj hneď vyskúšal. V piatok počas Legiend popu s Karolom Duchoňom na STV1 som vystúpal až na vrchol ... rozumej vrchol Passo di Stelvio :))). Dnes je nedeľa a zadok bolíííí ...

Na behanie zatiaľ kašlem, aj tak na to moje knedlenie asi nie je treba nejaký zvlášť tréning. Pokiaľ bude sneh, budem sa radšej voziť na bežkách a s deťmi na zjazdovkách ... Tak takýto mám plán ... predsa len to skúsiť nejako rozhýbať ... dokonca som mal takú byšlienku napísať Michalovi, či predsa len nemajú nejaké voľné miesto v autobuse do Loreta (tam by som dobehol celú odflákanú zimu za dva týždne), ale moje pracovné povinnosti v poslednom týždni ma žiaľ utvrdili, že zostane iba pri želaní ... škoda normálne sa mi tá myšlienka zapáčila ...

Tak držte palce nech svoje rozhodnutie pretavím do činov a ja tiež každému prajem veľa chuti pri jarnom bušení.

Mimochodom výraz "knedliť" ji dáme s Marekom asi patentovať, ak si do Google vyhľadávača dáte tento termím a dáte vyhľadať obrázky, tak ssa zobrazia iba fotky z môjho, alebo Marekovho blogu :)))

Teraz malá ochutnávka toho čo som robil zhruba od Vianoc:


Takto moje vláčiky prežili celé minuloročné leto a jeseň ...


Zase prišiel čas niečo urobiť ...


Takto som si rozložil rozrobený modul deň pred vianocami


A mohlo sa začať ...

Tu už je snáď vidieť nejaká zmena ...

Biely polystyrén sa postupne mení na krajinu ... viem, je tu trošku viac tunelov ako by malo v skutočnosti byť, ale v stiesnených podmienkach to inak nejde ... a ja chcem s vlakmi poriadne jazdiť


A zase vjazd do iného tunela ...

Budujem aj mestečko

Kríkov som už vyrobil stovky, ale mám pocit že tisíce ma ešte čakajú ... :)

Tu sa už v pozadí ukazuj ďaľší modul ...


Tu je malá ukážka ako zhruba vyzerá ... bude to úplne niečo iné ako ten prvý, ale pojdu krásne prepojiť (už je to vymyslené  aj pripravené ...)


Medzi oba moduly príde veľké mesto s veľkou stanicou ... zatiaľ iba staviam budovy

Ale keď to začne, budem pripravený ... :)

Inak stále viac rozmýšľam, že premenujem názov tohto blogu, lebo asi to nebude iba o triatlone ... ale proste o tom čo ma baví a v čoho mám radosť ...

sobota, 4. februára 2012

Halfironman Bátovce 2011 - Majstrovstvá SR

A som tu znovu ... Bátovce nepatria k pretekom, ktoré by som absolvoval každoročne ... pretekal som tu iba raz v roku 2008 ešte so starým Authorom a minulý rok som bol hlavným polievačom spolu s Bohušom a Marečkom ...


Takže Bátovce po druhé ...

Rodinke sa nechcelo a tak som vyrazil sám ... dokonca z domu ráno pred pretekom. Ako som už písal, išiel som sa zúčastniť a zabaviť sa. Po ceste som si pustil dve kompletné staré Metallicy ... Masters of Puppets a Black Album. Celú cestu som bubnoval do volantu a všetkého, čo som v aute mal ... normálne som sa naspeedoval a po príchode do Bátoviec som sa cítil SKVELE.

Keci, čo sa robí pred štartom tu nebudem uvádzať, proste som sa snažil vyhnúť štipľavému slnku a dožiť sa štartu.

Nejako mi to príde, že tento pretek sa u nás až moc prežíva. Sú to majstrovstvá ... sú tu všetci, krátkotratiari, dlhotratiari, každý ... a každý je nabudený na maximálny level. Celkom to nechápem, ale dobre ... hlavne, aby ma niekto neumlátil vo vode, lebo už pred štartom vidím, že to bude drsné ... .

S Marečkom ideme na štart ... žiadny stres ... pohoda

Ide sa na štart, voda je hnusná ako Ganga a teplá ako močka. Plávať sa bude samozrejme bez neoprénov ...

Odštartované ... zase klasická plavecká časť slovenských pretekov v dlhom alebo strednom triatlone ... bitka jaxviňa na prvých 100 metroch. Nabudení stafeťáci bijú tých ktorí naozaj pretekajú a tak sa musia prispôsobovať "borcom" ktorí vlastne ani nepretekajú ...

Kedy konečne niekto pochopí, že triatlonový pretek je niečo iné a štafetový pretek pre príležitostných adrenalínových športovcov vec druhá. Takýto naspídovaný bouchač môže pokaziť celoročnú prípravu niekomu, kto dre celý rok ... Pritom stačí tak málo, vypustiť štafeťákov o niekoľko minút neskôr a je po probléme ... Možno niekedy:)

Bitku prežijem a upratujem sa v pokojných vodách. Plávam si tak akurát, určite sa neknedlím, ale nejdem ani úplnú hranu. Objavil som pred sebou celkom dobré nohy a tak plávam za nimi. Tuším ich aj poznám, jasné sú to Vabronohy (bez Vabronožiek). Takto odplávame celé 2 kiláky a z vody lezieme spolu traja Lukáš Slatinský, Vabrouch a ja. Pred nami asi 10 sekúnd Šťupi.


Nóó, to nie je zlé, z depa vyrážame v poradí Lukáš, ja a Peťo. Nejako sa upracem na biku, najem a napijem po 2 kilákoch sa opieram do pedálov. Čakám, kedy sa Vabrouch okolo mňa preletí a ja ho skúsim aspoň chvíľu uvisieť ... Ale nič také sa nedeje, Peťo sa poslušne zaraďuje do vláčika a teraz fakt neviem ... ideme s Lukášom fakt tak dobre, alebo Peťo nemá svoj deň ... Niečo tu nesedí ... Šťupiho predbiehame, asi aj nejakých štafeťákov, možno ešte niekoho ... ja už po pol roku neviem ... Niekde vpredu sú pred nami Andrej Orlický, Karči Ďžalaj a Zadák a Jožo Tomašovič.


Asi na dvadsiatom kiláku prichádza prvý kritický okamih. Ideme okolo osamoteného domu asi 50-kou, keď sa zrazu vyrúti na nás pes. Vabrouch predo mnou ho obchádza, ja už nie. Psa som zostrelil v tej 50-ke, našťasie iba tretrou, zabalancoval som, ale udržal som sa na kole. Ale v tej chvíli na fakt oblial studený pot pri pomyslení, čo všetko sa mohlo stať ... Nič to, po minúte už na to nemyslím a valím ďalej. Pravidelne striedame, tak v 3-4 kilometrových intervaloch a priemerku máme fakt vysokú vzhľadom na to, že táto trať je všetko možné, len nie rýchla ... Druhý kritický okamih prichádza v druhom kole. Rútim sa dole do Bátoviec a to fakt rýchlo a tu zrazu jéééb, pichnutie pod prilbou. Asi osa. Nikomu neželám vyberať zakliesnenú osu z "aeročapice" počas plynulého zjazdu ... Asi po minúte zápasu boj vyhrávam, čelo bolí a hovorím si "Zbohem voso, já jedu dál ..." Chlapci mi odskočili a tak si ich musí docvaknúť, čo nie je až taký problém. Potom už nič podstatné ... tak ako sme odišli z depa, tak sme sa doň aj vrátili. Cyklistiku sme naozaj preleteli hoodne rýchlo. Depo je v pohode a ja vyrážam na beh ... až tu mi dochádza, čo sa vlastne deje ... Neprišiel som pretekať, ale veci sa vyvŕbili tak, že som zrazu na 4. mieste na MSR v strednom triatlone ... to by som si pred štartom ani len nepomyslel. Predo mnou bol Karol Džalaj, Orličák a Jožo Tomašovič. Prvý dvaja sú niekde viac vpredu, ale Joža vidím asi tak 200-300 metrov pred sebou a je stále bližšie a bližšie. A tak mením taktiku z tréningového preteku na pretekovú, kiláky bežím strojovo všetky okolo 4:00/km (+-3sekundy). Joža predbieham ešte v prvom kole zo štyroch a pred ďalšími mám náskok 6 a viac minút. V tomto tempe dobieham prvú desinku, pravidelne si 2x v kole meriam odstupy od borcov, čo sú za mnou. Je to stále rovnaké a tak zase mením taktiku, lebo vidím, že sa už nikam nemôžem posunúť a stačí mi kopírovať tempo prenasledovateľov :). Začína to byť v pohode, tempo klesá na cca. 4:20/km a toto je pohodlné. Vabroch a Lukáš mi samozrejme zdrhli, ale to mi nevadí. Ja som tretí na MSR na stredných tratiach a to je niečo o čom som ani nesníval. Posledné kilometre rozmýšľam, čo urobím v cieli. Nakoniec som to vymyslel celkom dobre. veď posúďte sami.


Cieľovú rovinku po hrádzi som si dokonale vychutnával a bolo to doma. Môj najlepší pretek na polovičných tratiach.


Celkovo 6. miesto a bedňa z MSR :)