sobota, 3. decembra 2011

IM AUSTRIA, po preteku, alebo ako sme si išli s Marekom zahrať ping-pong do Budapešti :)

Po pretekoch sa atmosféra uvoľnila, obloha rozjasnila a teplota vzduchu sa radikálne zvýšila.


Paráda, začína dovolenka, aj keď krátka ale určite bude dobrá ...


Nasledoval deň povaľovania sa na Strandbade, okorenený kajakovaním a samozrejme prestížnym pretekom s Mirom Jarošincom v kanáli proti smeru plaveckej trate Ironmana. Mali sme všetko, dva navádzacie kajaky ... proste sme obaja plávali na pohodu s tým, že sme obaja skončili s vyplazenými jazykmi a slovami: "To bolo na pohodu, takto plávam každý tréning, len tak voľne , lebo plávanie je vlastne taká zbytočná disciplína a neoplatí sa tam plytvať silami :)))". Schimi to potom celé okomentoval (ale ja to mám iba sprostredkovane) "Jozef zase knedlil?" Neviem čo je to knedlil, ale bolo to super. Odvtedy som slovo knedlil zaradil do svojho slovníka ...

Potom tu už bol záverečný večer s Jeffom. Fakt toto veľké dieťa z Arizony nám neskutočne spríjemnilo posledné dva týždne. Fakt mi bolo ľúto, že už musí domov. Fakt nám tu bude chýbať, deti si ho obľúbili a bolo im do plaču, že už musí preč.



A tu nastáva jadro tohto príspevku.

Musíme Jeffa odviesť do Budapešti na letisko, čo je hore-dole cca. 1200 kilákov. Vstávane skoro ráno, sadáme do auta Jeff, Marek a ja a vydávane sa na cestu. Prvý problém nastáva už pri rampe na výjazde z kempu. Rampa je zamknutá a na vrátnici nikto. To je prúser. Čo teraz. Pozerám na lajstrá nalepené na vrátnici a vidím tam, že v prípade nutnosti treba zobudiť správcu, čo býva v neďalekom karavane. Ja nemám odvahu a tak posielam Mareka, predsa len má z nás najväčšiu hubu.

Tu začína ťažký prúser. Po čase príde správca, poriadne naštvatý a začína to do nás poriadne šiť. Je úplne nechutný a vidím, že Mareček radšej odchádza. Som rád, lebo myslím, že tak za minútu by mi pridrbal poriadnu po papuli. Ja sa ešte držím, Jeff je nervózny, lebo tento incident už pomerne značne ohrozuje jeho odlet a vrátnik-idiot nechce a nechce otvárať. Darmo je to najdôležitejší človek v kempe ... Už mi ale dochádza trpezlivosť ... predsa to len skúšam čarovným slovíčkom Prosím a slovami buďme ľudia ... nezaberá. Vrátnik si drzo vypýta naše papiere od kempu (našťastie som kemp včera vyplatil, aj keď zostávame ešte 4 dni) a demonštratívne ich predo mnou roztrhá aj s dokladom o platbe. Tu už mám dosť aj ja a práve sa chystám zmiešať mu hlavu z riťou , ale v tom chlapík ide k bráne a otvára ju so slovami " Sie sollen nie wieder kommen!". Zobral som rozum do hrsti, a držím hubu, dokonca mu poďakujem, ale hryziem si neskutočne do pier. Priznám sa, že niečo podobné som ešte nezažil. Minulý rok som zažil čistokrvného fašistu-správcu kempu v Zurichu ... ale tento ho dokonale prekonal. Hovorím si, veď počkaj, večer prídem a porozprávam sa o tebe s majiteľom kempu a vyrobím ti taký prúser aký si ešte nemal.

Takže asi po polhodine hádania prechádzame bránou von z kempu, nakladáme Marečka a vyrážame. Jeff vystresovaný, Mareček dobre že tam nebol, lebo ujo by už nežil .... Ale ide sa ...

Skrátim to ... po ceste do Budapešti nič podstatné ... Jeffa vyložíme, rozlúčime sa a my vyrážame naspäť do Klagenfurtu. Nebol by to Marek, keby nevymyslel nejakú hovadinu. Hneď ako nasadáme do auta hovorí, poďme inakadiaľ, spodom cez Slovinsko. Prečo nie, aspoň bude standa ... Dostávame hlad a tak sme sa jednoznačne zhodli na slove Kotbular. Takže naberáme smer IKEA :). Dávame 2x20 ... my Kotbular radi...

A potom to prichádza ... vidíme Decathlon ... Už vidím ako Marekovi blyštia oči a ja tuším čo príde ... minimálne 2 hodiny motania sa po obchoďáku. Ale to čo prichádza prekonáva všetky moje predstavy ... objavujeme tam ping-pongový stôl, rakety, loptičku. Hodíme na seba pohľad ... a už aj držíme rakety v rukách ... ping-pong som nehral už hodne dávno a v pamäti mám stále ponižujúce prehry v tenise na Floride. Hovorím si, to bude zase výprask. Na Floride som hral s Marekom v tenise rovnocennú partiu, len keď hral s ľavou rukou ... :). Hovorím si, to bude zase hanba ... ale výzvu prijímam. Dohadujeme sa na 5 víťazných setov ... a keby ste videli to nasadenie ... bol to boj na život a na smrť. Vyslovene sa medzi nami odohrával psychologický boj, taktika, klamanie telom, pohľadom ... proste by sme sa pohľadom aj pozabíjali :) Ale teraz mám navrch ja ... už je to 3:0 na sety a tak idem Marekovi vrátiť požičané z Floridy. Beriem raketu do ľavej ruky a zrazu je hra vyrovnaná ... dokonca set tesne vyhráva Marek. Podarilo sa mi to dokonale ... tak ako som si ja na Floride nevšimol, že Marek hrá ľavou a zrazu som "hral ako z veľkej knihy" , ani teraz si on nevšimol čo som mu vyviedol ja. Ale beriem raketu opäť do pravej a robím krátky proces ... . O tom sete s ľavou hovorím Marečkovi až v aute :))). Potom ešte vyskúšam všetky možné skateboardy a podobné vychytávky a pobyt v obchode ukončujeme podľa našich dobrých zvyklostí ... Mareček s rukami vo vreckách ja plným košíkom (do kelu, takto to vždy dopadne, keď sa my dvaja vyberieme do obchodu, z Arizony som si musel zobrať extra 20kg batožiny a to dodnes ľutujem, že som si nekúpil tie gulervúce golfové palice ... to ma fakt štve).

Potom už zase nič pre nezaintreresovaných, ale nám sa počas najbližších 6-7 hodín jazdy nezastavila huba, prebrali sme úplne všetko vrátane psychologického profilu mojich detí...:). Pomotali sme sa po Slovinských lokálkach ... Do Klagenu sme dorazili niekedy večer o deviatej ...

Tak toto bolo o tom ako sme si boli zahrať ping-pong v Budapešti ... udalosť hodná zaznamenania ...

Potom už Maco s Marekom nabrali smer Zurich ...

štvrtok, 24. novembra 2011

Maratón Perly Karpát 2011

Ahojte priatelia.


Mám to za sebou. Môj prvý maratón. Vybral som si asi ten najbrutálnejší, aký sa dá (myslím z tých domácich)...
Takto som začínal reportáž z Maratónu perly Karpát pred dvomi rokmi :)))

Kto si to chce prečítať celé tak nech klikne sem

Odvtedy som bežal veľa veľa maratónov, a veru aj brutálnejších ..., ale vrátil som sa znovu na túto trať ...
Čo ma k tomu vôbec viedlo, že som sa odhodlal štartovať. Ak mám pravdu povedať, tak práve moja lenivosť.
Po ukončení triatlonovej sezóny už na začiatku Augusta som v podstate takmer úplne utlmil tréning, hlavne preto, že na poriadny tréning popri súčasnom pracovnom vôbec nie je čas. Lenže viete ako to je ... kondícia klesá, brucho rastie ... a jednoducho človek musí zasiahnuť aby nebolo ešte horšie. A tak raz po ceste z Trnavy asi pred mesiacom som zobral telefón a zavolal kamarátovi Demimu, že by sme mohli vyskúšať aspoň cez víkend niečo pobehať s cieľom, za tri týždne sa postaviť na štart Maratónu Perly Karpát. Demi súhlasil, a tak sme spolu absolvovali dva bežecké víkendy (celkovo 4 tréningy) ... a bolo.


Poviem vám, od Augustového Slovakmanu som nebežal nič dlhšie ako 10 kilometrov a aj táto vzdialenosť bola skôr výnimkou. Keď sme s Demim odbehli 16kilákov, skoro som pri tom zomrel, lenže na druhý deň to bolo 22, na ďalší víkend 18 a zakončené s 26km v kopcoch a v teréne. Tomu hovorím rýchlokurz maratónskej prípravy na Perlu :)

Ale aspoň som mal nejakú motiváciu sa hýbať a som na seba hrdý, že som sa na tento počin odhodlal, aj keď som vedel že to bude strááášne bolieť ... :)

A tak nevyspatý, uťahaný z roboty stojím v nedeľu ráno z zime ako v Rusku na štarte maratónu. Aspoň že nesneží a neprší, cesty sú síce mokré, ale nie je na nich ľad ...
Cieľ som mal jediný, dobehnúť do cieľa, bežať najrýchlejšie ako viem a nič viac.

Idem do toho... je tu štart. Už po prvých krokoch je jasné ako to celé dopadne. Asi tak už po 50-tich metroch sme sa oddelili štyria od ostatných a bežali spolu. Teda ... prvé dva kilometre ... potom predsa len usúdim, že "tudy cesta nevede" a nechávam borcov bežať dopredu a ja si vybieham prvé stúpanie už sám. Hovorím si, keď na to budem mať, tak si ich dobehnem dole kopcom a ak nie, tak nie ... :)

Chlapci mi však na dvojkilometrovom stúpaní poriadne ušli a tak moja osamelá jazda pokračovala a to doslova. V podstate som bežal celú trať úplne sám. Až niekde na 29.km som zbadal, že jeden z borcov, čo mi ušli na začiatku. Trvá mi asi 2 kilometre, kým ho dobehnem a hneď mu nastúpim ... to aby ho ani nenapadlo chytať druhý dych. Trošku sa aj snaží, ale pritlačil som na plyn ešte trošku viac a jeho odpor som definitívne zlomil ... to hlavne preto, aby som sa nemusel v posledných kilometroch trápiť s nejakým finišovaním, nedajbože šprintom na cieľovej rovinke ... :). Na poslednej otočke, asi 9. km pred cieľom som si skontroloval odstupy ... sú primerané, som tretí a viem, že keď doslova nevybuchnem, nikto ma na tých 9-tich kilákoch nemôže dobehnúť. Ale ani ja nemám žiadnu šancu prepracovať sa vyššie. A tak nasadím strojové tempo a idem sa nejako doknedliť do cieľa :))).

Už mám toho naozaj plné zuby, vidno že trojtýždňový rýchlokurz nie je to pravé na maratón a v závere už celkom cítim nohy. Je to asi aj tým, že je zima a profil tohto maratónu tiež nie je žiadna rovina ...

Ale som v cieli a tretí ... je to po prvý krát, čo som na bedni na bežeckom preteku :). To ovšem znamená, že tu musím zostať ešte dve hodiny a počkať na vyhlásenie ... ale našťastie sú tu deti s Dankou a tak čas plynie celkom rýchlo. Pozrieť sa prišiel dokonca aj Jožko Bezák ... škoda že len pozrieť ... zabehať si mal, lenivec jeden!!!

Aby som slpnil aj spravodajskú povinnosť bežal som to za 3:05:51, čo je pomerne veľká bieda, ale vďačný som aj za to. Je to môj najpomalší "hladký" maratón ale je off season, takže do not worry, just be happy :)))
Podmienky mali ďaleko k ideálnym a moja forma ... o tom radšej ani nehovorím. Perlu vyhral Ukrajinec Eduard Hapak za 2:46:08 a druhý bol Štefan Rácz za 2:56:27. Takže borci mi naložili naozaj poriadne ...


Čo povedať na záver. Som rád, že som si Perlu zase odbehol, aspoň som mal nejaký dôvod hýbať sa posledný mesiac ... a zároveň som tak nenápadne na diaľku spolutrpel s Marekom a Jeffom, ktorí presne v ten deň bojovali na Ironman Arizona a ja som ich nechal v štychu tým , že som zostal doma ...

Inak sľubujem, že blog zo sezóny 2011 dopíšem ... teraz to fakt nešlo ... :)

sobota, 29. októbra 2011

IM AUSTRIA ... pretek

Večer pred pretekmi bol už v znamení miernej nervozity ... teda miernej ... ako u koho. K Marečkovmu vzťahu k IM Austria sa vyjadrím neskôr. Po kempe zbieral informácie Jožko Bezák, Kulich-family, ale najnervóznejší bol jednoznačne ujo Imro (ako keby už nepreskákal kopu takýchto pretekov). A tak sa v našom Base kempe striedali návštevy jedna po druhej ...


Ale to nie je podstatné ...

Je tu ráno a to znamená, že celý kemp na Strandbade je hore nohami. Normálne o 5:00 je všade pokoj, ale prvú júlovú nedeľu to býva inak.

Najskôr je vidno Skinfiťákov. Kto to je? No predsa nabušení rakúski triatlonisti v ich národnom úbore. Tí počas race-weeku nejdú ani na záchod len tak hoci-ako. Jednoducho - Skinfiťáci majú na sebe vždy všetko, čo sa len dá (samozrejme značny Skinfit). Štandardný Skinfiťák ide na ráno na záchod obutý v maratónkach s gumovými škúrkami, má obuté podkolienky značky Skinfit. Musí mať boostery na lýtka , krátke elasťáky a triatlonový top. Najlepšie je aby bolo všetko toto bielej farby, lebo na elasťáky si musí ešte obliecť čierne nohavice s bočnými zipsami. Aby bolo vidno, že má elasťáky, tie musia povinne trčať 2cm pod nohavice. Všetko toto sa musí doplniť šiltom značky Skinfit. Takto vyparádený už môže ísť konečne na záchod, pekne s vypnutou hruďou, stiahnutým bruchom a napnutými rukami. Takže toto sú oni : Homo Skinfitus ... endemit vyskytujúci sa hlavne začiatkom júla v Klagenfurte a okolí :)))

To len aby ste vedeli ...

Lek keby ste nevedeli .. tak Skinfit v istom období zanechal výrazné stopy aj v iných krajinách Karpatského typu ... :)

Ale teraz už naozaj. Vstávame ráno akoby sme išli pretekať. Som nesmierne šťastný, že nemusím, aj keď mi to nikto nechce veriť ... Teda hore sme Mr. Nemčík, Jeff a ja. Nebudem sa vyjadrovať o predštartových sračkách, aj keď hovná sú naozaj vďačná téma ... už som strávil nejaký ten čas debatovaním o hovnách :))). Proste a jasne ... Mareček sa navliekol do neoprénu a vyrazili sme na štart. Odprevádzame ho a je mi ho naozaj ľúto, keď si pomyslím, čo ho čaká. Ale on tak vôbec nevyzerá. Vidno, že v hlave to mám absolútne v poriadku a sám dobre vie, čo musí v tento deň urobiť ... . Prechádzame bránou na Strandbade a vtedy si uvedomujem naozaj tú masu ľudí (keď sa človek sústredí na pretek, tak to všetko tak moc nevníma, takto je to lepšie). Čo si ešte všímam? To, že triatlon znamená pre Mareka moc to som vedel, ale až tu vidím, že je to oveľa viac ako si človek vie predstaviť ... Tento obrovský Flon (to nie je preklep, to je zase presné pomenovanie od našej kamarátky Lucky. Týmto termínom, je pomenovaný endemit vyskytujúci sa priemerne 10x do roka vždy ráno pred siedmou lokálneho času navlečený v mierne poddimenzovanom neopréne, zásadne na brehu nejakej tej vodnej plochy. Nezáleží pri tom, či sa jedná o sladkú, alebo slanú vodu, ale o 7:00 sa stratí niekde pod hladinou, aby sa niekedy o týždeň, v krajnom prípade dva objavil zase ráno pri nejakej tej vode :))) ) je doslova na mäkko. Tisnú sa mu slzy do očí ... prežíva to na milión percent. Musím sa otočiť, aby nevidel, že som už na mäkko aj ja. Ale už nie je veľa času. Pripijeme si Redbullom, vystískam ho, povinne ho buchnem po chrbte (aj keď to neznáša) a my s Jeffom ideme po svojom na mólo a Marek do vody ...

Je to tam nabité, ale nakoniec nájdeme celkom slušné miesto a už je tu štart. Je to sila, prvý krát vidím takto naživo štart tejto masovky ... celkom sa mi to páči, takto pekne z nadhľadu. Asi budem do Klagenu chodiť pravidelne ...


Asi 5 minút po štarte vyrážame s Jeffom pozdĺž kanálu na miesto výlezu z vody, dávame si kávičku a nacháddzame super výhľad, určite lepší ako všetci snobovia vo VIP zóne. Veď posúďte sami podľa fotiek...

Mareček je naozaj ľahko identifikovateľný aj pri plávaní v "hajzlovej mise" ako to nazval jeden nemenovaný doktor z Levíc a zamozrejme mnohonásobný ironman
Po tom, čo sme odpozerali tak prvú 300-ku zase šprintujeme do výjazdu z depa a tam už valí hlavný prúd borcov. Odpozeráme kamarátov, Jožko Bezák vyzerá trošku utrápene, ale napríklad Imro Holečko má úsmev od ucha k uchu ...

Super teraz máme 2 hodinky čas ... ideme na raňajky a zároveň preberám deti a vyrážame pozrieť cyklistiku na otočku na 90-tom kilometri. Ale prepočítali sme sa :))). Marino už preletel a tak stíhame až druhého ... Už vieme, že Marino príde véééľmi skoro a tak nenechávame nič na náhodu. Zaradíme niekoľko bežeckých cvičení, jedlo sme si zobrali radšej so sebou ..

Marino je tu. Nádherne, elegantne prechádza poslednú zátačku, už vyzutý. Až sa mu divím, že takto riskuje kvôli 2-3 sekundám. Ale zvláda to nádherne ... Potom ešte odsledujeme prvú 10-tu a vydávame sa na trať behu ...

Píšem tu o nejakom Marinovi. Kto to vlastne je? Je to tiež taký miestny endemit, ktorý sa začal objavovať na juhu Rakúska v okolí Klagenfurtu niekedy pred piatimi rokmi. Nie je noc zábavný, nakoľko je totálne skostnatený vo svojich stereotypoch a nezaraďuje žiadne novinky (okrem toho, že je stále rýchlejší a rýchlejší). Vždy je to isté. Príde, odštaruje, zvíťazí a zase na rok zmizne :)


Na behu si vyberáme skvelé miesto blízko kempu a zároveň blízko detského ihriska. Deti to už moc nebaví a tak sa hrajú a my s Jeffom fandíme. Výborne si vedie ďalší náš kamarát Jožko Major. Keby ten feferón vedel poriadne plávať, bol by hviezda prvej veľkosti. To ako jazdí na kole je nádhera a ako behá ... radšej ani nehovorím. Potom už vidíme aj Miška Kulicha a ďalších a ďalších. Fandíme a fandíme ... musím to skrátiť ... výborne idú všetci Schimi, Ivan Bruck, David Sajner, Jožko Bezák, Imro Holečko.

Famózne to valí aj Slovakmanovi najslovakmanovanejšiemu - samotnému Vladovi Barónovi. Ten na trati nie je sám, skvele ide aj jeho polovička Janka. Nespomínal som ešte Mareka. Ten po skvelom plávaní zašiel aj vynikajúci bicykel a keď ho vidím na behu, viem že to bude dobré. Má to pod kontrolou a cupká si svojim jedinečným Nemčíkovským štýlom. Nejde aj moc rýchlo a vôbec nie pomaly ... ak nebude zastavovať, bude to skvelý výkon.


Marino je v cieli. Išiel svoj životný pretek a skončilo to svetovým rekordom. Som naozaj šťastný, že som mohol byť pri tom ...

Potom odovzdám deti Danke, s Jeffom buchneme jedného Radlera a fandíme ďalej. Zase je tu Marek. Už má mierne skrivený face ale ide ... už to nie je to čo to bolo ale do cieľa má už iba okolo 12 kilometrov. Nevydržím to a rozbieham sa s ním. Pôvodne som mal v pláne odbehnúť s ním 100-200metrov, ale nakoniec som s ním bežal až do cieľa. Možno mu miestami moja prítomnosť liezla aj na nervy ale ja som si to neskutočne užíval. Lietal som tam po trati hore dole, tak aby ma nikto nemohol obviniť s coachingu. Úzke miesta som musel obiehať niekedy aj niekoľko stometrovou okľukov, aby som sa pretekárom nemotal po ceste.

Bola to fasa. Marečka som doprevadil do cieľa. Potom vyzdvihol mierne rozbitého a deď sa nenápadne blížil ku koncu ... Všade po okolí sa prechádzalo rozvážnym krokom stále viac a viac pretekárov vo finišerských polokošeliach ...
Tak toto bol pretek IM Austria ... proste gulervúci deň.

štvrtok, 20. októbra 2011

Pred pretekmi ...

O Klagene toho napíšem asi veľa, aj preto aby som tým, ktorí tam ešte neboli načrtol, o čom to je a prečo tam treba prísť.

Známa dvojica David S. a Marek N.
(Na tejto fotke David o tom ešte nevie, ale má pred sebou zaťoaľ svoj životný pretek)Klagen nebude o mojom triatlonovaní, hoci som tam toho natrénoval požehnane. Bodaj by aj nie, veď som bol v dokonalom prostredí, obklopený iba samým TRI TRI TRI ... až by jednému z toho ....

Ale po poriadku. Hoci preteky sú v nedeľu pre našu rodinu bol kľúčový deň už sobota. Prečo? No predsa v sobotu boli preteky Ironkids a Ironwoman. To, že budú deti pretekať sme všetci vedeli, ale to, čo som ušil na moju milú polovičku mi asi len tak rýchlo nezabudne :)


Problém vznikol, že som deti neprihlásil vopred (nikdy predtým to nebolo treba) ale tento krát som tŕpol do poslednej chvíle, či sa deti dostanú na štart. Nakoniec sa to predsa len podarilo, hoci som musel urobiť Jožka o rok starším. Síce som tým pochoval aké-koľvek šance na výsledok, ale ak by som nástojčivo trval na štarte v jeho kategórii, na štart by sa vôbec nedostal. Dostať ich na štart ma stálo celé doobedie ale stihol som ešte jedno. Prihlásiť Danku na beh Irongirls.

Ona netušila čo ju čaká a tak sa opaľovala celé doobedie až do chvíle, kedy som sa neobjavil ja so štartovým číslom v ruke a slovami : "Tu máš čislo a za 30 minút štartuješ :)" Keby ste videli jej zhrozenie. Nezostávalo jej však nič iné, iba sa rýchlo nahodiť do bežeckého a vyraziť na štart. Samozrejme behom, lebo inak by to nestihla :) Chudiatko, aspoň že boli po ceste toalety a tak sa mohla napiť ... Ale nakoniec to zvládla. Na štart som ju odprevádzal slovami: "Dúfam, že mi neurobís hanbu a zmačkneš sa." Noo, musím povedať že sa zmačkla ... a ten kto to videl tak vie že doslovne. Je to beh iba na 4,2km, ale aj to vie byť tvrdé ... veď my, čo beháme vieme. Dala do toho všetko a z asi 500 báb dobehla tak cca. do 25. miesta. Nenormálne ... v tempe 4:24/km, ale posledné metre to bola totálna deštrukcia. Na to, že behá max. 1x za 10dní 7 kilákov a to v tempe okolo 5:20/km to nebolo zlé ...


Ale ten stav po ... našiel som ju pod stromom, zmotanú, neschopnú pohybu ... po niekoľkých výzvach začala reagovať a tak sme si ju odniesli do kempu. Hovorím si: "Super, aspoň teraz poznáš, ako na tom je pretekár po preteku" že nie je schopný hneď kosiť záhradu, vysávať a pod ... Chúďa moje, v ten deň vracala aspoň 10 krát a na druhý deň to nebolo o moc lepšie.

Asi ju dorazilo aj to, že sa je ujal aktívny Mareček a presvedčil Danku, že jej pomôže jeho obľúbený kofeín. Za tú chvíľu, čo som tam nebol napratal do nej dve pilule kofeínu ... a to ju dorazilo totálne. Mareka som skoro prerazil ... Dať niekomu kto je totálne dehydrovaný kofeín ( pritom v živote nikdy nepil kávu) je naozaj sila .... Proste Dr. Nemčík :)))
Horšie bolo, že v ten deň pretekali aj deti. Ušil som si teda na seba poriadnu búdu ... navyše Jožko mal od rána teplotu a tak to bolo ešte ťažšie. Hovoril som mu: "Nemusíš pretekať, veď ťa čaká ešte tak veľa pretekov ... ", ale on si povedal, že to dokáže a dal sa dokopy tak že mohol nastúpiť.

Ironkids je naozaj geniálny pretek s perfektnou atmosférou, snáď jediný problém je v tom, že je tam strašne veľa detí a všetko strašne dlho trvá ...

Ale je tu už štartová vlna, kde štartuje Margarétka. Oproti minulému roku urobila obrovský pokrok a tak jej naozaj verím. 50-ku už odpláva skvele, depo zmákla bravúrne a na beh vyletela s takým odhodlaním, že si zabudla dať dole plaveckú čiapku. Nakoniec z toho bolo krásne druhé miesto. Skvelééé.

Najmenším sa ešte môže pomáhať v depe :)
Vzápale boja sme zabudli zhodť čiapku :)))

Potom bol na štarte Jožko. Žiaľ nie úplne v poriadku a na štarte s chlapcami o dva roky staršími a to je hodne cítiť. Ale pretek krásne zvláda a v cieli ho vítam slovami: "Pre mňa si víťaz aj keď si nedobehol prvý, Dokázal si sa postaviť na štart, aj keď si sa necítil dobre ... a dokázal si to ... "



Som na všetkých troch naozaj hrdý, prekonali sami seba a to sa ráta ...
Od toho dňa bolo našej maminke ešte dva dni nie celkom dobre, Jožko sa akoby zázrakom po preteku uzdravil a už bol v poriadku a Margarétka ... tá je vždy OK :)))

Takže toto bola naša sobota pred pretekmi a to ostatné bude neskôr ...



nedeľa, 16. októbra 2011

Že by som znovu písal ...

Rozhodol som sa, že predsa len musím prestať s totálnou ignoráciou tohto blogu a žiaľ aj triatlonu a predsa len niečo napísať. Veď keď sa tak na to všetko spätne pozerám táto sezóna vôbec nebola zlá a určite stojí za to niečo o tom napísať. Len keby toho času bolo viac ...

Môj team mi čisťí kosačku po Moraviamane

To je vlastne aj dôvod, prečo som sezónu skončil už prvý augustový týždeň a o tom, čo bolo v lete som nenapísal v podstate nič :).

Tak si dávam záväzok, že si nájdem aspoň raz za týždeň trošku čas a napíšem nejaký ten dielik z môjho letného triatlonovania ...

Tuším, že som skončil niekedy koncom júna tým ako sa mi darilo na Moraviamane :)
Bol to perfektný úvod a dodalo mi to kopu chuti ...

Aby to po Moraviamane nebolo také jednoduché, opakovala sa situácia s môjho posledného štartu, kedy som musel hneď na druhý deň do Kuvajtu. Tento krát to bolo zase na druhý deň a zase na východ, našťastie nie až k šejkom, ale iba k Marekovi do Udavského, kde som si rozložil v lete viackrát tréningovo-pracovný tábor. V pondelok ráno som totiž musel byť na stavbe vo Veľkých Kapušanoch ...

Ale kašľať na stavby. U Mareka sme boli 3 dni, celá partia aj s Jeff-om. Potom sme sa presunuli ešte na jeden deň k nám do Novej Dubnice. A čo potom ...


Potom nasledoval týždeň plný triatlonu, srandy ... proste geniálny týždeň v Klagenfurte.

Mareček išiel po svojej osi, my (teda celá moja rodina) sme naložili Jeffa a vo štvrtok ráno sme nabrali smer Klagenfurt ...

Prečo do Klagenfurtu, keď tam neštartujem? No preto, lebo je to jeden geniálny event v krásnom prostredí a je tam komu fandiť ...

Dokonca musím povedať, nevaliť pred sebou balvan štartu a užívať si pretek, ktorý človek dôverne pozná, je väčší zážitok ako pretekať:)

V Kempe na Strandbade sme chytili posledné voľné miesto, našťasie dosť veľké na to, aby sa tam zmestilo naše auto (ktoré je akosi stále menšie a mienšie), náš desaťmiestny maxistan, stan pre Jeffa a Marekova psia búda ... K tomu dva kajaky, Marekov a môj bicykel, k tomu vždy aspoň jeden dva bicykle kamarátov, lebo stále u nás niekto bol ... Ja som bol z toho nadšený, Danka už menej a deti, tie si to užívali maximálne :)


A čo sme tam robili ... to je veľký príbeh a ten napíšem neskôr (ak si na to ešte všetko spomeniem). Ale aj keď nie, tak môj úhlavný kamarát Mareček mi zavolá (ako takmer každý deň) a pripomenie mi aký to bol great time ...

utorok, 28. júna 2011

Moraviaman 2011

Fakt neviem ako to mám napísať. Dlho, krátko ... úsmevne , vážne, alebo ako ...


Jednoducho, Moraviaman bola jedna veľká párty pre bandu kamarátov z Čiech a blízkeho okolia, ktorí sú postihnutý podobnou chorobou. Tých ľudí nie je veľa, ale asi to majú nafurt ...


Dúfam, že je vidieť to odhodlanie ....

A tak som znovu na štarte. Moraviaman je pre mňa špeciálny pretek, takmer domáci (mám to sem najbližšie zo všetkých pretekov) a tento rok štartujem navyše za domáci Moraviaman team. Takže obrovská zodpovednosť. Navyše Juro Daňek - sám najväčší Moraviamanský boss mi prizvukoval niečo o vážnosti situácie a o tom, že nakúpil medzinárodný tím a konečne chce bedňu ... . A tak sme vytvorili Moraviaman team Ja, Mareček (najväčší slovenský ironmanský Mekgajver a Jeff z Arizony. Áno tu je vidieť jeden z výsledkov nášho minuloročného ironmanského ťaženia po svete. Jeff nás zobral v Arizone bývať k sebe, tam sme ho úplne zblbli, donútili ho zošlapať Grand Canyon dole aj hore a skoro pri tom zomrel ..., o tri dni nato sa prihlásil na IM Arizona na ďalší rok .... A potom začal trénovať... niekedy pred dvoma mesiacmi sme ho zlomili, aby nás prišiel len tak pozrieť, že ho zoberieme do Klagenfurtu na ironmanskú stanovačku :))). Keď už mal zabookovanú letenku sme mu oznámili, že je prihlásený na Moraviamana a že bude štartovať :))) Bol z toho asi dosť mierne povedané prekvapený ... ale je tu a je na štarte :))))

Keď súperi videli náš a to doslova internacionálny team, tak sa nám pokúšali všemožne skomplikovať pretek :))) Omylom mi niekto zobral neoprén aj čiapku a dostal som ho naspäť až tesne pred štartom ..... . Škoda, možno by sa mi lepšie plávalo bez neho ...

S Michalom Urbánkom sme mali miesto vedľa seba ... asi to tak malo byť po celý pretek a bolo :)

Ale je tu sedem nula nula a párty môže začať. Vrháme sa do vody a to doslova po hlave, pádlujeme v tých gumách ako keby nám boli v pätách všetci otrokovickí žraloci, špeciálne nasadení do šterkáča Jurom a Silvou pre túto príležitosť ...

A tak makám ako blázon, ja fakt veľké zubaté ryby nemusím ... V jednu chvíľu, asi 10 sekúnd po štarte som dokonca aj pred Tomášom Martínkom a to asi nie je dobre ... A tak si radšej hľadám spoľahlivého vodiča. Rozhodol som sa pre Vabroucha. Je veľký, dobre rozráža vodu a tak to považujem za dobré riešenie. Dobré riešenie to bolo asi po druhú bójku, tam sa Vabrouch rozhodol, že ma odpojí ... :))) asi preto, že sa rozhodol, že on si zase zapláva za iným medveďom Tomom Bednářom. A tak je to v pr... Áááále je to jedno, nachádzam iné nohy a vešiam sa za ne. Tie nohy kopú ako bláznivé, pripadám si ako vo virpúle. Ale vďaka aj za to ... A takto to ide jeden a pol kola. Potom, neviem čo som vlastne robil, ale vľúdila sa mierna navigačná chyba ... a tak ma odpáral aj kopáč. Návrat na trať ma stál tak pol minútky a kopu sprostých slov. Týmto sa hlboko ospravedlňujem Jožkovi Bezákovi, z ktorého som si robil skoro rok srandu z toho ako blúdil v jazere v Regensburgu :)))). Ja som dokonca zablúdil v Otrokovickom šterkáči ... A tak sa prepadávam do ďalšej skupinky, tam už je mi hej, tempo je fakt rekreačné a tak sa len tak veziem. Ale je to tak dobre. V neopréne je mi horko a tak si tam stále púšťam vodu, nech sa úplne neuvarím. Ale som z vody, nechce sa mi ani pozrieť na hodinky, lebo viem že to bude úplne zlé, ale čo už, bývalo aj horšie .... veď ešte nie je koniec ...


Depo, to už viem rýchlo ako blesk, a tak už aj mastím na kolo. Cyklistika to je asi najsrandovnejšia disciplína ... konečne má človek čas poriadne sa poobzerať po okolí, okukať ako sa majú súperi (alebo kamoši), užiť si vrtochy počasia, zmoknúť, byť zbombardovaný krúpami, uschnúť keď niekto proti vám stále púšťa ventilátor ... potom znovu zmoknúť ... Zopár krát vyletieť z cesty, keď človeka idiot za volantom kamióna vytlačí až mimo cestu ... A samozrejme je tu konečne príležitosť poriadne sa najesť a napiť. Takže cyklistika je vlastne taká gurmánska vložka medzi plávaním a behom. Ja som osobne na tom kole točil tými mojimi mierne prerastenými koncovkami, až som to dotočil do cieľa čuduj sa svete na druhom mieste v tesnom závese 13-tich minút za motorkou Vabrouškom :)))

Luky Krpec sa za mnou držal asi 100 kilákov ... išiel naozaj parádne

Beh to je niečo úplne iné ako nejaká tá cyklistika. Hlavne pre takých ako som ja, čo im príroda nadelila baculatejšie nožičky ako by sa patrilo ....

To mi bolo hej ... svet bol farebný a krásny ...

Ale pokúsim sa s tým popasovať. Vybieham s rozvážnym krokom a len dúfam, že to nejako dobojujem. Viem, že náskok nemám veľký a tak Rudu Cogana vôbec neriešim (ako obyčajne), ale hneď za ním sa rúti Mišo Urbánek a ten mi pred tromi týždňamina behu tak naložil , že som z toho naozaj urobil hĺbkovú analýzu, dôsledkom čoho boli dosť nepríjemné dlhé bežecké seansy, ktoré mali jediný cieľ ... znova vysekať z hrubého neotesaného polena niečo, čo bude schopné sa v maratonkach pohybovať tak, aby to nevyzeralo, že iba ja nesiem v batohu tehlu a ostatní okolo mňa fičia.

Ale fičali, Vabrouch lietal svojimi vabroskokmi, Rudo svojimi nimikrokmi a Michal bol na každej otočke bližšie a bližšie ... .

Na takom maratóne má človek čas na všeličo, užíva si to (pokiaľ vládze), povzbudzuje (pokiaľ mu stačí dych), registruje povzbudzovanie ostatných (pokiaľ ešte vníma) a to mu umožňuje nejako sa domotať do cieľa ... A že toho povzbudzovania bolo poriadne veľa ... ďakujem vám priatelia, strašne mi to pomáhalo, Jirkove slová o nejakej zodpovednosti, alebo niečom takom :))), Pepínove vtípky .... perfektný servis (vždy som vedel koľko je kto za mnou) .... bohužiaľ vždy som sa dozvedel negatívnu informáciu :)))

Kto si myslí, že táto fotka je čiernobiela, tak sa mýli ... ja som to v týchto chvíľach naozaj takto videl, len kontúty boli menej ostré ...

Hlavne som mal kopu času porozprávať sa aj s najvyšším šéfom, všeličo mu nasľubovať, a keďže máme dlhoročne dobré vzťahy dúfať, že mi pomôže sa dotackať do cieľa na bedni ...

V poslednom kole to už vyzeralo všelijako, ale nejako som predsa len zabojoval a to spôsobom, že som sa úplne rozšrotoval, pred sebou videl iba hmlisto siluety nejakých postavičiek sa prirútil do cieľa. No, a to sa nakoniec podarilo ...

Ale v závere sa mi rozjasnilo ... a posledný 226000. meter som si aj podskočil ...

A potom som si už mohol konečne začať vychutnávať deň ... a že som si ho vychutával :)))

Nakoniec sa nášmu medzinárodnému Moraviaman tímu podaril krásny výsledok a finišovali sme na treťom mieste a tak sme si deň užili priam dokonale ... Jeff zvládol svojho prvého Irona a Mareček predviedol kvalitný profesorský výkon, ktorý história ocení až niekedy keď budú známe súvislosti a tí čo sa naháňali na trati tu už nebudú ale on stále áno :))))

Takto som vystískal Marečka v cieli ... keby ste však vedeli, čo mi na to povedal ...

A aký bol Moraviaman? Výborný. Je to môj srdcový pretek a bol naozaj skvelý ... nakoniec ako vždy.

Silva, Jirko ďík ...
Náš tím na pódiu ... nabili nás iba Vabrouškovci a Rakeťáci ...

... autorkou týchto super fotiek je Jitka Sečková, za čo jej veľmi pekne ďakujem ...

utorok, 7. júna 2011

Czechman 2011 pretek a po preteku

Tak teraz niečo o mojom preteku...


Priletel vrtulník a bolo odštartované. Stál som v prvej línii, takže žiadne predieranie sa, trošku som zabral a bolo vymaľované. Tieto, dovolím si to povedať, malé preteky majú jednu veľkú výhodu ... vo vode nie je žiadna bitka ... alebo aspoň nič podobného, čo sa odohráva v sérii Ironman. Hneď po prvých záberoch cítim, že je to ono. Konečne to, na čo som dlho čakal ... dobrý pocit z plávania. Po asi tak 300 rýchlych metroch sa to konečne ukľudňuje, nachádzam si miesto za plavcom, ktorý má už asi niečo odplávané ... pláva rovnomerne, nohami kope minimálne a ide úplne priamo. Doslova ideálny vodič. Za celý čas plávania sa ani nemusím pozerať, kde je bójka, proste sledujem nohy a to je všetko. Za 26minút a 58 sekúnd vyliezam z vody, cítim sa výborne ... Konečne spokojnosť s plávaním ... po dlhej, dlhej dobe (veď som pre to aj niečo urobil za posledné 3 týždne ... a malo by to byť v lete oveľa lepšie).



S vyzliekaním neoprénu mám už nejakú tú prax a tak kým borci predo mnou hľadajú zipsy ja už mám polovicu neoprénu dole. Depo vybavuje celkom rýchlo, len okuliare nie a nie zastrčiť do prilby, musím preto zastaviť, ale to je zdržanie na 3 sekundy, takže nič sa nedeje. A som na kole. Predpokladám, že po plávaní som tak okolo 30. miesta (v skutočnosti som bol 21.) a tak si hovorím trošku na to prišliapnem, pozbieram zopár borcov, nájdem si dobré miesto a tam to ukľudním.


Na prvých 15 kilometroch predbieham asi 6 tich, jediný, kto akceptuje moje tempo je Lukáš Slatinský. Asi na 20. kiláku som sa dostal za ďalšieho Lukáša, tento krát Vrobela. Idem za ním po otočku a ešte kúsok a potom ho predbieham v jedinom kopčeku na trati. Nejakú dobu idem vpredu a potom ide Lukáš Vrobel predo mňa.


Takto sa vymeníme ešte raz a asi od 35 kilometra je Lukáš stále vpredu. Jeho tempo mi vyhovuje a tak nemám čo riešiť, idem stále asi tak 15 metrov za ním, aby nebolo pochýb o tom že nehákujem. Takto je to až do konca prvého kola. V druhom ma predbieha aj Lukáš Slatinský, ale ideme stále spolu ako skupinka, vpredu dva Lukášovia a ja :))). Na otočkách si sledujem odstup od čela pretekov a som milo prekvapený, že to nie je nič dramatické ... po prvom kole asi 4 minúty. V priebehu druhého kola predbiehame ešte asi troch borcov, dokonca po otočke na krátkej vložke ala Paris Roubaix aj Andreja Orlického.


Na kockách doslova okolo neho preletíme. Nič mimoriadne sa na kole už nestalo, len točím pedálmi v intenzite ktorá je celkom primeraná (aspoň si myslím) a mám pocit, akoby som cyklistikou prešiel ako nôž maslom. Po dvoch hodinách a 17-tich minútach je dobojované. Sám som prekvapený, po tom čo jazdím 2 mesiace na kole a na kosačke mám najazdených iba 600 kilometrov to nie je najhoršie (dokonca je to 7-mi najrýchlejší cyklistický čas). Depo zase v pohode, celkom rýchlo ... ale cítim, že beh bude dnes bolieť.


Je naozaj horko, slnko praží a to ja nerád. Ako náhle bežím rýchlejšie začínam sa prehrievať a nie a nie to uchladiť. A k tomu som v podstate iba dva dni po chorobe ... takže si hovorím "Len to nejako prežiť, utekať, utekať a utekať ... nikde nezastavovať." Heslo dňa znie: "Čím rýchlejšie pobežíš, tým skôr to budeš mať za sebou". Kukám na hodinky a hovorím si: "No keď to pobežím aj pomaly za 1:30 aj tak to bude môj najrýchlejší poliron." Ako strašne sa dá mýliť som však zistil už niekde na treťom kilometri. Prvé dva boli v pohode ale ten tretí? O 4:15/km som si mohol nechať iba zdať.


Predbieha ma Orličák, ten zase letí, niet pochýb, že bude najrýchlejší na trati. Prvý krát vidím Vabroucha, je prvý, ale nebeží nič-moc. Za ním vidím Karla Zadáka a to je fakt pohľad, ktorý sa nevidí často. Zalomený v predklone sa potáca krokom po ceste. A to čo je? Karči Džalaj beží skvele a ide dopredu ... a takto nejako sa to odohráva, sranda to sledovať, ale nie je sranda bežať. Fakt som už prehriaty a čakanie na občestvovačku niekde na 8-mo kiláku je nekonečné. Na nej vylejem na seba snáď všetko, čo tam majú a vypijem toho tiež požahnane :). Tu prežívam najhoršie chvíle a bežím fakt pomaly ... kiláky tesne pod 5min/km. Je poriadne teplo, ale zdá sa, že sa začína mračiť. Mierne sa ochladzuje a tým sa aj ja mierne preberám.


Dokončujem prvé kolo, pozdravím sa s Dankou a deťmi a idem ešte na chvíľu do roboty :) ... V druhom kole je to veselšie, nikto ma už nepredbieha, v podstate som si to odsledoval ... nikto by ma ani nemal predbiehať. Stretám Kiku Lapinovú a je jasné, že to vyhrá ... má už iba minimálnu stratu. Sranda je sledovať aj čelo pretekov ... Karči Džalaj je už tesne za Vabrouchom, ale krásne sa rozbehol aj druhý Karel a Orličák je úplne iná liga. Ako to dopadne??? Uvidím asi až v cieli. Postupne teplota klesá a ja bežím už celkom v pohode kiláky po 4:25/km a viem, že cieľ je už blízko. Už iba posledná zátačka, viem že za mnou nikto tesne nie je a tak počkám na deti a spoločne prebehneme cieľom.



Krásny finiš. Dal som to. Čas behu úplne zúfalý 1:38:56, ale v kontexte okolností a ostatných bežeckých časov to snáď nebude až taká tragédia. Celkový čas preteku bol 4:25:38, celkové 13. miesto a 3 miesto v kategórii M35.

Na víťazného Vabroucha som stratil 15 minút. Spokojnosť? Asi by mala byť. Nič som od preteku nečakal a dopadol som z mojich troch štartov na Czechmanovi najlepšie ... a pritom konkurencia bola naozaj poriadna. Dokonca prvá bedňa v kategórii na Czechmanovi. Toto sa mi tiež vyhýbalo ... Niet čo dodať - Musím byť spokojný.


A ako to celé nakoniec dopadlo ... to už aj tak každý vie. Vabrouch udržal prvé miesto, Karel Zadák nakoniec prešprintoval Andreja a na Karola Džalaja zostalo 4. miesto. Skvele dopadol aj môj veľký kamarát Jožko Bezák, ktorý porazil všetkých svojich kamarátov/súperov a vyhral druhú najstaršiu kategóriu. Kika Lapinová s prehľadom zvíťazila a krásne išla aj Svetlanka Lipárová, ktorá skončila celkovo 4. a samozrejme vyhrala svoju AG. Baby bežali úplne skvele, len do kelu, keby sa naučili už konečne plávať :)

Po pretekoch sme sa mali tiež skvele. Nemá kedy to tu všetko rozpisovať tak iba heslovite.

Porozprával som sa z kamarátmi, ktorých som už dávno nevidel.

Dobre sme sa najedli :))) to je základ ... , zobrali cenu za 3. miesto, kúpili šampanské, zohnali drevo na oheň a prišli do nášho kempu. Nachystali sme si oheň, prípitok a oslávili sme krásny deň. Posedel sme pri ohni až do 11-tej a bolo nám fajn. Deti už boli úplne hotové a asi prvý krát v živote sa sami pýtali spať. Tak sme ich uložili a my s Dankou sme ešte zostali chvíľu sa pozerať na hviezdy ...

Druhý deň sme hneď ráno nafúkali kajaky a kajakovali sme až do poobedia a potom hurá domov.

Tak toto bol náš Czechman.

Ešte odkaz pre Toma Petra : Tome, bol to fakt perfektný pretek, bez pripomienky ... určite najskvelejší, na akom som bol v Českých končinách. Vďaka.

Vlado ... aj ty si bol priam GULERVÚCI :))) ... budem ťa za to povzbudzovať v Klagenfurte :)

Ešte jedno poďakovanie ... za naozaj poriadnu kopu krásnych fotiek, autora poznám iba jedného Jitko ďík.