utorok, 30. novembra 2010

Arizona - Grand Canyon


Máme pondelok a to je začiatok race-weeku a teda je čas na nejaký relax po 4 dňoch tréningu. Ráno sadáme s Jodi do auta ideme si do požičovne pre náš Jeep Compas, konečne za normálnu cenu :). Hneď ho testujeme po ceste do Schottsdale (časť Phoenixu), kde sa nachádza nádherný obchod s triatlonovým materiálom TRIBE Multisport. Vlastníkom obchodu je môj kamarát z Facebooku a Marekov aj osobný priateľ Kevin. V podstate Kevin spískal našu homestay, keď vyburcoval svojich známych na facebooku, že kto má záujem ubytovať dvoch crazy-boys zo Slovenska. Zvítali sme sa a strávili v obchode nejakú hodinku, ja znudene blúdiac po obchode a Mareček vo vytržení ohmatávajúc jeden kus triatlonového vybavenia za druhým. On je proste úplný triatlonový maniak, mne je to tak nejak všetko jedno - pokiaľ mám to čo mám (vybavenie) nič iného nehľadám a tým pádom blúdenie po obchode je pre mňa iba strata času. Ale pre Marečka ... pravdepodobne jeden z vrcholov race-weeku :). Dokonca mi aj vynadal, že som diletant a večne nasratý magor, ktorý, keď je hladný tak sa ním nedá vydržať ... A ko som si iba dovolil poznamenať, že cyklistická vložka na dresoch Tribe je moc veľká a že výber bežeckých bot by mohol byť lepší - hrozné, aký som bol "ufrflaný" ... tak som radšej držal hubu, čakal kým si obchytká každý jeden rám a koleso, všetky triatlonové riaditká, vyskúša všetky kompresné návleky a zistí že TIMEX GPS watch sú naozaj najväčší orloj na svete :).



Potom sme sa rozlúčili s Kevinom a prišla moja chvíľa .... kuracie stehná a pod ...

Po návrate k Jeffovi sme si iba rýchlo pobalili veci, pribalili Jeffa do nášho Jeepu vydali sa na Canyon. Cesta trvá niečo viac ako 3 hodiny, najskôr do Flagstaffu a potom po púšti vo vysokej nadmorskej výške smerom k južnej rímse. Dorazili sme až večer, asi tak hodinu pred zotmením a tak sme iba pozorovali canyon z hora, nadchýňali a híkali, čo je to za veľkú vec. A diera v zemi je to fakt veľká ... o kaňone som veľa čítal, veľa toho videl, počul veľa teórii o jeho vzniku ... a keďže mám aké-také geologické vzdelanie aj veľa uvažoval. Proste je to úžané ... hľadieť do jamy a hľadieť ...  na viac sa proste človek nezmôže. Postupne nás začala brať zima, ono južná rímsa je vo výške cez 2000metrov a večer je tu proste poriadna kosa. A tak sme zavítali do presklenej vyhliadky , kde bola popísaná aj celá história s postupným vytvorením kaňonu v priebehu miliónov rokov eróziou rieky Colorado, čo ja osobne považujem za úplne nesprávny názor a divím sa, že im túto dogmu všetci tak ľahko žerú Ja osobne som zástancom rýchleho vytvorenia a dôsledku globálnej povodne, alebo extrémneho pôsobenia vodnej masy počas zanedbateľne krátkeho obdobia ... čo je pomerne krásne čitateľné z stratigrafického rozboru, ale načo by sa tým niekto zaoberal, keď je už paradogma vytvorená ... nedajbože by sa museli prepisovať knižky, kto by to zaplatil :) ? Ale už trepem poriadne od veci ... proste kaňon bola moja srdcovka už niekoľko rokov a konečne som mal tú česť - tak sa prosím nehnevajte.


Našli sme si slušný hotel, nabehli do bazénu a rozhodli sa, že na druhý deň podnikneme objaviteľskú cestu dole ku Coloradu a späť, aj napriek tomu, že je všade napísané, že takáto cesta sa v žiadnom prípade neodporúča a vedie k vážnemu poškodeniu zdravia ak smrti. No viete ... Amíci ... sú pokakaný snáď zo všetkého.


Ráno sa prebúdzame do klasickej zimy, všetko vonku zamrznuté, jasná obloha, teplota vonku -8 stupňov Celzia. No paráda ... tak sme sa aspoň išli najesť a potom sme na seba nahádzali všetko teplé oblečenie, čo sme mali (nákup na Floride sa naozaj oplatil) a vyrazili. Veď snáď nás neodradí najaký mrázik, po tom čo sme zvládli počas irona na Floride je to aj tak iba slabý odvar :)


Je desať hodín a my začíname "The Journey in to Center of the Earth" - kto nečítal, rozhodne doporučujem (podľa mňa jedna z najlepších Verneoviek). To čo sa pred nami otvára je neskutočné, postupne, ako schádzame dole, vidíme to, čo sa jednoducho zdola vidieť nedá .. je to slovami neopísateľné a fotografiami nezachytiteľné. Preto sa ani nebudem snažiť. Vybrali sme sa cestou Bright Angel Trail a naša cesta je vidieť na úplnejšej fotogalérii tu.


Cesta dole nám trvala 4hodiny a 15 minút, ale dokázali sme to, aj keď sme sa už dávno mali otočiť, lebo naše kalkulácie hovorili, že ak sa chceme dostať za svetla nahor (o teplotách ani nehovorím), tak na cestu dole si môžeme dovoliť maximálne 3 a pol hodiny. Toto sme všetko prešvihli, urobili sme zopár "vrcholových" fotografií pri Colorade a vybrali sa nahor, zmierený, že nejakú tú poslednú hodinku pôjdeme po tme a v mraze. Jeff už aj tak ledva vliekol nohy ... :)


Ale nahodili sme závratné tempo a nahor sme doslova vyleteli za presne tri hodiny, pohybujúc na minimálne dvojnásobnou rýchlosťou oproti zostatku "štartového poľa". Po ceste sme míňali skupinky, ktoré podľa našich odhadov, by mali doraziť na vrchol tak hodinu a pol po nás :).


Sme hore, Marek vypotil asi tak 10 litrov, Jeff ledva blábolá vystrašenej manželke do telefónu, že aký je šťastný a že žije a ja sa tvárim, že akože je všetko allright :). Fakt sme sami so sebou spokojní ... ani nejdeme do hotela, ale najskôr do steakhousu na poriadnu flákotu mäsa a nejaný ten čajíček.


Mareček sa nám roztápal pri krbe asi tak pol hodinu, zima s ním doslova lomcovala ... dokonca ani steak mu nechutil a musel ho dojesť za neho ...


Po ceste do hotela sme přikoupili Mike's hard limonade na oslavu výstupu. Na izbe sme práskli hneď do seba po dvoch, potom sme si každý po dvoch preliali do plastovej fľašky z Gatorad-e a vybrali sme sa do vírivky. Tam sme si cuckali Mikey-ho a mali sme great time. Potom už sme si pozreli iba nejaký kreslený celovečerný film a išli spať. To bol deň ... one of my best.


V stredu sme sa ešte celé doobedie poflakovali po Grand Canyone, Marek je blázon, on si pamätal všetky možné vyhliadky v úseku asi 50 kilometrov a všade nás tam povodil ... nepamätal si iba vyhliadky, ale veci ako ... "Tu musíme zastaviť, tu je aký dobrý kameň, to bude dobrá fotka." , alebo "Tu niekde by mal byť taký zvláštny strom, s vetvou nakláňajúcou sa nad kaňon, tam keď sa zavesíš, tak to vyzerá, akoby si sa vznášal nad kaňonom."


Obhliadku sme zakončili menším kaňonom "Little Colorado", ktorý je úplne iný ako ten veľký, ale krásou sú si oba veľmi podobné ... Najväčší zážitok mal však Jeff, keď so svojimi totálne drevenými nohami absolvoval asi 100x nasadanie a vystupovanie z auta, plus nejaké to lezenie po kameňoch ...


Pak se už počas mé služby nic zvlášního nestalo :)


Zase viac fotiek z posledného dňa na Grand Canyon-e si môžete pozrieť vo fotogalérii.

nedeľa, 28. novembra 2010

Training days in Arizona


Ráno bolo o niečo hektickejšie ako som predpokladal. Jeff ráno zahlásil, že ide spolu s kamošom na 50míľový švih na kole a tak som neváhal, rýchlo zmontoval kolo a vyrazil s ním. Bola to veľmi prijemná regeneračná jazda, chlapci si siahli ale na dno, keď som ich trošku ponaháňal v prostrednej tretine tréningu :)


Mareček sa nezúčastnil, chúďa moje malé, bolo rozmontované s boľavou hlavou, zubom, nádchou a kašľom. Asi by bolo jednoduchšie nájsť niečo čo bolo na ňom v neporiadku ako to allright. A tak mi Mareček zostal doma a slnil sa na terase, až si asi uhnal ešte aj malý úpal.

Zato ja som sa cítil skvele a tak som si na večer ešte pridal aj 15kilákov behu v kopcoch.

Toto musíte vidieť - vianočný stromček v Arizone - všimnite si tie svetielka :)

V piatok sme sa iba tak poflakovali a aby to zase nebolo úplne len také poflakovanie tak som si navečer hodil svižnú bežeckú dvadsiatku - zase v kopcoch.


Inak poviem vám pozorovať západy slnka z Jeffovej terasy, to je sila, hlavne z horúcej vírivky :) ... celkový dojem kazil iba uchrchlaný, ubolený a proste celkovo mierne bez nálady sa tu vyskytujúci Mareček.


Ale polovica jeho bolesti prešla v jednom krátkom okamihu. Marek vyskúšal večer nový typ terapie. Asi si povedal, že dosť bolo naparovania a užívania medikamentov, je čas na niečo radikálne. Najskôr v priebehu dňa chcel zohnať kombinačky, že si vytrhne zub, ale keď zistil, že je to 6-ka a nie 5-ka, tak to radšej nechal tak. Tvrdil, že 6-ka má väčší koreň a na tú si už s kombinačkami netrúfa. A tak počkal do večera a potom to prišlo. Asi ho strašne uchvátil západ slnka a tak si to náš Mareček namieril oproti zasklenej stene a v plnej rýchlosti (behom) to hlavou vpálil do skla :))). Ja som iba počul tupý náraz a videl som, ako ho to kláti k zemi. Aby som to uviedol na pravú mieru, on sa rozbehol do vnútra pre foťák, len si nevšimol, že dvere boli zatvorené .... :) Ale na počudovanie zistil, asi tak po polhodine preberania sa a vypúšťania z úst všakovakých periel, že ani tá bolesť už nie je to čo bývalo. Proste Mareček sa nám uzdravil. Tak som mu navrhol, že či si to nechce ešte zopakovať ... skoro ma zavraždil pohľadom. Takto si my výborne rozumieme :).

Aby ste verili, že všetko, čo tu píšem je tvrdá realita, tak tu sám veľký M.N. po terapii. Rýchlo som bežal pre foťák, pre zmenu ja, aby som to zdokumentoval, len ja som si najskôr otvoril dvere :)
Samozrejme som najskôr zistil, či Mareček žije ...

Sobota ... dal som si dlhšie kolo, celkom svižné 84kilákov. Dokonca aj MN sa bol previesť a poobede sme boli ešte plávať.

Takmer vyliečený Mareček skúčal aj iné terapie ... napríklad večerné skákanie z horúcej vírivky do studeného bazénu ... ale to už nebolo ono ... možno keby pristával na kaktus ... 

Chcel som niečo potrénovať aj v nedeľu a tak sa aj stalo. Najskôr silové intervaly na kole, zakončené tempovým behom na 11 kilákov. Keď sa darí, tak sa darí :))), ale dosť bolo tréningu. Let's have some fun ...

Asi už bude v poriadku, aspoň fyzicky ...

K tomu tréningu bolo vždy veľa relaxu a proste bolo fajn ... aspoň mne ... Mareček sa snažil nejako vyliečiť a zdalo sa, že sa mu to predsa len začínalo dariť. Na pondelok sme mali naplánovaný veľký výlet na Grand Canyon a aby to nebolo len také suché ... tak sme sa jednoducho rozhodli, že tam strávime aspoň 3 dni a zoberieme so sebou aj Jeffa. A naozaj Grand Canyon bol úplne skvelý ale o tom potom ...

Arizonský zápisník pre vás píše známy trash can a banánožrút J.V. :)

piatok, 26. novembra 2010

Welcome to Arizona


A letíme ... V lietadle píšem report z IM Florida, ktorý sa Michalovi tak nepáčil ... Možno som bol mierne sklamaný z cyklistiky, ale záverečný beh ma zase vyliečil, takže môj osobný celkový dojem z Floridy nebol zlý :) Proste asi som to iba blbo napísal ...


Keby ste to videli, kto sedel pred nami. Dve neskutočne vytuningované asi tak 35-ky so správaním maximálne 16-tok. Babenky asi dostali od svojich bosov voľno na víkend a šup do Phoenixu na nákupy a čo ja viem ešte čo ... Babenky si na svojom obrovskom Ipod-e prehrávali stupídne latino-videoklipy s narcismi v bielych košeliach - samozrejme rozopnutých, vlniacimi sa v komplikovanej hudbe pozostávajúcej maximálne z 3 akordov (lebo 4 by už bolo priveľa) niekde na pláži, alebo ešte lepšie na motorovom člne :)))


Samozrejme sa stihli asi tak každých 10 minút domaľovať, alebo nejako tuningovať ... Ale to najlepšie divadlo prišlo asi tak po hodine letu, keď začali ľudia chodiť na záchod. Postarší páni, aspoň tak 4x až 5x, keď objavilim čo za "sexbomby" sedia v predposlednej rade lietadla, teda kúsok od záchodov zrazu zistili, že im netreba iba raz, ale aspoň 3x-4x počas letu ... A zaujímavé bolo, že normálny ľudia sa snažia vystriehnuť chvíľu, kedy tam nikto nie je, ale títo supersamci samozrejme prišli vždy do najväčšej rady a očami vyslovene vyzliekali z babeniek aj to málo čo mali na sebe ... Ale dosť bolo hovadín.


Podarilo sa nám pristáť, ono je celkovo dosť dobré keď sa počet pristátí rovná počtu štartov, a my sme dúfali, že s nami pristane aj naša batožina. Stalo sa. Mal som trošku obavy, lebo sme s Marečkom skúšali novú technológiu ukrývania CO2 bombičiek ... skúška dopadla skvele ... bombičky nenašli a tak sme boli asi jediní, ktorí bežne prevážajú CO2-ky po Americkom kontinente :)))


Rozhodli sme sa, že si berieme hneď auto, aby sme boli mobilní a mohli si Arizonu pekne užiť. Auto sme si už vyhliadli na Floride, za smiešne peniaze a bolo ich kopu, takže by to nemal byť problém. ALE on to trošku problém bol :) Prídeme do požičovne, že chceme auto na 12 dní, oni že žiadny problém. Len z predpokladaných 500 dolárov sa cena vyšplhala na 1900 dolárov :). Pri otázke prečo, nám povedali, že cez víkend sú tu v Phoenixe preteky NASCAR a o autá je záujem, tak mierne upravili ceny ... Dobre sme im vynadali a pobrali sme sa do ďalšej ... tam sme pochodili rovnako ... no ono americké dopyt a ponuka sa prejavilo v celej svojej nahote :)


Táto cena by nás asi zabila a tak sme zavolali Jeffovi ... nášmu zatiaľ neznámemu kamarátovi z Facebooku, ktorý sa nás rozhodol prehomestayovať. Že teda, keď nás chce, tak nech si predsa pre nás príde na letisko. Keby ten vedel, aký prievan mu my narobíme v jeho živote ... Jeff na to iba svojim typickým "OK-no problem. I'll be htere on 45 minutes."


A tak sa aj stalo. Jeff sa objavil na letisku v krásnom tereňáku Acura (čo je luxusná verzia Hondy) a zobral nás domov k nemu dom mestečna Carefree vzdialeného asi 40 míľ od Phoenixu a teda aj Tempe. Po ceste sme sa zoznámili a ku koncu cesty Jeff ukázal na kopec nad mestom, že tu je jeho dom. Už z diaľky sa zdalo, že to bude niečo "big", ale keď sme sa dostali na "drive way" tak nám skoro spadla sánka. Toto nebol dom, ale architektonický skvost. A to sme ešte neboli vo vnútri. Vo vnútri to bolo proste dokonalé. My sme boli ale z cesty taký rozmontovaný, že nás najviac zaujímala naša cimra. Na druhý deň v Arizone sme sa zobudili pomerne skoro .... nabudúce :)

štvrtok, 25. novembra 2010

Florida záver :)

Už som doma na rodnej hrude a snažím sa, hoci poriadne unavený z cesty, stráviť všetko to úplne bombastické, čo sme spolu s Marekom počas mesiaca na cestách po Amerike prežili. Jednoducho a proste, bolo to niečo, čo sa nedá vlastne ani opísať, lebo zase taký spisovateľ zase nie som ... :)


Hneď na úvod správa pre Marečka: Marečku, veeeľká vďaka, že si ma prehovoril na túto cestu. Bol to výlet snov. Masiv respekt :)

Florida bola úplne bombová, ale Arizona ... úplne gulervúca.

Takže po pretekoch v Panama City Beach sme s
trávili ešte jeden deň v tomto meste. Strávili sme ho ... teda ja kecacou jazdou s Vabrouchom na bicykli ... ako správny ironmani sme hneď ráno po preteku vytáčali nohy na cyklistike ... kopou jedla .... návštevou krásnej pláže a jazera s krokodílmi (ktorých sme nevideli) a celkom dobrou večerou v plážovej reštaurácii, kde sme pozvali aj našich domácich di Martinos.


Večer sme sa ešte vybrali na Awards ceremony, kde sme ešte zvládli po dve večere a bol čas na balenie. Nasledujúci deň sme sa zase vybrali naspäť 1000kilákov do Miami. Cestu sme pojali ako voľnú a tak aj dopadla. Marek to prijal ako výzvu a predsavzal si, že do Miami dorazí aj bez mapy po bočných cestách. Zo začiatku to aj vyzeralo, že sa nám skvele darí, neskôr sme sa ocitli takmer v centre Tampy (to už bolo horšie), ale aj odtiaľ sme sa vymotali a dúfali sme, že sme nabrali správny smer na juhovýchod, ale namiesto toho sme sa dovalili do Orlanda. To už sme si povedali, odtiaľ sa už nedá pomýliť, cesta je úplne jednoduchá a tak plní optimizmu sme nabrali smer Miami a skončili sme na Cape Canaveral, priamo na vrátnici len pre Authorised vehicles .... .


Neviem akou náhodou, ale nakoniec po tomto všetkom sa nám podarilo dostať sa do Coconut Creek naspäť k Peťovi, u ktorého sme mali naplánované zostať ešte dva dni. Už bola hlboká noc a my sme celí šťastní otvorili dvere od Peťovho domu .... čo nás čakalo ... kde zmizol Peťov krásny dom, skvelá obrovská kuchyňa s ešte skvelejšou chladničkou, plnoz kadejakého stafu na jedenie??? Všetko bolo preč ... táto vysnívaná idilka sa zmenila jedno obrovské stavenisko. Peťo mal na niekoľko dní menej roboty a tak sa rozhodol, že zrekonštruuje kuchyňu .... . Našťastie na poschodí bolo všetko OK a tak sme zalomili a dúfali, v krásny zajtrajší deň.


Nasledujúci deň bol naozaj krásny .... Konečne teplo, kúpanie sa v mori, pláž, čínsky all you can eat prežierak, večerný tenis a na večeru 16 Mike's hard limonade pre nás troch aj s Peťom. Slovom beutiful day :)

Ďalší deň bo pre nás kľúčový ... nasledoval presun do Arizony.

A ako sme prežili náš Arizona dream? Nekôr .... :)

Mám kopu času, nasledujúce triatlonové dobrodružstvo je v nedohľadne, takže prečo sa ponáhľať :)



sobota, 13. novembra 2010

Ironman Florida - race report

Len pre informáciu píšem to v lietadle, systémom "do kedy vydržia baterky", takže asi to nebude moc na čítanie, ale je to tu :) :

Friday's staff drop off

Our Florida Angel - Paty

Beautiful guys - The only professional Slovak triathlon team SUPERNOVA FOREVER :)))

A je tu race day. Deň začína pomerne skoro ráno, asi tak o tretej :). Peťo Vabroušek nemôže spať a tak šramotí dole v kuchyni a tak sa pomaly prebúdzam, ale z postele vychádzam až o 4-tej. Rýchlo sa najesť a zase zaľahnúť aspoň na polhodinku. Mareček ešte sladko spí .... Nemáme sa kam ponáhľať, všetko už v depe máme a vonku je hrozná zima, čím kratšie tam budeme, tým máme väčšiu šancu, že to prežijeme. Hlavne Marek je poriadne prechladnutý, bolí ho hrdlo a kašle. Zvažoval, či vôbec nastúpiť, hlavne za takýchto podmienok, ale teplotu nemal a tak si povedal, že to skúsi.

O pol šiestej predsa len vyrážame, máme to asi 10 kilometrov. Posádka troch profesionálov v našom aute to zvláda perfektne a dokonca sa nám podarí zaparkovať takmer pri depe.

Vychádzame z auta, na sebe všetko čo máme, zimnú čiapku na uši, rukavice ... je zima , vonku sú 2 stupne a pofukuje vetrík - zatiaľ :) Už nemáme moc času, štartujeme o 6:50 a musíme sa predrať cez 2400 agegroupákov do prvej rady na pláž a tak iba rýchla kontrola bicykla, doplnenie niektorých teplých vecí do cyklistického bagu a prichádza chvíľa pravdy. Vyzliecť sa a nahodiť neoprén .... robím to rýchlo, normálne si neoprén zapínam až na poslednú chvíľu tesne pred štartom, ale dnes som vďačný za okamžité zapnutie. Rozhodol som sa obetovať jedny ponožky, nechávam si ich na nohách, lebo stáť na studenom betóne nie moc príjemné, je mi jasné, že ich už nikdy neuvidím, lebo ich musím odhodiť v momente, keď sa dostávam do vody. Tá je príjemná, konečne ma niečo zahrieva :). Ako vidím, vlny sa od včera utíšili iba minimálne, to zase bude ... ja to tak neznášam, plávať v hnusných vlnách, ale čo narobím, skúsim to nejako prežiť, hlavne, aby som sa aspoň niekoho chytil, nech v tom nie som úplne sám ... vo vlnách kilometer od brehu ... asi vyznievam ako posero, ale ja mám pred tým fakt rešpekt a do takejto vody idem vždy s malou dušou.

Je nás na štarte asi do 60 - profíkov, mužov aj žien. Sú to takmer z pravidla výborný plavci a tak obavy, že mi všetci zdrhnú sú viac ako na mieste. Ale dosť bolo fňukania, je zima a tak sa treba trošku zahriať pri športe. Dávame Americkú hymnu a ide sa na vec.


Štart. Voda je plytká a tak prvé metre sa beží, no beží, kým mi nejaká tá vlna nevrazí do brucha. Potom radšej líham na vodu a plávam. Zdá sa, že bude s kým. Najradšej by som za Peťom Vabrouškom, čo by bola záruja výborného plaveckého času, lebo mu to celkom ide, ale je takmer tma a jeho Helix sa nedá identirikovať. A tak si nachádzam svoje miesto v nejakej tretej, alebo štvrtej skupinke a plávam. Kilometer smerom do mora proti vlnám, zdá sa že to celkom ide, síce je to boj, ale som tam. Potom sa točíme a pláva sa krásne, potom zase otočka a kilometer naspäť. Naspäť to ide ľahšie. Stále sa držím v skupinke, sme štyria. Je tu prebeh do druhého kola, pozerám na hodinky 27:30 - môže byť, kalkulujem, že by sa mi mohlo podariť zaplávať nejakú tú minútku pod hodinu. Ale musím sa sústrediť, aby ma spoluplavci, ktorí sú o hlavu väčší neodpojili. Prebeh je pomerne dlhý v hlbokom piesku a potom zase v plytčine. Musím začať plávať ako prvý, lebo už sa mi nedá vo vode bežať. Som tam. Super, zvládol som to. Druhé kolo je identické z prvým, nič sa vlastne nedeje, len mám jednu kolíziu s medúzou a v závere už predbieham posledných borcov o jedno kolo.



Som z vody, prežil som a som na pevnine, ale teraz príde chvíľa pravdy. Plával som za 57:17 s čím som viac ako spokojný. Rozopínam neoprén a cítim to. Chlad. Ale človek si to v tejto chvíli moc nepripúšťa. Z pláže je to k bike-bagu pomerne ďaleko, beriem ho a bežím do budovy, kde sa dá v teple prezliecť. Asi nikdy som nemal toľko vecí v bagu :). Zhadzujem neoprén, aj spodnú časť dresu ... musím úplne dohola, nechsať si niečo mokré by bola sebevražda. Poriadne sa utieram a zase kopu vecí na seba. Dres, na dres dlhý cyklistický dres, ponožky a môj vynález. Na brucho pod dres, fleecové rukavice a igelitku ako windstoper :). Ešte beriem prilbu, okuliare, do dresu nejaké tie gely a vybieham. Trvalo mi to neskutočne dlho, celé depo bolo za 5:21. Peťo Vabroušek je dve minúty predomnou, stretli sme sa, keď on vybiehal zo šatne a ja som do nej prichádzal. Zdraví ma Jirka Chaloupka a ja už beriem bicykel a vyrážam. Naskakujem, a roztáčam to. Na nohy, ktoré, sú iba položené na tretrách, cítim brutálny chlad. A tak čo najrýchlejšie šup s nimi do tretier. Na tretrách mám neoprénové mininávleky na špičky - to bol nápad za milión. A ide sa konečne na to.


Pridávam, predomnou v diaľke vidím pretekára, asi tak pol kilometra. Fúka a ja samozrejme idem v protivetre. A to ešte netuším aké samozrejmé sa mi to stane v priebehu dňa. Vôbec sa nepribližujem a nejde mi to rýchlejšie ako 38km/h. Aj napriek dlhému cyklodresu cítim ako ma prefukuje, o kolenách, ktoré mám holé, radšej nič nehovorím ...

Ale postupne sa dostávam do tempa, začínam sa približovať k borcovi predomnou a predbieham ho asi po 10-tich kilometroch. Potom predbieham ešte asi 5-6 pretekárov, z toho asi 4 baby. A som tu - čo som mohol predbehnúť, to som predbehol a som tam , kde sa dostávam pomerne často - do územia nikoho ... predomnou nevidím nikoho ani na kilometer, za mnou je tiež obrovská diera. Ale predsa len, na asi 30-tom kiláku na dobieha Markus Strini a ja si hovorím, musím ísť s ním, lebo byť celú cyklistiku totálne sám. A tak aj keď cítim , že idem asi trochu nad svoje možnosti chytám sa idem s ním. Nestriedam, na to nemám, som rád že visím, asi tak 12 metrov za ním. Občas je pri nás motorka, inak ideme úplne opustení. Asi na 60-tom kiláku dobiehame Maxa Longreeho a nestačí. Ale prichádza asi 80-ty kilometer a zase obrat do protivetra a ja už neviem držať Markusove tempo. A tak zostávam sám. Na 90-tom km je otočka a tak si môžem skontrolovať odstupy. Vedúca skupina je asi 15 minút predomnou, Peťo Vabroušek, idúci úplne sám je asi 9 minút a naopak, za mnou je ešte zopár osamotených jednotlivcov a porom prichádza šok. Asi 10 minút za mnou sa valí obrovský balík, normálny pelotón, žiadny rozhodca ... chlapci si robia čo chcú ... porom chvíľu nič a ďaľší balík, ďaľší ... potom našťastie odbočujem. A zase sám, mám pocit, že stále v protivetre, je to zúfalstvo, priemer mi klesá ... nejde to strašne sa trápim a k tomu, viem, že balí, za mnou ma dobehne, je to iba otázka času. Nebudem to ďalej rozpisovať, nič sa nedialo, počas zvyšku cyklistiky som iba jedol a pil, točil nohami a občas na predbehol nejaký osamotený namakaný agegroupák.




Ku koncu už mi bolo fakt takmer do plaču, tak som bol vysilený, ledva som plietol nohami a pri predstave, že ma čaká ešte maratón som nemal chuť vôbec na nič. Najradšej by som to zabalil, tak mi bolo .. prišiel som sám, balík ma nedobehol. Zosadám z kola a mastím do depa. Cyklistiku som dal za 5:00:14, čo je veľmi zlý čas. Ale kto tam nebol nevie ... V hnusnej zime a vetre som proste na viac nemal. Mal som pocit, že 130kilákov som išiel proti vetru a 50 s vetrom. Keď sa tak na to pozerám s odstupom, bola to asi moja najťažšia cyklistika v živote. Proste veterné roviny nie sú pre 62 kilového pavúka. Na takejto trati sa nedajú nohy zvesiť ani na moment, je to hnusné .... . V depe predsa len zberám nejaké sily a vyrážam na beh. Depo bolo pomerne rýchle za 3:09. V okamihu, keď vybieham, vbieha do prezliekacej budovy smečka borcov. Balík teda dorazil ... asi 2 minúty po mne :).


 Beží sa mi pomerne ľahko, len neprepáliť, už som tých ironmanských maratónov odbehal dosť aby som vedel, aké sú zradné. Viem, že bežím po vetre ale naspäť to bude o to ťažšie. Po prvom kilometri sa zastavujem na kadibúde, ale aj napriek tomu dávam aj druhý kilák za 4:58. A porom sa už rozbieham do strojového tempa, niekde teste nad 4:30/km. Trať behu je úplne prázdna ... špica preteku ešte nejde v protismere a okolo mňa je prázdno. Maratón je rutina, bežať, kontrolovať tempo a tep, jesť gely a piť. Je slnečno, prijemne slnko hreje ale nie je horúco. Výborné podmienky na beh, čo keby to predsa len vyšlo ... . Už vidím špicu preteku ako ide oproti, ide ich po kope asi 10 doslova sa na trati rozbíjajú, potom chvíľu nikto a už vidím Peťa Vabrouška. Beží so zaťatými zubami, ale nie od bolesti, doslova v ňom vidieť odhodlanie a silu a chuť urobiť na behu čo sa dá. Ide veľmi rýchlo.


Som v polovici prvého okruhu, tu sa trať točí a ja bežím proti vetru, je to pomerne dosť cítiť, idem pomalšie, ale stále je to dobré. Postupne vidím, ako sa trať zahusťuje .... stretávam Davida Sajnera, Mirka Vraštila a asi tak 2 kiláky pred koncom prvého kola aj Marečka. Vyzerá výborne. Točím do druhého kola a zase zrýchľujem - idem s vetrom. Nepredbieha ma nikto, v prvom kole ma zopár ľudí predbehlo ale ja ich v druhom zbieham späť, nepredbieha ma nikto ani z čerstvých borcov, čo práve vybehli - neustále predbieham ľudí po desiatkach. A takto to ide až do cieľa.


Asi tak 3 kiláky pred koncom predbieham Marečka, ktorý stále beží .... Už mám nohy tvrdé ... už to drtím silou, ale snažím sa bežať kiláky aspoň na úrovni 4:50/km. Garmin mi ukazuje 42. kilákov a ja viem, že do cieľa to je ešte aspoň 800metrov. Do riti. Prečo???? Nič to, to už je jedno, nohy fungujú a tak nejaké 3 minúty navyše nejako vydržím. Som tu!!!! Za mnou nikto a tak si môžem cieľovú rovinku vychutnať, mám ju iba pre seba. Dobieham v čase 9:25:34 a maratón dávam za 3:19:33. Teda prvý krát pod 3:20. Som spokojný, dal som do tohon všetko a na viac som dnes proste nemal. Nakoniec to vydalo na 24. miesto medzi profesionálmi a na 60. miesto celkovo.


Aj keď minimálne 15 borcov ma na trati nepredbehlo, prišli až po mne ... po odhákovanej cyklistike, kde na mňa stiahli 8 minút to už niektorí z nich udržali až do cieľa.

Celkovo by som to zhrnul, bol to pretrápený pretek hlavne na kole, kde som si siahol až na úplné dno, ale za odmenu som si krásne zabehal.

Ironman Florida nie je férový pretek, profíci sú tvrdo strážení a jazdia čisto, ale na ostatných sa úplne kašle, nech si robia čo chcú, oni si naozaj robia čo chcú ... je to smutné, ale je to tak.

Takže toto bol môj desiaty ironman sezóny a jubilejný dvadsiaty celkovo :)))

piatok, 5. novembra 2010

Čo bolo po preteku v Miami

Na druhý deň ráno sme mali dohodnutý tréning s miestnym triatlonovým klubom 4 seasons.
Tréning mal začať o 7:00 ráno, takže žiadna sranda, keď si uvedomíte že na tréning je to ešte 30 minút autom :)))

Ráno sme sa zobudili do silného dažďa, ale dážď nedážď tréning musí byť. Na južnej Floride neznamená, že keď prší, tak je zima. Je krásne teplo aj 7:00 ráno. Predsa sa nám len podarilo preložiť tréning na 8:00 :))). Ale o ôsmej dážď nedážď išli sme na to. Zložili sme bicykle, uložili ich do rackov (áno dobre čítate, tu sa trénuje naozaj, majú perfektne vystavané depo ako na pretekoch), zoznámili sme sa s členmi klubu a s coachom Mikom, ktorý to tu vedie. Aby som o ozrejmil. Trénuje sa vlastne u coacha Mika doma. Má postavený dom priamo na brehu krásneho jazera, kde sa odohrávajú plavecké tréningy, má vlastnú pieskovú pláž, vykuželované výlezy z vody, vo vode bóje, a sľúbil, že žiadne aligátory :)
Proste faktázia.

Pred tréningom

S coachom Mikom

Príprava ....
Najskôr sme si dali v daždi rozjazdenie na 10 kilometrov na kole a potom nasledovalo rozplávanie asi tak 400metrov. Potom nasledovali 3 šprinttriatlony 500m plávania, 8km cyklistiky a 1,5km beh. Po každom triatlone bola malá, asi 5 minútová prestávka. Krásne som si zatrénoval, v regeneračných obrátkach, bolo úžasné sledovať ako sa miestny borci snažia ma za každú cenu poraziť a tak som jedného 2x nechal vyhrať, raz som dobehol prvý ja :) Fakt sme sa fantasticky bavili, dokonca sa aj vyčasilo, vyšlo slnko. Po triatlonoch nasledovalo vyplávanie a ..... vodné pólo v jazere. Paráda, hrali sme 6 proti šiestim a môj team jasne vyhral. Bola to bombáááá. Normálne sme boli ako členmi teamu. Po póle sme asi trom borcom úplne prekopali posed na bicykli, lebo jazdili síce slušne rýchlo, ale vyzerali na tom hrozne. Keď to vyskúšali, sami boli doslova unesení. Potom sme si dali spolu s klubom spoločný obed ... proste krásny deň.

Po prvom triatlone

Po tréningu

Aby bolo jasné, aký dojem sme zanechali ..... 6-ti miestny borci sa v priebehu týždňa rozhodli, že si zoberú v piatok voľno a vyrazia spoločne autom na víkend do 1000km vzdialenej Panama City Beach, aby nám mohli fandiť !!! No nie je to úžasné?

Už sú na ceste a ich cesta sa dá sledovať na Facebooku :))) - blázni

Ale teraz niečo, ako to vyzerá s nami. V stredu ráno sme sa vybrali našim autom Dodge Calliber do PCB. Je to 1000kilákov, takže žiadna sranda, ale urazili sme to v pohode za 9 hodín aj s prestávkami.

Počasie sa postupne zhoršovalo. Do Orlanda stále krásne, slnečno, potom zamračené a posledných 200 kilákov v daždi. Mareček ma ale upokojoval, že v PCB bol už 2x ale nikdy tam ešte nevidel žiadny oblak, takže žiadny strach, keď sa priblížime k pobrežiu, bude všetko OK. K pobrežiu sme sa priblížili,a dážď sa zaozaj zmenil .... na doslova prietrž mračien :))).

Ubytko sme našli, bývame spolu s Peťom Vabrouškom v bombovom dome v miestnej asi najkrajšej štvrti. Úplne skvelé!!!

Horšie je to z počasím. Štvrtok celé doobedie ešte zúrila tropická búrka, lialo ... Poobede prestalo a vyjasnilo sa. Horšie je, že za búrkou prišiel studený front ... a to doslova. Predpoveď na piatok je doslova zúfalá, zima - ráno 4 stupne a cez deň maximum 16 stupňov a extrémny vietor. Ale aby to nebolo všetko, tak na sobotu (deň preteku) hlásia ráno iba 3 stupne s pocitom ako nula a vietor má iba mierne zoslabnúť :) Denné maximum 15 stupňov - tak to bude mazec - musíme zohnať teplé veci, lebo inak sa to nebude dať prežiť. Ak je pocitová teplota nula stupňov, ale je keď vyrážate na trať mokrý z vody? Neviem, ešte som to nezažil. Ale veď zážitok nemusí byť pekný, hlavne, že je intenzívny :)))

Dnes, piatok ráno som bol vyskúšať ako sa jazdí na kole v zime ... nahodil som návleky na nohy, dlhý cyklistický dres a rozjel som to. Ale nie o 8:00, ako to bude zajtra, ale o desiatej. Na slnku. A bola kosááááá. Prsty na nohách tuhli, dlhý dres sa viac ako hodil ... Je rozhoduté, zajtra plávam iba v spodku, a obliekam suchý krátky dres a na to ešte dlhý. Ale aj tak neviem, či to bude dosť.

Zatiaľ koľko ... tomorrow is race day.

Dopenenie: Už máme veci v depe, je tu poriadna kosa aj cez obed a zajtra má byť oveľša chladnejšie. Na expe som prikúpil neoprénové návleky na tretry, vo walmarte fleecové rukavice, kuklu a čiapku a môže sa ísť na vec.

Do prčíc ... vlny sú ako prasa, ako keby včera neboli dosť veľké, ak to pôjde takto ďalej, neviem, neviem ..... :) Fúka tak, že po vetre to ide 40km/h bez šlapania a protivetru sa nedá ísť 20 .... Ale už dosť, zajtra sa uvidí ....