pondelok, 24. augusta 2009

EMBRUNMAN – FRANCE HAUTES ALPES 15.8.2009 1. ČASŤ

Myšlienka zajazdiť si Embrunmana sa zrodila celkom nečakane, vlastne som sa stal Embrunmanom celkom náhodne. Takže po poriadku. O tomto preteku som samozrejme vedel a určite som ho chcel niekedy absolvovať, ale že to bude v tomto roku sa mi ani nesnívalo. Pravdu povediac po zbabranom Slovakmanovi sa mi do pretekania moc nechcelo. Trénovať som začal iba veľmi mierne, ale už týždeň po Slovakmanovi som nenápadne začínal spriadať plány. Ale v žiadnom prípade nie o Embrunmanovi. Povedal som si, že triatlon v holandskom Almere vynechám (nechcelo sa mi trepať tak ďaleko a zase sa boriť s protivetrom akom v Nitre) a tak všetko ukazovalo na to, že pojdem na Železňáka na Lipno. Vymyslel som si to nasledovne. Urobíme si cestovateľskú dovolenku aj s rodinou, začneme na Lipne, tam zostaneme 2-3 dni a budeme pokračovať do Francúzka k moru, s tým, že sa zastavíme na nejaký ten deň v Alpách a pozriem si, ako vyzerá najťažší dlhý triatlon na svete (samozrejme ako divák, možno si vyšlapem nejakú časť cyklistiky). Potom presun k moru a oddych, kúpanie a v proste všetko to, čo sa na normálnej rodinnej dovolenke robieva. Takže plán bol jasný, už ho iba zrealizovať. Ako tak išiel čas, začali sa mi v hlave víriť podivné myšlienky typu „Keď si zvládol dva minulý rok po sebe, tak to dáš aj teraz, nie?“ A tak som sa proste na toho Embrunmana prihlásil a začal som zháňať informácie, čítal som blogy finisherov snáď z celého sveta. Až potom som si uvedomil, čo som to vlastne spáchal za blbosť. Dať si Slovakmana a Lipno po sebe je jedna vec, ale Lipno a Embrunmana, to bude asi iné kafe. Navyše som mal v práci poriadny frmol, takže o poriadnej príprave nemohlo byť ani reči. Rýchlo som zaradil 3 poriadne kopcovié tréningy (prevýšenie vždy aspoň 1800m), viac som nestihol. Ako tak plynul čas obavy sa stupňovali a tak so začal hrať na istotu a začal som premýšľať o vypustení Lipna. Predsa len ísť do Embrunu a nedokončiť by ma veľmi mrzelo. K vynechaniu lipenského Železňáka ma primäli aj ďaľšie okolnosti. Proste som nestíhal v práci a potreboval som robiť aj piatok a sobotu, čo bol deň preteku, ďalej sa mi nechcelo pretekať s cca. 50-timi borcami (predsa len je to málo, aj keď pohľad do štartovky hovoril, že umiestnenie by malo byť výborné a body v Classic Cup-e obrovské a jasne by ma vyšvihli na prvé miesto) a potom pár telefonátov s Marekom Nemčíkom, ktorý sa tiež chystal do Embrunu spolu s Filipom Kristlom a presvedčil ma, že táto kombinácia je totálne šialenstvo. A tak som prekopal plány a dovolenka nadobudla definitívne kontúry. Takže definitívny plán vyzeral nasledovne : Ide sa v nedeľu, týždeň pred Embrunmanom, dáme si medzipristátie v Caorle pri Benátkach, čo je približne polovica cesty. Tam zostaneme 3 dni, za ktoré sa musím dať plavecky dokopy a potom sa presunieme do Embrunu. Tam zostaneme zhruba týždeň a potom zase niekde k moru, či už do Francúzka, alebo Talianska. Záležať bude od počasia, záverečná etapa proste nebola pevne daná. V piatok poobede som konečne zohnal stan, ktorý spĺňal naše požiadavky, v sobotu som odovzdal prácu, rýchlo sme nakúpili kopu vecí, ktoré sme na dovolenku takéhoto typu jednoducho ešte nemali, pobalili sa a v nedeľu 9.8.2008 skoro ráno sme vyrazili.
Teraz je mi fajn, sedím si večer pri lahvinke červeného spolu s mojou drahou polovičkou (ona si číta a ja si ťukám), staršia polovica detí spí, tá mladšia stále blbne (22:31) a tak si píšem, viem že zdĺhavo, ale takto ma to baví a preto to bude práve takto a basta. Žiadne skracovanie, pekne zdĺhavo, veď komu sa to nechce čítať, nech nečíta.
Cesta do Caorle – super rýchla a jednoduchá. Poobede o 13:00 sme už tam. Dali sme si iba jednu prestávku pri Klagenfurte – je tam na odpočívadle bombové detské ihrisko (objavili sme ho minulý rok pri návrate z Elbamana). Deti sa totálne vyblbli a tak po zvyšok cesty sekali dobrotu. Našli sme si kemp v blízkosti centra (Camp St. Margareta), bleskovo postavili náš maxi-stan a išli sa poriadne vyblbnúť do mora. Toto sme robili aj ďalšie 2 dni – kúpanie, prechádzky, a minimum tréningu (každý deň 40 minút plávania, 1x cyklistika a 1x beh). V stredu ráno sme si pobalili švestky a vyrazili smer Embrun. Cesta v pohode, celkom rýchla a Embrune sme boli asi o piatej poobede. Tu ovšem nastal prvý problém. Miesto preteku sme našli pomerne rýchlo, dokonca aj kemp, hneď v mieste štartu, ale ... . V Embrune je Embrunman a to je v tamojších končinách mega-sviatok a tak v kempe nájsť voľné miesto je absolútne nemožné. Nakoniec, po dlhej debate so slečnou na recepcií som vybojoval jedno miesto, ale až od nasledujúceho dňa. Takže jednu noc sme museli prežiť, niekde, ale kde? Kempov je tu kopa a tak sme našli jeden nad mestom a tam sme rozložili záložný stan. Práve pre tieto dôvody sme si zobrali ešte jeden malý stan (2,4mx2,4m), ktorý sa dá rozložiť za 10 minút. Je to divočina, s dvoma malými polkáčmi sa takto premiestňovať a improvizovať. Ale aspoň budeme mať na čo spomínať. Ráno zase všetko pobaliť a s malou dušičkou sme sa vybrali do kempu La Clapiere v mieste štartu. Slečna nesklamala, a miesto bolo pre nás nachystané. No nachystané, ešte na ňom boli pôvodný majitelia, ale už sa balili. A tak som rodinku vysadil pri jazere, nech sa kúpu a oddychujú a ja som sa vybral za povinnosťami spojenými s registráciou. Tá bola v centre mesta. A teraz bacha! Čumím ma startovú listinu a čo nevidím? Crazy! Jozef Vrábel, Slovakia – štartové číslo 12! Tak to snáď nie? Oni si snáď robia srandu. A tak sa vyberiem za tetami, ktoré rozdávajú štartové čísla a ono naozaj. Mám toto blbé číslo a v depe budem v prvom rade vedľa najväčších hviezd preteku ako Zamora, Bayliss, aj jeho polovička, Le Floc,Loy, Cunnama, proste šialenstvo. Pani si ma premeria pohľadom, do darmo, prišiel „favorit zo Slovenska“. A tak schmatnem balíček s číslom 12 a frčím naspäť do kempu. Prídem na miesto a frantíci sa stále ešte balia, majú čas, veď sú na dovolenke. A tak sa vyberám za zvyškom rodinky a testujem vodu v jazere. Pre mňa studená, pre moje deti perfektná ale na to som si už zvykol, oni vlezú do všetkého. Ja tiež, ale musím mať neoprén. Poobede predsa len sa miesto v kempe uvoľnilo a tak sme sa mohli pustiť opäť do úžasnej roboty – stavania stanu – po tretí krát za štyri dni – kto neskúsi neuverí aké je to neuveriteľne zábavné. Aspoň že deti boli také milé a zmizli na ihrisko a nechali nás stavať a nesnažili sa nám pomáhať. Všetko dobre dopadlo a štvrtkový večer sa zmenil na honbu za ešte otvorenými obchodmi. Akosi sme prepásli, správny čas, totiž to vo Francúzku nájsť večer otvorený obchod je nenormálny problém. Ale na blbca sa vždy usmeje šťastie a tak sme predsa len jeden našli. Vďaka dedkovi, ktorý sa motal po obchode po záverečnej, nás ešte pustili dnu a tak sme mohli ukojiť svoje primitívne pudy a napchali sme si žalúdky, broskyňami, banánmi a hroznom. Len ako poznámka. Na naozajstné pretekárske návyky ako je sacharidová diéta, poriadne energetické bomby pred pretekmi, odpočinok, regenerácia, masáž atď. môžete absolútne zabudnúť, pokiaľ sa vyberiete stanovať s deťmi a popri tom ešte pretekať. Takže moje ciele sa začali scvrkávať z mierne pretekárskych na turistické. Ono nakoniec pretekať v Embrune bez špeciálnej prípravy vlastne ani nejde. Ale o tom potom.
Takže už sme boli konečne na mieste a aj definitívne ubytovaní. Piatok, deň pred pretekmi som sa už snažil správať konečne ako pretekár. Hneď ráno som si dal rovinatých 20km na kole a zabehol 4km. Potom raňajky a 20minút plávania v neopréne. Po zvyšok dňa iba oddych, jedenie a rodinná pohoda pri vode. Trošku mi robilo starosti počasie. V Embrune bolo neskutočne horúco – cca. 34 stupňov v tieni a na ostrom horskom slnku ani nehovorím. Cez deň som navštívil expo – bolo naozaj na úrovni – bolo tam všetko. Večer zaniesť bicykel do depa. Ako som si ho tam tak dával, samozrejme do prvého radu so všetkými hviezdami, prišiel za mnou moderátor, že či môže so mnou urobiť rozhovor. Snažil som sa mu naznačiť, že som neni nikto dôležitý, ale on ma nakoniec presvedčil a tak som zvládol ešte aj interview. V depe som sa stretol s Stephenom Baylissom a jeho ženou Bellou. Stephen mal bicykel kúsok vedľa mňa a Bella až v druhom rade. Také obrovské depo som ešte na vlastné oči nevidel. Zaujímavosťou tu je, že každý pretekár má v depe aj svoju vlastnú stoličku, to neveští nič dobré. Pri odchode z depa som zbadal známe tváre – Mareka Nemčíka a Filipa Kristla. Pokecali sme trošičku a spolu sa vybrali na rozpravu. Večer už iba pobaliť potrebné nádobíčko a čo najskôr zaľahnúť. To sa mi podarilo o deviatej večer – skôr ako deťom.A preteky? To tak rýchlo nepôjde, pretože najskôr sem napíšem, čo to ten Embrunman vlastne je. Ale to až nabudúce.

4 komentáre:

Anonymný povedal(a)...

Nabudůce ! Už aby to bylo. Moc hezky se to čte. Gratulaci si nechám, až dojedeš. Nabudůce ! ;-)
Téčko

aldaman povedal(a)...

tak šup šup, moc nás nenápínej :-D

zombice povedal(a)...

Ahoj Pepo, konecne zas suprovy cteni, moc se tesim na pokracovani :) BTW. Baylissovi jsem potkal v Anglii, oba jsou moc sympaticky a neskutecne nabuseny, hlavne Bella :)

Ječmínek Máselník povedal(a)...

Pepo toto mně fakt baví. Klidně buď rozváčný, čte se fajn. Akorát Tě řadím do kategorie humoristů, protože u věty o minimu tréninku za 3 dny (jenom denně plavání, 1x kolo, 1x běh, což mi dává 5 jednotek), jsem se málem udusil musli tyčinkou. Málem jsi mne měl na svědomí:-)