sobota, 3. decembra 2011

IM AUSTRIA, po preteku, alebo ako sme si išli s Marekom zahrať ping-pong do Budapešti :)

Po pretekoch sa atmosféra uvoľnila, obloha rozjasnila a teplota vzduchu sa radikálne zvýšila.


Paráda, začína dovolenka, aj keď krátka ale určite bude dobrá ...


Nasledoval deň povaľovania sa na Strandbade, okorenený kajakovaním a samozrejme prestížnym pretekom s Mirom Jarošincom v kanáli proti smeru plaveckej trate Ironmana. Mali sme všetko, dva navádzacie kajaky ... proste sme obaja plávali na pohodu s tým, že sme obaja skončili s vyplazenými jazykmi a slovami: "To bolo na pohodu, takto plávam každý tréning, len tak voľne , lebo plávanie je vlastne taká zbytočná disciplína a neoplatí sa tam plytvať silami :)))". Schimi to potom celé okomentoval (ale ja to mám iba sprostredkovane) "Jozef zase knedlil?" Neviem čo je to knedlil, ale bolo to super. Odvtedy som slovo knedlil zaradil do svojho slovníka ...

Potom tu už bol záverečný večer s Jeffom. Fakt toto veľké dieťa z Arizony nám neskutočne spríjemnilo posledné dva týždne. Fakt mi bolo ľúto, že už musí domov. Fakt nám tu bude chýbať, deti si ho obľúbili a bolo im do plaču, že už musí preč.



A tu nastáva jadro tohto príspevku.

Musíme Jeffa odviesť do Budapešti na letisko, čo je hore-dole cca. 1200 kilákov. Vstávane skoro ráno, sadáme do auta Jeff, Marek a ja a vydávane sa na cestu. Prvý problém nastáva už pri rampe na výjazde z kempu. Rampa je zamknutá a na vrátnici nikto. To je prúser. Čo teraz. Pozerám na lajstrá nalepené na vrátnici a vidím tam, že v prípade nutnosti treba zobudiť správcu, čo býva v neďalekom karavane. Ja nemám odvahu a tak posielam Mareka, predsa len má z nás najväčšiu hubu.

Tu začína ťažký prúser. Po čase príde správca, poriadne naštvatý a začína to do nás poriadne šiť. Je úplne nechutný a vidím, že Mareček radšej odchádza. Som rád, lebo myslím, že tak za minútu by mi pridrbal poriadnu po papuli. Ja sa ešte držím, Jeff je nervózny, lebo tento incident už pomerne značne ohrozuje jeho odlet a vrátnik-idiot nechce a nechce otvárať. Darmo je to najdôležitejší človek v kempe ... Už mi ale dochádza trpezlivosť ... predsa to len skúšam čarovným slovíčkom Prosím a slovami buďme ľudia ... nezaberá. Vrátnik si drzo vypýta naše papiere od kempu (našťastie som kemp včera vyplatil, aj keď zostávame ešte 4 dni) a demonštratívne ich predo mnou roztrhá aj s dokladom o platbe. Tu už mám dosť aj ja a práve sa chystám zmiešať mu hlavu z riťou , ale v tom chlapík ide k bráne a otvára ju so slovami " Sie sollen nie wieder kommen!". Zobral som rozum do hrsti, a držím hubu, dokonca mu poďakujem, ale hryziem si neskutočne do pier. Priznám sa, že niečo podobné som ešte nezažil. Minulý rok som zažil čistokrvného fašistu-správcu kempu v Zurichu ... ale tento ho dokonale prekonal. Hovorím si, veď počkaj, večer prídem a porozprávam sa o tebe s majiteľom kempu a vyrobím ti taký prúser aký si ešte nemal.

Takže asi po polhodine hádania prechádzame bránou von z kempu, nakladáme Marečka a vyrážame. Jeff vystresovaný, Mareček dobre že tam nebol, lebo ujo by už nežil .... Ale ide sa ...

Skrátim to ... po ceste do Budapešti nič podstatné ... Jeffa vyložíme, rozlúčime sa a my vyrážame naspäť do Klagenfurtu. Nebol by to Marek, keby nevymyslel nejakú hovadinu. Hneď ako nasadáme do auta hovorí, poďme inakadiaľ, spodom cez Slovinsko. Prečo nie, aspoň bude standa ... Dostávame hlad a tak sme sa jednoznačne zhodli na slove Kotbular. Takže naberáme smer IKEA :). Dávame 2x20 ... my Kotbular radi...

A potom to prichádza ... vidíme Decathlon ... Už vidím ako Marekovi blyštia oči a ja tuším čo príde ... minimálne 2 hodiny motania sa po obchoďáku. Ale to čo prichádza prekonáva všetky moje predstavy ... objavujeme tam ping-pongový stôl, rakety, loptičku. Hodíme na seba pohľad ... a už aj držíme rakety v rukách ... ping-pong som nehral už hodne dávno a v pamäti mám stále ponižujúce prehry v tenise na Floride. Hovorím si, to bude zase výprask. Na Floride som hral s Marekom v tenise rovnocennú partiu, len keď hral s ľavou rukou ... :). Hovorím si, to bude zase hanba ... ale výzvu prijímam. Dohadujeme sa na 5 víťazných setov ... a keby ste videli to nasadenie ... bol to boj na život a na smrť. Vyslovene sa medzi nami odohrával psychologický boj, taktika, klamanie telom, pohľadom ... proste by sme sa pohľadom aj pozabíjali :) Ale teraz mám navrch ja ... už je to 3:0 na sety a tak idem Marekovi vrátiť požičané z Floridy. Beriem raketu do ľavej ruky a zrazu je hra vyrovnaná ... dokonca set tesne vyhráva Marek. Podarilo sa mi to dokonale ... tak ako som si ja na Floride nevšimol, že Marek hrá ľavou a zrazu som "hral ako z veľkej knihy" , ani teraz si on nevšimol čo som mu vyviedol ja. Ale beriem raketu opäť do pravej a robím krátky proces ... . O tom sete s ľavou hovorím Marečkovi až v aute :))). Potom ešte vyskúšam všetky možné skateboardy a podobné vychytávky a pobyt v obchode ukončujeme podľa našich dobrých zvyklostí ... Mareček s rukami vo vreckách ja plným košíkom (do kelu, takto to vždy dopadne, keď sa my dvaja vyberieme do obchodu, z Arizony som si musel zobrať extra 20kg batožiny a to dodnes ľutujem, že som si nekúpil tie gulervúce golfové palice ... to ma fakt štve).

Potom už zase nič pre nezaintreresovaných, ale nám sa počas najbližších 6-7 hodín jazdy nezastavila huba, prebrali sme úplne všetko vrátane psychologického profilu mojich detí...:). Pomotali sme sa po Slovinských lokálkach ... Do Klagenu sme dorazili niekedy večer o deviatej ...

Tak toto bolo o tom ako sme si boli zahrať ping-pong v Budapešti ... udalosť hodná zaznamenania ...

Potom už Maco s Marekom nabrali smer Zurich ...