pondelok, 30. novembra 2015

Slovenský pohár v Triatlone Senec 6.6.2015

  Konečne je teplo a pravá triatlonová sezóna môže začať!!! No a tá slovenská už tradične začína v Senci.
Ale po priadku.
  Celý týždeň pred pretekmi sme strávili na sústredení v Štúrove. Brali sme to ako poslednú možnosť dotrénovať a pripraviť sa na prvú časť sezóny. Sústredenie sa vydarilo perfektne, partia detí aj trénerov bola neskutočná a týždeň aj napriek tvrdej drine ušiel ako voda.


  Do Senca sme išli priamo zo Štúrova. Nemali sme veľké očakávania, lebo deti makali do posledného dňa a pre nás mal prísť vrchol až o týždeň na majstrovstvách. Senec mal byť takým malým testom a nastavením sa na triatlon.




  V Senci nás čakal krásny horúci deň a tak sme si ho mohli okrem pretekania spestriť aj inou zábavou.
Ale my sme tu boli pretekať.
Na štart sa postavili iba deti, lebo ja som drtil také neskutočné objemy, že to bolo absolútne nezlúčiteľné s pretekaním.

  Obaja Jožko aj Margarétka sa postavili spoločne na štart, keďže veková kategória pre Margarétku nebola vyhlásená. Tak si to rozdala s o 3 roky staršími.  Ona bola celkom rada, lebo necítila toľkú zodpovednosť  ...

 
 
Ako to dopadlo:
  Jožko vybojoval tretie miesto po vynikajúcom plávaní ...slabšom bicykli ( 1x kolízia keď mu zablokoval trať pretekár o kolo pozadu a 1x ho usporiadateľ naviedol mimo trať) a MEGA bežeckom výkone. Chlapec behá parádne, je to celkom rýchle, ale hlavne to hodne dobre vyzerá, čo je v tomto veku snáď ešte dôležitejšie...
 
  Margarétka skvele zaplávala, z vody išla dokonca pred Matúšom Koreňom (2. chlapcom celkovo). Cyklistiku išla na svoj vek hodne dobre (hendikep troch rokov je fakt veľa) a beh ... ukázala veľkú bojovnosť na to, že na tak dlhej trati pretekala prvý krát ... proste bol som doslova nadšený, lebo ukázala nenormálny potenciál. Nakoniec obsadila 9. miesto z 21 pretekárok, pričom mala 7. plávanie a 7. beh (14. cyklistiku).  Je výkon nemôžem hodnotiť inak ako dokonalý.



 
 
 
 
 
 

sobota, 28. novembra 2015

Majstrovstvá Slovenska v duatlone žiakov 2015 Sp. N. Ves - 23.05.2015


  Po týždni si deti z TRIsportu dali voľno (plavecké preteky nepočítam) a ja, ako člen Supernovy, som si zapretekal na majstrovstvách Slovenska v duatlone, ktoré sa konali v Prievidzi. Bral som to iba ako ďalší stupienok k vrcholu sezóny, takže žiadne ambície, z plnej objemovej prípravy.
Evidentne bolo cítiť, že bežecká rýchlosť chýba a cyklisticky je to stále iba na začiatku ... ešte žiadna sila...
Dopadlo to ako dopadlo ... celkovo 9. miesto a druhé medzi veteránmi, kde som bežecky za Zdena Koledu evidentne nemal...
 
Ale to iba tam mimochodom...
Ďalším vrcholom žiackej multišportovej sezóny boli majstrovstvá Slovenska v duatlone žiakov. Konali sa 23.05 v Spišskej Novej Vsi.

Ako sa darilo? Vynikajúco.
  Jožko predviedol dva vynikajúce bežecké výkony a tie mu vyniesli bronzovú medailu. Chvíľu to vyzeralo dokonca na striebro, kde sa nachádzal ešte asi 150m pred cieľom, ale potom nekompromisne zaúradoval Maťo Hrtan a zaslúžene vybojoval druhé miesto. Víťazom sa stal Matúš Koreň – cyklistický fenomén medzi mladšími žiakmi.



 
Margarétka po zadržanom prvom behu nasadila na cyklistike pekelné tempo a rozhodla preteky. V druhom behu napriek tomu, že výsledok iba kontrolovala náskok ešte zvýraznila.  
 


 
 Potom som na rad prišiel ja ... to, že budem pretekať som sa rozhodol až na mieste a čuduj sa svete, vyhral som svoje prvé preteky v duatlone v rámci slovenského pohára. Je nutné ale poznamenať, že štartové pole bolo rozdelené, lebo v ten deň sa išli preteky aj na polovičných tratiach a tak konkurencia bola o poznanie menšia. Ale história sa nepýta ... stalo sa ... :) ... chcel som sa odtestovať cyklisticky ... zadržaný prvý beh, potom polovica cyklistiky s veľkou rezervou, následne som práskol do pedálov, ušiel som balíku a v záverečnom behu som iba udržoval 2 minútový náskok ... postupne sa to zdá sa zlepšuje :)



Moc, moc spokojní sme sa kochali po ceste domov kochali panorámou Vysokých Tatier ... a večer sme oslavovali v novej obývačke :)

Súvisiaci článok + link na výsledky:

piatok, 27. novembra 2015

Štvrtkový najtraník na Markovicu...

  Markovica ... neviem ako pre ostatných, ale pre mňa to znie pomerne majestátne. Je to kopec nad mestom v ktorom žijem viac ako 40 rokov, ale furt sa mi akosi nedarilo vybehnúť naň... a pritom neverím, že by niekto mohol mať v našom okolí nabehaných viac kilometrov po lúkach a kopcoch okolo Novej Dubnice.

  Asi preto mi to slovo znie tak ako znie ... proste som tam nikdy nebol ... hoci keď sa pozriem z okna v obývačke vidím ju ako na dlani.
 
  Nedávno ma vyprovokovali toť chlapci z mesta na nedeľné ranné behy. Sú parádne, hoci sa už ani v tú  nedeľu nevyspím, prebehli sme okolie kade-tade ale furt žiadna Markovica. Až potom, keď som s nimi nemohol ísť, myslím že to bolo 17.11 tam oni zase bežali ... tak to bol už pech. Povedal som si, že nabudúce pôjdem aj keby traktory padali...

  Medzi tým miestni chlapci začali robiť kadejaké hovadiny ... proste začali behať po lese v noci s čelovkami. Ďalšia vec, ktorú som nikdy neskúsil a povedal som si že ani skúsiť nemusím ... ospravedlňoval som si to každodenným ranným vstávaním na plavecký tréning. Predsa neprídem domov večer z tréningu o deviatej a ráno sa budem topiť v studenej vode ... to predsa nie je pre mňa..
  Lenže ... zrazu miestni chlapci vymysleli beh na Markovicu. Áno tú Markovicu, kde som nikdy nebol... len na ňu pozerám keď pijem kávu na terase, na tú, čo som povedal, že tam nabudúce pôjdem stoj, čo stoj...

  Lenže oni, potvori to vymysleli tak, že tam pôjdu v noci s čelovkami. Sľub je sľub a tak som bez rozmýšľania rýchlo potvrdil účasť...
  V rámci rozklusu pred poobedným tréningom s juniorom sme sa preklusli do miestneho obchodu pána Miloševa so všeličím kúpiť freš baterky ... a sranda mohla začať.

  Zraz bol naplánovaný, teraz neviem prečo, ale pred miestnym domovom dôchodcov. To asi preto, že sa predpokladá, že sa tam budeme stretávať stále častejšie za pár rokov možno permanentne... :)
  A tak od miestneho domova dôchodcov večer o 19:30 vyrazila partia behuchtivých postarších mládencov so zapnutými lampášmi do hôr. Vonku parádne mrzlo, ale povrch bol bombový, mekučký... proste radosť klásť nohu pred nohu.
  Nabrali sme smer Markovica ... prechádzali sme cez miestne dominanty ako salaš, severka, cestička lásky a postupne sme naberali výškové metre.



  Tento beh by nebol až taký zaujímavý nebyť dvoch faktorov. Jeden je, že už dva mesiace nás tu v lese straší miestny medveď ... stále sa tu niekde poneviera a tak sme si pripadali ako na naháňačke na medveďa. Diviaky a lokálne rozzúrené jelene nepovažujem za hrozbu:)
  Druhý faktor bol, že už dávnejšie sa počas behu bavíme o strašení :) ... Nejde o nejaké smiešne strašidlá, ale o to, že čo keby niektorý z „kamarátov“ náhodou vedel kadiaľ pobežíme ... on si na nás počkal niekde za búčkom na vyskočil by na nás z tmy. A jeden taký náš kamarát, ktorý len tak mimochodom vymyslel túto teóriu, na poslednú chvíľu prehlásil, že vraj je unavený a bežať nepôjde ... No úúúrčite, nabeháva tu nenormálne objemy, je nestorom behu po lese s čelovkou v miestnom okolí ... on by si to len tak nechal ujsť ... to určite ... vedel kadiaľ pobežíme, vedel kedy .... a tak sme ho očakávali za každým stromom :). 
  Chlapci už mali pripravené ako si to s ním vybavia ... ale , aby som to zase moc nedramatizoval... neprišiel a nestretli sme ani miestneho maca. A tak nám zostala iba tá Markovica :). Bežíme k vrcholu, stále si nechávam obrovskú rezervu a už sa pýtam, kedy to bude? Očakávam ešte tak dva kilometre a tu mi Jojo hovorí, že už sme tu, len musíme zbehnúť asi 100 metrov dole. Čooo? Robí si standu, alebo mu prechladol mozog? Na Markovicu dole? Tak blízko? Veď to je kopec, na ktorom som nikdy nebol, veľký kopec, tam nemôžem dobehnúť tak skoro... prišlo mi to ako nezaslúžené. Zdolal som miestny Everest a tak ľahko? :) Ale bola to pravda. Ocitli sme sa pri kríži, urobili vrcholovú fotografiu za použitia miestnej verzie „selfie-stick“ a vybrali sa naspäť. Zase po cestičke lásky, cez salaš až k domovu dôchodcov. Tam sme si navzájom poďakovali a pobrali sa domov.
  Vrútil som sa do obývačky s veľkým úsmevom. Moja drahá polovička ma skoro zastrelila od radosti, že ma vidí živého a zdravého... Narýchlo som jej porozprával náš príbeh s konštatovaním, že si idem kúpiť výkonnejšiu čelovku s nabíjačkou a ešte jednu aj pre ňu ... Kto by stále nakupoval baterky v miestnom obchode u Miloševa :) ... keď nočné behy sa stanú bežným javom...

... mimochodom, zistil som, že vysvietená Nová Dubnica v noci z Markovice vyzerá celkom podobne ako vysvietené mestečká v Arizonskej púšti pri pohľade z nejakého kopca ... len je tam pomerne zásadný teplotný rozdiel ... a potom že nie sme svetový...