streda, 26. augusta 2009

EMBRUNMAN – FRANCE HAUTES ALPES 15.8.2009 3. ČASŤ

Takže ako prebiehal môj Embrunman? Takto. Bicykel pripravený a môže sa zaniesť do depa. Potom už iba jesť a spať. Až kým ráno nezazvoní budík a odštartuje bláznivý deň.
Budík zazvoní presne o 4:30 a to je povel okamžite niečo na seba nahodiť a jesť. Všade je tma a zima, bŕŕŕŕ. Ale keď musíš, tak musíš - toto fakt normálny ľudia nerobia.
Napchávať sa tak skoro ráno je odporné a ryža s ananásom tiež, ale je to to najlepšie, čo pred závodom na mňa funguje. Medzi tým niekoľko krát na záchod.

Potom už iba zobrať bedničku s pripravenými haraburdami a ide sa do depa.

V depe už panoval čulý ruch, prišiel som medzi poslednými, veď som to mal blízko - z kempu tak 200metrov. V depe sa stretávam s Marekom Nemčíkom a tak sa spoločne usmievame pred objektívom.
Ale tu už začína ísť do tuhého, navliecť do neoprénu a rozplávať. V tej zime sa mi do vody nechcelo, ale predsa len upraviť neoprén je jednoduchšie, keď je v ňom voda.

Ešte posledná póza a ide sa na štart. Manželka ma s obavami sleduje a zároveň ma prosí, nech si dávam bacha.

Odštartované, depo je vyľudnené a 860 borcov sa vyrútilo do vody. Nikdy som sa nezúčastnil takéhoto masového štartu a tak som mal trošku obavy. Ale povedal som si, že ak má byť sranda, tak poriadna a postavil som sa do prvého radu, veď som mal na to právo - so štartovým číslom 12. Ale zvolil som kraj, na vzdialenejšej strane od prvej bójky. Potom už iba výstrel, šprint do vody, šípka a makať. Miesto som si vybral perfektné, V podstate bez vážnejších kolízií doplávavam na prvú bójku. Je totálna tma, ale orientácia je jednoduchá. Plávam za bublinami od nôh borca predo mnou a navigáciu nechávam na neho. Naviguje dobre a aj tempo je ešte akceptovateľné.Našiel som si spoľahnivé miesto niekde na chvoste druhej skupinky, v ktorej nás plávalo asi dvadsať. Neoprén nesie krásne a borci predo mnou výborne rozrážajú vodu. Takže s primeranou námahou v tomto duchu absolvujem celé plávanie, nikam sa netisnem, pekne stále na rovnakej pozícií. Cítim, že dnes to bude dobrý čas a ani nebudem moc uťahaný.
Posledných asi 100metrov zvoľňujem ešte viac a pohodovo vybieham z vody za 52:28. Počas plávania mi to tepalo priemerne 152bpm, takže som sa moc neflákal. Pribieham na privilegované miesto v depe v prvom rade a tam už bol iba jeden borec, takmer odbavený a okrem toho asi iba jeden bicykel. Ale zvyšok depa je úplne plný bicyklov, tak je to v poriadku. S Baylissom a Zamorom som neprišiel pretekať, ja chcel prežiť a prísť do cieľa v primeranom čase.Zhadzujem neoprén, nahadzujem prilbu s okuliarmi, ktoré sa mi hneď zarosia, naťahujem vabronožky na nožky, návleky na ruky do vrecka dávam anticrampy a windstoperovú vestu.

A vyrážam. Pekne ako profík s tretrami upnutými v pedáloch. Depo je fakt dlhé, ale predsa len nasadám a využívam krátku rovinku na obutie. Stíham to len tak, tak a už zatáčam doľava a začínam bušiť do prvého kopca. Teda, lepšie povedané, snažím sa ukľudniť, lebo prepáliť prvé stúpanie by asi bola smrť.

A tak nahadzujem 39/27 a pekne posediačky si cvrnkám na vrchol. Takto si to dávam asi 7 kilákov, ku koncu stúpania sa vám ale zrazu pred očami za zákrutou objaví na asfalte nepríjemný nápis. 23%. Tuž musí každý zo sedla a tak si zdvíham svoj lenivý a veľký zadok (ako povedal Milda Bayer) a plazím sa na vrchol Les Méans. Miestami sa mi naskytuje pohľad na jazero a to je ešte plné plavcov.Pred vrcholom dobieham a predbieham Laďku Císařovskú a pokračujem cestou hore, dole ďalej. Všade popri ceste sú diváci a zvonia zvonmi, trúbia kričia, Alléz, Alléz Jozef. Sú vyzbrojený štartovými listinami a tak si vedia zistiť meno. V stúpaní ma predbehli 3-4 borci, také tie vrchárske typy, ale na miernejších stúpaniach a na rovinách ich hneď dobieham a predbieham. Práskam do seba prvý gel a blížim sa k prvému poriadmemu zjazdu. Ja som dole kopcom fakt posr..ý, ale v ten deň sa asi muselo niečo stať. Dole kopcom ma nikto nepredbieha, ba čo predbieham ja. Neriskujem príliš. Asfalt je hrozný, v zákrutách štrk, ale idem na hranici, ktorú si myslím, že ešte zvládam. Veď som to doma trénoval na troch tréningoch. Naučil som sa zjazdy jazdiť so spodným úchopom riaditok a snažiť sa pekne vložiť do serpentín. Funguje to. Fičím a zrazu som dole pri priehrade Serre Poncon. Hneď za mnou Laďka, takže tá musela zjazdovať ešte rýchlejšie. Na rovine pozdĺž priehrady jej zase hneď utekám a už ju viac nevidím. Fičí to krásne a tepy sú presne v medziach, kde majú byť. Potom nasleduje asi 40 pre opis nudných kilometrov, ale cyklisticky výživných, počas ktorých sa nič mimoriadne nestalo. Svišťal som si to pod Izoard, pil a jedol a tešil sa na martírium. Pod Izoardom, na cca. 85 kilometri kontrolujem priemerku na tacháči. Držím priemer 30km/h, to by mohlo byť dobré. A začína stúpanie. Je to také divné stúpanie, nikde nie moc prudké, ale za to nekonečné. Začína poriadne pražiť slnko a tieňa nikde. A tak valí, snažím sa kadenčne na najľahšom prevode, pokiaľ to ešte ide. Postupne začínam stále viac a viac jazdiť v stoji, ale idem. Tak do 2/3 kopca ma nikto nepredbehne, potom sa to cezomňa začne valiť. Ale nebolo to až také hrozné – celkovo asi tak 5-6 ľudí. Ale pred vrcholom predbieham aj ja. Fakt toho má každý plné brýle. Ale nadšený diváci človeka nenechajú oddýchnuť a tak každý maká. Diváci sú po celom stúpaní a vrchol je fakt plný, všetci kričia Alléz, Alléz, Courage, Courage, alebo ako sa to píše, ale proste fandia a hrozne to pomáha. Na vrchole Izoardu som tesne pred 11-tou. Na vrchole zastavujem, beriem si balíček s mojimi gelmi, nahadzujem vestu, nasadám a fičím dole. Ešte po mne húka milý dedko a kričí journal, journal, ale ja mu len ukážem, že noviny nechcel, že mám vestu. Na vrchole mám priemer 24,5km/h.
Zjazd z Izoardu je parádny. Perfektný asfalt, do serpentín je pomerne dobre vidieť a tak letím – celkovo 21 kilometrov. Snažím sa čo najviac točiť nohami, aby mi počas tej takmer pol hodiny úplne nestvrdli a zase pijem a jem. Tesne pred Bianconom zhadzujem za jazdy vestu aj návleky a naberám smer Embrun. Krásne to letí, cesta je široká perfektná s miernym klesaním. Jediná chyba je, že len čo sa poriadne usalaším v aeropozícií na hrazde už musím odbočiť na zase nejakú treťotriednu rozbitú lokálku a začať stúpať na Les Vigneaux. Je to stúpanie nič-moc, ono to skoro vybehne samo (v kontexte celého závodu), ale nohy sú po zjazde z Izoardu pomerne tvrdé a trvá, kým sa dostanú do použiteľného stavu. Predbieha ma skupinka asi piatich borcov a tak sa pokúšam zavesiť sa za nich do psychologického „háku“. Darí sa. Oni však hákujú naozaj. V priebehu snáď minúty je pri nás motorka a skupinku rozbíja. A tak niektorých predbieham naspäť. Najhoršie je, že celú cestu z Bianconu fúka neskutočný protivietor, je odporný a človek musí makať aj dole kopcom. Ale to už prichádza ďalšie stúpanie na Pallon. Toto je fakt odporné. Na ostrom slnku a hrozne prudké. Ale zase sú tu diváci a fandia, tak to nejako ide. Hrozne ma bolia chodidlá za prstami, tam kde majú tretry kontakt s kuframi. Je to svinská bolesť. Ale som hore. Teraz zase zjazd po kvázi-ceste. V serpentínach sa na ostrom slnku taví asfalt a lepí na plášte. Potom prejazd cez hlavnú cestu a mostom na druhý breh rieky Durance a zase naspäť do Embrunu po zvlnenom profile. Vidím Embrun, už mám bicyklovania fakt na dnes dosť. Veď som na kole už viac ako šesť hodín. Ale pohľad na tachometer nasvedčuje, že kilometrov ešte stále nie je dosť. Ale prichádzam až do mesta, to už je asi iba jeden a pól kilometra do depa, keď tu zrazu šípka prudro doprava. Do prčíc. V pravo nie je nič iné, iba kopce. A tak začínam záverečné stúpanie na Chalvet. Túto trať musel vymyslieť naozajstný šialenec. Stúpania nikdy nekončia a najprudšie na záver? Prečo?. Tu už človek nemá v hlave žiadne vzletné myšlienky, ale iba jednoduché inštinkty. Treba si dávať jednoduché ciele, ako napríklad, ešte po túto zátačku, po tento dom atď. ale tých zátačiek je hrozne veľa. Ale nakoniec som hore. Tam všetci diváci kričia, komplet, komplet – to asi znamená, že som z najhoršieho von a som na vrchole. Nasleduje už iba zjazd do depa. Zákerný, po ceste, ktorú asfaltéri nevideli aspoň 20 rokov a veľmi úzkej. Hovorím si, tu už nič nenaženieš, hlavne nespadni a tak idem na istotu a vypláca sa. Nepadám, ale aj tak niektoré zákruty ledva dobrzďujem. A som dole. V priestore štartu a cieľa to žije. Vyzúvam za jazdy tretry a zosadám z kola. Ach tie kríže. Keby som nemal bicykel ako mobilnú podporu tak to tu hodím rovno na hubu. Ale po pár krokoch je to lepšie a lepšie a tak k vytúženej stoličke v depe pribieham so cťou.
Vešiam bicykel a sadám na stoličku. Celý prechod z cyklistu na bežca absolvujem v sede. Horšie je to, že sedím možno tak 30 sekúnd. Ale vlastne veď som na kole sedel 7 hodín 1 minútu a 22 sekúnd. Najdlhšie kolo môjho života. Priemerný tep počas cyklistiky bol 138bpm. Celkovo som v depe aj s príbehom a výbehom strávil 3minúta a 2 sekundy. Ako som tak vybiehal nebol som si veru istý, ako sa mi pobeží.
Ale ku podivu to celkom išlo. V okolí depa bolo more divákov a všetci fandili. Rozbehol som to rozumne, okolo 142 tepov v tempe +- 5:00/km – s tým by som bol extrémne spokojný.
Kilometre sú na trati perfektne značené a tak si človek môže sledovať rýchlosť. Prebehnem okolo jazera, pijem koľko sa len dá, lejem na seba vodu. Slnko praží ako šialené, je 34 stupňov a v tom sa moc dobre nebehá. Na celej trati prakticky niet žiadneho tieňa. Už pri jazere zbieham prvého pretekára a začínam stúpať smerom do mesta.
V stúpaní predbieham aspoň troch a tesne pred vrcholom sa mi ukazuje ďalší. Vrchol stúpania je v centre mesta v úzkych dláždených uličkách a celé mesto žije Embrunmanom. Ľudia v reštauráciách ale aj náhodní turisti sa nechávajú strhnúť pretekom. Hneď za centrom mesta začína prudké klesanie a stretávam sa s borcami, ktorý v protismere začínajú v týchto miestach záverečné stúpanie na Chalvet –chudáci, je mi ich ľúto.
V tom zisťujem, že sa mi rozviazala šnúrka na maratónke (to sa mi zatiaľ nikdy nestalo), ale dole kopcom fičím a tak si hovorím, že to zaviažem až na občerstvovačke. Zbehnem celé klesanie, v ktorom sa doslova prerútim cez pretekára, ktorého som zazrel na horizonte na vrchole stúpania, ale potom zisťujem, že občerstvovačke pod kopcom nikde niet a zároveň sa mi chce čúrať. Po prvý krát počas preteku a to som vypil fakt hektolitre. A keďže je tu poľná cesta a je to trošku od civilizácie, tak volím riešenie čúranie a viazanie šnúrky. Tečie to zo mňa asi minútu a borec ma zase predbieha. Rozbieham sa za ním, ale už ho neviem dobehnúť. Ide vedľa neho doprovod na biku – to sa mu ide. To sa dostávam presne na 10-ty kilometer, mačkám stopky 50:33 na tepe 144bpm. OK – vzhľadom na prudké stúpanie. Ale začínam cítiť, že spomaľujem. V ďaľšom stúpaní na jednej z občerstvovačiek počujem Jožo makaj, nechápem, kto to kričí? Kukám a je to Filip Kristl. Sedí na stoličke a ukazuje, že pre dnešok je toho dosť. A tak mastím ďalej. Stúpanie je nekonečné, naštastie všade sú deti s fľašami vody a hubkami a tak sa aspoň môžem chladiť. Konečne som hore, už nikoho nepredbieham, ale predbehol ma prvý pretekár. Klesanie je ako vykúpenie, konečne môžem pretiahnuť krok a fičí to celkom pekne. A som naspäť na hrádzi jazera, tu sa stretávam s borcami, ktorí práve vybiehajú. Asi dorazila hlavná vlna, leboi v protismere je naozaj poriadna premávka. V tej chvíli človek stráca predstavu o svojej pozícií, lebo sa to hemží pretekármi o kolo späť. Ešte pred ukončením prvého kola ma predbieha a Marcel Zamora a rúti sa do cieľa. Má obrovský náskok. Závidím mu, mať to za sebou, ale ja namiesto toho prebieham okolo kužeľa a beriem si „obojok“ na znak, že som v druhom kole. Akosi som prepásol značku 20-tivh kilometrov a tak mačkám až na 22-ho km. Dvanásť kilákov som prebehol za 1:04:12 na tepe 138bpm. Takže spomalenie na tempo 5:21/km. Už tuším, že to bude tvrdé druhé kolo. A bolo. Ešte po rovine okolo priehrady to ide, ale potom začína opäť stúpanie do mesta. Poznámka: Tá druhá fotka na tom istom mieste je z druhého kola.
Diváci sú super, ale ja som v ri.. . Ale nekráčam, bežím – no bežím do kopca sa pajdám ale predstieram beh – nesmiem kráčať ani meter – to už by nebol ironman ale turistika a ja chcem dokončiť ironmana. Predbieham a som predbiehaný, je v tom chaos, lebo väčšina sú borci o kolo späť – to sa im beží, veď počkajte aj na vás čaká druhé kolo, potom uvidíte. Ale som hore, ale čo teraz, prudký zbeh s drevenými nohami, to bude tvrdé. Ak zakopnem, tak hodím asi poriadneho papuliaka a dokotúľam sa až niekde úplne dole. Ale ide to, mizerná technika, všetko zamerané na istotu došľapu. Potom sa motám niekoľko kilometrov po poľňačke, dobieham na tridsiaty kilometer, mačkám a vidím to, čo som tušil. Osem kilometrov za 47:18 na 133 tepoch – kamaráde dochádza ti. Prebieham na druhú stranu rieky Durance a zase začína to hnusné tiahle stúpanie. Tam sa fakt vlečiem a začínajú ma predbiehať všeliaké srnky a niektoré s obojkami. Tí sa práve dostávajú predo mňa. Strašne ma to štve, ale nič s tým neviem robiť. Ale som hore, to znamená asi 6 kilákov do cieľa. Tu naraz dostávam druhý dych a v zjazde slušne zrýchľujem. Zase predbieham ja a už ma nikto nepredbieha. Už vidím jazero a to ma priťahuje ako magnet. Už nebežím, už letím (aspoň ja som to tak cítil). Vidím značku 40. kilometer. Mačkám. Desinka za 1:00:02 na 129 tepoch. Tak to som asi až tak neletel. Ale stále pridávam a myslím, že to už vyzerá ako beh. Ešte posledný prudký výbeh a potom už iba zaverečná 1500-ka do cieľa. Kontrolujem pozíciu, tých pre domnou už nedobehnem, sústreďujem sa na to, aby nikto nepredbehol mňa. Zvláštne, ako sa bojuje o 49. pozíciu (to som ale netušil, myslel som si, že som tak okolo 60. miesta).
Aj to mi bolo vzácne a nechcel som sa nechať predbehnúť. Posledné 2,2kilometra dávam za 11:27 na 137 tepoch. A je tu cieľ, polovička na mňa kričí, vidím ju a fandovia burácajú. Som tam. Som Embrunman. Dokončil som najťažší triatlon na svete.
Celkový čas je 11:52:28. Zatiaľ môj najpomalší ale tu to beriem. Embrunman pod 12 nie je na zahodenie. Zrazu zisťujem, že som celkom v pohode, beriem medailu podávam si ruky v priestore cieľa a poberám sa do medical stanu. Tam mi hneď ponúkajú masáž, tak prečo nie. Príjemná jemná masáž padne vhod. Padla.
Vymotávam sa z priestoru cieľa a idem do kempu. V kempe ma zdravia ľudia, asi je vidieť, že som jeden s tých bláznov, ktorí si celý deň dávajú do ňufáku. Pri stane si užívam chvíľku pokoja. Deti s polovičkou ešte nedorazili, ale za chvíľu ich už vidím, ako sa rútia. Deti sa do mňa neľútostne pustia, tatinko hento, tatinko tamto, to, ono, daj medailu, pozri čo sme urobili ... . Ach deti, keby ste vedeli ... . Moja Danka celá spokojná, že som celý, a že aká je to blbosť, že ona sa už na tie mátohy nemohla ani pozerať. Ale zároveň vedela, že zbytok dovolenky tu budem už iba pre nich. Žiadny tréning, len oddych – možno.
A tak už sa vlastne nič zvláštne nestalo, len som išiel pre zmenu zase fandiť ja, potom si pobrať veci z depa a išiel som na vyhlásenie výsledkov. Tí najrýchlejší majú môj neskutočný obdiv, zdolať takúto trať pod 10 hodín (podarilo sa to štyrom). Celkovo zvíťazil Marcel Zamora za 9:38:45, pred druhým Faurem a tretím Cunnamom. V ženách zvíťazila Bella Bayliss pred Erikou Csomor a Alexandrou Louison. Práve tieto tri baby ma predbehli – to ma štve. Ale nie, sú fakt dobré.
Vyhlasovanie skončilo tak okolo 22:30 a to bola ešte kopa pretekárov na trati. Limit je do polnoci, takže ešte majú čas a môžu sa zabávať pretekaním. Bežia už po tme, ale bojujú. Majú môj obiv. Okolo polnoci odchádzam zase do kempu a idem spať. Zaslúžim si to.
A ako pokračovala dovolenka ďalej, pochybujem, že by to niekoho zaujímalo, ale aj tak to dopíšem a nabudúce zverejním.

utorok, 25. augusta 2009

EMBRUNMAN – FRANCE HAUTES ALPES 15.8.2009 2. ČASŤ

Keď zavejú v okolí Embrunu takéto transparenty, každý vie, že sa blíži EMBRUNMAN a to je tu udalosť.
Takže, Embrunman je trošku atypický dlhý triatlon, odohrávajúci sa v oblasti Hautes Alpes vo Francúzku, okolí miest Embrun a Briancon. Trate sú takmer klasické : 3,8km plávania, 188 km cyklistiky a klasický maratón 42,2km. Čo robí Embrunmana výnimočným nie je tých 8 km cyklistiky navyše, ale výškový profil cyklistiky a behu. Tu sa veru rýchlostné rekordy nelámu a čas pod 10 hodín, znamená víťazstvo. Okrem toho je to najlepšie platený dlhý triatlon v Európe (celková výška Prize Money je 100 000 Eur), víťaz dostáva 20 000 a prvá žena 12 000. Takže konkurencia sa tu stretáva obrovská. Tento tok sa koná už 26. ročník tohto preteku. Na štart sa postaví 860 triatletov. Ako som zistil, je tu veľké množstvo špecialistov práve na tento pretek, je to pre nich najprestížnejší pretek a vrchol sezóny. To isté platí aj o mojich susedoch v kempe.
Ale po poriadku:
Plávanie je v dvoch okruhoch bez výlezu z vody. Keďže sa plávanie odohráva v alpskej priehrade (mimochodom je to najväčšia priehrada v Európe Lac de Serre Poncon na rieke Durance), tak sa pláva v neopréne (teplota vody 21 stupňov). Zaujímavosťou je aj čas začiatku preteku ráno o šiestej a nie štandardne o siedmej – hádajte prečo? A pre ženy je štart ešte o 10 minút skôr, teda o 5:50 ráno.
Po plávaní prichádza najzaujímavejšia časť preteku – cyklistika. Nejazdia sa tu žiadne okruhy, ale iba jeden 188km dlhý úsek so začiatkom aj koncom na jednom mieste, pri priehrade v meste Embrun. V propozíciách sa hovorí o celkovom prevýšení cyklistickej trate 5000 metrov, ale z viacerých zdrojov som sa dozvedel, že v skutočnosti je to „iba“ 3600 metrov. A kadiaľ cyklistika vedie?
Ako som už spomínal, začína sa pri priehrade v meste Embrun v mieste Plan ‘d Eau vo výške cca. 750 metrov a po rovine sa ide asi 200 metrov. Takmer okamžite sa odbočuje prudko doľava a začína sa prvé stúpanie s vrcholom na Les Méans vo výške 1260 metrov. Celé stúpanie má tak 7 kilometrov. Striedajú sa strmé úseky s ešte strmšími, vrcholom všetkého je pasáž s 23% stúpaním, tam už ide fakt do tuhého. Potom sa pokračuje zvlnenou cestou až do 25 kilometra, kde začína prudký zjazd k priehrade Serre Poncon, všetko po pomerne nekvalitnom asfalte (ale ešte sa aspoň na slnku netopí, lebo je skoro ráno). Potom začína asi najjednoduchšia časť, cca. 15 kilometrový presun pod ďalšie kopce po takmer rovine (u nás by sme to rovinou nenazývali). Odtiaľ sa profil trate opäť začína vlniť s trvale stúpajúcou tendenciou. Trať vedie ponad kaňon, ktorom tečie rieka Durance, cez St Andre d’ Embun, St Clement, Guliestre, lyžiarske stredisko Vars až pod známy Col d’ Izoard. Stúpanie na Col d’ Izoard začína približne na 85-tom kilometri a má dĺžku 13,9 kilometra s prevýšením 1036 metrov. Priemerný sklon je teda 7,45%. Stúpanie je to tiahle a pomerne plynulé, iba v malých úsekoch je sklon nad 10%. Stúpať sa začína na nadmorskej výške 1345 metrov a vrchol Izoardu je vo výške 2361 metrov. Na vrchole je špeciálna občerstvovačka, kde si každý môže zobrať svoj balíček special need, ktorý odovzdal pred pretekom. Po zdolaní Izoardu nasleduje 20,5km dlhé klesanie do Brianconu. Na 20,5kilometroch sa klesne o 1141 metrov do výšky 1220 metrov. Tento zjazd je celkom pohodový, po kvalitnom asfalte a pomerne širokej ceste. Po prejazde Brianconom nasleduje krátky úsek s miernym klesaním po hlavnej ceste smerom naspäť do Embrunu. Ale po asi 5-tich kilometroch sa odbočuje doprava a začína ďalšie stúpanie na Les Vigneaux. Nie je to nič strašné asi 250 výškových metrov a človek ani nezbadá a je hore. Potom nasleduje pomerne dlhý zjazd pod ďalší kopec menom Pallon. Toto stúpanie je pomerne prudké s prevýšením cca. 300 metrov. Po vysúpaní a zjazde dole nasleduje návrat do Embrunu zvlneným terénom po rovnakej trati ako sa išlo na Izoard, len v protismere. Pripomeniem, že celý úsek od odbočky z hlavnej ceste cca. 5km za Brianconom sa ide po veľmi zlom asfalte a hlavne zjazdy sú pomerne náročné, v serpentínach býva štrk a asfalt sa topí na rozpálenom slnku. A tak sa dostávame naspäť do Embrunu, takmer je vidieť cieľ cyklistiky, ale trať sa v strede mesta prudko zvrtne doprava, smerom na záverečné stúpanie na Chalvet do výšky 1250 metrov. Toto stúpanie je pomerne prudké a vystúpa sa približne 400 metrov. Z Chalvet nasleduje už iba záverečný, asi 5 kilometrový veľmi technický zjazd do depa po katastrofálnom asfalte. A to je koniec cyklistiky. Ten, kto toto zvládne má za sebou prevýšenie 3600metrov a v nohách 188kilometrov, ja som nameral 186.
Po príjazde do depa na každého čaká stolička, ako som už spomínal a padne veľmi vhod.
Potom už na pretekárov čaká iba záverečný maratón. Bežia sa dva okruhy. Bežecký okruh začína 3 kilometrovým úsekom okolo jazera Plan d’ Eau po štrkových chodníkoch s jedným prudkým výbehom a zbehom. Potom sa prebehne popod hlavnú cestu a naberá sa smer centrum mesta. Jazero leží minimálne o 100 výškových metrov nižšie ako centrum mesta a tak sa začína nepríjemný, asi 1,5kilometrový výbeh. Po prebehnutí centrom mesta sa trať behu spojí cyklistickou asi na 2 kilometre. Cyklisti v tomto úseku začínajú záverečné stúpanie na Chalvet a bežci bežia oproti pomerne prudkým zjazdom. Toto klesanie je pomerne nepríjemné hlavne v druhom okruhu, kedy má človek už pomerne tvrdé nohy. Po zbehnutí pod mesto začína asi 3kilometrový rovinatý úsek po poľnej ceste, na konci ktorého sa pretekári dostanú mostom cez rieku Durance a odbočia doprava. Tu začína nepríjemné asi 5 kilometrové tiahle stúpanie, mierne, ale nekonečné. Na vrchole stúpania sa opäť odbočí doprava a začína sa klesať smerom k Embrunu. To, čo človek nastúpa za 5 kilometrov, zbehne asi za dva a dostane sa na hlavnú cestu asi kilometer od cieľa. Tu začína opäť mierne stúpanie a keď už človek takmer vidí cieľ po ľavej strane, musí odbočiť doprava o 180 stupňov a prebehnúť popod cestu a zopakovať si úvodnú trojkilometrovú pasáž okolo jazera v protismere. Potom sa človek naozaj dostáva do priestoru cieľa a má za sebou prvý okruh. Takže to isté je treba prebehnúť ešte raz. Po prebehnutí druhého okruhu už iba cieľová rovinka a je to.
Tak toto bol suchý opis toho, čo na človeka v Embrune čaká a teraz sa pokúsim popísať ako som to zažil ja.
Ale ešte pred tým niekoľko pozmámok k vybaveniu na tieto preteky.
Takže pred pretekom určite čelovku, lebo je fakt tma, ináč nič zvláštne, akurát sa poriadne namazať opaľovacím krémom.
Na plávanie určite treba počítať s neoprénom a treba mať rozjasňovacie žlté, alebo oranžové okuliare. Prvá polovica plávania je v tme.
Cyklistika. Na časovkársku kozu a aeroprilbu rýchlo zabudnite. S tým by išiel Embrunman iba blázon. Takže ideálne je ľahký bicykel s hrazdičkou a s ľahkými kolesami, určite s hliníkovými brzdnými plochami ( ja som nemal nič lepšie ako Zipp-y 404, ale bral som plášťové práve kvôli hliníkovým brzdným plochám, ale ideál to nie je – sú moc ťažké). Ďalej treba byť poriadne vybavený voči defektom, ak je možnosť natankovať protidefektový tmel, je to dobrá voľba a dve duše so sebou je tiež normálne. Osobitnou kapitolou sú prevody. Ja som išiel vpredu 53/39 a vzadu 12-27. Nie som žiadny vrchár a tak mi 39/27 fakt niekedy nestačil a možno by bolo dobré vpredu zmeniť 39 na 30.
Na beh nič zvláštne iba dobré nohy.
Oblečenie podľa počasia, ale aj v najväčšom horku, aké panovalo počas tohtoročného preteku treba počítať, že ráno je cca. 15-16 stupňov. Takže dobrá voľba je normálny triatlonový dres a cyklistické návleky na ruky, ráno sa s nimi človek cíti príjemnejšie, pri stúpaní na Izoard sa dajú stiahnuť na zápästia a používať ako potítka, potom v klesaní zase natiahnuť a v Briancone definitívne zhodiť a zbaliť do dresu. A potom ešte windstoperovú vestu. Tú si zobrať iba so sebou a nahodiť ju iba na zjazd dole Izoardom, inak ju nie je treba. Inak na vrchole Izoardu každému ponúkajú ešte noviny pod dres.
Myslím, že to by nadnes naozaj stačilo, takže pokračovanie zase nabudúce. To už naozaj bude o samotnom mojom preteku.

pondelok, 24. augusta 2009

EMBRUNMAN – FRANCE HAUTES ALPES 15.8.2009 1. ČASŤ

Myšlienka zajazdiť si Embrunmana sa zrodila celkom nečakane, vlastne som sa stal Embrunmanom celkom náhodne. Takže po poriadku. O tomto preteku som samozrejme vedel a určite som ho chcel niekedy absolvovať, ale že to bude v tomto roku sa mi ani nesnívalo. Pravdu povediac po zbabranom Slovakmanovi sa mi do pretekania moc nechcelo. Trénovať som začal iba veľmi mierne, ale už týždeň po Slovakmanovi som nenápadne začínal spriadať plány. Ale v žiadnom prípade nie o Embrunmanovi. Povedal som si, že triatlon v holandskom Almere vynechám (nechcelo sa mi trepať tak ďaleko a zase sa boriť s protivetrom akom v Nitre) a tak všetko ukazovalo na to, že pojdem na Železňáka na Lipno. Vymyslel som si to nasledovne. Urobíme si cestovateľskú dovolenku aj s rodinou, začneme na Lipne, tam zostaneme 2-3 dni a budeme pokračovať do Francúzka k moru, s tým, že sa zastavíme na nejaký ten deň v Alpách a pozriem si, ako vyzerá najťažší dlhý triatlon na svete (samozrejme ako divák, možno si vyšlapem nejakú časť cyklistiky). Potom presun k moru a oddych, kúpanie a v proste všetko to, čo sa na normálnej rodinnej dovolenke robieva. Takže plán bol jasný, už ho iba zrealizovať. Ako tak išiel čas, začali sa mi v hlave víriť podivné myšlienky typu „Keď si zvládol dva minulý rok po sebe, tak to dáš aj teraz, nie?“ A tak som sa proste na toho Embrunmana prihlásil a začal som zháňať informácie, čítal som blogy finisherov snáď z celého sveta. Až potom som si uvedomil, čo som to vlastne spáchal za blbosť. Dať si Slovakmana a Lipno po sebe je jedna vec, ale Lipno a Embrunmana, to bude asi iné kafe. Navyše som mal v práci poriadny frmol, takže o poriadnej príprave nemohlo byť ani reči. Rýchlo som zaradil 3 poriadne kopcovié tréningy (prevýšenie vždy aspoň 1800m), viac som nestihol. Ako tak plynul čas obavy sa stupňovali a tak so začal hrať na istotu a začal som premýšľať o vypustení Lipna. Predsa len ísť do Embrunu a nedokončiť by ma veľmi mrzelo. K vynechaniu lipenského Železňáka ma primäli aj ďaľšie okolnosti. Proste som nestíhal v práci a potreboval som robiť aj piatok a sobotu, čo bol deň preteku, ďalej sa mi nechcelo pretekať s cca. 50-timi borcami (predsa len je to málo, aj keď pohľad do štartovky hovoril, že umiestnenie by malo byť výborné a body v Classic Cup-e obrovské a jasne by ma vyšvihli na prvé miesto) a potom pár telefonátov s Marekom Nemčíkom, ktorý sa tiež chystal do Embrunu spolu s Filipom Kristlom a presvedčil ma, že táto kombinácia je totálne šialenstvo. A tak som prekopal plány a dovolenka nadobudla definitívne kontúry. Takže definitívny plán vyzeral nasledovne : Ide sa v nedeľu, týždeň pred Embrunmanom, dáme si medzipristátie v Caorle pri Benátkach, čo je približne polovica cesty. Tam zostaneme 3 dni, za ktoré sa musím dať plavecky dokopy a potom sa presunieme do Embrunu. Tam zostaneme zhruba týždeň a potom zase niekde k moru, či už do Francúzka, alebo Talianska. Záležať bude od počasia, záverečná etapa proste nebola pevne daná. V piatok poobede som konečne zohnal stan, ktorý spĺňal naše požiadavky, v sobotu som odovzdal prácu, rýchlo sme nakúpili kopu vecí, ktoré sme na dovolenku takéhoto typu jednoducho ešte nemali, pobalili sa a v nedeľu 9.8.2008 skoro ráno sme vyrazili.
Teraz je mi fajn, sedím si večer pri lahvinke červeného spolu s mojou drahou polovičkou (ona si číta a ja si ťukám), staršia polovica detí spí, tá mladšia stále blbne (22:31) a tak si píšem, viem že zdĺhavo, ale takto ma to baví a preto to bude práve takto a basta. Žiadne skracovanie, pekne zdĺhavo, veď komu sa to nechce čítať, nech nečíta.
Cesta do Caorle – super rýchla a jednoduchá. Poobede o 13:00 sme už tam. Dali sme si iba jednu prestávku pri Klagenfurte – je tam na odpočívadle bombové detské ihrisko (objavili sme ho minulý rok pri návrate z Elbamana). Deti sa totálne vyblbli a tak po zvyšok cesty sekali dobrotu. Našli sme si kemp v blízkosti centra (Camp St. Margareta), bleskovo postavili náš maxi-stan a išli sa poriadne vyblbnúť do mora. Toto sme robili aj ďalšie 2 dni – kúpanie, prechádzky, a minimum tréningu (každý deň 40 minút plávania, 1x cyklistika a 1x beh). V stredu ráno sme si pobalili švestky a vyrazili smer Embrun. Cesta v pohode, celkom rýchla a Embrune sme boli asi o piatej poobede. Tu ovšem nastal prvý problém. Miesto preteku sme našli pomerne rýchlo, dokonca aj kemp, hneď v mieste štartu, ale ... . V Embrune je Embrunman a to je v tamojších končinách mega-sviatok a tak v kempe nájsť voľné miesto je absolútne nemožné. Nakoniec, po dlhej debate so slečnou na recepcií som vybojoval jedno miesto, ale až od nasledujúceho dňa. Takže jednu noc sme museli prežiť, niekde, ale kde? Kempov je tu kopa a tak sme našli jeden nad mestom a tam sme rozložili záložný stan. Práve pre tieto dôvody sme si zobrali ešte jeden malý stan (2,4mx2,4m), ktorý sa dá rozložiť za 10 minút. Je to divočina, s dvoma malými polkáčmi sa takto premiestňovať a improvizovať. Ale aspoň budeme mať na čo spomínať. Ráno zase všetko pobaliť a s malou dušičkou sme sa vybrali do kempu La Clapiere v mieste štartu. Slečna nesklamala, a miesto bolo pre nás nachystané. No nachystané, ešte na ňom boli pôvodný majitelia, ale už sa balili. A tak som rodinku vysadil pri jazere, nech sa kúpu a oddychujú a ja som sa vybral za povinnosťami spojenými s registráciou. Tá bola v centre mesta. A teraz bacha! Čumím ma startovú listinu a čo nevidím? Crazy! Jozef Vrábel, Slovakia – štartové číslo 12! Tak to snáď nie? Oni si snáď robia srandu. A tak sa vyberiem za tetami, ktoré rozdávajú štartové čísla a ono naozaj. Mám toto blbé číslo a v depe budem v prvom rade vedľa najväčších hviezd preteku ako Zamora, Bayliss, aj jeho polovička, Le Floc,Loy, Cunnama, proste šialenstvo. Pani si ma premeria pohľadom, do darmo, prišiel „favorit zo Slovenska“. A tak schmatnem balíček s číslom 12 a frčím naspäť do kempu. Prídem na miesto a frantíci sa stále ešte balia, majú čas, veď sú na dovolenke. A tak sa vyberám za zvyškom rodinky a testujem vodu v jazere. Pre mňa studená, pre moje deti perfektná ale na to som si už zvykol, oni vlezú do všetkého. Ja tiež, ale musím mať neoprén. Poobede predsa len sa miesto v kempe uvoľnilo a tak sme sa mohli pustiť opäť do úžasnej roboty – stavania stanu – po tretí krát za štyri dni – kto neskúsi neuverí aké je to neuveriteľne zábavné. Aspoň že deti boli také milé a zmizli na ihrisko a nechali nás stavať a nesnažili sa nám pomáhať. Všetko dobre dopadlo a štvrtkový večer sa zmenil na honbu za ešte otvorenými obchodmi. Akosi sme prepásli, správny čas, totiž to vo Francúzku nájsť večer otvorený obchod je nenormálny problém. Ale na blbca sa vždy usmeje šťastie a tak sme predsa len jeden našli. Vďaka dedkovi, ktorý sa motal po obchode po záverečnej, nás ešte pustili dnu a tak sme mohli ukojiť svoje primitívne pudy a napchali sme si žalúdky, broskyňami, banánmi a hroznom. Len ako poznámka. Na naozajstné pretekárske návyky ako je sacharidová diéta, poriadne energetické bomby pred pretekmi, odpočinok, regenerácia, masáž atď. môžete absolútne zabudnúť, pokiaľ sa vyberiete stanovať s deťmi a popri tom ešte pretekať. Takže moje ciele sa začali scvrkávať z mierne pretekárskych na turistické. Ono nakoniec pretekať v Embrune bez špeciálnej prípravy vlastne ani nejde. Ale o tom potom.
Takže už sme boli konečne na mieste a aj definitívne ubytovaní. Piatok, deň pred pretekmi som sa už snažil správať konečne ako pretekár. Hneď ráno som si dal rovinatých 20km na kole a zabehol 4km. Potom raňajky a 20minút plávania v neopréne. Po zvyšok dňa iba oddych, jedenie a rodinná pohoda pri vode. Trošku mi robilo starosti počasie. V Embrune bolo neskutočne horúco – cca. 34 stupňov v tieni a na ostrom horskom slnku ani nehovorím. Cez deň som navštívil expo – bolo naozaj na úrovni – bolo tam všetko. Večer zaniesť bicykel do depa. Ako som si ho tam tak dával, samozrejme do prvého radu so všetkými hviezdami, prišiel za mnou moderátor, že či môže so mnou urobiť rozhovor. Snažil som sa mu naznačiť, že som neni nikto dôležitý, ale on ma nakoniec presvedčil a tak som zvládol ešte aj interview. V depe som sa stretol s Stephenom Baylissom a jeho ženou Bellou. Stephen mal bicykel kúsok vedľa mňa a Bella až v druhom rade. Také obrovské depo som ešte na vlastné oči nevidel. Zaujímavosťou tu je, že každý pretekár má v depe aj svoju vlastnú stoličku, to neveští nič dobré. Pri odchode z depa som zbadal známe tváre – Mareka Nemčíka a Filipa Kristla. Pokecali sme trošičku a spolu sa vybrali na rozpravu. Večer už iba pobaliť potrebné nádobíčko a čo najskôr zaľahnúť. To sa mi podarilo o deviatej večer – skôr ako deťom.A preteky? To tak rýchlo nepôjde, pretože najskôr sem napíšem, čo to ten Embrunman vlastne je. Ale to až nabudúce.